Zjednotená Jahveho Cirkev na Slovensku (United Church of YHWH in Slovakia)

Arnold Kennedy - Zneužitie slov "každý, ktokoľvek, celý, všetci" (štúdia)

2008-09-07T09:11:00.001+01:00

Prinášame vynikajúcu štúdiu nedávno zosnulého austrálskeho autora Arnolda Kennedyho.

O Amišoch, modernej dobe a návrate k zdravému rozumu

2008-09-04T22:40:00.000+01:00

Frederick Forkrist

Nedávno sa mi dostalo cti opäť byť nazvaný spiatočníckym, pokrok odmietajúcim kresťanom, a to len preto, že v diskusii o modernej spoločnosti a slobode som si dovolil poukázať na americké komunity Amišov ako na príklad skutočne slobodných ľudí v dnešnej pretechnizovanej, uponáhľanej spoločnosti.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že by sme si teraz mali nasadiť čierne klobúky (chlapi), ženy hodiť šaty z 19. storočia pekne čosi nad členky v štýle niekdajších amerických puritánov. Ale keď premýšľam nad mnohými záležitosťami moderného človeka v protiklade k dobám minulým, skutočne sú títo „spiatočníci“, tieto „kuriozity“ 21. storočia oveľa, oveľa slobodnejší, než sme my.

Napriek tomu, že človek chce hľadieť do budúcnosti s jasnou tvárou, úsmevom voči očakávaným radostným zajtrajškom, predsa len, zo štúdia dávnych civilizácií sa dá ľahko vypozorovať model vzostupu a pádu. A nikto ma nepresvedčí, že nás čaká šťastná budúcnosť, bez problémov, kde sa nebudeme musieť o nič starať, a budú nám do úst padať pečené holuby. To už tu raz taká ideológia bola....našťastie, okrem pár zaslepených ideológov je vo veľkej miere na takmer vyhynutá. Nie, priatelia, myslím, že budúcnosť, ktorá nás čaká, vôbec ružová nebude. A ono je vlastne úplne jedno, či je naším osudom byť nedobrovoľnými účastníkmi nejakej globálnej katastrofy, či už výbuchu supervulkánu Yellowstone, pádu asteroidu, svetovej vojny, alebo či sa staneme rovnako nedobrovoľnými obyvateľmi koncentračného tábora Zem.

V čom sme vlastne modernejší než naši predkovia? Internetom? Autami? Plazmovou televízou, vesmírnymi letmi? Iste, a sme radi, že si takto dokážeme život uľahčiť, spríjemniť či jeho kvalitu nejako zlepšiť. Ale naše potreby sú stále rovnaké. Rovnako ako naši predkovia spred nami – i my potrebujeme jesť, spať či cítiť „teplo domova“. Na tom nezmení nič ani najmodernejšia technika. No na rozdiel od našich – podľa niektorých mudrlantov „zaostalých“ - predkov, a trebárs i spomínaných Amišov v USA, len máloktorý z dnešných mladých ľudí by si v prípade nejakej spomínanej katastrofy vedel zaobstarať potravu (ak nemáme na mysli kradnutie u iných), máloktorý z nás si vie svojpomocne opraviť základné veci, zhotoviť odev, či len tak sa prejsť po lese a vedieť, ktoré rastliny či huby sú vhodné na konzumáciu. Koľkí z nás si vedia pripraviť aspoň primitívny prístrešok? A koľkých by nielen prekvapil, ale priam zaskočil taký niekoľko dní trvajúci výpadok elektrického prúdu? Či nedostatok pitnej vody? Berieme veci ako samozrejmosť, ale základné veci, potrebné pre prežitie – a tým nemyslím prežitie a lá jaskynný človek pred niekoľkými tisíckami rokov – takými samozrejmosťami nie sú.

Veru tak, priatelia, niet bezútešne zotročenejších ľudí, než sú tí, ktorí si klamlivo nahovárajú, že slobodnými sú. Vraví sa, že šťastie praje pripraveným. Pokiaľ ide o mňa, vcelku Amišom ich životný štýl závidím. A to nielen pre ich sebestačnosť, ale hlavne pre pokoj v duši. Lebo dojem, že by nám tento pokoj do duše vnášali peniaze, ktoré sa v strese a náhlivosti snažíme zarábať, určite nemám.

Zechariášov pastier-modla

2008-08-30T15:24:00.002+01:00

John D. Keyser

V knihe proroka Zechariáša sa nachádza málo známe proroctvo o niekom, kto je nazývaný „pastierom-modlou“. Tento človek je celkom jasne hlavným pastierom modlárskeho a odpadlíckeho cirkevného systému, a on sám je v rámci tohto systému modlou, predmetom uctievania. Po stáročia od doby Zechariáša napĺňa toto proroctvo iba jedna osobnosť, či dynastia ľudí – RÍMSKI PÁPEŽI. Tento článok odhaľuje pravdu o „pastierovi-modle“ a rúhavých doktrínach, ktoré propaguje.

Väčšina ľudí je oboznámená s predstavou Jahšuu ako Dobrého Pastiera, ktorý položil svoj život za vykúpenie oviec svojho Otca. Ovce poznajú Jeho hlas a nasledujú Jahšuu na ceste k večnému životu – a žiaden človek ich nemôže z Jeho ruky vyrvať. No v knihe Zechariáš nachádzame málo známe, a ešte menej pochopené, proroctvo o niekom, kto je opísaný ako „pastier-modla“, ktorého celkový opis je v priamom protiklade k všetkému, čo Biblia učí v súvislosti s Dobrým Pastierom:

„A Jahveh mi ďalej povedal: „Ešte si vezmi náradie neužitočného pastiera. Lebo hľa, nechávam v krajine povstať pastiera. Nebude venovať pozornosť [ovciam] ktorí sú zahladzované. Mladú nebude hľadať a polámanú nebude uzdravovať. Tú, ktorá sa postaví, nezásobí [potravou], a bude jesť mäso z tučnej a strhne kopytá [oviec]. Beda môjmu bezcennému pastierovi [pastierovi-modle, alt. znenie], ktorý opúšťa stádo! Meč príde na jeho rameno a na jeho pravé oko. Rameno mu úplne uschne a pravé oko sa mu istotne zakalí.“ (Zechariáš 11:15-17).

Jahveho Slovo – ktoré k nám prichádzalo skrze takých prorokov, ako bol Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel – nás často varuje pred takýmito falošnými pastiermi, ktorí nie sú nič iné, ako vlci v ovčom rúchu, predajnými ľuďmi, snažiacimi sa podviesť a zničiť Jahveho vyvolených. V týchto pár veršoch nás Zechariáš varuje pred jedným zvlášť falošným, krutým a podvodníckym pastierom – niekým, kto svojou úplnou neschopnosťou vykonávať svoju službu duchovného pastiera dokazuje, že v skutočnosti je cudzím voči – a nepriateľom – dobrej zvesti o Jahveho Kráľovstve. Tento falošný pastier je najprv obviňovaný za všetky skutky, ktoré nekonal: Neliečil ranených, neživil stádo ani neslúžil potrebám „stratenej ovce“ - čo je zrejmý odkaz na rozptýlený Dom Izraela, odlúčený Jahveho ľud, odohnaný za svoje hriechy a opisovaný prorokom Hozeášom ako Lo- Ammi - „nie môj ľud“. Namiesto toho sa falošný pastier staral o svoje vlastné potreby a túžby, kŕmiac seba a tých, ktorí sú voči nemu loajálni, nestarajúc sa o Jahveho pravé stádo, naopak, vrhnúc sa na stádo a požierajúc ho.
Táto osobnosť je jasnejšie opísaná v dôležitom vyjadrení: pastier-MODLA. Nie je iba hlavným pastierom modlárskeho a odpadlíckeho cirkevného systému, ale sám je MODLOU – predmetom uctievania v tomto systéme. Po všetky storočia od doby Zechariáša, až dodnes, iba jedna osoba – alebo presnejšie dynastia ľudí – spĺňa daný popis: PÁPEŽI RÍMA. Aby sme toto tvrdenie demonštrovali čo najjasnejšie, pozrime sa na PASTIERA-MODLU:

1. Kŕmenie sa na úkor stáda.
2. Požieranie stáda.
3. Jeho systém modlárstva.
4. Sám je modlou.

V súlade s tým Jahveho súd vyhlásený nad pastierom-modlou preskúmame.

Kŕmenie sa na úkor stáda

Rímsky katolicizmus nie je iba monolitickým náboženským systémom, či celosvetovou politickou konšpiráciou, je to taktiež systém založený na nenásytnosti a láske k peniazom – o ktorej Jahšua povedal, že je koreňom každého zla. Pravdivo sa dá povedať, že pápeži Ríma sa „hostili na mäse vykŕmených kusov zo stáda“! Jedným z hlavných spôsobov obohacovania sa pápežstva na úkor ľudu je pohanská doktrína očistca. Týmto odporným učením – poprvýkrát prehláseným za článok viery v roku 1439 koncilom vo Florencii a následne potvrdeným trentským koncilom v roku 1548 – rímska cirkev učí, že všetci, ktorí zomrú v pokoji s cirkvou, no nie sú dokonalí (vcelku takmer my všetci!), musia trpieť očistením v mystickom stave v mieste pre odídených duchov.

Krédo pápeža Pia IV uvádza:

„Neustále sa pridržiavam toho, že existuje Očistec, a dušiam tam držaným pomáha podpora verných."

Bellarmine učil, že

„niet absolútne žiadnych pochýb, že bolesti očistca...trvajú po celé stáročia."

Tomáš Akvinský tvrdil, že

„bezbožných v pekle a spravodlivých v očistci trápi rovnaký oheň.“

Táto satanská doktrína bola často označovaná za „zlodejský očistec“ a „zlatú baňu pápežstva“, pretože, aby svojich milovaných blízkych z tohto údajného miesta múk vyslobodili, klamaní rímski katolíci platia kňazovi, aby za nich vykonal zvláštne omše pre vypustenie duší z Očistca. Verní katolíci ešte za života si odkladajú peniaze – často obrovské sumy – na rýchle vyslobodenie z tohto väzenia duší. Počas života taktiež zbožní katolíci vykonávajú púte k MODLÁRSKYM SVÄTYNIAM a údajným svätým miestam, v nádeji, že si získajú priazeň, ktorá zmenší čas strávený v očistci. A, samozrejme, všetko to sa dá získať za peniaze! Spása je v rímskej cirkvi na predaj a týmto krutým podvodom si pápežstvo – Zechariášov PASTIER-MODLA – nahonobilo majetok v hodnote miliárd.
S doktrínou o Očistci je úzko prepojená viera v ODPUSTKY – omilostenia za hriech, ktoré sa dajú získať či kúpiť počas života. Bola to táto strašne skorumpovaná prax, obhajovaná v Nemecku mníchom Tetzelom na získanie peňazí pre vybudovanie baziliky sv. Petra vo Vatikáne, ktorá primäla Martina Luthera, aby pribil svojich slávnych 95 téz na vráta kostola vo Wittenburgu a a takto spustil v Európe Reformáciu. V prípade, že by si niekto myslel, že táto prehnitá praktika odpustkov skončila so stredovekom, prečítajme si, čo autoritatívna publikácia rímskokatolíckej cirkvi 20. storočia, The Question Box o tejto téme uvádza:

„Odpustok...je odpustenie celého, alebo časti trestu za hriech, garantované pápežom a biskupmi z duchovného pokladu Cirkvi, ktorý je vytváraný nekonečnými vykupiteľskými zásluhami Ježiša Krista A mimoriadnymi zásluhami svätých.“

Odpustky sa dajú získať za odriekanie ruženca, za nosenie Agnus Dei, či škapuliara, alebo môžete získať zásluhy za pridanie sa k Bratstvu zázračného medailónu. V časoch minulých boli odpustky dávané i tým, ktorí v mene Katolíckej cirkvi vraždili protestantov a členov Cirkvi Božej:

„Tým, ktorí pozdvihli zbrane proti husitom, Albigencom a Waldenským, boli udelené absolútne odpustky.“ (Catholic Dictionary, s. 442).

Okrem toho rímska katolícka cirkev získavala finančné prostriedky z takých udalostí, ako „Svätý rok“ a púte k svätynia, napr. do Lourd, Fatimy, či na miesta ako Knock v Írsku. Z týchto miest sa stali veľké finančné turistické centrá. Niet pochýb, že sa PASTIER-MODLA vo Vatikáne kŕmil a obohacoval seba a svoju hierarchiu na úkor svojho úbohého, duchovne oklamaného stáda.

Požieranie stáda

Rímske pápežstvo je nielen systémom, charakterizovaným neviazanou chamtivosťou, korupciou a obrovským bohatstvom, ale i systémom neslávne známym pre svoju krutosť a horlivosť v prenasledovaní. Ako uvidíme, to dokonale zapadá do Zechariášovho popisu, že bude „strhávať kopytá“ svojich oviec – trhať na kusy tých, ktorí sa dostanú do jeho moci. Upaľovanie kacírov bolo prvýkrát nariadené v 7. storočí a rímsky pápež stanovil krvilačnú inkvizíciu na zničenie každej opozície voči jeho diktatorskej vláde a jeho falošným doktrínam. Táto inkvizícia bola zodpovedná za upálenie a umučenie MILIÓNOV protestantov a mučeníkov Cirkvi Božej. Na týchto tribunáloch bola obvineným odopretá obhajoba a identitu svojich žalobcov nikdy nepoznali.
K získaniu priznaní slúžilo mučenie najhoršieho druhu, trvajúce celé dni, a usvedčení boli zvyčajne opätovne mučení kvôli dôkazom proti ich rodinám a priateľom. Vôbec neľutujúc tieto zločiny, hovorcovia rímskokatolíckej cirkvi ich obhajovali, uvádzajúc:

„Vôbec nie neľudskí, (inkvizítori) boli spravidla mužmi bezchybného charakteru a...obdivuhodnej svätosti...nemálo z nich bolo Cirkvou kanonizovaných.“ (Catholic Encyclopedia, VIII 31).

A:

„Na tomto výnose niet nič výnimočne krutého či netolerantného...tento výnos umožňoval, aby kacíri, usvedčení pred duchovným súdom a odmietajúci pokánie, boli odovzdaní sekulárnej moci a upálení.“ (ibid., V 441).

Premýšľam, o akom „duchovnom súde“ sa tuná hovorí? Iste nie o Jahveho súde!
Okrem takéhoto „legalizovaného“ prenasledovania bola katolícka cirkev zodpovedná za podnietenie krížových výprav, vojen a občianskych vojen, ktoré vyústili v kruté zmasakrovanie desiatok tisícov protestantov a ľudí z Cirkvi Božej. V knihe The Israel of the Alps čítame podrobnosti o zúrivom prenasledovaní Vaudois (waldenských) silami PASTIERA-MODLY. Tuná je pár úryvkov na ilustráciu tohto tvrdenia:

Bernadino Cento bol poliaty smolou a na miestnom trhovisku v Consenze zaživa upálený. Iný mučeník, Mazzone, bol vyzlečený donaha, jeho telo roztrhané železnými bičmi a zmrzačený zvyšok ubitý na smrť rozžeravenými prútmi. Niektoré obete boli zaživa stiahnuté z kože a niektorí zhodení z veže. Jedného z týchto volali Samson, mladý muž obrovskej sily. Ešte stále dýchal, keď okolo neho prešiel vicekráľ a opýtal sa: „Čo je to tu za mršinu?“ „Je to kacír, ktorý nezomiera.“ znela odpoveď. S kopnutím do hlavy umierajúceho muža vicekráľ prehlásil: „Pusťte svine, nech ho zožerú.“ Nedlho nato bol tento barbarský rozkaz vykonaný a úbožiak musel trpieť bolesťami z trhania jeho tela nečistými zvieratami, pustenými naň zvieraťom ešte horším a nečistejším, než tie svine boli.

Od masakry z roku 1641 írska zem bola svedkom mnohých genocídnych vojen určených na vyhnanie protestantskej populácie. Jedna takáto doba vraždenia a mrzačenia nastala koncom 18. storočia, kedy írski protestanti trpeli v rukách rímsko-katolíckych prenasledovateľov zvaných „Defenders“ (Obrancovia). Historik Sibbett zaznamenáva, že

ľudia boli týraní, dobytok mrzačený a úroda ničená...k najšokujúcejším barbarstvám došlo v okrese Louth a susediacich okresoch. Za jediný rok Defenders vydrancovali domovy 180 protestantských rodín.

Tieto útoky vyvrcholili v masakri vo Forkhill, diabolskom útoku katolíkov na dom Alexandra Barclayho – protestantského pedagóga v dedine Forkhill v južnom Armaghu. V noci 1. februára 1791 gang ozbrojených rímskych katolíkov vnikla do jeho domu, vyrezala mu jazyk a odrezala prsty z pravej ruky. To isté vykonali jeho žene, ktorej taktiež odťali prsia – na toto zranenie zomrela. Jej bratovi vyrezali jazyk a odťali nohy od kolien. V tejto oblasti katolíci taktiež v roku 1922 zabili za jednu noc niekoľko protestantských rodín počas neslávne známeho „Masakru v Altnaveigh“, a ten istý región južného Armaghu je miestom, kde rímskokatolícki teroristi z I.R.A., I.N.L.A. a "Catholic Reaction Force" viedli po mnohé roky genocídnu vojnu, vraždiac v protestantských usadlostiach a zúčastňujúc sa takých krvavých krutostí, ako boli masakre vo Whitecross, Tullyvallen a v Mountain Lodge Pentecostal Church, kde boli protestanti pozabíjaní pri bohoslužbách.. Bezpochyby – Rím sa nikdy nemení.

Jeho systém modlárstva

Katolicizmus nie je iba systém krutosti a chamtivosti,, ale hlavnou charakteristikou celej pápežskej organizácie je ODPORNÉ MODLÁRSTVO, preto inšpirovaný Zechariáš nazýva pápežstvo PASTIEROM-MODLOU. Uctievanie obrazov, modiel a náboženských relikvií je pohanskou praxou jasne v Jahveho Slove zakázanou. Po tri storočia po Jahšuovi si ranní kresťania radšej volili mučenícku smrť, žen účasť na modloslužobníctve. No keď sa kresťanstvo stalo za Konštantína štátnym náboženstvom, všetko to sa začalo meniť. Pohanské chrámy sa stávali „kresťanskými“ kostolmi, pohanské idoly dostávali mená svätcov a zakrátko začali byť uctievané Pohanské uctievanie bohyne matky, s počiatkom v meste Babylon a rozšírené do pohanského Ríma ako kult Cybele, sa teraz vyvinul do uctievania Panny Márie ako Kráľovnej nebies. V meste Efezus – neslávne známom pre uctievanie bohyne Diany – cirkevný koncil v roku 431 A.D. vyhlásil Máriu za „Matku Božiu“. Tak, ako sa tieto modlárske praktiky v tzv. kresťanstve rozširovali a silneli, nakoniec si získali svoju legitímnosť v roku 788 A.D. na druhom nicejskom koncile.
V týchto ekumenických časoch sa Vatikán snaží skryť a poprieť uctievanie modiel v cirkvi, no cirkevné vyhlásenia toto stanovisko jasne odhaľujú:

„Pevne prehlasujem, že obrazy Krista a Matky Božej...a taktiež iných svätých, majú byť uchovávané, a venovaná im patričná úcta a klaňanie.“ (Krédo pápeža Pia IV).

Taktiež:

„Je taktiež správne uctievať posvätné obrazy Ježiša Krista a Svätých...Taktiež uctievame ostatky Svätých“ (Kompendium pápeža Pia X).

A ďalej:

„Svätí vládnuci s Kristom majú byť uctievaní a vzývaní, aby za nás venovali svoje modlitby Bohu, ich ostatky majú byť uctievané.“ (Krédo pápeža Pia IV).

Ďalej nachádzame u pápežstva toto:

„Okrem uctievania Svätých priamo v nich samých, ich taktiež nepriamo uctievame v ich ostatkoch a vyobrazeniach...Cirkev požaduje, aby boli ostatky Svätých umiestnené vo všetkých oltároch, na ktorých sa vykonáva Svätá Omša.“ (Students Catholic Doctrine autora C. Herta).

„Prikázanie výrobu vyobrazení nezakazuje.“ (The Catechism, Canon Cafferata).

„Svätci...spolu s Kristom majú byť uctievaní a vzývaní, pretože za nás prednášajú Bohu modlitby.“ (ibid.).

Mnoho rímskokatolických katechizmov zámerne vypúšťa 2. prikázanie zakazujúce uctievanie modiel, a snaží sa tento fakt zakryť rozdelením 10. prikázania na 2 časti. Rím sa dokonca snaží rozdeliť božské uctievanie na tri odlišné druhy:

1. LATRIA – venované Bohu.
2. DULIA – venované svätým.
3. HYPERDULIA – venované Panne Márii

Napriek popieraniu katolícke príručky a manuály jasne tieto fakty odhaľujú. V službe na Veľký Piatok pri oslave kríža čítame:

„Hľa, drevo Kríža – uctievajme ...uctievame tvoj Kríž...Sladké drevo, sladké klince...Sláva Ti, ó Kríž!“

V rímskokatolíckej katedrále sv. Patrika v New Yorku sa dá nájsť nasledujúca modlitba k sv. Tereze:

„Svätá Tereza, ktorá si sa stala zrkadlom anjelskej čistoty, venuj nám záblesk súcitu, zanechávajúc všetko v tvojich rukách. Nech sa naše problémy stanú tvojimi, prihovor sa za nás k našej Nepoškvrnenej Panne...žiadaj ju ako Kráľovnú...skrze jej príhovor sa nám dostane vytúženej milosti.“

Modlitba pokračuje:

„Malá Tereza dieťaťa Ježiša, pamätaj na svoj sľub konať dobro na zemi. Venuj dážď ruží všetkým v núdzi.“

K tomuto rúhaniu sa pridáva:

„Osoba, ktorá nájde túto modlitbu by ju mala 20krát okopírovať, a zakaždým priniesť do chrámu. Pri jedenástej návšteve budú vaše modlitby vyslyšané.“

Katolícke modlárstvo dosahuje nových výšin uctievaním Panny Márie. Pápež Ján Pavol II. často navštevoval modlárske mariánske svätyne po celom svete, aby ukázal svoju oddanosť tejto pohanskej tradícii. V máji 1982 navštívil pútnické miesto v portugalskej Fatime, aby vzdal vďaku Našej Fatimskej Pani za údajnú záchranu jeho života pri pokuse o jeho zavraždenie rok predtým.
A 25. marca 1984 pápež na mimoriadnej omši v Ríme zasvätil Márii celý svet. V katolicizme existujú skupiny podporujúce mariánske uctievanie. Medzi ne patrí Máriina légia, Arcibratstvo našej Matky večnej pomoci, Ústredná asociácia zázračného medailónu a Modrá armáda našej pani z Fatimy. Rímski katolíci sú podporovaní k účasti na modlitbách Ruženca, v ktorom sa venuje 10krát viac modlitieb Márii než Jahvemu. Kniha The Glories of Mary rímskokatolíckeho „svätca“ Alphonsa Liguariho, uvádza nasledovné:

„To, čo žiadame, častejšie dostaneme rýchlejšie, keď sa modlíme k Márii, než k Ježišovi.“

Aké rúhanie! Mohli by sme pokračovať a uviesť ďalšie príklady rúhavého a modlárskeho uctievania Panny, Svätých a ich obrazov a ostatkov – ale to by sa tento článok vymkol z rúk!

Pápež ako modla

Najhlbše dno modlárstva sa pravdepodobne dosahuje v hanebnosti Romanizmu s ucitevaním hriešneho človeka, pápeža. Pri korunovácii pápeža sa mu adresujú nasledujúce slová:

„Prijmi túto tiaru, ozdobenú troma korunami, a vedz, že si Otcom kráľov a vládcov, Vládca sveta a zástupca Ježiša Krista na zemi.“

Pri utrónení tzv. Jahšuovho zástupcu je pápež zdvihnutý kardinálmi a posadený nad oltár v bazilike sv. Petra. Kardináli vo svojich šarlátových a purpurových odevoch pokľakávajú pred novozvoleným pontifikom a bozkávajú jeho nohy, ruky a tvár – uctievajúc ho ako boha. Toto sa opakuje počas ceremónie, zvanej Adorácia, najmenej 5krát.
Dôležité si je uvedomiť, že oltár v bazilike sv. Petra je miesto, kde sa uchováva a oslavuje oplátkový boh Ríma z múky a vody, ktorý sa – ako nás presviedčajú – premieňa na telo a krv Jahšuu. Keď je pápež utrónený nad oltár a svojho oplátkového boha, prestáva byť iba falošným pastierom a stáva sa PASTIEROM-MODLOU ZECHARIÁŠOVHO PROROCTVA, akceptujúc najvyššie miesto uctievania a klaňania sa, aké sa smrteľníkovi môže venovať.
Taktiež je zaujímavé si povšimnúť, že sediac ako boh nad oltárom, bozkávajú mu tvár, ruky a nohy. Bozkávanie ako náboženský úkon je jednou z najznámejších foriem modlárstva, a dá sa nájsť o nej zmienka v Jóbovi 31:27, kde Jób vyhlasuje, že nie je vinný z vykonávania pohanského skutku bozkávania svojej ruky smerom k slnku. Taktiež by sme si mali všimnúť, že v dobe Eliáša bozkávanie modiel a obrazov praktizovali uctievatelia Baala. Pozrime sa, čo Jahveh prorokovi oznámil:

„A ponechal som v Izraelovi sedemtisíc, všetko kolená, ktoré sa neskláňali pred Baalom a každé ústa, ktorého ho nebozkávali.“ (1. Kráľov 19:18).

Malo by preto byť teda zrejmé, že bozkávanie pápeža nie je ničím iným, než pokračovaním dávneho modlárskeho uctievania, spojeného s pohanským bohom Baalom. Pri korunovácii pápeža Innocenta X. mu boli adresované tieto slová:

„Najsvätejší a najpožehnanejší otče, hlava cirkvi, vládca sveta, ktorému boli odovzdané kľúče od Kráľovstva nebeského, ktorého uctievajú anjeli v nebesiach, a ktorého sa obávajú brány pekelné, a ktorého celý svet uctieva, my ťa obzvlášť uctievame a klaniame sa ti.“

Niet pochýb, že celá dynastia pápežov proroctvo o PASTIEROVI-MODLE napĺňa.

Skaza pastiera-modly

Zechariáš nám ponecháva poznámku na našu podporu – uistenie, že PASTIER-MODLA je určený k zániku a zničeniui. Prorok píše:

„Meč príde na jeho rameno a na jeho pravé oko. Rameno mu úplne uschne a pravé oko sa mu istotne zakalí.“

Bola doba, keď rímski pápeži vládli celej západnej Európe, majúc neoddiskutovateľnú vládu, exkomunikujúc a zvrhávajúc kráľov či cisárov podľa ľubovôle. Moc pápežstva bola tak obrovská, že sa jeden z pápežov chvastal: „Môžem vykonať takmer všetko, čo Boh.“
Rameno a oko PASTIERA-MODLY symbolizujú duchovnú a politickú moc pápežstva a obe tieto od dôb Reformácie skutočne uschli a boli zatemnené.
Jahveho Slovo, Biblia, bola voľne distribuovaná, vedúc mnohých rímskych katolíkov z klietky PASTIERA-MODLY do stáda Jahveho pravej cirkvi.
Moderné pápežstvo vnútorne čelí revolte a disentu v rámci kléru i laikov. Národy, ktoré kedysi boli mečom Vatikánu- Španielsko, Portugalsko, Francúzsko a Taliansko – sú dnes demokratickými krajinami v rámci modernej Európy. Vo februári 1984, boli Vatikánu odňané mnohé špeciálne privilégia garantované mu Mussolinim v Lateránskej zmluve z roku 1929. Žijeme v prorockej ére, kedy uvidíme „potrestanie a spálenie“ cirkevného systému pobehlice, o ktorom sa hovorí v Zjavení 17 a 18. Jahšua sa čoskoro vráti, aby zhromaždil stratené ovce Domu Izraela a jeho otec, JAHVEH, sa krátko nato vráti vo svojej Sláve, aby „jasnosťou svojho príchodu“ s konečnou platnosťou zničil, čo zostane z pápežského PASTIERA-MODLY. Do toho dňa musíme pokračovať v našom svedectve všetkým, že spása sa nachádza v Jahvem skrze Jeho Veľkňaza Jahšuu, Mesiáša. Spása sa nenachádza v žiadnom pápežovi, svätom, kňazovi či pastorovi, v žiadnom obraze, modle, svätom či zázračnom prívesku. „A v nikom inom niet záchrany, lebo niet pod nebom nijakého iného mena, daného ľudom, v ktorom máme byť zachránení.“ (Skutky 4:12).

Ježišovi súrodenci: Bratia či bratranci?

2008-08-28T20:44:00.003+01:00

Pastor Frederick Forkrist

Na vyvrátenie katolíckej doktríny sa dá poukázať na množstvo rôznych doktrinálnych omylov, no najjednoduchšie vyvrátiteľným je katolícke tvrdenie, že Ježiš nemal žiadnych fyzických bratov a sestry – inak povedané, že Mária nemala po narodení Ježiša s Jozefom žiadnych ďalších potomkov. Katechizmus katolíckej cirkvi o tom uvádza nasledovné:

„499. Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).“

„500. Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Matúš 13:55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Matúš 28:1) Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.“

Než sa dostaneme k našej téme, je potrebné uviesť, že Písmo o „inej Márii“ hovorí nie kvôli odlíšeniu od Márie, matky Ježiša, ale od Márie Magdalény. Pozrime sa na zmienený verš, Matúš 28:1:

„Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob.“

V Novej Zmluve sa však spomína 6 žien s menom Mária:

Mária, Ježišova matka
Mária, „iná Mária“, Klopášova žena (Ján 19:25), matka Jakoba Menšieho a Jozesa (Matúš 27:56, Marek 15:40)
Mária, sestra Marty. Ona pomazala Ježišove nohy (Ján 12:3)
Mária Magdaléna (Matúš 27:56, Marek 16:1 atď)
Mária, matka Jána Marka (Skutky 12:12)
Mária, Pavlova pomocníčka (Rimanom 16:6)

Poznajúc rozdiel medzi týmito jednotlivými Máriami nám umožňuje rozhodne vyhlásiť, že Mária, Ježišova matka, mala minimálne sedem detí. Ježiša, Jakuba, Jozesa (Jozefa), Šimona, Júdáša a prinajmenšom 2 dcéry:

„Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ (Matúš 13:55-56)

„Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?" A pohoršovali sa na ňom.“ (Marek 6:3)

Práve kvôli týmto dvom veršom sa Katechizmus katolíckej cirkvi snaží zahlievať túto otázku spomenutím „inej Márie“, pretože i tá mala synov Jakuba a Jozesa (Jozefa). V Novej Zmluve sa však spomínajú 4 rôzni Jakubovia:

Jakub, syn Zebedea a Salome, brat apoštola Jána
Jakub, Alfaeov syn. To je Jakub Menší, syn „inej Márie“ a brat Jozesa.
Jakub, brat Ježiša a syn Márie
Jakub, otec apoštola Judáša (nie Judáša Iškariotského).

Podrobné štúdium týchto štyroch Jakubov v Novej Zmluve bez akýchkoľvek pochýb potvrdzuje tvrdenie, že Ježišova matka Mária mala syna menom Jakub, rovnako ako „iná Mária“. Nešlo však o toho istého Jakuba. Syn „inej Márie“ je Jakub Menší a syn Márie, brat Ježiša, je stále identifikovaný presne týmto výrazom, napríklad:

„Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata.“ (Galaťanom 1:19)

Rovnako tak niet pochýb ani u Jozesa (Jozefa). Preto spomenutie „inej Márie“ v definícii KKC nie je ničím iným, než zahmlievaním témy.

Ďalším obľúbeným argumentom katolíkov u veršov, ktoré hovoria o Ježišových bratoch a sestrách, je to, že ide o bratov a sestry vo viere, nakoľko sa výraz bratia v Novej Zmluve používa často a neodkazuje na biologických bratov a sestry. V rámci kontextu Písma však ide o absurdnú argumentáciu, viď verš Galaťanom 1:19 uvedený vyššie. Nemali by sme snáď predpokladať, že apoštol bol niekto, kto bol zároveň Ježišovým „bratom vo viere“? označenie Jakuba ako „Pánovho brata“ v spomínanom verši slúži na jeho odlíšenie od Jakuba Menšieho alebo Zebedeovho syna. Na toto rozlišovanie dbá Pavol a starostlivo ich takto označuje. Ale ak „Pánov brat“ označuje iba brata vo viere, potom medzi týmito Jakubmi rozdiel nie je, pretože Ježišovými bratmi vo viere boli všetci traja.

Toto tvrdenie je evidentné v nasledujúcej pasáži:

„Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.““ (Marek 3:31-35)

Tvrdiť, že fráza „tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ nie je odkaz na biologickú matku a súrodencov, je absurdné. Ak by nešlo o biologických blízkych príbuzných, stratila by sa vlastne i pointa Ježišovho učenia v tejto pasáži. Preto sa vynašiel lingvistický argument – tvrdenie, že „bratia a sestry“ tuná spomínané nie sú skutočnými súrodencami Ježiša, ale ide o bratrancov a sesternice či iných príbuzných.

Katolícka New American Bible uvádza v poznámke k Markovi 6:3 nasledovné:

„v semitskom využití výrazy „brat“, „sestra“ nie sú aplikované len na deti rovnakých rodičov, ale taktiež na synovcov, netere, bratrancov, sesternice, nevlastných bratov či nevlastné sestry … Otázka významu by nevyvstala, nebyť viery cirkvi vo večné panenstvo Márie.“

Katolíci tuná pripúšťajú, že nebyť vymyslenej doktríny o večnom panenstve Márie, takýto absurdný argument by nevymýšľali. Je však bez diskusie, že nikde v Novej Zmluve sa neuvádza, že by Mária nemala žiadne iné deti alebo že by bola vždy pannou – nič také nie je prorokované ani v Starej Zmluve v proroctvách týkajúcich sa narodenia Mesiáša a panenstva Márie. Proroctvo uvádza, že matka Mesiáša bude PANNOU V ČASE JEHO NARODENIA. No pôrodom dochádza k pretrhnutiu hymenu – a navyše, v súlade s poznaním snahy Hebrejov o zachovanie svojej rodovej línie a s predpovedaným údelom Ježiša, je absurdné predpokladať, že by Jozef s Máriou nemal žiadnych ďalších potomkov. To dokladá aj Matúš 1:25 „Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.“ (Z čoho jednoznačne vyplýva, že ju skutočne „poznal“ po pôrode). Takže nebyť vymyslenej doktríny, nikto by existenciu skutočných biologických súrodencov Ježiša nespochybňoval.

Lingvistický argument o „bratoch/bratrancoch“ má dve verzie. Prvá verzia uvádza, že aramejčina a hebrejčina nemala odlišný výraz pre bratranca a tak výraz brat nahrádzal oba významy. Toto tvrdenie sa nedá dokázať, dá sa však dokázať, že neexistoval výraz pre bratranca zo strany matky či otca. Hebrejský Masoretský text a sýrske preklady však odkazujú na bratrancov ako na „strýkových synov“ - aramejsky hovoriaci ľudia v žiadnom prípade neboli neschopní presne popísať bratranca.

Bez ohľad na hebrejčinu či aramejčinu – Nová Zmluva bola napísaná v gréckom jazyku, rodnom jazyku Pavla, Marka či Lukáša – osôb s gréckymi menami, ktorí mali v popise Ježišových bratov a sestier na výber z rôznych gréckych slov.

Výraz „brat“ v týchto pasážach je gréckym výrazom άδελφός (adelfos) a neznamená nič iné, ako „brat“. V gréckej literatúre sa tento výraz nikdy pre iného príbuzného nepoužíval. Ak by chcel grécky hovoriaci rímsky občan Pavol grécky hovoriacim Galaťanom, ktorí nemali žiadnu predstavu o semitských idiómach, napísať, že Jakub bol Ježišovým bratrancom, nie bratom, použil by grécky výraz άνεψτιός (anepsios), ako napr. v Kolosanom 4:1:

„Môj spoluväzeň Aristarchus vám posiela pozdravy, a tiež Marek, Barnabášov bratranec, o ktorom ste dostali pokyny, aby ste ho privítali, keby k vám niekedy prišiel“

Význam tohto výrazu je výslovne „bratranec“ a ako taký je použitý i v gréckej Septuaginte v Numeri 36:11.

Tento grécky výraz je dôležitý, nakoľko mnohí katolícki kňazi svojim veriacim vykladajú, že grécky jazyk nemal výraz na označenie bratranca a preto musel byť nahradený výrazom brat. Ide však o nevedomosť alebo klamstvo: ak by Pavol či Marek chceli uviesť, že Jakub a Jozes boli len Ježišovými príbuznými, nie nutne bratrancami či bratmi, použili by grécky výraz συγγενής (sungenes), s významom „príbuzný“, ako je použitý v Markovi 6:4 a Rimanom 9:3.

Podobne je to i u vlastného prekladu katolíkov, latinskej Vulgáty. V Galaťanom 1:19 je napríklad použitý výraz frater, s významom „brat“. Ak by šlo o bratranca, použtý by bol výraz nepos, ale nie je tomu tak.

Niet teda žiadnych pochybností, že Ježiš mal prinajmenšom 4 bratov a najmenej 2 sestry, biologických potokmov Márie. Táto jediná doktrína postačuje na vyvrátenie autority katolíckej cirkvi – keď nie sú natoľko úprimní, aby priznali, že Mária mala minimálne 7 detí, nedá sa im veriť v ničom.

Nebuďte zmätení kanaanskou ženou

2008-07-19T18:27:00.003+01:00

William Finck

Zdá sa, že už dosť dlho prevláda istý stupeň zmätku s ohľadom na uzdravenie dcéry kanaánskej ženy Jahšuom Kristom, udalosť opísaná v Matúšovi 15:21-28 a Markovi 7:24-30, a zvlášť medzi prívržencami Izraelskej Identity. Aj keď opisy tejto udalosti sú často promotérmi univerzalizmu zneužívané, v skutočnosti univerzalizmus vyvracajú. No predsa i tí, ktorí chápu Starú Zmluvu a kliatby proti Kanaáncom, zostávajú v úžase nad tým, ako a prečo Jahšua Kristus prejavil tejto žene milosrdenstvo, a táto otázka bola príčinou mnohých diskusií. Táto krátka štúdia sa posnaží zmätok, obklopujúci túto udalosť, objasniť.

Najprv si treba všimnúť, že popisy tejto udalosti, ktoré Matúš a Marek podávajú, sa značne líšia. Je potrebné pochopiť, že žiadne evanjelium sa nedá považovať za úplný záznam tej-ktorej udalosti. Každý autor skôr svedčil, alebo od svedkov zaznamenával, celú udalosť, alebo jej časti, videné z istej perspektívy, zapisujúc tie časti udalosti, ktoré boli pozoruhodné, ako sa na ne spomínalo. Poskladaním týchto jednotlivých zdrojov preto môžeme dostať úplnejší obraz udalosti ako celku.

Kanaánska žena je v Markovom evanjeliu identifikovaná ako “Grékyňa, sýro-fénického pôvodu“ (alebo „rodom Sýrofeničanka“, alt. preklad). Výraz, uvádzaný ako „rod, pôvod“ je genos (Strong’s #1085), a presnejšie znie „rasa“. (9. vydanie Liddell & Scott Greek-English Lexicon definuje genos primárne ako „rasa, druh, rod“ a nato, „všeobecne, rasa, bytostí“. Po druhé, W.E. Vine vo svojom diele An Expository of New Testament Words, [aj keď nie úplne dokonalom] ohľadom výrazu „rod, druh“ [genos] sa všeobecne s Lidellom a Scottom zhoduje). Novšie preklady prekladajú tento výraz ako „narodením“, musím však tuná genos interpretovať ako „rasa“, pretože Marek by ťažko mohol vedieť, kde sa táto žena narodila, a „Sýro-Fenícia“ nebola nikdy národom, pretože tento výraz je zemepisným popisom, aj keď sa v sekulárnych gréckych písmnostiach objavuje až u Luciana cca 160 A.D. Strabó vo svojom opise Sýrie poznamenáva, že „Niektorí pisatelia rozdeľujú Sýriu ako celok na Koelo-Sýrčanov a Feničanov, a uvádzajú, že s tými sú zmiešané štyri kmene, menovite Júdejci, Idumejci, Gazejci a Azotejci, a že sú z časti farmármi, ako Sýrčania a Koelo-Sýrčania, a z časti obchodníci, ako Feničania” (Geografia, 16.2.2), a dá sa dokázať, že v Strabónovom čase (cca 64 pred Kristom do 25 A.D.) niektoré z týchto výrazov mali úplne iný význam, než mali v dávnejších dobách. Marek, ktorý bol možno sám Grékom, alebo prinajmenšom helenizovaným Júdejcom (Markos je grécke, nie hebrejské meno), a píšuci pre grécke publikum, identifikuje ženu v súlade s gréckymi štandardami: ako Grékyňu podľa jazyka a zvykov (v protiklade k Júdejcom a Edomčanom, z ktorých mnohí sa bránili prijímaniu gréckych zvykov, ako tomu bolo i u iných ľudí Blízkeho Východu), a ako Sýro-Feničanku. Zdá sa, že Markov úmysel je poukázať, že žena patrila k jednému z týchto domácich kmeňov sýrskej Fenície, nie ku gréckym či rímskym obyvateľom Fenície, pretože v tom čase sa na Blízkom Východe nachádzalo mnoho gréckych a rímskych osadníkov. Staroveká Palestína bola rasovo a národne tak zmiešaná, ako dnešný New York a mnohé iné veľkomestá. Marek sa snažil čo najlepšie opísať túto ženu výrazmi, ktoré Gréci jeho doby používali. Ak by šlo o to, identifikoval by ženu podľa rasy ako Grékyňu, Rimanku, Aramejku, či Júdejku, preto teda Markovo rozlíšenie.

Výraz „Grékyňa“ je v skutočnosti Hellene, a použitie tohto výrazu Markom je chápané vo svojom historickom kontexte. Výraz Hellene nebol nikdy používaný na definovanie špecifického kmeňa, národa či kráľovstva. Bol skôr používaný medzi kmeňmi regiónu a ostrovov Egejského mora, ktorí začali používať podobný jazyk a zvyky, menovite Ionovia, Danaani, Pelasgovia a Dórovia. Neskôr z týchto vznikli podružné rozdelenia, ako Boetovia, Macedónci, Argivci atď.. Ľudia z iných kmeňov, ako fénickí osadníci Karie (Milét) a Tesaloník, adoptujúc jazkyk, boli neskôr taktiež počítaní do helénskej kultúry, a začali byť známi ako „Gréci“. Ľudia mimo tejto kultúry, bez ohľadu na to, či boli civilizovaní alebo nie, boli označení ako „barbari“. Treba však pamätať na to, že v tej dobe boli všetci títo ľudia bieleho adamického pôvodu. Dokonca i neskôr, v helénskej perióde – potom, ako Alexander Macedónsky dobyl väčšinu adamického sveta (alebo oikoumene) – ľudia z mnohých iných kmeňov, prijmúc rovnaký jazyk a zvyky, začali byť známi ako „Gréci“, čo je bežné v každej inej ríši a podobne ako je dnes voľne používaný výraz „Američan“.

Na druhej strane Matúš, vyberač daní, ktorý mohol byť Levítom, zjavne uvedomelejší si rasy ženy z hebrejskej perspektívy, správne identifikuje ženu ako Kanaančanku, podľa skutočného kmeňa jej rodovej línie. Zatiaľčo i Matúš písal v gréčtine, tento výraz musel zámerne použiť, pretože pomenovanie „Kanaančan/ka“ je u sekulárnych gréckych autorov prakticky neznáme, a ak by nebolo Písem (okrem modernej archeológie), upadlo by do zabudnutia. Gréci boli viac naklonení označovniu ľudí zemepisnými názvami než kmeňovými menami, čo nachádzame i v Starej Zmluve, a v sekulárnych záznamoch je ľud Levantu pomenovaný spôsobom, aký vidíme u Strabóna vo vyššie uvedenom citáte. Žena v tomto prípade bola skutočne Kanaančankou.

V Matúšovom podaní incidentu žena Jahšuu obťažovala, a ten ju ignoroval. Jeho učeníci, evidentne neuspejúc v odradení ženy, začali ňou byť znepokojovaní, a žiadali Jahšuu, aby ju poslal preč, no za toto chovanie neboli napomenutí. Nuž, ťažko je to spôsob, akým sa chovať k nádejnému „kresťanovi“, a akonáhle je situácia plne pochopená, čitateľ zistí, že takýto nádejný prípad jednoducho neexistuje. To treba porovnať s prijatím niektorých iných, z Izrelitov, ako nachádzame v Jánovi 1:47, Lukášovi 13:16 a 19:9. A takéhoto zaobchádzania sa jej nedostalo len kvôli tomu, že kanaánska žena nebola júdejskou Izraelitkou. Porovnajte prijatie, ktorého sa jej dostalo s prijatím rímskeho centuriona, čo popisuje Matúš 8:5-7. Hoci je rovnaká udalosť u Lukáša 7:1-10 opísaná o čosi odlišnejšie, výsledok je ten istý. Rimania boli vlastne „stratenými“ Izraelitmi, pochádzajúcimi z časti Júdu, ktorá v rannej dobe emigrovala do Európy. Pavol o tom vedel a je to z jeho listu, adresovaného Rimanom, evidentné.

V Matúšovi 15:24 Jahšua Kristus v odpovedi na prosbu kanaanskej ženy opakuje svoje poverenie. Toto poverenie je v Novej Zmluve opakované, napr. v Matúšovi 1:21, 2:6; 10:6; 18:11; Markovi 12:29; Lukášovi 1:16, 54, 67-80; 2:25-34; 19:10; 24:21; Jánovi 1:31, 49: 12:13; v Skutkoch 1:6; 28:20 et al. Z prorokov Starej Zmluvy i z celej Novej Zmluvy je jasné, že Kristus prišiel iba pre „stratenú ovcu domu Izraela“, pre tých dávnych starozmluvných Izraelitov, ktorí odo dní Sudcov až po asýrske a babylonské deportácie emigrovali do Európy, a ktorí nakoniec sformovali kresťanské národy stredovekého obdobia: dnešnú bielu rasu. No ako Pavol vysvetľuje v liste Efezanom, pretože „stratený“ Izrael bol voči Jahšuovi odcudzený až do Jeho výkupnej obete na kríži, Jeho pozemská duchovná služba bola obmedzená na júdejských Izraelitov, ktorí si udržali svoj vzťah s Ním skrze Starú Zmluvu.

Tak zatiaľčo Jahšua kanaansku ženu informuje, že bol poslaný len k „ovci“, potomkom Izraela (porovnaj Ezechiel, 34. kapitola), nato ju informuje, že nie je správne vziať chlieb detí (ktoré sú jeho obľubou) a hodiť ho psom, čo vlastne je nazvaním kanaanskej ženy psom. Kým výraz „pes“ je v Písme často používaný v súvislosti s ľuďmi hanlivo, jedným príkladom, v ktorom vyčnieva, je Žalm 22, mesiánske proroctvo predvídajúce ukrižovanie Krista: „Lebo ma obklopili psy, zhromaždenie zločincov ma zovrelo: prebodli moje ruky a nohy … Osloboď moju dušu od meča, moju jedinú priamo z laby psa.“ (Žalm 22: 16, 20). Vediac, že priamo zodpovední za Jeho ukrižovanie boli kanaansko-edomskí vodcovia Judey, tí, ktorí tvrdia, že sú Júdejci, ale nie sú (Zjavenie 2:9; 3:9), psi-ľudia sú v tomto vyjadrení Jahšuu kaananskej žene objasnení. Pavol neskôr varuje pred psami (Filipanom 3:2), tak ako predtým Jahšua (Matúš 7:6). Žena určite nebola psom kvôli tomu, že bola hriešna, pretože Kristus často hlásal, že prišiel pre hriešnikov (Matúš 9:9-13). S istotou BOLA Kanaančankou, nesúcou v sebe kliatby Kanaana i Kaina!

Keď v dávnych dobách potomkovia Izraela opustili Egypt, a bola im venovaná kanaanska krajina, boli varovaní, že ak všetkých Kanaancov nevyženú alebo nezničia, potom sa pre nich Kanaanci stanú zdrojom veľkých problémov (Numeri 33:55; Jozua 23:13). Samozrejme, potomkovia Izraela neuspeli vo vyhnaní všetkých Kanaancov (Sudcovia 3:1-6). Všetko to muselo byť Jahvem predvídané, samozrejme, ale predsa – ako vysvetľuje Pavol v 2. kapitole 2. listu Tesaloničanom (a pozri Rimanom 16:25-27), tajomstvo nezákonnosti nebolo v starozmluvných Písmach plne odhalené – mnohé z nich sú taktiež ťažko porozumiteľnými podobenstvami – no je zjavené v evanjeliu. Na tomto základe sú nám poskytnuté podobenstvá o pšenici a kúkoli a varovanie, že oba musia rásť spoločne až do času konca, ktorým je žatva (Matúš 13:24-30, 36-43). Keď potomkovia Izraela zlyhali v zničení Kanaancov spomedzi seba, stratili svoje poverenie tak učiniť, a preto im bolo dané za to trpieť. Zničiť ich nebol ani zámer Krista v jeho pozemskej duchovnej službe, pretože ohľadom konečného zničenia všetkých Jahveho nepriateľov na konci tohto veku existuje mnoho iných starozákonných proroctiev (napr. Obadiáš 8-9, 18; Malachiáš 1:1-5; Zechariáš 14:21; Matúš 13:30, 41-42; 25:31-46; Zjavenie 20:13-15).

Súcit voči svojim nepriateľom je šľachetnou črtou, a znakom skromnosti, ktorý by mal mať každý dobrý kráľ, generál či spravodlivý národ (samozrejme, skúmajúc dejiny, ani kanaanski židia, ani ich kanaanski islamskí arabskí bratranci voči svojim nepriateľom nepociťujú žiaden súcit). V starom svete existoval zvyk, že porazený nepriateľ, či obvinený zločinec, alebo ktokoľvek, kto mohol upadnúť do nemilosti, ak sa vrhol pred generála či vládcu na zem, chytiac plášť menovaného, priznajúc svoju vinu a prosiac o milosť či odpustenie, vzbudiac súcit svojho pána, dostalo by sa mu milosti, alebo prinajmenšom menší trest, než by očakával. Rovnako tak by konal roľník či iný obyčajný človek, hľadajúci pomoc v probléme, alebo snažiaci sa získať priazeň panovníka. Dávne dejiny sú plné príkladov takýchto incidentov, a do tejto kategórie spadá záznam o konaní kanaanskej ženy. Keď kanaanska žena Jahšuovi Kristovi vyznala, že je skutočne psom, vyjadrujúc zároveň, že jej dcéru môže uzdraviť, uznala Ho ako poslaného Jahvem, a kapitulovala pred pravdou Slova. Majúc pred sebou prosbu kapitulujúceho nepriateľa, v tom istom momente priznávajúc pravdu Slova, Jahšua nemal na výber, len jej prejaviť milosť, keďže podľa Jeho vlastného Slova bolo zničenie Jeho nepriateľov ešte ďaleko, a keďže sa dobrovoľne v tejto žiadosti podriadila, ako demonštruje jej vyjadrenie: „... ale aj psi jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.” Týmto skutkom milosrdenstva Jahšua taktiež naplnil pravdu Písma z Prísloví 16:7: „Keď má Jahveh potešenie v cestách muža, pôsobí, že s ním v pokoji i jeho nepriatelia.“ Jahšua nemal na výber, len jej vykonať tento milosrdný čin voči kanaanskej žene, ako príklad svojho vlasného učenia!

Tu treba poznamenať, že Jahšua Kristus vyliečil dcéru kanaanskej ženy len telesne. Pretože žiadala, „aby vyhnal démona z jej dcéry“ (Marek 7:26), a túto žiadosť jej splnil: „démon vyšiel z tvojej dcéry“ (Marek 7:29), nedostalo sa jej ničoho viac, než čo chcela (porovnaj Matúš 15:28, „nech sa ti stane, ako si praješ“). Keď veterinár uzdraví psa, stáva sa z neho zdravý pes, nie ovca! Ženina dcéra bola rovnako tak uzdravená telesne, no stále zostávala Kanaančankou. Nie je adamického rodu, nemá adamického Ducha! Aby bol niekomu poskytnutý večný život, musí mať najprv Ducha, ktorého mal Adam (porovnaj Genesis 2:7; 3:22; 1. Korinťanom 15:35-38). Duch, ktérého mal Adam je daný, podobne ako jeho obraz, ako časť genetického kódu, čo vysvetľuje Pavol v 1. Korinťanom 15:44: „Seje sa hmotné telo, vzkriesené je duchovné telo“. Produkovanie potomstva miešanej rasy sa tvoria „puknuté cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu“ (Jeremiáš 2:13). Z tohto dôvodu apoštol Júda odkazuje na tých, ktorí „šli cestou Kaina, rútili sa za odmenou po bludnej Balaamovej ceste“ (smilniaci miešatelia rás, 1. Korinťanom 10:8; Zjavenie 2:14; Micheáš 6:5) ako „oblaky bez vody...stromy bez ovocia, ktoré dvakrát zomreli“ (Júda 11-12), a podobne Peter nazýva tých istých ľudí „studňami bez vody“ (2. Petra 2:17). Sú „bez vody“, pretože im chýba Jahveho Duch. Sú „dvakrát mŕtvi“, pretože ako mrú telesne, sú taktiež mŕtvi duchovne! Kanaanci, výsledok rasového smilstva (Júda 7) zvaného „bludná Balaamova cesta“, nemôžu byť nikdy nič iné, než čo už sú, pochádzajúc čiastočne od Kaina, čiastočne z Refaim a čiastočne z ne-adamických rás (Gen. 15:19-21), a nemajú preto Ducha, nikdy nemôžu vstúpiť do Kráľovstva či Zmlúv Jahveho, ktoré Písma výslovne vyhradzujú jedine pre Izraelitov!

Preto to, keď Jahšua Kristus v tomto jednom prípade prejavil milosť nepriateľovi – ako Kanaancov opisuje Písmo – nedáva izraelským kresťanom ospravedlnenie na prijatie iných rás do spoločenstva. Žene bolo povedané, aby „šla svojou cestou“. Nebolo jej ani povedané, aby činila „pokánie“, stále ostávala psom – ako i jej dcéra – a nie je možné, aby sa zmenili na „ovcu“

Ani jej, ani jej dcére nebol poskytnutý večný život, a nemohla očakávať, že sa nejakým spôsobom stane kresťanom. Čo sa žene dostalo, bola omrvinka: Jahšuu to nestálo nič, aby vyhovel ženinej požiadavke. Bolo výhodnejšie splniť žene jej želanie, hodiť psovi kosť ako odmenu za jej pokoru a poctivosť – pretože žena s istotou uznala, že nebola jedným z detí.

Predstava, že by Jahšua Kristus zamýšľal priviesť do Novej Zmluvy, ktorú uzavrel výlučne s domom Izraela a domom Júdu (nie „duchovný“ Izrael a ani „duchovný“ Júda, porovnaj Jerermiáš 31:31), cudzinca, je predstavou, že by spáchal podvod. Pavol to rovnako tak vedel, preto v Galaťanom 3:15 vysvetľoval, že i v zmluve medzi obyčajnými ľuďmi, akonáhle je táto potvrdená, nikto ju nemôže zmeniť či k nej niečo pridať. A tak tuná Pavol vysvetľuje, že Nová Zmluva je uzavretá len s Pomazaným Potomstvom (tuná má Authorised Version výraz „ktorým je Kristus“, než presnejší „ktorými sú Pomazaní“), s Izraelitmi, nie s inými líniami potomstva od Abraháma, ako sú Edomčania či Izmaeliti. Výraz v Matúšovi 15:28, vyjadrení v preklade A.V „viera“, pistis (Strong’s #4102), je jednoducho výrazom „dôvera“, „viera“, „presvedčenie“, tuná použité „a to je dôležité) bez gréckeho určitého člena. To treba porovnať s použitím pistis s gréckym určitým členom, tento výraz označujúci „Vieru“. Keď sa u gréckeho podstatného mena objavuje určitý člen, odkazuje na presný, špecifický predmet, nie iba všeobecne na akýkoľvek druh predmetu. V anglickom jazyku je to často rozlišované veľkými začiatočnými písmenami. V Novej Zmluve určitý člen s pistis špecifikuje „Vieru“, a nie len ledajakú vieru či presvedčenie. Kanaanska žena mala vieru, no istotne nemohla byť partnerom vo „Viere“, ktorá je akceptáciou Izraelitov ich vykúpenia Jahšuom Kristom, kulminujúcim v Novej Zmluve. Jednoducho veriť neprináša týmto iným rasám „spásu“ (Matúš 7:21-23; 22:1-14; porovnaj Ámos 3:2), čo je už od začiatku nemožné! Pretože „Ty predsa veríš, že je jeden Boh. Konáš veľmi dobre. Ale aj démoni veria a trasú sa.“ (Jakub 2:19).

V dňoch Starej Zmluvy bol Izrael inštruovaný k posväteniu sa mečom, a tento zlyhal. Prichádza však deň, kedy celý Izrael bude skutočne posvätený Jahvem, ich Bohom, napr. Ezechiel 37:21-28; Zjavenie 19:6-10; 21:10-27. No v tomto dni sú izraelskí kresťania nabádaní, aby sa posväcovali Jahveho slovom (napr. Efezanom 5:26; Ján 15:3; 17:17; 1. Petra 2:9-10). „Lebo Božie slovo je živé a vykonáva moc a je ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a preniká až po rozdelenie duše a ducha a kĺbov a ich špiku a schopné rozoznávať myšlienky a úmysly srdca.“ (Hebrejom 4:12). Jahušovo vyliečenie dcéry kanaánskej ženy preto neznamená, že praví izraelskí kresťania musia akceptovať „Židov za Ježiša“, univerzalizmus, multikulturalizmus či iné falošné doktríny humanistov. Jahveho Slovo nástojí na tom, aby sa izraelskí kresťania snažili vyzdvihovať Jahveho zákony, ktoré sú zapísané v ich srdciach (Jeremiáš 31:33; Rimanom 2:15; Hebrejom 8:10), a oponovať zlu (Rimanom 12:9, 21; Filipanom 3:2; Efezanom 6:13; 1. Tesaloničanom 5:22; 3. Jána 11; Jakub 4:7; Zjavenie 2:2 atď). Jahveh Boh rozdelil národy, ktoré pochádzali z Adama (Deuteronomium 32:8; Skutky 17:26), a preto je univerzalizmus a rasová „diverzita“ zlé! Miešanie rás je smilstvom (napr. 1. Korinťanom 10:8, Júda 7). Z tohto dôvodu pravé pridržiavanie sa Jahveho Slova vyúsťuje do posvätenia poslušného Izraelitu, pretože Slovo nástojí na tom, že Izraelita sa oddeľuje od ostatných rás – ako vysvetľuje Pavol v 2. Korinťanom 6:11-18, napríklad, aj keď táto pasáž, podobne ako mnohé iné v Pavlových zápisoch, trpia nedokonalým prekladom. Napríklad výraz „veci“ v texte 2. Korinťanom 6:17 bol pridaný prekladateľmi Authorised Version (pozn. prekl. - v anglickom preklade KJV). Sú to „nečistí“, neizraelskí ľudia, ktorí NIKDY neboli krvou Krista očistení! Tí sú spomínaní vo vyjadrení „spomedzi nich“ v predošlej časti toho istého verša! Očistenie Izraela – a JEDINE Izraela – obeťou Jahšuu Krista bolo predmetom proroctva, napr. Jeremiáš 31:33; 33:8; Ezechiel 36:25, 27, 33; 37:23, a dnes je to fakt. Iné rasy neboli nikdy Jahvem očistené, a preto sú „nečisté“. Preto ani dnešné tzv. „cirkvi“, organizované náboženské kulty, spolu s „liberálnymi“ západnými vládami, nemajú povolenie konať tak, ako konali: brať taniere a bochníky detí, hádzať ich na zem, ako keby šlo o omrvinky, a nechať psov, nech sa do sýtosti nažerú! To je to, čo dnes činia svojou nekontrolovanou „imigráciou“, zahraničnými misiami, zahraničnou pomocou, „voľným“ obchodom a obzvlášť miliardami dolárov, ktoré každý rok posielame na rozšírenie obrany kanaansko-edomského štátu v Palestíne, ktorý sa lživo nazýva menom „Izrael“.

ZEITGEIST - kritika dokumentu

2008-07-17T18:44:00.008+01:00

pastor Rudolf Schmidt

na tejto adrese nájdete recenziu dokumentárneho filmu Zeitgeist (Duch doby) z kresťanského pohľadu.

Zneužitie slov "všetci", „každý“, „ktokoľvek“, atď.

2008-07-15T11:00:00.001+01:00

Arnold Kennedy

ÚVOD

Kazatelia dávajú veľký dôraz na slová „všetci“, „každý“ a „ktokoľvek“ („celý“, „všetko“... - pozn. prekl.) vo veršoch ako „Choďte do celého sveta“, „Kážte evanjelium každému stvoreniu“ atď. Tieto predstavujú falošné aplikovanie Písma z jednoduchého dôvodu – tieto slová a frázy sú nesprávne používané. Zneužitie týchto slov sa musí zvážiť.
Táto falošná aplikácia protirečí Ježišovmu vyjadreniu a inštrukciám pre Jeho učeníkov:

Matúš. 15:24: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, a

Matúš 10:5-6: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela.“

Kvôli tejto kontradikcii musíme zistiť, prečo je to tak, a prečo obľúbená interpretácia o chodení k všetkým rasám protirečí tomuto vyjadreniu a príkazu Ježiša.

V hebrejčine a gréčtine existujú odlišné slová pre „všetko“, „každý“ atď, a preto musíme preskúmať tie, ktoré sú zneužívané k propagácii univerzalizmu. V Novej Zmluve sa používa grécky výraz holos ako „celok“, zatiaľčo častejšie slovo pas sa používa na označenie „časti“ ako celku väčšiej či menšej časti.. Chybu spôsobuje snaha učiniť z významu slova pas význam slova holos. Tam, kde prekladatelia často prekladali pas ako „všetci“, „každý“, „ktokoľvek“, znamená „všetci z tej časti“, alebo „každý z tej časti“, alebo „ktokoľvek z tej časti“. Výraz „ktokoľvek“ je často prekladaný zo slova pas, ktoré je zároveň prekladané ako „všetci“. Uvidíme, že ktokoľvek hovorí, „Tam, kde moja Biblia hovorí, „ktokoľvek môže prísť“, znamená to „ktokoľvek z akejkoľvek rasy“, táto osoba je buď neznalá veci alebo zvedená k omylu.
Musíme teda zodpovedať hlavnú otázku: znamená „všetko“ („všetci“, „celý“) zvyčajne „všetko zo všetkého“, alebo „všetko z časti, o ktorej sa hovorí“. Znamená „celý svet“ ľudí celej planétu, alebo len časti planéty, o ktorej sa hovorí? Uvidíme, že existuje váha Písma, ktorá dokazuje, že výrazy ako „všetko“/“všetci“ sú striktne obmedzené na kontext každého takéhoto výskytu slova. V jednoduchých vyjadreniach, „celý svet“ by bolo lepšie uviesť ako „celý ten svet“, takto vylučujúc každý iný svet = kosmos.
Výraz pre „všetci“, „každý“, „ktokoľvek“ atď. sú často jednotného čísla, NIE množného. Odkazujú teda na:

„celok“ [skupina],
alebo „celok“ triedy,
alebo „celkovú“ triedu.

Na pochopenie tohto špecifického „celku“ v gréčtine a hebrejčine zvážte:

Deuteronomium 28:10: „A VŠETKY národy zeme budú musieť vidieť, že sa nad tebou vzýva Jahveho meno, a skutočne sa ťa budú báť.“

Tuná „všetky národy zeme“ NEzahŕňajú Izrael. Podobne „choďte do celého sveta“ NEZAHŔŇA všetky rasy. Neschopnosť to pochopiť je zdrojom omylu v modernom populárnom evanjelizačnom učení. Kvôli dôležitosti tejto otázky môže skúmajúci nazrieť do konkordancie (Youngova konkordancia je najľahšia), na zistenie správneho použitia tohto výrazu pas, ktorý sa prekladá ako „všetci“ etc.. Ďalej podám pár príkladov, ako tak učiniť.
Ježiš hovorí, že nie je pre každého, aby počúval alebo porozumel. Hovoriac k svojim učeníkom o edómskom vedení júdejského národa povedal: „Vám je dané rozumieť svätým tajomstvám nebeského kráľovstva, ale im to nie je dané.“ [Matúš 13:11]. Akonáhle máme jednu výnimku podobnú tejto, potom „každý“ a „všetci“ nemôžu túto, alebo ďalšie výnimky, obsahovať. Ak sa táto výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu dôjsť k pokániu, alebo tých, ktorí sa narodili ako kúkoľ, o ktorých Ježiš riekol, „nechajte ich osamote“, potom títo nemôžu byť časťou „všetkých“, o ktorých sa hovorí. Ako sme videli, Ježiš istým ľuďom nekázal. Ježiš povedal, že je poslaný k Izraelu, a aby zachránil „svoj ľud“ z ich hriechov. Budeme múdrejší než Ježiš?
Keď zvážime objem Písem podrobne uvádzajúc výlučnosť Izraela, ak nemáme predpojatosť, budeme musieť súhlasiť s nasledovným:

1. Sú to konzistentné tvrdenia faktu [nie interferencie].
2. Týkajú sa iba Izraela, ako rasy, nezahŕňajúc žiadnu inú rasu.
3. Len Izrael je Božím dedičstvom, ako je uvedené.
4. Niet konfliktu v aplikácii vykúpenia len na Izrael.
5. Že isté zmluvy a sľuby, na ktoré sa odkazuje, boli učinené a dané len s Izraelom.
6. Že Izrael je svätá, t. j. oddelená, rasa [všeobecne nazývaná Vyvolená Rasa].
7. Že Štatúty [choq] a Rozsudky [mišpat] boli dané iba Izraelu ako národu služobníkov.
8. Že výraz „Židia“ sa nenachádza v žiadnom z týchto Písem.
9. Že existujú odlišné „semená“ (potomstvá) a že Abrahámovo semeno (potomstvo) je genetické.
10. Že žiadne z týchto Písem sa nedá „spiritualizovať“.

Ak dôjdeme k tomuto záveru o rasovo unikátnom Izraeli, okamžite vyvstáva dilema medzi:

[a] Čo Písmo učí v priamych vyjadreniach dokazujúcich exkluzivitu Izraela v oboch Zmluvách.

[b] Čo je odvodené z nepriamych veršov, ako ich využívajú univerzalisti. Tí využívajú to, čo sa môže zdať ako priame vyjadrenie, ale istým slovám dávajú nový význam alebo časovanie. Niekedy sa výrazom dávajú úplne nesprávne a klamlivé významy,a niektoré z týchto boli akceptované ako moderné učenia. Aby zapadali do interpretácie, týmto vyfabrikovaným významov slov sa pridávajú rôzne „typy“. Jedná sa o bežný spôsob učenia, no nie je to učenie založené na Základnom Kameni či danom základe Zákona, Žalmov a Prorokov (Efezanom 2:20).

[c] Č si myslíme, že vidíme zjavené vo výrazoch kresťanského zážitku v iných rasách – tuná je aplikovateľná psychológia a záchrana pred démonickou aktivitou, a ochrana, kým sú iné rasy medzi Izraelom. No vykúpenie sa dá aplikovať len na Izrael.

Teraz sa môžeme pozrieť na pár jednotlivých veršov a výrazov v nich.

„KAŽDÉ STVORENIE“

Ako bolo uvedené vyššie, Marek 16:15 je zneužívaný vo význame, ako by znel, že Evanjelium je určené každej rase. Do akého „sveta“ boli učeníci poslaní? To je oprávnená otázka. Keď boli učeníci poslaní k stratenej ovci domu Izraela, ku komu a do akého „sveta“ boli poslaní? Keď Ježiš v Matúšovi 15:24 povedal: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, k akej rase bol poslaný? Chceme povedať, že sa Ježiš mýlil a bol poslaný ku každej rase? Chceme povedať, že sa Ježiš mýlil, keď posielal učeníkov len k Izraelitom? Ak boli poslaní, aby šli do celého sveta, prečo nešli k černochom, Číňanom alebo Indiánom? Prečo si zvolili iba jeden smer a vykročili tam, kde boli Deti Izraela? Poloha Domu Izraela v tom čase sa dá historicky ľahko stanoviť.

Matúš 11:1: „… odišial odtiaľ, aby vyučoval v ich mestách [mestách učeníkov].“

Matúš 10:5-7: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela. Keď pôjdete, kážte a hovorte: Nebeské kráľovstvo sa priblížilo.““

Učeníci boli špecificky inštruovaní, aby k istým ľuďom nešli. Ježišovi učeníci šli z Galiley vediac presne, kde túto „stratené“ ovce nájdu. Neboli tak „stratené“, aby sa nedali nájsť!

„VŠETCI“, „KAŽDÝ“, „KTOKOĽVEK“, ETC.

Posúďte opäť tieto dva verše:

Ján 3:16: Boh tak miloval svet …

Marek 16:15: Choďte do celého sveta …

Takéto verše sú základom myslenia, že „choďte a kážte evanjelium každému stvoreniu“ Mareka 16:15 odkazuje na každú osobu každej rasy na zemi. Zvážme niektoré slová v týchto veršoch.

Kázať (kerusso) znamená prehlasovať, alebo oznamovať dobré správy ako mestský hlásnik. Neznamená to „činiť učeníkov“ alebo „evanjelizovať“, ako učia mnohí. No kde mali vydávať svoje prehlásenia? Malo to byť každému z každej rasy? Pozrime sa na každé stvorenie. Grécky výraz ktisis je uvádzaný nasledovne:

Strong G2936-7 ako “pôvodný útvar, budova, stvorenie a nariadenie”.

Vine’s Dictionary of New Testament Words: “Ktizo je medzi Grékmi používané s významom základu miesta, mesta či kolónie ... Ide o významené potvrdenie Rimanom 1:20-21, že v celej nie kresťanskej gréckej literatúre tieto výrazy (ktizo a jeho deriváty) nie sú nikdy Grékmi používané na vyjadrenie predstavy Stvoriteľa alebo tvorivého činu nejakého z ich bohov. Tieto výrazy sú nimi obmezdené na činy ľudských bytostí.

Ide o stvorenie Marka 16:15. Výraz ktisis je v gréčtine používaný na označenie výsledku ľudského budovania či formovania. V tomto kontexte odkazuje na dedinu, alebo miesto, kde žijú ľudia. Ktisis je vystavané človekom, nie Bohom. Učeníci mali ísť výlučne na miesta alebo do dedín, kde žili Izraeliti.

Matúš 10:23 „Určite neobídete všetky izraelské mestá, kým nepríde Syn človeka.“

Nemôžeme učiniť, aby „izraelské mestá“ predstavovali mestá každej rasy. Všimnite si, že Ježiš tuná hovorí o čase konca.
Aká je oblasť prehlásenia? Nie je to celý svet Izraela?
Čo proklamovali? Nebolo to Evanjelium o Kráľovstve?
Kráľovstvo je to, čo prišli hlásať Ježiš a Ján Krstiteľ – kajajte sa, pretože sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Kto niečo z toho dnes hlása? Je nemožné veriť a učiť zároveň moderné univerzalistické evanjelium pre všetky rasy a exkluzívne Kráľovstvo božie. Ježiš obmedzuje celý svet na mestá Izraela! Inými slovami, toto sa má hlásať v usadlostiach alebo miestach, kde Izraeliti žijú pred koncom veku.

SÚ „VŠETCI“ A „KAŽDÝ“ LIMITUJÚJIMI VYJADRENIAMI?

Znamená „všetko/celý“ zvyčajne „všetko zo všetkého“ alebo „všetko z časti, o ktorej sa hovorí“? Znamená celý svet celú planétu, alebo len časť planéty, o ktorej sa hovorí? Pohľad do Young’s Analytical Concordance použitie týchto slov objasní. Dá nám znamenie bez toho, aby sme sa museli uchýliť ku gréčtine. Byť si v tejto téme istí je hodné času stráveného skúmaním lexikonov pre určenie správnych významov použitých slov.
Na pochopenie používania výrazu „všetci/celý“ v gréčtine a hebrejčine, posúďte Deuteronomium 28:10: „a všetky národy zeme budú musieť vidieť, že sa nad tebou vzýva Jahveho meno, a skutočne sa ťa budú báť.“
Všetky národy zeme tu NEZAHŔŇAJÚ Izrael. Podobne vyjadrenie „choďte do celého sveta“ NEZAHŔŇA všetky rasy. Neschopnosť tomuto porozumieť je zdrojom omylu v modernom populárnom učení. Ježiš riekol, že nie je každému dané počuť či porozumieť. Bezprostredne ako máme čo i len jednu výnimku, „každý“ a „všetky“ túto výnimku (ani žiadne iné) nemôžu zahŕňať. Ak sa výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu nájsť pokánie, alebo tých, o ktorých Ježiš riekol, aby sme ich nechali osamote, potom títo nemôžu byť časťou „všetkých“, o ktorých je táto zmienka.. Ježiš istým ľuďom, ako sme videli, nekázal. Ježiš riekol, že je poslaný k Izraelu, aby zachránil svoj ľuď z hriechov. Budeme múdrejší než Ježiš?

„VŠETKY KONČINY ZEME“

Izaiáš 45:22: „Obráťte sa ku mne a buďte zachránení, všetci na koncoch zeme...“

Na prvý pohľad to má univerzalistický význam. Výraz, prekladaný ako „zem“ je hebrejský výraz „erets“, ktorý sa väčšinou prekladá ako „krajina“ či „zem“ v zmysle lokalizovanej oblasti, alebo zeme, ktorá patrí nejakému ľudu [napr. krajina, či zem, Izraela]. V kontexte je celá táto kapitola len o Izraeli a o nikom inom. S určitosťou sa nepoužíva v zovšeobecnenom význam, ako ho používajú univerzalisti, snažiaci sa dokázať, že toto vyjadrenie o koncoch zeme znamená každú rasu či miesto na zemi.

„V TEBE BUDÚ VŠETKY NÁRODY POŽEHNANÉ“

Galaťanom 3:7-9: „Istotne viete, že práve tí, čo sa prdŕžajú viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo, ktoré videlo vopred, že Boh vyhlási ľudí z národov za spravodlivých vierou, oznámilo Abrahámovi vopred dobré posolstvo totiž: „Prostredníctvom teba budú požehnané všetky národy.“ Preto tí , čo sa pridržiavajú viery, sú požehnaní spolu s verným Abrahámom.“

Tieto verše spolu s nižšie uvednými veršami, sú obľúbenými veršami univerzalistov, pretože sa zdá, že prezentujú univerzalistické evanjelium pre všetky rasy. „Národy“ sa niekedy emotívne prekladajú ako „pohania“, v snahe pridať váhu univerzalistickému argumentu. Pre pochopenie akejkoľvek pasáže v Písme je nutné na ňu nazerať ako na celok, z pohľadu proroctva týkajúceho sa jej, aby sme videli, čo sa napĺňa.

[a] Abrahámovi:

Genesis 12:2-3: „A urobím z teba veľký národ a požehnám ťa a urobím veľkým tvoje meno, a ukáž sa ako požehnanie. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a toho, kto na teba zvoláva zlo, prekľajem, a všetky rody zeme budú sa istotne žehnať prostredníctvom teba.“

Gen 18:18: „Veď Abrahám sa istotne stane veľkým a mocným národom, a a všetky národy zeme sa budú žehnať jeho prostredníctvom.“

Gen 22:18: „A prostredníctvom tvojho semena sa budú určite žehnať všetky národy zeme preto, že si počúval môj hlas.“

[b] Izákovi:

Gen 26:3: „Bývaj v tej krajine ako cudzí usadlík a naďalej budem s tebou a požehnám ti, lebo tebe a tvojmu semenu dám všetky tieto krajiny a vykonám prísažné vyhlásenie, čo som odprisahal tvojmu otcovi Abrahámovi.“

[c] Jakobovi:

Genesis 28:14: „A tvojho semena bude istotne ako prachových zrniečok zeme a istotne sa rzšíriš ďalej na západ a na východ a na sever a na juh a tvojím prostredníctvom a prostredníctvom tvojho semena sa budú žehnať všetky rodiny zeme.“

[d] Jabobovi/Izraelovi v Žalmoch:

Žalm 22:27: „Všetky končiny zeme si spomenú a obrátia sa k Jahvemu. A všetky rody národov sa budú pred tebou sklánať.“

Toto je šesť dôležitých veršov, ktoré sa používajú na podporu doktríny o univerzálnej rasovej spáse. Naozaj, pri povrchnom pohľade sa zdá, že poskytujú platnú podporu. Hovoria však skutočne to, čo sa ich náboženskí prekladatelia snažia prinútiť tvrdiť? Nachádza sa tuná ten problém? Poďme sa na to pozrieť.

„RODINY ZEME“ POŽEHNANÉ V ABRAHÁMOVI

Hlavným zdrojom omylu v týchto pasážach o požehnaní je to, čo sa určitými výrazmi myslí. Máme rôzne výrazy prekladané ako „zem“ a „pôda“, krajiny a zem, a taktiež pre národy, rodiny (rody) a kmene. Hoci rozsiahly technický výklad hebrejského jazyka je mimo rozsah tejto štúdie, na niektoré veci poukázať treba.
Pôvodne bolo Abrahámovi povedané, aby odišiel z domu svojho otca do „erets“ (eretz), ktorú mu Boh zjaví. Ak je „erets“ celá Zem, potom sa musel Abrahám odobrať na inú planétu!
Abrahámovi bolo povedané, že „celú zem, ktorú vidíš, ti dám“. Bolo mu povedané, aby vstal a prešiel po zemi. Prešiel vari celou zemeguľou? Musíme sa teda spýtať, či táto „zem“ je celá planéta alebo iba Zasľúbená zem (krajina). Nie je to „erets“ všetkých rás na zemi. Abrahámovi bolo povedané, aby šiel zo svojej aktuálnej zeme a šiel do inej zeme. Nachádzame mnoho odkazov potvrdzujúcich, že význam „zem“ nezahŕňa celú planétu, ale iba časť patriacu k určite oblasti alebo osobe, o ktorej je reč.
V protiklade k obľúbenej prezentácii, musíme si povšimnúť, že v Genesis 12:3, „tých“ vo vyjadrení „požehnám tých“ je v množnom čísle, kým „toho“ v „prekľajem toho“ je v jednotnom čísle. Hebrejčina umožňuje dva možné preklady „byť požehnaný“, menovite:

[1] „môžu byť požehaní v tebe, alebo v spojení s tebou“ a

[2] „môžu byť sami požehnaní“ [ako uvádza poznámka pod čiarov v Revised Standard Version].

Ak „všetky národy“ majú znamenať „každú rasu na zemi“, môžeme si položiť pár nepríjemných otázok:

1. Ak sú prekliati tí, ktorí prekľajú Abraháma, ako môžu byť takto prekliati časťou všetkých národov, ktoré majú byť požehnané?

2. Boli Egypťania požehnaní alebo prekliati skrze prítomnosť Izraelia počas ich zajatia a taktiež počas Exodu?

3. Keď potomkovia Izraela vstúpili do Zasľúbenej Zeme, bolo im nariadené vyhladiť všetky kanaánske národy. Nebol to nezvyklý spôsob požehnania Kanaancov? Koniec koncov, údajne sú časťou všetkých národov. Podobne vyhladený mal byť i Amalek.

4. V Deuteronomium 23:6 Boh Izraelu prikázal, aby nikdy nepracovali pre pokoj a blahobyt Amónčanov a Moábčaov. Ezdráš 9:12 naznačuje podobné zaobchádzanie s ne-Izraelitmi v krajine. To je asi ťažko požehnanie, však?

5. Keď Dom Júdu bol v babylonskom zajatí, nachádzame nejaké dôkazy o Izraeli ako požehnaní pre Babylon?

6. Keď bol Dom Izraela v asýrskom zajatí, pomohlo to Asýrii v rozkvete?

7. V proroctve, prečo sa všetky predpovede týkajúce sa ne-izraelských národov detailne zmieňujú o nich ako o služobníkoch Izraela, a ak tento osud odmietnu, čaká ich zničenie? Tak tomu je až do konca veku.

Sľub Abrahámovi bol pre „VŠETKY“ národy bez výnimky. „Všetky“ nemôže zahŕňať tie, ktoré sú prekliate a o ktorých sa Boh vyjadruje, že ich nenávidí. „Všetky“ teda znamená všetky nároy Izraela.
V Písme nachádzame, že Izrael mal prebývať osamote a nebyť počítaný medzi národmi [Numeri 23:9]. Proroctvo to podopiera až do konca.

Daniel 7:27: „A kráľovstvo a panovanie a nádhera kráľovstiev pod všetkými nebesami boli dané ľudu, ktorým sú svätí Najvyššieho. Ich kráľovstvo je kráľovstvo trvajúce na neurčitý čas a všetky panstvá budú slúžiť im a budú ich poslúchať.“

Izaiáš 60:12: „Lebo ktorýkoľvek národ a ktorékoľvek kráľovstvo, ktoré ti nebude slúžiť, zahynie, a národy budú určite spustošené.“

Zechariáš 14:16-17: „A čo sa týka každého, kto zostane zo všetkých národov, ktoré prichádzajú proti Jeruzalemu, stane sa, že budú tiež rok čo rok chodiť sa klaňať sa Kráľovi, Jahvemu vojsk, a sláviť sviatok prístreškov. A stane sa, pokiaľ ide o kohokoľvek z rodov zeme, kto nepríde do Jeruzalema, aby sa poklonil Kráľovi, Jahvemu vojsk, že na nich nepríde lejak.“

Izrael a Júda boli rozptýlení medzi všetkými národmi, ale majú byť tieto iné národy požehnané? Jeremiáš nesúhlasí.

Jeremiáš 30:11: „ … ale spôsobím vyhubenie medzi všetkými národmi, do ktorých som ťa rozptýlil. U teba však nebudem hubiť.“

Jeremiáš toto opakuje v 46:28, adresujúc to Jakobovi. Vo všetkých týchto Písmach vidíme unikátne miesto Izraela medzi ostatnými národmi. To bude pokračovať i po Ježišovom návrate a Izrael bude vládnuť s Bohom nad ostatnými národmi. Nakoniec nebude viac existovať smrť. Aké to požehnanie! Požehnanie je dané buď týmto potomstvom, alebo Božím skutkom.
Citujúc Lloyda Palmera (USA) k týmto výrazom:

„Ktokoľvek“ je objektívne zámeno (objective pronoun). Podľa Oxford English Dictionary, “objective” znamená: „zapodievajúce sa vonkajšími vecami či expozícii faktov nepoznačených pocitmi či názormi, nie subjektívne“ Ako prídavné meno, „ktokoľvek“ sa používa na modifikovanie a vyjadrenie „poctivý, nestranný, rovnocenný, neutrálny, s otvorenou mysľou, nepredpojatý“ vo význame k podstatnému menu.
Na rozdiel od toho, subjektívne zámeno, podľa Oxfordu, znamená: (v umení, literatúre, zapísanej histórii, v názore osoby atď.) “vychádzajúci z osobnej idiosynkracie či individuality, nie nestranný či doslovný.” Nuž, keď sme preskúmali rozdiely v „objektívnom“ a „subjektívnom“, ktoré z týchto dvoch je v súlade s Písmom?
Ježiš svojim učeníkom povedal: „Vy ste si nevyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, ustanovil som vás...“ (Ján 15:16). Ide o subjektívne vyjadrenie, nie o objektívne. Stáva sa to predmetom doktríny. Pridržiavate sa náuky „ľudia si volia Boha“, alebo doktríny Písma o „ľuďoch zvolených Bohom“? Vaša odpoveď určí, či výraz „ktokoľvek“ aplikujete na každého, kto vyzná Krista (ľudia voliaci si Boha), alebo či zastávate zjavenú doktrínu o „ľuďoch zvolených Bohom“.
Dovoľte mi položiť túto otázku: Ak všetko, čo človek musí vykonať, je „vyznať“ Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa, čo je doktrínou väčšiny judeo-kresťanských cirkví, prečo potom Ježiš vyriekol tieto slová:

„Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia v onen deň: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a nevyháňali démonov v tvojom mene a nekonali mnoho mocných skutkov v tvojom mene?“ A predsa im potom vyznám: „Nikdy som vás nepoznal! Odstúpte odo mňa, páchatelia nezákonnosti.“ (Matúš 7:21-23)

Sú to silné slová, ale odhaľujú, že nie každý, kto „vyznáva“ Krista, bude spasený!
Univerzalisti radi citujú Jána 3:15-16 v tvrdení, že „ktokoľvek“, ako je tento výraz v týchto veršoch použitý, sa týka všetkých etnických skupín. Keď sa však pozrieme na grécky výraz, z ktorého je „ktokoľvek“ preložený, objavíme niečo nezvyčajné. v Strong’s Greek Dictionary je to výraz pod číslom 3588 a v gréčtine ide vlastne o tri slová: “ho, he, to, vo všetkých svojich pádoch; určitý člen (niekedy musí byť pridaný, niekde v idióme vypustený): ten, toto, tamto, to, on, ona, ono, atď.” V zozname nachádzame všetky zámená, žiadne sa nedá považovať za prívlastok.
Inými slovami, „on“, „ona“ a „ono“ sú vlastné zámená. Tieto sú výlučné. Preto výraz „ktokoľvek“ je sám o sebe zavádzajúci, pretože úplne mení skloňovanie.
Miesto použitia výrazu „ktokoľvek“ navrhujem použiť opravenú frázu. Výraz „ten, ktorý“ neporušuje biblickú doktrínu o „ľuďoch vyvolených Bohom“. Vymažme napríklad „ktokoľvek“ a nahraďme ho „ten, ktorý“ v týchto dvoch veršoch, Ján 3:15-16:

„Aby ten, ktorý verí v neho, mal večný život. Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby ten, ktorý v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“

Takto sa toto vyjadrenie v správnom preklade stáva komplexnejším a odstraňuje predstavu, že Ježiš hovorí všeobecne, ako by mnohí radi videli. Preto, keď budete nabudúce čítať Písmo a prídete k výrazu „ktokoľvek, každý,kto...“ skúste ho nahradiť výrazom „ten, ktorý“ a pozrite sa, či lepšie nezapadá do biblickej exegézy. Keď pochopíte doktrínu o „ľudoch vyvolených Bohom“, taktiež pochopíte, prečo voľba našich prekladateľov bola voľbou zlou, vedúcou k mylnému predpokladu univerzalistov, že Ježiš hovoril ku všetkým skupinám na rovnakom základe.“
(Koniec citátu.)

PRÍKLADY, KDE NACHÁDZAME VÝRAZ „VŠETKO“, NEZAHŔŇAJÚCI VŠETKO

Matúš 2:3-4: „Keď to počul kráľ Herodes, znepokojil sa a s ním CELÝ Jeruzalem, a keď zhromaždil VŠETKÝCH hlavných kňazov a znalcov Písma z ľudu, vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Kristus.“

V tejto pasáži nachádzame dvakrát výraz, prekladaný ako „celý/všetkých“, a „celý Jeruzalem“ má kontext „všetkých hlavných kňazov a znalcov Písma“. Kráľ Herod by sa o narodení Krista nepýtal tehotnej ženy, a rovnako tú by táto otázka netrápila. Preto výraz „celý“ zjavne nezahŕňa iných obyvateľov mesta, a tvrdiť, že každá osoba v každej situácii by sa nad týmto trápila, by bolo očividne nepravdivé.

Matúš 3:5: „Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem a CELÁ Judea a CELÉ okolie Jordána, a krstil ľudí v rieke Jordán a otvorene vyznávali svoje hriechy.“

Opäť sa tu dvakrát objavuje výraz, prekladaný ako „celá/celý“. Je jasné, že Ján Krstiteľ nepokrstil každú osobu v Jeruzaleme, či skutočne každého človeka v „celej Judei“. Teda „všetci/celý/celá“ odkazuje na časť tých, ktorí prišli z týchto miest, a nie na tých, ktorí ostali doma. Taktiež medzi nich nepatril veľkňaz a rímska posádka.

Matúš 27:24: „Keď Pilát videl, že to nevedie k ničomu dobrému, ale že skôr vzrastá pobúrenie, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a povedal: „Nenesiem vinu za krv tohto človeka. Je to vaša vlastná vec.“ Na to VŠETOK ľud odpovedajúc riekol: „Jeho krv nech príde na nás a na naše deti.“ “

Očividne „všetok ľud“ znamená časť ľudí, ktorí boli prítomní pred Pilátom, a nik iný.

Marek 7:14: „Znovu si k sebe zavolal zástup a povedal im: VŠETCI ma počúvajte a pochopte.““

Tuná výraz „všetci“ nezahŕňa zákonníkov a farizejov, ku ktorým Ježiš bezprostredne predtým hovoril, a „všetci“ má význam prítomných, ako i „každý z vás“.

Skutky 3:9-11: „A VŠETOK ĽUD ho zbadal, ako chodí a chváli Boha. Spoznali, že je to ten, ktorý sedával kvôli darom milosrdenstva pri Krásnej bráne chrámu, a boli naplnení úžasom a nadšením nad tým, čo sa stalo. Keďže sa pridržiaval Petra a Jána, VŠETOK ĽUD, prekvapením celkom bez seba, sa zbiehal k nim namiesto nazývané Šalamúnovo stĺporadie.“

Opäť, „všetok ľud“, ktorý sa nachádza dvakrát v tejto pasáži, odkazuje iba na časť „všetkého ľudu“, ktorá bola prítomná.
V Zjavení 13:7 nachádzame verš, ktorý je braný úplne mimo kontext, a používaný mnohými kazateľmi na zavádzanie ľudstva, a navodenia u nich strachu. Tento verš hovorí (zmieňujúc sa o anti-Kristovi): „A bolo mu dané viesť vojnu so svätými a zvíťaziť nad nimi a bola mu daná právomoc nad KAŽDÝM KMEŇOM, ĽUDOM, JAZYKOM A NÁRODOM.“
A hneď nasledujúci verš uvádza: „A VŠETCI bývajúci na zemi ho budú uctievať, od založenia sveta nie je zapísané meno niktorého z nich vo zvitku života Baránka, ktorý bol zabitý.“
„Všetky kmene“ teda nezahŕňajú tých, ktorých mená sú zapísané vo zvitku života. Falošní kazatelia poukazujú na výraz „každý“ vo verši 7, a opäť vo verši 8, bez zváženia samotného kontextu. V Biblii sa mnohokrát používa výraz „všetci“ pre „časť“, dokonca i rovnakým spôsobom, ako ho používame v bežnom dnešnom živote. Často používame výrazy ako „všetci z mesta boli na mítingu“, alebo „všade bola voda“ atď.
V Genesis 6, keď Boh hovorí o privedení potopy na Zem v verši 13, hovorí: „Koniec KAŽDÉHO tela prišiel predo mňa.“ Potom, vo verši 17, Boh uvádza: „A ja privádzam potopu vôd na zem, aby som skazil KAŽDÉ TELO pod nebesami, v ktorom je činná životná sila. VŠETKO, čo je na zemi, skoná.“, vieme, že Noach nezomrel ako časť „každého tela“. Opäť, „každý/é“ bolo použité s významom „časti“, resp. „väčšej časti“.
V Jozuouvi 6:21: „A ostrím meča oddali zničeniu VŠETKO, ČO BOLO V MESTE, od muža po ženu, od mladého muža po starca a po býka a ovcu a osla.“, vieme, že Rahab nebola časťou „všetkého“, čo v tom meste bolo zničené.
V 1. Kráľov 11:16-17: „(Joáb a celý Izrael tam totiž zostal šesť mesiacov, kým nedorezal v Edome KAŽDÉHO MUŽSKÉHO RODU.) A Hadad utiekol, on a s ním niektorí edomskí muži zo sluhov jeho otca, aby vošli do Egypta, kým bol Hadad ešte mladý chlapec.“, zahŕňal „každý mužského rodu“ malých chlapcov? Zahŕňal „každý mužského rodu“ tých Edomčanov, ktorí utiekli? Ak celká edómska mužská populácia na zemi bola pozabíjaná, ako sa potom mohli nejakí Edomčania objaviť?
V Lukášovi 2:1: „V tých dňoich vyšlo od cézara Augusta nariadenie, aby bola spísaná CELÁ OBÝVANÁ ZEM. (Tento súpis sa konal, keď bol sýrskym miestodržiteľom Cyrénius.) A VŠETCI ĽUDIA cestovali, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta.“, môžeme pozorovať, že „celá obývaná zem“ má význam „celá tá obývaná zem“. Takýto je význam výrazu „celý svet“ i v „Choďte do celého (toho) sveta a hlásajte evanjelium.“
V Rimanom 1:8: „Predovšetkým vzdávam vďaku svojmu Bohu prostredníctvom Ježiša Krista za vás všetkých, lebo sa o vašej viere hovorí PO CELOM SVETE.“ Veríme, že „celý svet“ zahŕňal Čínu, Maorov a Aztékov?
V Rimanom.10:18: „Avšak pýtam sa: „Či azda nepočuli?“ Veď v skutočnosti „ich zvuk sa rozniesol PO CELEJ ZEMI a ich výroky do NAJVZDIALENEJŠÍCH KONČÍN ZEME.“ Preto sa pýtam: „Či azda Izrael nepoznal?““. Opäť, zahŕňa „celá zem“ a „najvzdialenejšie končiny zeme“ trebárs Austráliu, alebo sú tieto výrazy obmedzené „tým svetom“ kontextu, Izraela?
V Kolosanom 1:23: „Pravdaže za predpokladu, že ostanete vo viere, pevne založení a stáli a nebduete odvlečení od nádeje toho dobrého posolostva, ktré ste počuli a ktoré bolo zvestované V CELOM STVORENÍ, KTORÉ JE POD NEBOM.“. Mohlo by byť „celé stvorenie pod nebom“ vzťahované i mimo tých, ktorým Pavol kázal?
Toto je len pár veršov, ktoré dokazujú, ako Písmo používa frázy, a ak ich používame inak, musíme dospieť k nesprávnym záverom. Takéto nesprávne závery vedú k nesprávnej evanjelizcii a taktiež k nesprávnej interpretácii proroctva. Zvážme niektoré z nich.
Ak tí kazatelia, ktorí nám hovoria, že anti-Krist bude vládnuť všetkým národom a kmeňom na Zemi, ak nešíria strach, prečo nedávajú rovnaký dôraz na Daniela 11:41, v ktorom sa hovorí o anti-Kristovi v plnej moci a sláve
Tuná sa uvádza, že anti-krist zvrhne mnoho krajín, a potom nachádzame: „Ale títo uniknú z jeho ruky: Edom a Moáb a prevažná časť synov Ammóna.“ Ak tí istí ľudia obývajú rovnaké územie, v okolí moderného Jordánu a blízko neho, musíme sa pýtať – ak anti-Krist má v tom čase mať svoj trón v Jeruzaleme, a nebude schopný kontrolovať Jordán, čo je hneď za rohom, a priľahlé územie, prečo by sme mali veriť, že bude vládnuť celej Zemi? No ak nejde o súčasnú aplikáciu, „všetky národy“ nezahŕňajú tých, ktorí utekajú.
Taktiež v Matúšovi 24, v odpovedi na jednu z troch otázok, ktoré boli Ježišovi položené, Ježiš hovoril o budúcnosti, keď bude anti-Krist v výsosti svojej slávy, ovládajúci to, čo bude schopný ovládať. A ak nebude na Zemi miesta, ktoré by anti-Krist neovládal, prečo potom Ježiš hovorí: „Potom tí, ktorí sú v Judei, nech utekajú na vrchy.“, vo verši 16? Prečo utekať niekam, keď niet kam? A prečo by sa Ježiš snažil nahovoriť ľudí na útek, ak by anti-Krist ovládal každú piaď zeme? V takomto prípade by nebolo kam utiecť.
Taktiež prorok Izaiáš sa dotýka tejto témy, a potvrdzuje Písmo v Danielovi 11:41. V Izaiášovi 16:1-4 sa uvádza, že tí z unikajúcich Izraelitov, spomínaných v Matúšovi 24:16, pôjdu do Moábu, a budú tam ukrytí až do konca veku, keď príde Ježiš Kristus a anti-Krist bude odstránený. Nie je teda oprávnené pýtať sa, keďže unikajúci Izraeliti budú v Moábe chránení pred silami anti-Krista, nie je teda oprávneným predpokladom, že anti-Krist nebude vládnuť Moábu, a obzvlášť ak to tvrdí Písmo?
V knihe Daniela, kapitola 2, tento prorok hovorí k Nabuchodonozorovi, ktorý v tom čase vládol v Babylone, a Daniel mu vo verši 38 hovorí: „A do ruky ktorého dal všade, kde bývajú ľudskí synovia, poľné zvieratá a okrídlené nebeské tvory a ktorého urobil panovníkom nad nimi všetkými...“ Musíme sa teda spýtať – vládol Nabuchodonozor Amerike? Vládol Japonsku? A zvyšku sveta? Odpoveď znie – nie. Vládol iba na Strednom Východe, a predsa sa o ňom hovorí ako o „vládcovi nad nimi všetkými“.
Nato Daniel 2:39 hovorí o treťom kráľovstve, kráľovstve medi (ktorým bola grécka ríša), a uvádza: "ktoré bude panovať nad celou zemou". Tak znova, vládla grécka ríša nad celou zemou, ako ju dnes poznáme, alebo iba nad Stredným Východom? Ak odpovedáte, že nad Stredným Východom, máte pravdu. No rovnaký výraz použitý u tohto kráľovstva v Danielovi 2:39 je použitý i u anti-Krista v Zjavení 13:7-8. Žiaden z nich teda nevládol, a nebude vládnuť, nad každým národom zeme.
Ak niekto bude čítať tieto prorocké pasáže, a snažiť sa aplikovať rovnaké pravidlo, ktoré sa snažia niektorí aplikovať na Zjavenie 13:7-8, dočkáme sa veľkého, preveľkého zmätku a Biblia bude plná protirečení.

ZÁVER

Ako bolo už poukázané, Ježiš hovorí, že nie je každému dané počuť či porozumieť. Hovoriac k svojim učeníkom o edómskom vedení júdejského národa Ježiš povedal: „Vám je dané rozumieť svätým tajomstvám nebeského kráľovstva, ale im to nie je dané.“ [Matúš 13:11].
Ako by nás potom mohol Ježiš posielať k ľuďom, ktorí nemôžu „počuť“? Ako môžu byť konvertovaní, keď – ako nám tvrdia - „viera prichádza počutím“? Okamžite mám len jednu výnimku ako je táto, potom „každý“, „všetci“ a „ktokoľvek“ nemôžu zahŕňať túto alebo ďalšie výnimky. Ak sa výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu učiniť pokánie, alebo tých, ktorí sa narodili ako kúkoľ, o ktorých Ježiš povedal „nechajte ich osamote“, potom títo nemôžu byť „všetkými“, o ktorých sa hovorí. Ako sme videli, Ježiš svoje slová istým ľuďom neadresoval. Ježiš uviedol, že je poslaný k Izraelu, spasiť „svoj ľud“ z ich hriechov. To jest, boli „jeho ľudom“ predtým, než boli spasení. Preto príkaz: „Choďte do celého sveta“, odkazuje na tú časť sveta, ktorá môže počuť a má schopnosť porozumieť tajomstvám nebeského Kráľovstva. Takto môžeme vidieť, že:

Matúš. 15:24: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, a

Matúš 10:5-6: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela.“

….obmedzené len na istý určitý ľud.

Obľúbené zneužívanie slov „všetci“, „každý“ a „ktokoľvek“ nepropaguje Evanjelium o Kráľovstve nebeskom nad Izraelom, ktoré je skutočným „Veľkým poverením“!

Matúš 4:17: „Od toho času začal kázať a hovoriť: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Matúš 10:6: „Ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela. Keď pôjdete kážte a hovorte: „Nebeské kráľovstvo sa priblížilo.“

Akýkoľvek iný koncept vychádzania niekam inam je falošnou doktrínou!

Pre pôvodné články Arnolda Kennedyho navštívte, prosím:

www.arnoldkennedy.com

prípadne

www.israelect.com/reference/ArnoldKennedy

Translation © 2008 pastor Frederick Forkrist pre United Church of YHWH

Všetky práva vyhradené.

Anti-semitizmus

2008-07-15T10:57:00.000+01:00

Arnold Kennedy

Poukazuje sa na to, že rezolúcie OSN majú efekt zmeny rasy na akúkoľvek skupinu s etnickou vierou, náboženstvom, spoločnými zvykmi, takže v tomto kontexte multi-rasoví Židia môžu dnes tvrdiť, že sú etnickou skupinou. „Anti-semitizmus“ dnes odkazuje na čokoľvek v protiklade voči konceptu tejto „židovskej“ etnickej skupiny. Anti-semitizmus nie je v žiadnom prípade to, čo je prezentované. Výraz „anti-semitizmus“ sa prvýkrát objavil v roku 1880, podľa tvrdenia Encyclopedie Judaica z roku 1901, zv. 1, s. 641. Je to výraz, ktorý bol stvorený sionizmom, podľa tvrdenia moderného židovského odborníka, ktorý uvádza: „Židia sa v 19. storočí začali označovať za Hebrejov a Izraelitov v roku 1860. To sa časovo zhoduje s krikom o anti-semitizme.“ - [Ency. Jud.1971, zv. 10, s. 23].
The New Zealand Jewish Chronicle zo septembra 1995 na strane 15 cituje historika Roberta Wistricha, ktorý uvádza: „Datuje sa do roku 1879, ako výmysel nemeckého žurnalistu a spistovateľa, ktorý chcel zdôrazniť, že anti-semitizmus nebol podobný tradičnej náboženskej nenávisti voči Židom, a preto vytvoril frázu, ktorá mala rasový podtón.“
Výraz „anti-semitizmus“ sa podľa The Jewish Encyclopedia z roku 1901 prvýkrát objavil v tlači v roku 1880 (zv. 1, s. 641). Tí, ktorí sa vydávajú za Izraelitov či Semitov, „ale nie sú nimi“ (Zjavenie 2:9), tento výraz používajú ako kamufláž. Títo sú známi a identifikovaní ako dnešné medzinárodné Židovstvo, a sami sa hlásia k svojmu edómskemu pôvodu, ako už bolo ukázané.
Byť anti-semitský znamená byť proti potomkom Sema, Noachovho syna. Biblickí Izrael sú Semiti. Historicky a biblicky, existujú ľudia známi ako „Židia“, ktorí nie sú Semitmi, a niektorí z týchto pochádzajú z ostatných Noachových synov, Jafeta a Chama. Nie sú Izraelitmi, ale nie sú ani Semitmi.
Dnes títo ľudia pretláčajú svetovládu, ako zvyčajne, skrze socialistickú platformu:

Jewish Encyclopaedia, zv. 11, s. 418: „Židia boli od jeho počiatku významne identifikovaní s moderným socialistickým hnutím.“

Taktiež nachádzame dôkazy o komunistickom ideále opätovne sa derúcom na povrch v rezolúciách OSN. Nedlho po komunistickej revolúcii v Rusku The Jewish Chronicle, 4. apríla 1919 uviedla

„Je faktom, že ideály boľševizmu sa v mnohých podoch zhodujú s najlepšími ideálmi judaizmu.“

The Encyclopedia Judaica [1971], zv. 16, s. 1032 uvádza:

„Moderný termín „sionizmus“ sa prvýkrát objavil v 19. storočí...ako založenie organizácie.“

Komunizmus sa snaží eliminovať akúkoľvek opozíciu voči svojej kontrole a cieľom a podobnú prax nachádzame v činnosti i dnes, namierenú voči tým, ktorí stoja v opozícii voči rezolúciám OSN. Komunizmus, sionizmus a OSN majú dominantný „židovský“ obsah. Zanedlho budeme počuť oveľa viac kriku o anti-semitizme namierený voči tým, ktorí oponujú Edomu v jeho vyhladzovacej vojne proti biblickému Izraelu a kresťanstvu.

NEIZRAELSKÍ „ŽIDIA“

Existuje mnoho Židov rôzneho rasového pôvodu.

1. AŠKENÁZSKI ŽIDIA

Niektorí hlásajú spojenie medzi Edomom a Chazarmi, no okrem toho existuje viac ako jedna identita, nazývajúca sa „Židia“, no ani jedna z nich nemá národ na pomenovanie „Izrael“. Ohľadom aškenázskych Židov, ktorí rozprávajú jazykom jidiš, väčšina slovníkov a encyklopédií definuje Aškenazim slovami ako „podľa Aškenaza, druhého syna Gomera.“ To potvrdzuje Písmo ohľadom Noachových synov [Sema, Jafeta a Cham] a ich potomkov:

Genesis 10: 1-3: „...synovia Jafeta, Gomer..., ....synovia Gomera, Aškenaz.“

Samotní Chazari sa hlásili k pôvodu od Jafeta, a z ich prijatia judaizmu začali byť známi ako Židia. Nepochádzali však od Sema, a preto nie sú pôvodom Semiti. Vzťahovať výraz „anti-semitizmus“ na Židov tohto pôvodu je nezmysel a časť veľkého klamstva! Východoeurópski Židia tohto pôvodu nemajú žiadne puto s Izraelom. Anti-semitizmus sa ich nemôže týkať! Títo ľudia predstavujú väčšinu obyvateľstva štátu Izrael.

2. SEFARDSKÍ ŽIDIA

The American People’s Encyclopaedia [1925] naznačuje, že títo pochádzajú z Edomčanov, ktorí boli vyhnaní z Palestíny Títom v roku 70 A.D. Odtiaľ sa rozšírili do severnej Afriky a Španielska, konvertujúc berberské kmene a iných na judaizmus. K sefardským židom patrili i kardináli či pápeži. Nemajú žiadnu jednoduchú krvnú líniu, keďže Edomčania sa miešali so Sýrčanmi, Kanaančanmi, Féničanmi a obyvateľmi severnej Afriky.

3. ŽIDOVSKÁ ZMES SEFARDIM / AŠKENAZIM

Je nemožné určiť stupeň sobášenia sa medzi týmito dvoma neizraelskými skupinami, ale evidencia naznačuje, že šlo o bežnú prax.

4. ETIÓPSKI POTOMKOVIA CHAMA

[Falašovia]. Tí sú známi ako „Židia“ kvôli prijatiu judaizmu. The Encyclopaedia Judaica uvádza: „História Falašov hovorí o ich chamitskom pôvode.“

5. BABYLONSKÍ ŽIDIA

V dobe Mordechaja a Ester, mnohí, ktorí zjavne nepochádzali z Júdu, začali praktizovať judaizmus - „A mnoho ľudí tej krajiny sa stalo Židmi.“ - [Ester 8:17].

6. PROZELYTI NA JUDAIZMUS

To sú ľudia mimo semitského pôvodu, známi ako Židia kvôli náboženskému duchu a viere. Aby toho zmätku nebolo málo, máme Arabov, ktorí pochádzajú zo Semovej línie skrze Abraháma. Byť anti-arabský znamená byť rovnako tak anti-semitský
Každý, kto chce nazývať túto zmes „Izraelom“, nehovorí o pravom Izraeli Božom, ako je definovaný v Biblii. Ak máme iný Izrael, máme potom i iné evanjelium. Často sa ponúka argument, v ktorom sa tvrdí, že Arabi už nie sú Semiti kvôli rasovej prímesi. No tí istí ľudia tvrdia, že Židia takéhoto rasového zloženia sú jednou rasou, hoci to nie je pravda. Títo ľudia si želajú, aby oboje bolo pravdou.
Teritoriálny výraz “Ioudaios” sa nesprávne akceptuje ako rasový výraz “Ioudas”, keď čítanie Novej Zmluvy je koreňom k pochopeniu problému. Použitie teritoriálneho výrazu nie je meradlom rasy, aj keď pár pravých Izraelitov sa medzi prozelytmi na judaizmus v Judei nachádzalo.

Prejav biskupa Strossmayera na Vatikánskom koncile roku 1870

2008-07-01T23:15:00.003+01:00

Úvod do prejavu biskupa Strossmayera

Rímsko-katolícka cirkev Strossmayerov prejav na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, keď bola pápežská neomylnosť stanovená ako oficiálna dogma, neuznáva. Existujú v skutočnosti rímsko-katolícke autority a apologétí, ktorí autentickosť tohto prejavu popierajú. Prečo? Pretože podkopáva Petrov primát, ktorý je základným kameňom pápežstva.

Rímski katolíci, ktorí spochybňujú pôvodnosť nasledujúceho potomstva katolíka Strossmayera, nutne potrebujú zvážiť nasledujúce informácie:

The Catholic Encyclopedia (©1913 zv.. XIV, s.316) uvádza vysvetlenie o biskupovi Josipovi Strossmayerovi (1815-1905) na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, z ktorého citujeme: „Na vatikánskom koncile bol jedným z najdôležitejších oponentov pápežskej neomylnosti, vynikal ako rečník. Pápež chválil Strossmayerovu „pozoruhodne dobrú znalosť latinského jazyka“. Prejav, v ktorom obraňoval protestantizmus, vyvolal veľkú senzáciu. ... Po koncile Strossmayer udržiaval svoju opozíciu dlhšie než všetci ostatní biskupi a udržiaval kontakt s Johannom J. Ignazom von Dollingerom“, najvýznamnejším rímsko-katolíckym historikom v Nemecku. Jeho knihy vzbudzovali všeobecný rešpekt. Tak tomu bolo „až do októbra 1871. Vtedy von Dollingera a Reinkensa informoval, že zamýšľa poddať sa „prinajmenšom navonok“.“

Vyzývame rímsko-katolícku cirkev, aby dokázala, že Strossmayer na 1. vatikánskom koncile neprednášal a neprednášal proti neomylnosti pápeža. Ak by mali uspieť, protirečiť im bude ich vlastná encklopédia, pretože tá je v tejto téme jednoznačná. Vyzývame ďalej rímsku cirkev, aby publikovala všetky dokumenty tohto kontroverzného koncilu.

Mission To Catholics International, Inc

PO Box 19280

San Diego, CA 92159-0280

Začiatok prejavu biskupa Strossmayera

„Ctihodní otcovia a bratia: - Nie bez chvenia, no js vedomím slobodným a pokojným pred Bohom, ktorý žije a vidí ma, otváram svjoe ústa vo vašom strete v tomto vznešenom zhromaždení. Od doby, čo sedím s tuná medzi vami, som s pozornosťou sledoval prejavy, prednesené v hale, dúfajúc, že lúč svetla z výšin osvieti oči môjho chápania, a umožní mi odhlasovať kánony tohto svätého ekumenického koncilu s dokonalým poznaním prípadu.

Štúdium Starej a Novej Zmluvy

"Preniknutý pocitom zodpovednosti, ktorú odo mňa bude Boh vyžadovať, začal som s najvážnejšou pozornosťou študovať Starú i Novú Zmluvu, a žiadal som tieto ctihodné monumenty prady, aby mi zjavili, či svätý pontifik, ktorý tuná predsedá, je skutočne následníkom sv. Petra, zástupcom Ježiša Krista a neomylným doktorom cirkvi. Na vyriešenie tejto ťažkej otázky som bol nútený ignorovať súčasný stav vecí, a preniesť sa v mysli, s evanjelizačnou pochodňou v ruke, do dní, kedy neexistovali ultramontanizmus ani galicianizmus, a kedy cirkev mala za doktorov sv Pavla, sv. Petra, sv. Jakuba a sv. Jána – doktorov, ktorým nikto nemôže upierať božskú autoritu bez toho, aby spochybňoval to, čo svätá Biblia, ktorá je predo mnou, učí a čo prehlásil Trentský koncil ako pravidlo viery a morálky. Otvoril som potom tieto posvätné stránky. Nuž (odvážim sa to povedať?), nenašiel som nič blízke či vzdialené, čo by posväcovalo názor ultramontanistov. A navyše, na môj veľký údiv, nenašiel som v apoštolských dňoch žiadnu otázku pápeža, následníka sv. Petra, a zástupcu Ježiša Krista, o nič viac, než zmienku o Mohamedovi, ktorý v tom čase neexistoval. Vy, Monsignor Manning, poviete, že sa rúham, Vy, Monsignor Fie, že som šialený. Nie, Monsignori, nerúham sa a nie som šialený. Nuž, s prečítaním celej Novej Zmluvy vyhlasujem pred Bohom, s rukou vztiahnutou na tento veľký krucifix, že som v ňom nenašiel ani stopu po pápežstve, ako existuje teraz. Neodmietajte venovať mi svoju pozornosť, moji ctihodní bratia, a neospravedlňujte reptaním a prerušovaním tých, ktorí hovoria, podobne ako otec Hyacinthe, že tento koncil nie je ničím, ale že naše hlasy sú od začiatku diktované autoritou. Ak by tomu tak bolo, toto vznešené zhromaždenie, na ktoré sa upiera zrak celého sveta, by sa hanebne zdiskreditovalo. Ak má byť veľkolepé, musíme byť slobodní. Ďakujem Jeho Excelencii, Monsignorovi Dupanloupovi, a budem pokračovať.

Ježiš nedal Petrovi žiadne panstvo

„Čítajúc posvätné knihy s pozornosťou, ktorej mi Pán dožičil, nenašiel som jedinú kapitolu, jeden jediný verš, v ktorom by Ježiš Kristus dal sv. Petrovi panstvo nad apoštolmi, jeho spolupracovníkmi. Ak Šimon, Jonášov syn, bol tým, ako veríme, čím je Jeho Svätosť, Pius IX, dnes, nie je úžasné, že mu nepovedal: „Keď vystúpim k svojmu Otcovi, všetci by ste mali poslúchať Šimona Petra tak, ako poslúchate mňa. Stanovujem ho za svojho zástupcu na zemi.“

"Nielenže o tom Kristus mlčí, ale tak málo sa zaoberá určením hlavy cirkvi, že keď sľubuje svojim apoštolom súdenie dvanástich kmeňov Izraela (Mat. 19:28), sľubuje im 12 trónov, jeden pre každého, bez toho, aby vyjadril, že jeden z týchto trónov bude vyšší než ostatné – a ktorý by patril Petrovi. Iste, ak by si želal, aby to tak bolo, iste by to vyslovil. Aký záver dostávame z tejto vety? Logika nám vraví, že Kristus nechcel zo sv. Petra učiniť hlavu apoštolského kolégia. Keď Kristus poslal apoštolov dobyť svet, všetkým dal prísľub Svätého Ducha. Dovoľte mi zopakovať: Ak by chcel ustanoviť Petra svojim zástupcom, zveril by mu hlavné velenie nad svojou duchovnou armádou. Kristus – tak káže Sväté Písmo – zakázal Petrovi a jeho kolegom vládnuť alebo prevádzkovať panstvo, alebo mať autoritu nad vernými ako králi národov (sv. Lukáš 22:25). Ak bol sv. Peter zvolený za pápeža, Ježiš by sa tak nevyjadroval, ale v súlade s našou tradíciou, pápežstvo vo svojich rukách drží dva meče, symboli duchovnej a svetskej moci.

„Jedna vec ma veľmi prekvapila. Premýšľajúc nad tým, riekol som si: Ak by bol Peter zvolený pápežom, bolo by jeho kolegom umožnené poslať ho spolu so sv. Jánom do Samárie oznamovať evanjelium Syna Božieho? Čo myslíte, ctihodní bratia, ak by sme si v tento moment dovolili poslať Jeho Svätosť Pia IX. A Jeho Excelenciu Mons. Plantiera ku konštantinopolskému patriarchovi, aby sa zaviazal ukončiť východnú schizmu?

„No tuná je ešte dôležitejší fakt. Do Jeruzalema je zvolaný ekumenický koncil, aby rozhodol ohľadom otázok, ktoré verných rozdeľujú. Kto by tento koncil zvolával, ak by bol sv. Peter pápežom? Sv. Peter. No nič také sa neudialo. Apoštol asistoval pri koncile ako ostatní, ale nebol tým, kto tento koncil zvolával, ale sv. Jakub, a keď boli učinené rozhodnutia, boli v mene apoštolov, starších a bratov (Acts 15). Máme to tak v našej cirkvi? Čím viac skúmam, ctihodní bratia, tým viac som presvedčený, že v Písmach sa Jonášov syn neobjavuje ako popredný.

Pavol a apoštoli o pápežstve mlčia

„Nuž, kým my učíme, že cirkev je vybudovaná na sv. Petrovi, sv. Pavol (ktorého autorita sa nedá spochybňovať), vo svojom liste Efezanom 2:20 uvádza, že je vybudovaná na základe apoštolov a prorokov, so samotným Ježišom Kristom ako hlavným rohovým kameňom. A ten istý apoštol verí tak málo v nadradenosť sv. Petra, že otvorene haní tých, ktorí hovoria, My sme Pavlovi, My sme Apollovi (1. Korinťanom 1:12), ako tých, ktorí hovoria, My sme Petrovi. Ak by bol teda tento apoštol zástupcom Krista, sv. Pavol by si dával pozor, aby takto vehementne necenzuroval tých, ktorí patrili k jeho vlastným kolegom. Ten istý apoštol, vyratúvajúc úrady cirkvi, spomína apoštolov, evanjelistov, doktorov a pastorov. Má sa uveriť tomu, moji ctihodní bratia, že by sv. Pavol, veľký apoštol národov, zabudol na prvý z týchto úradov, pápežstvo, ak by bolo pápežstvo božskou inštitúciou? Zábudlivosť sa mi zdá tak nemožná, ako keby nemal historik tohto koncilu ani slovom spomenúť Jeho Svätosť, Pia IX. [Niekoľko hlasov – „Ticho, kacír, ticho!“] Utíšte sa, moji bratia, ešte som neskončil. Zakazujúc mi pokračovať, ukazujete svetu konanie zla skrze zapchávanie úst najbezvýznamnejšiemu členovi tohto zhromaždenia.

„Pokračujem. Apoštol Pavol sa nezmieňuje, v žiadnom zo svojich listov rôznym cirkvám, o Petrovom prvenstve. Ak by toto prvenstvo existovalo, ak, jedným slovom, cirkev mala zvrchovaného vodcu neomylného v učení, zabudol by sa o tom veľký apoštol národov zmieniť? Čo vravím? Napísal by na ohľadom tejto dôležitej témy dlhý list. Keď je stavba kresťanskej doktríny vztýčená, zabudlo by sa na základ, kľúč archy? Nuž, pokiaľ nechcete povedať, že cirkev apoštolov bola kacírska (čosi neželá a neodváži sa povedať nikto z nás), sme nútení priznať, že cirkev nebola nikdy krajšia, nikdy čistejšia, či nikdy svätejšia, než v dňoch, kedy nebol žiaden pápež. [Výkriky: „To nie je pravda, to nie je pravda.“] Nech Monsignor di Laval nehovorí 'Nie', keďže ak by sa niekto z vás, moji ctihodní bratia, odvážil myslieť, že cirkev, ktorá má dnes pápeža ako svoju hlavu je viac vo viere, čistejšia vo svojej morálke, než apoštolská cirkev, nech to otvorene povie do tváre univerza, pretože tento záver je centrom, z ktorého naše slová letia od pólu k pólu.

„Pokračujem. Ani v zápisoch sv. Pavla, sv. Jána či sv. Jakuba som nenašiel stopu či zárodok pápežskej moci. Sv. Lukáš, historik, misionárskeho úsilia apoštolov, ohľadom tejto dôležitej témy mlčí. Mlčanie týchto svätých mužov, ktorých zápisy sú časťou kánonu božsky inšpirovaných Písem, sa mi zdá ťaživé a nemožné, ak by bol Peter pápežom, a rovnako neodôvodnené, ako keby Thiers, píšuc dejiny Napoleona Bonaparte, vypustil titul „cisár“.

„Vidím pred sebou člena zhromaždenia, ktorý hovorí, ukazujúc na mňa svojím prstom, „Toto je schizmatický biskup, ktorý sa medzi nás dostal vo falošnom rúchu.' Nie, nie, moji ctihodní bratia, nevstúpil som do tohto vznešeného zhromaždenia ako zlodej oknom, ale dverami ako vy sami. Môj biskupský titul mi dáva k tomu právo, rovnako ako ma moje kresťanské vedomie núti hovoriť to, o čom verím, že je pravdivé.

„Čo ma najviac prekvapuje, a čo je navyše schopné demonštrácie, je mlčanie sv. Petra. Ak by bol apoštol tým, čo hlásame, že bol – to jest, zástupcom Ježiša Krista na zemi – iste by to dal najavo, ak by tro vedel – ako to, že ani raz nekonal ako pápež? Mohol tak učiniť na deň Letníc, keď predniesol svoju prvú kázeň, no neučinil tak, a ani v dvoch listoch určených cirkvi. Viete si predstaviť takého pápeža, moji ctihodní bratia, ak by bol sv. Peter pápežom? Nuž, ak chcete nástojiť na tom, že pápežom bol, prirodzeným následkom je, že musíte taktiež nástojiť na tom, že si tohto faktu nebol vedomý. Pýtam sa každého, kto má hlavu na rozmýšľanie a myseľ na reflexiu – sú tieto dva predpoklady možné?

„Aby som sa vrátil späť, hovorím – kým apoštol žil, cirkev nikdy nepremýšľala nad tým, že by mala mať pápeža, nástojiť na opaku znamená úplne ignorovať všetky posvätné písomnosti.

Peter v Ríme - „smiešna legenda“

„Ale nie je zo všetkých strán počuť: Nebol sv. Peter v Ríme? Nebol ukrižovaný dole hlavou? Nenachádzajú sa v tomto večnom meste kazateľne, z ktorých viedol omše? Moji ctihodní bratia, prítomnosť sv. Petra v Ríme spočíva len na tradícii, no ak by bol rímskym biskupom, ako z tohto episkopátu dokážete jeho nadradenosť? Scaliger, jeden z najučenejších ľudí, neváhal vysloviť, že episkopát a pobyt sv. Petra v Ríme by sa mal radiť k smiešnym legendám. [Opakované výkriky: „Umlčte ho, umlčte ho, nech odíde z kazateľne.“]

„Ctihodní bratia, som pripravený mlčať, ale nie je lepšie, v zhromaždení ako je naše, dokazovať všetky veci, ako prikazuje apoštol, a pevne sa pridržiavať toho, čo je dobré? Máme diktátora, pred ktorým sa musíme – dokonca i Jeho Svätosť, sám Pius IX. - utíšiť a skloniť naše hlavy. Týmto diktátorom je história. Nie je to ako legenda, ktorá sa dá pretvárať tak, ako hrnčiar pretvára svoju hlinu, ale ako diamant, ktorý ryje do skla, a čo sa nedá zrušiť. Doteraz som sa o ňu opieral, a ak som nenašiel žiadnu stopu po pápežstve v apoštolských dňoch, chyba je v nej, nie vo mne. Chcete ma postaviť do pozície obvineného z klamstva? Ak môžete, tak to urobte.

„Z pravej strany počujem niekoho vyjadrovať tieto slová - „Ty si Peter a na tejto skale vybudujem svoju cirkev.“ Zodpoviem teraz túto námietku, moji ctihodní bratia, ale než tak učiním, chcel by som vám predstaviť výsledky môjho historického skúmania.

Žiaden pápež v prvých 4. storočiach

„Nenájduc stopu po pápežstve v dňoch apoštolov, povedal som si – pokúsim sa hľadať v análoch cirkvi. Nuž, poviem to na rovinu – hľadal som pápeža počas prvých štyroch storočí, a nenašiel som ho. Nik z vás, dúfam, nebude spochybňovať vznešenú autoritu svätého biskupa z Hippa, vznešeného a požehnaného sv. Augustína. Tento zbožný doktor – česť a sláva katolíckej cirkvi – bol sekretárom na koncile v Melvie. V prehláseniach tohto vznešeného zhromaždenia sa nachádzajú tieto významné slová – 'Ktokoľvek sa bude odvolávať na tých spoza mora, nebude mu umožnené nikým v Afrike pristúpiť ku prijímaniu.' Biskupi Afriky tak málo brali ohľad na biskupa Ríma, že stíhali exkomunikáciou každého, sa uchýlil k odvolaniu. Tí istí biskupi, na šiestom kartágskom koncile, uskutočnenom za Aurelia, tamojšieho biskupa, písali Celestinovi, rímskemu biskupovi, aby ho varovali, aby neprijímal žiadosti biskupov, kňazov a klerikov z Afriky, a aby neposielal ďalších legátov alebo komisárov, a aby nezavádzal do cirkvi ľudskú pýchu.

„Že sa rímsky patriarcha od ranných čias snažil prisvojiť si celkovú autoritu, je evidentným faktom, ale je rovnako evidentné, že nemal nadradenosť, ktorú mu pripisujú ultramontanisti. Ak by ju mal, opovážili by sa biskupi Afriky – prvý medzi nimi sv. Augustín – zakazovať apely voči ich dekrétom k jeho najvyššiemu tribunálu? Priznávam bez obtiaží, že rímsky patriarcha zastáva prvé miesto. Jeden z Justinianových zákonov hovorí: 'Učiňme poradie, podľa definície štyroch koncilov, že svätý pápež starého Ríma bude prvý medzi biskupmi, a najvyšší arcibiskup Konštantinopolu, ktorý je novým Rímom, bude druhý.' 'Skloň sa teda pred zvrchovanosťou pápeža,' poviete mi. Nenáhlite sa tak rýchlo k tomuto záveru, moji ctihodní bratia, vzhľadom k tomu, že Justinianov zákon píše o „poradí patriarchálnych stolíc“. Prednosť je jedna vec, moc jurisdikcie vec iná. Napríklad, predpokladajúc, že zhromaždenie všetkých biskupov kráľovstva bude vo Florencii, prednosť bude daná prvenstvu Florencie, ako medzi východnými kresťanmi bude venovaná patrarchovi Konštantinopolu, v Anglicku arcibiskupovi z Canterbury. No ani prvý, ani druhý, ani tretí z jemu pridelenej pozície nemôže odvádzať jurisdikciu nad svojimi kolegami.

„Dôležitosť biskupov Ríma nepochádzala z božskej moci, ale z dôležitosti mesta, v ktorom sídlili. Monsignor Darboy (v Paríži) nie je v hodnosti nadradený arcibiskupovi z Avignonu; no napriek tomu mu Paríž prináša uznanie, ktoré by nemal, ak by mal svoj palác nie na brehu Seiny, ale na brehu Rýna. Čo platí v náboženskom poradí, platí i v občianskych a politických záležitostiach: rímsky prefekt nie je o nič viac prefektom, než prefekt v Pise, no občiansky a politicky je dôležitejší.

„Povedal som, že od prvých storočí rímsky patriarcha ašpiroval na univerzálnu vládu cirkvi. Nanešťastie ju takmer dosiahol, ale vo svojich nárokoch neuspel, pretože cisár Theodosius II. vydal zákon, podľa ktorého mal mať konštantinopolský patriarcha rovnakú autoritu ako patriarcha rímsky (Leg.cod. de sacr., etc.). Otcovia na koncile v Chalcedone uviedli biskupov nového a starého Ríma v rovnakom poradí vo všetkých záležitostiach i cirkevných (Can. 28). Šiesty kartágsky koncil všetkým biskupom zakazoval prisvojiť si titul vládcu biskupov, či najvyššieho biskupa. Čo sa týka tohto titulu univerzálneho biskupa, ktorý si neskôr pápeži prisvojili, sv. Gregor I., veriac, že jeho následníci nikdy nepomyslia na ozdobenie sa týmto titulom, napísal tieto pozoruhodné slová: 'Žiaden z mojich predchodcov nesúhlasil s prijatím tohto rúhavého označenia, pretože keď si patriarcha dá titul univerzálneho, diskredituje titul patriarchu. Nech kresťanov ani nenapadne túžiť po udelení si titulu, ktorý diskredituje ich bratov!'

Slová sv. Gregora sú namierené voči jeho kolegom v Konštantinopole, ktorí si nárokovali na prvenstvo v cirkvi. Pápež Pelagius II. nazýva Jána, konštantinopolského biskupa, ktorý si nárokoval na veľkňazstvo, 'bezbožným a rúhavým'. 'Nestarajte sa,' povedal, 'o titul univerzálnosti, ktorý si Ján nezákonne prisvojil. Nech si nik z patriarchov neprisvojuje toto rúhavé meno, pretože aké nešťastia nemáme očakávať, ak medzi kňazmi vyvstanú takéto elementy? Získajú to, čo im bolo predpovedané – Je kráľom synov pýchy' (Pelagius II, list 13). Nedokazujú tieto autority (a mohol by som pridať sto ďalších rovnakej hodnotey) s jasnosťou poludňajšieho slnka, že prví biskupi Ríma až v neskoršej dobe začali byť uznávaní ako univerzálni biskupi a hlavy cirkvi? A na druhej strane, kto nevie, že od roku 325, kedy sa uskutočnil Nicejský koncil, až do roku 580, roku druhého ekumenického koncilu v Konštantinopole, medzi viac než 1109 biskupmi, ktorí na rpvých šiestich všeobecných kocniloch asistovali, nebolo viac ako 19 západných biskupov? Kto nevie, že koncily boli zvolávné cisármi bez informovania, a niekedy proti vôli, rímskeho biskupa? - že Hosius, biskup Cordoby, predsedal prvému nicejskému koncilu a upravoval jeho kánony? Ten istý Hosius predsedal následne sardickému koncilu, vylúčiac legátov Julia, rímskeho biskupa.

"Ty si Peter"

„Nepoviem viac, moji ctihodní bratia, a dostávam sa k dôležitému argumentu – ktorý ste predtým spomenuli – k stanoveniu prvenstva rímskeho biskupa skalou (petra). Ak je to pravda, znamenalo by to koniec diskusie, no naši predkovia – a tí určite niečo vedeli – nezmýšľali rovnako ako my. Sv. Cyril vo svojej štvrtej knihe o Trojici hovorí: „Verím, že skalou musíme rozumieť neotrasiteľnú vieru apoštolov“. Sv. Hilarius, biskup z Poitiers, vo svojej druhej knihe o Trojici hovorí: „Skala (petra) je požehnaná a jediná skala viery vyjadrenej ústami sv. Petra“, a v šiestej knihe o Trojici hovorí: „Na tejto skale vyznania viery je vybudovaná cirkev.“ „Boh“, hovorí sv. Hieronymus v šiestej knihe k sv. Matúšovi, „založil svoju cirkev na tejto skale, a podľa tejto skaly bol pomenovaný apoštol Peter.“ Po ňom sv. Chrysostom hovorí vo svojej 53. homílii k sv. Matúšovi: „Na tejto skale vybudujem svoju cirkev – to jest, na viere vyznania.“ Nuž, aké bolo apoštolovo vyznanie? Tu je - „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Ambrosius, svätý arcibiskup Milána (ohľadom 2. kapitoly Efezanom), sv. Basil zo Seleukie a otcovia na chalcedonskom koncile učili presne to isté. Zo všetkých doktorov kresťanského staroveku zastáva sv. Augustín jedno z popredných miest v poznaní a svätosti. Vypočujte si teda, čo píše vo svojom druhom pojednaní k k 1. listu sv. Jána: „Čo znamenajú slová, Vybudujem svoju cirkev na skale? Na tejto viere, s ktorou vyslovil: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ V jeho pojednaní k sv. Jánovi nachádzame najvýznamnejšie vyjadrenie: „Na tejto skale, ktorú si vyznal, vybudujem svoju cirkev, keďže kristus bol skalou.“ Vznešený biskup veril tak málo, že cirkev bola vybudovaná na sv. Petrovi, že vo svojej 13. kázni ľudom povedal: „Ty si Peter, a na tejto skale (petra), ktorú si vyznal, na tejto skale, ktorú si spoznal, povediac, Ty si Kristus, Syn živého Boha, vybudujem svoju cirkev – na sebe, ktorý som Synom živého Boha, vybudujem ju na mne a nie mňa na tebe.“ Tak, ako zmýšľal sv. Augustín o tejto oslavovanej pasáži, bola mienka celého kresťanstva v tom čase.

„Aby som to teda zhrnul, konštatujem: (1) Že Ježiš dal svojim apoštolom rovnakú moc, akú dal sv. Petrovi. (2) Že apoštoli nikdy nepovažovali sv. Petra za zástupcu Ježiša Krista a neomylného doktora na zemi. (3) Že sv. Peter si o sebe nikdy nemyslel, že je pápež a ani tak nikdy nekonal. (4) Že koncili prvých štyroch storočí, hoci uznávali dôležitosť pozície, ktorú rímsky biskup zastával v cirkvi vzhľadom na mesto Rím, venovali mu prednosť úcty, nikdy moci či jurisdikcie. (5) Že svätí otcovia slávnu pasáž: „Ty si Peter, a na tejto skale založím svoju cirkev“, nikdy nechápali tak, že cirkev má byť vybudovaná na Petrovi (super Petrum) ale na skale (super petram), to jest, na vyznaní viery apoštola. Víťazne zakončím, s históriou, s úsudkom, s logikou a zmyslom, a s kresťanským svedomím, že Ježiš Kristus neudelil sv. Petrovi žiadnu nadradenosť, a že biskupi Ríma sa nestali zvrchovanými v cirkvi, ale len skrze skonfiškovanie – jedno po druhom – všetkých práv episkopátu. [Hlasy - „Mlč, opovážlivý protestant! Mlč!“]

"Nie, nie som opovážlivý protestant. História nie je ani katolícka, ani anglikánska, ani kalvínska, luteránska či arminiánska, ani schizmaticky grécka či ultramontanistická. Je, čím je – to jest, niečo silnejšie než všetky vyznania viery kánonov ekumenických koncilov. Píšte proti nej, ak sa opovážite, ale nemôžete ju zničiť, rovnako ako vzatím tehly z Kolosea ono nespadne. Ak som vyslovil niečo, čo história dokazuje ako lož, dokážte mi to históriou a v momente učiním čestné ospravedlnenie a uvidíte, že som nepovedal všetko, čo som mohol; a ak by ma v chráme sv. Petra čakala pohrebná hranica, nemal by som mlčať, a som zaviazaný pokračovať. Monsignor Dupanloup, vo svojich slávnych Poznámkach k tomuto Vatikánskemu koncilu uviedol, a odôvodnene, že ak vyhlásime Pia IX. neomylným, musíme nutne, a s prirodzenou logikou, byť zaviazaní k tvrdeniu, že neomylní boli taktiež jeho predchodcovia.

Pápežské omyly a protirečenia

„Nuž, ctihodní bratia, tuná história pozdvíha svoj hlas, aby nás uistila, že niektorí pápeži chybovali. Môžete voči tomu protestovať alebo to popierať, ako sa vám páči, ale dokážem to. Pápež Victor (192) najprv schvaľoval montanizmus, a potom ho odsúdil. Marcellinus (296-303) bol modlár. Vošiel do Vestinho chrámu a pálil kadilo na počesť bohyne. Poviete, že šlo o skutok slabosti, no odpovedám, zástupca Ježiša Krista radšej zomrie, než aby sa stal odpadlíkom. Liberius (358) súhlasil s odsúdením Athanasia, a vyznal arianizmus, aby bol Arius povolaný zo svojho exilu a znovuuvedený do svojho úradu. Honorius (625) sa hlásil k monotelitizmu: otec Gratry to dokázal demonštráciou. Gregor I (590-604) nazýva Antikristom každého, kto si prisvojí titul Univerzálneho Biskupa, napriek tomu Bonifác III. (607-608) donútil otcovražedného cisára Fokasa, aby mu tento titul udelil. Paschal II. (1099-1118) a Eugenius III. (1145-1153) autorizovali súboj; Julius II. (1509) a Pius IV. (1560) ho zakázali. Eugenius IV. (1431-39) schválil bazilejský koncil a reštitúciu kalicha českej cirkvi; Pius II. (1458) toto rozhodnutie zrušil. Hadrian II. (867-872) vyhlásil občianske manželstvá za platné, Pius VII. (1800-1823) ich odsúdil. Sixtus V. (1585-90) publikoval vydanie Biblie a bulou ju odporúčal čítať, Pius VII. jej čítanie odsúdil. Klement XIV. (1769-1774) zrušil rád jezuitov, povolený Pavlom III., a Pius VII. ho znovuobnovil.

„Prečo hľadať takéto dávne dôkazy?? Nezrušil náš svätý Otec, tu prítomný, vo svojej bule, ktorá uvádza pravidlá pre tento koncil, v prípade, že by zomrel počas jeho konania, všetko, čo v minulosti mohlo byť proti jeho rozhodnutiu, aj keď to môžem pochádzať z rozhodnutí jeho predchodcov? A iste, ak Pius IX. hovoril ex cathedra, nie je to vtedy, keď z hlbín svojej hrobky stanovuje svoju vôľu zvrchovaným v cirkvi. Ak by som mal vašim očiam predložiť protiklady pápežov v ich učeniach, vznešení bratia, nikdy by som neskončil.. Ak potom prehlásite neomylnosť akutálneho pápeža, musíte buď dokázať, čo je nemožné – že pápeži si navzájom nikdy neprotirečili – alebo inak musíte vyhlásiť, že Duch Svätý vám zjavil, že neomylnosť pápeža sa datuje len od roku 1870. Máte na to dosť odvahy?

„Možno sú ľudia ľahostajní a prehliadajú teologické otázky, ktorým nerozumejú, a v ktorých nevidia dôležitosť, ale nie sú ľahostajní k princípom, nie sú ľahostajní k faktom. Neklamte potom samých seba. Ak prehlásite dogmu o pápežskej neomylnosti, protestanti, naši nepriatelia, sa zabarikádujú v prielome, smelí s históriou na ich strane, kým my budeme mať proti nim len naše vlastné popretie. Čo im môžeme povedať, keď ukážu všetkých rímskych biskupov odo dní Lukáša po Jeho Svätosť Pia IX.? Ach! Ak by boli všetci ako Pius IX., potom by sme na celej čiare triumfovali, no beda, nie je to tak. [Výkriky „Ticho, ticho, dosť, dosť!“]

„Nekričte, Monsignori! Báť sa histórie znamená nechať sa pokoriť, a navyše, nech by ste ju zaplavili všetkými vodami Tiberu, nezrušíte jedinú stránku. Nechajte ma hovoriť a budem čo možno najstručnejší ohľadom najdôležitejšej témy. Pápež Vigilius (538) kúpil pápežstvo od Belisaria, veliteľa cisára Justiniana. Je pravdou, že svoj sľub porušil a nikdy zaň nezaplatil. Je toto kanonický spôsob získania tiary? Druhý chalcedonský koncil to formálne odsúdil. V jednom z jeho kánonov čítate, že „biskup, ktorý získa svoj episkopát za peniazmi, stráca ho a je degradovaný.“ Pápež Eugenius III. (IV. V originále) (1145) Vigilia napodobnil. Sv. Bernard, jasná hviezda svojej doby, pápeža karhá, hovoriac: „Môžeš mi v tomto vznešenom meste Rím ukázať niekoho, kto ťa prijme ako pápeža, ak by za to nedostal zlato alebo striebro?“

Moji ctihodní bratia, bude pápež, ktorý založí banku pri bránach chrámu, inšpirovaný Duchom Svätým? Bude mať nejaké právo neomylne cirkev vyučovať? Poznáte históriu Formosa príliš dobre na to, aby som ju tu pridával. Štefan XI. nechal jeho telo exhumovať, obliecť do pontifikálneho rúcha, odrezať prsty, ktorými dával požehnanie a vhodiť ho do Tiberu, prehlásiac ho za krivoprísažníka a nelegitímneho. Nato bol ľudom uväznený, otrávený a obesený. Pozrite sa, ako boli záležitosti prepracované – Romanus, Štefanov následník, a po ňom Ján X., rehabilitovali Formosovu pamiatku.

„Ale poviete, že sú to bájky nie história. Bájky! Choďte, Monsignori, do vatikánskej knižnice a prečítajte si Platinu, historika pápežstva, a Baroniove anály (A.D. 897). To sú fakty, ktoré, z úcty k Svätej Stolici, by sme mali chcieť ignorovať, ale keď sa má definovať dogma, ktorá môže vyprovokovať veľkú schizmu v našom strede, mala by láska, ktorú pociťujeme k našej ctihodnej matke cirkvi, katolíckej, apoštolskej a rímskej, prikazovať mlčanie?

Pápežské hriechy a excesy

Pokračujem. Kardinál Baronius, hovoriac o pápežskom dvore, uvádza (venujte pozornosť, moji ctihodní bratia, týmto slovám): „Ako vyzerala rímska cirkev v tých dňoch? Ako hanebne! V Ríme vládli len všemocné kurtizány! Tie rozdávali, vymieňali a odoberali biskupské úrady, a i keď je to hrozné vysloviť, usádzali svojich milencov, falošných pápežov, na trón sv. Petra (Baronius, A.D. 912). Odpoviete – To boli falošní pápeži, nie praví, nech je tak, ale v tom prípade, ak rímsku stolicu 50 rokov okupovali anti-pápeži, ako sa vyrovnáte s líniou pontifikálneho následníctva? Bola cirkev schopná, prinajmenšom po poldruha storočia, pokračovať bez hlavy, nemajúc správcu?

„Pozrite: Najväčší počet týchto anti-pápežov sa objavuje v genealogickom strome pápežstva, a musí ísť o túto absurdnosť, ktorú Baronius popisuje, pretože Genebrardo, veľký pochlebovač pápežov, sa vo svojich Kronikách (A.D. 901) odvážil napísať: „Toto storočie je nešťastné, keďže po takmer 150 rokov pápeži odpadli od všetkých cností svojich predchodcov, a stali sa skôr apostátmi než apoštolmi.“ Chápem, ako sa musel slávny Baronius červenať, keď písal o skutkoch týchto rímskych biskupov. Píšuc o Jánovi XI. (931), synovi pápeža Sergia a Marozie, vo svojich análoch uviedol tieto slová – Svätá cirkev, to jest, rímska cirkev, bola hanebne pošliapaná monštrom.' Ján XII. (956), zvolený za pápeža vo veku 18 rokov prostredníctvom vplyvu kurtizán, nebol o nič lepší než jeho predchodca.

„Trápi ma takéto vírenie špiny, moji ctihodní bratia. Mlčím o Alexandrovi VI., otcovi a milencovi Lukrécie, odvraciam sa od Jána XXII. (1319), ktorý popieral nesmrteľnosť duše a ktorý bol zosadený svätým ekumenickým koncilom v Constance. Niektorí budú tvrdiť, že tento koncil bol iba súkromný, nech je tak, ale ak mu odmietnete autoritu, následne musíte logicky tvrdiť, že nominácia Martina V. (1417) bola nelegálna. Čo sa potom stane s pápežským nasledovníctvom? Dokážete nájsť jeho líniu?

„Nehovorím o schizmáchj, ktoré cirkev zneuctili. V tých nešťastných dňoch bola rímska stolica okupovaná dvoma rivalmi, a niekedy dokonca troma. Ktorý z nich bol pravým pápežom? Zhrnúc ešte raz, opäť hovorím, ak vyhlásite neomylnosť súčasného biskupa Ríma, musíte taktiež vyhlásiť neomylnosť všetkých predchádzajúcich, bez vylúčenia jedného z nich. Môžete ale tak učiniť, keď história s jasnosťou rovnajúcou sa jasnosti slnka uvádza, že pápeži sa vo svojom učení mýlili? Môžete tak učiniť a tvrdiť, že lakomí, krvismilní, vražední, svätokupeckí pápeži boli zástupcami Ježiša Krista? Och, ctihodní bratia! Tvrdiť niečo tak ohavné by bolo zradou Krista väčšou než bola zrada Judášova. Bolo by to vhodením špiny do Jeho tváre. [Výkriky „Dolu z kazateľne, rýchlo, umlčte heretika!“]

Návrat k božsky inšpirovaným Svätým Písmam

"Moji ctihodní bratia, kričíte – ale nebolo by dôstojnejšie zvážiť môje zdôvodnenie a moje dôkazy v úvahe vo svätyni? Verte mi, história nemôže byť prekrútená, existuje a po celú večnosť bude energicky protestovať proti dogme pápežskej neomylnosti. Môžete ju jednohlasne prehlásiť, no jeden hlas bude chýbať – môj! Monsignori, hľadí na nás Pravý a Verný, očakávajúc od nás liek na nespočetné zlá, ktoré cirkev zneucťujú: oklamete ich vo svojich nádejách? Aká bude naša zodpovednosť pred Bohom, ak nevyužijeme túto slávnostnú príležitosť, ktorú nám dal Boh, na uzdravenie pravej viery? Využijme ju, moji bratia, vyzbrojme sa svätou odvahou, snažme sa vášnivo a veľkodušne, obráťme sa k učeniam apoštolov, keďže bez toho máme iba omyly, temnotu a falošné tradície. Majme výhodu nášho rozumu a našej inteligencie, aby sme apoštolov a prorokov pokladali za našich jediných neomylných pánov s odkazom na otázku otázok: „Čo musím vykonať, aby som bol spasený?“ Keď sme sa tak rozhodli, položíme základ nášho dogmatického systému pevný a nemenný na skale, večnej a neporušiteľnej, božsky inšpirovaných svätých Písem. Plní smelosti predstúpime pred svet a ako apoštol Pavol v prítomnosti voľnomyšlienkárov, nebudeme „poznať nikoho iného než Ježiša Krista, toho ukrižovaného“. Budeme víťazit skrze kázanie „bláznovstva Kríža“, tak ako Pavol zvíťazil nad učencami Grécka a Ríma; a rímska cirkev bude mať svoj slávny '89 [Výkriky: „Dolu! Von s protestantom, kalvinistom, zradcom cirkvi.'] Váš krik, Monsignori, ma nezastraší. Ak sú moje slová horúce, moja hlava je chladná. Nie som Lutherov, ani Kalvínov, ani Pavlov, ani Apollov, ale Kristov [Ďalšie výkriky: „Anatema, anatema voči apostátovi.']

„Anatema? Monsignori, anatema? Viete dobre, že neprotestujete proti mne, ale proti svätým apoštolom, pod ochranu ktorých by som chcel, aby tento Koncil cirkev umiestnil. Ach! ak by vyšli vo svojich rúchach zo svojich hrobov, rozprávali by iným jazykom než ja? Čo by ste im povedali, keď vo svojich zápisoch vám hovoria, že pápežstvo sa odchýlilo od evanjelia Syna Božieho, ktoré hlásali a potvrdzovali veľkodušným spôsobom svojou krvou? Opovážili by ste sa im povedať – preferujeme učenie našich vlastných pápežov, nášho Bellarmina, nášho Ignatia Loyolu pred vaším? Nie, nie! tisíckrát nie! pokiaľ si nezakryjete uši, aby ste nepočuli, nezavriete oči, aby ste nevideli, neotupili svoju myseľ, aby ste nerozumeli. Ach! ak by Ten, ktorý vládne na výsostiach, nás chcel potrestať, ak by Jeho ruka mala na nás dopadnúť s ťažkosťou, ako dopadla na faraóna, Nepotrebuje umožniť Garibaldiho vojakom, aby nás vyhnali z večného mesta. Dovolí im iba, aby z Pia IX spravili boha, ako sme spravili bohyňu s požehnanej Panny. Zastavte, zastavte, ctihodní bratia, v ohavnom a absurdnom svahu, na ktorom sa nachádzate. Zachráňte cirkev pred stroskotaním, ktoré jej hrozí, žiadajúc jedine zo svätých Písem vládu viery, v ktorú by sme mali veriť a hlásať. Prehovoril som: Nech mi Boh pomáha!“

Koniec.

Navštívte našu oficiálnu stránku: www.ucoy.org

24-hodinová Internet TV: www.mogulus.com/ucoy

UCOY v slovenskom jazyku: http://ucoy.blogspot.com

Veľký sprisahanecký proces roku 1944 s buričmi: Osobné spomienky

2008-03-02T14:31:00.001+01:00

David Baxter

(Prednáška prezentovaná na 6. medzinárodnej revizionistickej konferencii)

Mám česť diskutovať tu o historickej udalosti, v ktorej som hral osobnú úlohu – notoricky známom sprisahaneckom procese roku 1944. Ako kresťan som už dávno odpustil tým, ktorí boli zodpovední za prenasledovanie amerických občanov a nemám dôvod niekoho drviť. Niečo z toho, čo poviem, sú iba osobné spomienky, zatiaľčo niečo je neoddiskutovateľným faktom. To musia zvášiť historici, ja píšem ako svedok histórie.
Pred debatou o samotnom procese je nutné načrtnúť niečo z jeho pozadia. Vždy som bol idealistom a dejepis bol v škole mojím obľúbeným predmetom. Preto som bol v mladosti značne ovplyvnený knihou Edwarda Bellamyho Looking Backward. Stal som sa zapáleným socialistom a vstúpil som do Socialistiskej strany, v tom čase tretej najväčšej politickej strany v Amerike. No stále som bol nacionalistom a predpokladal som, že socializmus bude pre našu krajinu a ľud to najlepšie. Svetovláda nebola spornou otázkou a som si istý, že väčšina socialistických stúpencov Eugene V. Debsa by bolo proti nej. Zaujímala nás Amerika a jej ekonomický systém, ktorý bol v tom čase najnemilosrdnejším kapitalizmom, aký si človek dokáže predstaviť.
Následne som si veľmi obľúbil New Deal Franklina Roosevelta. Vo viere, že Rooseveltov program naplnil naše nádeje (no nevedomý si jeho svetovládnej filozofie), náš socialistický líder v štáte Kalifornia, Upton Sinclair, vstúpil do Demokratickej strany a uchádzal sa o post guvernéra. Bol som posledným registrovaným socialistom v okrese San Bernardino, no nakoniec som to vzdal a nasledujúc Sinclaira, pridal som sa k Demokratom. Dva roky som zastával funkciu prezidenta najväčšieho demokratického klubu v Kalifornii. Zatiaľčo veľká hospodárska kríza zúrila na svojom vrchole, pracoval som ako W.P.A. supervízor. Verím, že Roosevelt učinil niečo dobré v krízovej legislatíve, Reconstruction Finance Corporation, bankových reformách na ochranu vkladov občanov, sociálnom zabezpečení a podobne.
Môj záujem o politické záležitosti nikdy neustal. Chcel som vypočuť obe strany každého problému. Následne ste ma mohli vidieť na komunistickom zhromaždení, stretnutí Ku-Klux-Klanu, Townsendovom prejave, židovskom anti-nacistickom zhromaždení či stretnutí Silver Shirts (Strieborné košele). Mimochodom, vodca Silver Shirts, William Dudley Pelley, bol o pár rokov neskôr jedným z mojich spoluobžalovaných v sprisahaneckom procese, spolu s dvoma vodcami German-American Bund z Los Angeles. Pred procesom som sa s Pelleym nikdy osobne nestretol a ani som s ním nekorešpondoval, a Bundistom som bol predstavený iba na ich verejnom zhromaždení. Napriek tomu som bol neskôr obvinení zo sprisahania s nimi. V skutočnosti som bol v tom čase demokrat New Deal-u zaujímajúci sa o to, čo sa v krajine na politickej scéne deje.
Vždy som bol trošku pomalý v dostávaní sa k záverom, ale ako raz riekol Chesterton, „Cieľom otvorenia mysle je zavrieť ju na čomsi pevnom.“ Akonáhle som bol pevne presvedčený o správnosti veci, s odhodlaním som sa za to postavil. Prvýkrát som začal mať pochybnosti o Rooseveltovej čestnosti po vypuknutí vojny v Európe. V tom čase som bol tzv. „strednou cestou“, politicky i ekonomicky, a začínal som čoraz viac sympatizovať s tými, ktorí zastávali hrubý individualizmus, nemali radi usmerňovanie a oponovali Rooseveltovým šikovne maskovaným snahám zapojiť Spojené Štáty do cudzej vojny, ktorá sa nás vôbec netýkala. Pretože Prezident jedno hovoril a druhé konal, otvorene sa mi sprotivila i zem, po ktorej chodil. Navyše som bol presvedčený, že naozaj existuje medzinárodné sprisahanie, využívajúce náš národ ako pešiaka, ako v prípade 1. svetovej vojny. Keďže som v tom čase nemal prístup k tlači, začal som publikovať newsletter.
Politika skutočne vytvára zvláštne priateľstvá. Hitler a Stalin podpísali dohodu, americkí komunisti oduševnene podporovali tých z nás, ktorí boli proti zapojeniu do európskej vojny medzi Nemeckom a britsko-francúzskou alianciou. Komunisti dokonca strávili i židovskú otázku, ktorú niektorí z nás vyťahovali a mnoho židovských komunistov, ktorí chceli, aby sa Spojené Štáty zapojili do vojny proti Hitlerovi, ich stranu opustilo. Všetko sa to však zmenilo cez noc, keď vypukla vojna medzi Nemeckom a Ruskom. Komunisti sa s pomstou obrátili voči nám a horlivo podporovali FDR a americkú účasť vo vojne na záchranu Sovietov. Tí z nás, ktorí boli od začiatku proti vojne, boli teraz ešte viac proti takémuto dobrodružstvu. Anglicko a Francúzsko boli teraz priakticky z konfliktu vynechaní. Nuž, nechajme nacistov a Rusov tĺcť sa navzájom, kým Spojené Štáty zostanú neutrálne, domnievali sme sa. Keď sa dym rozptýli, žiadna z veľkých európskych mocností nebude mať mnoho sily, nebude pravdepodobne existovať žiaden Sovietsky Zväz a Spojené Štáty vyjdú z konfliktu nezranené, bez strany jedného vojaka. Mohli sme taktiež riešiť naše vlastné domáce problémy bez odvádzania pozornosti vojnou. Písal som jeden článok za druhým a niekedy písal prejavy navštevujúcim rečníkom z American First Committee, ktorého som bol členom. Okrem Demokratickej a Socialistickej strany to bola jediná politická organizácia, do ktorej som kedy vstúpil. Snažil som sa taktiež zorganizovať korešpondenčný kruh proti-vojnových aktivistov, zvaný Social Republic Society, ale nebol úspešný. Alebo sme si to aspoň mysleli.
Po japonskom bombardovaní Pearl Harbor, o ktorom mnohí z nás tvrdili, že bolo vyprovokované Rooseveltom a Churchillom (a čo je dnes známym faktom), sa členovia America First ocitli v horúcich vodách. Všetci naši politickí podporovatelia v Kongrese a na iných miestach zmizli ako prostredníctvom mágie. Dokonca i Hamilton Fish, Robert Taft, Burton Wheeler a Claire Hoffman boli zvedení a strhnutí hystériou stvorenou štátnou správou. Vôbec nepoňali podozrenie, že útok na Pearl Harbor vyvolali Rooseveltove machinácie. Všetci sa družne chytili príležitosti, s výnimkou pár tvrdohlavcov, medzi ktorých som patril. Pre nás, ak bola záležitosť v princípe zlá pred oficiálnym vyhlásením vojny Prezidentom, bola rovnako zlá i potom. Napriek našim obmedzeným počtom a politickej bezvýznamnosti sa niektorí z nás pustili do najnepravdepodobnejšej úlohy, aká sa dá predstaviť – Mierovej ofenzívy. Verili sme, že aj keď Amerika učinila chybu zapojac sa do európskeho inferna, stále sme mohli vyjednať poctivý mier a zachrániť milióny životov. Náhle sa mi dostalo celonárodnej pozornosti a moje meno sa objavilo v niektorých vplyvných novinách. Edwardom Price Bellom, niekdajším editorom Chicago Daily News, som bol navrhnutý za prezidentského kandidáta. Aj keď bol Bell prominentom v Republikánskej strane, stál proti Wendellowi Willkiemu z GOP (Grande Ole Party, hovorové označenie Republikánskej strany v USA – pozn. prekl.) ako bol proti demokratovi Rooseveltovi. Stál proti americkej podriadenosti zahraničným záujmom rovnako tak, ako som proti tomu stál ja. Jeho článok v The Saturday Spectator ma priviedol priamo do Rooseveltovej pozornosti a urýchlil môj rýchly politický pád.
Rýchlo som bol predvolaný pred výbor proti proti podvracaniu senátu štátu Kalifornia, ktorý viedol senátor Jack Tenney, pred ktorým som vypovedal a dostal nálepku „zaujatý svedok“. Po rokoch, keď bol poučený, Tenney sa mi osobne ospravedlnil. Po predvolaní mi U.S. marshall doručil „Presidential Warrant" (prezidentský rozkaz) podpísaný Franklinom D. Rooseveltom, ktorým mi nariaďoval dostaviť sa pred veľkú porotu vo Washingtone D.C. Tento rozkaz som roztrhal a marshallovi povedal, aby FDR odkázal, nech ide do pekla, kam patrí. Roosevelt nemal väčšiu právomoc mi niečo nariaďovať, než hocaký iný občan. Nasledne mi o pár dní marshall doručil správne predvolanie dostaviť sa, a ja som promptne odcestoval do Washingtonu. Nikdy predtým som v hlavnom meste nebol.
V tom istom čase sa do mňa v rádiu pustil Walter Winchell, Drew Pearson a mnohí ďalší. Pearson ma nazval „fašistom“ a Winchell neustále požadoval: „Prečo s týmto niekto niečo neurobí?“ Keď som do hlavného mesta dorazil, The Washington Post publikoval na prvej strane útok proti mojej osobe, označujú ma za „revolucionára“. Iné washingtonské denníky boli zdržanlivejšie, i keď jeden z nich priniesol titulok o mňe ako o „japonskom apologetikovi“, pravdepodobne kvôli pár veciam, ktoré som napísal na obranu amerických občanov japonského pôvodu, ktorí boli zhromažďovaní a posielaní do koncentračných táborov bez akéhokoľvek zdania legálnosti. Označenie „japonský apologetik“ mi u priemerného Američana neprinieslo väčšiu obľúbenosť. V tých dňoch po Pearl Harbor bola väčšina Američanov hysterická voči čomukoľvek japonskému, nemajúc poňatia o tom, že za to bol zodpovedný ich vlastný Prezident. Bol som prakticky bez priateľov. Protivojnoví členovia Kongresu, ktorých som lojálne podporoval, predstierali, že o mne nikdy nepočuli. Ľudia, ktorí ma roky poznali, sa báli, aby boli videní so mnou. Vcelku otvorene, bol som v depresii a rozčarovaný.
Washingtonská veľká porota bola vcelku zúrivá. Pred ňou stálo množstvo ľudí z celej krajiny, o ktorých som počul, no nikdy nestretol, vrátane Charlesa B. Hudsona, Geralda B. Winroda (duchovného a hovorcu pre Social Justice a otca Charlesa Coughlina), kongresmanka Claire Hoffman z Michiganu a mnohí ďalší. Keď som sa dostal do sporu s federálnym žalobcom Williamom Power Maloneym a bol obvinený veľkou porotou z pohŕdania súdom, boli toho plné noviny a naše mestské noviny, The San Bernadino Sun-Telegram, priniesli kričiaci titulok: „Baxter pohŕda federálnou veľkou porotou.“
Zaujímavým rysom vyšetrovania veľkej poroty bolo to, keď súdny zriadenec vošiel do miestnosti pre svedkov a niekoľkokrát vyvolal „Jeffersona Breema“. Jefferson Breem sa tam nachádzal, no neodpovedal. To kvôli tomu, že v skutočnosti to bol reportér The Washington Post menom Dillard Stokes. Bol to Stokes, ktorý písal články v Poste, ktoré ma označovali za „revolucionára“ a očierňovali ma a ostatných svedkov od hlavy po päty. "Jefferson Breem" bol jedným z mnohých ľudí, ktorí mi písali so žiadosťou o výtlačky mojich prác. Koniec koncov, žiadna z mojich prác nebola tajná a nachádzali sa i v niektorých knižniciach. The Hoover Library na Stanford University, napríklad, o moju literatúru požiadalo a obdržalo ju. Tak ako tak, keď veľká porota neskôr obžalovala asi 30 z nás, ktorí sme boli svedkami, obviniac nás z poburovania, bolo to v značnej miere na základe literatúry, ktorú Stokes, alias Breem, vo Washingtone obdržal. Aby nás mohli súdiť vo Washingtone, bolo nutné zabezpečiť, aby sa tento zločin odohral v District of Columbia, prenesúc jurisdikciu na tamojšie federálne súdy. Tak nás veľká porota, ktorá bola zjavne ovládaná štátnym žalobcom, obvinila zo zločinu poburovania a na tom postavila jurisdikciu District of Colombia, aby nás súdil na základe toho, že DC rezident, "Jefferson Breem", obdržal údajne buričskú literatúru. Týmto bol údajný „zločin“ spáchaný v hlavnom meste. Obvinení boli obžalovaní zo sprisahania sa v District of Columbia, napriek faktu, že som nikdy v mojom živote vo Washingtone nebol, až kým ma nepredvolali pred veľkú porotu. Dokonca i potom mi nebolo umožnené mať právneho poradcu.
Po skončení vypočúvania pred veľkou porotou som sa vrátil do Kalifornie a snažil sa prebudovať moje malé podnikanie s reklamou, ktoré nepriateľská publicita takmer zruinovala. Podozrievali ma dokonca i moji susedia. Po vojne mi funkcionár železničných odborov povedal, že poniektorí členovia odborov premýšľali nad namočením ma do dechtu a vyváľaní v perí. Bol odradení potom, čo im povedal: „Poznám Dave Baxtera roky. Nech má spravodlivý proces a ak bude vinný, osobne ho namočím do dechtu.“ V jednu noc sa k nášmu domu prikradli dvaja ozbrojenci a snažili sa ma prepadnúť. Zmizli až vtedy, keď som sa náhle objavil na verande s 38-čkou v ruke. Moja žena si na túto príhodu spomína veľmi dobre, skrývala sa vtedy pod posteľou.
Ťažko sa tomu verí, ale faktom je, že aj keď som začal pevne veriť, že medzinárodné sprisahanie židovských bankárov existuje a ovplyvňuje Prezidenta a vládu, nikdy som nepočul o Anti-Defamation League of B'nai B'rith. Nikdy som neprechovával kúsok nepriateľstva voči niekomu kvôli jeho rase či viere. Mal som mnoho židovských priateľov, o ktorých som bol presvedčený, že o medzinárodnom Sanhedrine nemajú žiadnej vedomosti. Alebo prinajmenšom to boli moji priatelia, kým som nezačal byť osočovaný ako „anti-semita“. Prvýkrát som sa o Anti-Defamation League dopočul, keď sesternica mojej ženy, ktorá pracovala v kancelárii právnika menom Julius Novak v San Bernardino, jedného dňa prišla k nám veľmi pobúrená. Nikdy som proti Novakovi nič nemal, no naša sesternica povedala, že bola vo vedľajšej miestnosti, keď sa s Novakom radila delegácia, ktorú nazývala "Anti-Defamation League" a počula ho hovoriť: „Dave Baxtera dostaneme, i keby to malo byť to posledné, čo spravíme.“ O pár dní neskôr mi môj blízky priateľ, vedúci pošty v San Bernardino, v tichosti pošepol, že skupina Anti-Defamation League ho žiadala, aby kontroloval moju poštu. Začal som mať podozrenie na to, kto bol za väčšinou mojich problémov a začal som túto organizáciu skúmať.
Anti-Defamation League bola v skutočnosti katalyzátorom celého buričského procesu. Vtedy som to dokázať nemohol, ale môžem to dokázať teraz. Pred niekoľkými rokmi som prostrdníctovm zákona o slobodnom prístupe k informáciám požiadal, aby mi FBI poskytla svoje záznamy o vyšetrovaní mojej činnosti na začiatku 40. rokov, ktoré viedlo k buričskému procesu. Dozvedel som sa, že vyšetrovanie trvalo niekoľko rokov a pokrývalo stovky strán, ktoré dnes vlastním. FBI vymazal mená tých, ktorí o mne poskytovali informácie, mnohé tak falošné, ako sa len dalo. Nikdy som nemal možnosť čeliť týmto ľuďom a nechať ich svoje obvinenia dokázať. No všetko, čo povedali, šlo do vyšetrovacích spisov. Čo bolo zvláštne, v mnohých prípadoch nevykonával toto vyšetrovanie FBI, ale Anti-Defamation League, pričom FBI len dostával správy od vyšetrovateľov ADL. Len ťažko sa dá z reportov určiť, či osoba oznamovateľa je agentom FBI alebo ADL. No v tom čase to bolo natoľko utajené, že som nemal najmenšieho podozrenia o sieti, ktorú okolo mňa tkali. Nepovažoval som sa za tak dôležitého. Každý, kto by chcel preskúmať môj FBI záznam, môže tak kľudne učiniť. Je to majstrovské dielo intríg, úskokov a klamstva.
Jedného dňa sme s mojou ženou, Bernice, a našimi dvoma chlapcami boli na rybačke v Newport Beach. Spoza našej prenajatej chaty vyšiel U.S. marshal, zatkol ma, a bez akéhokoľvek vysvetlenia ma odviedol do mestského väzenia v Los Angeles. O tri dni ma tam navštívili agenti FBI, ktorých som dobre poznal. Tí mi oznámili, že bolo na mňa vyhlásené celoštátne pátranie, a že som bol spolu s 29 ďalšími obvinený pred vládnym zmocnencom Davidom B. Headom, počas tohto obvinenia bola prečítaná moja vina. Federálnym žalobcom bol Leo Silverstein, osoba vyzerajúca ako recyklovaný transsexuál. Vo väzení ma navštívili dvaja právnici, A.L. Wirin a Fred Okrand z American Civil Liberties Union (Americká únia občianskych slobôd). Z nejakého dôvodu sa ACLU rozhodla ma obhajovať. Ich noviny oznamovali, že i keď bolo pre ACLU nezvyčajné obhajovať „pravičiarov“, môj prípad bol jasným porušením občianskych slobôd. Tak som nedostal súkromného právnika. Moja kaucia bola pôvodne tak vysoká, že som ju nedokázal zložiť, no i po jej znížení som stále odmietal zložiť kauciu z princípu a strávil som vo väzení niekoľko mesiacov, zatiaľčo sa legálne procedúry naťahovali. Ministerstvo spravodlivosti neuspelo vo vydaní mojej osoby do Washingtonu. Nakoniec som súhlasil, že tam pôjdem dobrovoľne, veriac, že keďže som nebol ničím vinný, porota ma určite oslobodí. Pohovorme si o naivnosti! Právnik ma varoval: „Ak ťa dostanú späť, určite Ťa odsúdia v rýchlosti a bez dôkazov.“ No stále som veril v nestrannú americkú spravodlivosť a trdohlavo som trval na ceste do Washingtonu kvôli procesu. Federálny sudca Ralph Jenny nakoniec nariadil moje prepustenie na moje čestné slovo a ja som sa vrátil do San Bernardina, aby som sa pripravil na cestu do Washingtonu. V tom čase som bol takmer na mizine, a tak som vládu požiadal, aby mi zaplatila môj cestovný lístok. Nato mi bolo povedané, nech sa hlásim u U.S. marshalla v Los Angeles kvôli preprave, čo som i učinil. Dvaja marshali si rezervovali salónik na železnici v Santa Fé a sprevádzali ma. Celkom sme sa spriatelili a oslovovali sa krstnými menami, ale keď sme nastúpili do vlaku, jeden z marshalov mi so zahanbením ukázal telegram, ktorý dostal z Washingtonu, a v ktorom sa nariaďovalo: „Priveďte väzňa späť v putách a reťaziach“. Marshall povedal: „Zabudni na to, Dave. Nie si žiaden nebezpečný zločinec.“ „Dobre,“ odpovedal som, „ale neprídeš o prácu kvôli neposlúchnutiu rozkazov. Urob tak, ako je nariadené.“ Tak aj bolo. Nikdy som nepremeškal príležitosť, keď som prechádzal cez dav na železničnej stanici, aby som zvolal: „Som hosťom vášho Prezidenta, ktorý je taktiež vaším nepriateľom, ako jedného dňa zistíte.“
Zaujímavým odbočením v tom čase bola snaha mojej drahej milovanej ženy nájsť si po mojom uväznení prácu, aby uživila seba i deti. Bola zo starej priekopníckej rodiny v okrese San Bernardino a s dobrou povesťou. Pred našou svadbou pracovala na súde. Bola prijatá do zamestnania v San Bernardino Air Depot a chválená za svoju efektivitu. No nedlho nato sa plukovník Adrian Cote, ktorý toto letisko riadil, dozvedel, kým je a prepustil ju na základe toho, že je ženou Davida Baxtera. Neskôr jej v liste, ktorý ešte vždy mám, oznámil, že svoju prácu môže získať späť, ak sa so mnou rozvedie. Keď to odmietla, napísal jej ďalší list, v ktorom uviedol, že bola prepustená s predpojatosťou, takže si inú prácu nájsť nemohla. To všetko sa odohralo predtým, než som bol súdený či z niečoho usvedčený (ako vyšlo najavo, usvedčený som nikdy z ničoho nebol). No i školáci sa našim chlapcom posmievali: „Váš otec je v base.“
Po mojom príchode do Washingtonu mi nebolo dovolené byť na slobode na čestné slovo, ako tomu bolo v Los Angeles, takže som si nemohol nájsť prácu, aby som mohol živiť moju ženu a deti. Bol som narýchlo odvedený do okresného väzenia bez práveho zástupca či možnosti zaobstarať si právnika. Prijímací väzenský úradník bol obrovský, lajdáckym dojmom pôsobiaci chlap, ktorý mi po opýtaný sa na moje meno povedal: „Aká je vaša adresa? Kam chcete, aby bolo vaše telo odoslané?“ Obžalovaní z buričstva vo väzení ho prezývali „Anus“ (Annas bol veľkňazom v Ježišovom procese (Anus = zadok, pozn. prekl.)). Bol to nevrlý lump, ktorý rád zlomyseľne spomínal popravčiu miestnosť v zariadení.
Moja cela bola chladná. Môj sluch bol v tom čase v zlom stave a stále sa zhoršoval, s bolesťami uší a bez lekárskeho ošetrenia. Strava bola hrozná, pozostávajúca prevažne zo suchého chlea a značne korenenej polievky, so šálkou slabej kávy. Keď sa raz spoluobvinený Leon de Aryan pozrel skrz zatarasené okno jedálne a poznamenal: „Vyzerá to na dážď“, pozrel som na svoju šálku a odpovedal: „Hej, ale vonia to trošku ako káva.“ Nakoniec nám bol povolený ako zvláštny prídavok tanier čokoládového pudingu. Väzenie U.S. marshalla v podzemí budovy oblastného súdu bolo ešte horšie. Obžalovaní George Viereck, Ralph Townsend, Bill Lyman, Edward James Smythe a ja sme boli vhodení do jednej veľkej miestnosti so spoločnosťou zločincov a podozrivých každého druhu. Jediná toaleta bez príklopu bola pokrytá exkrementami a cigaretovými nedopalkami, a kvapkajúci starý vodovodný kohútik bol naším jediným prísunom vody. Náš „obed“ pozostával z jedného kúska chleba, kolieska údeného salámu a kávy. Hovoríme o treste pred procesom – a v našom vlastnom americkom hlavnom meste!
Bill Lyman bol počas vydania obžaloby v Anglicku. Namiesto úteku si okamžite rezervoval lístok domov a prihlásil sa úradom. No namiesto slobody, aby mohol zarábať na svoje živobitie, bol v putách odvedený do oblastného väzenia. Po niekoľkých mesiacoch vo väzení sa Howard S. Le Roy dozvedel, že som tam a zastavil sa. Najprv bol jasne skeptický voči môjmu popisu podmienok vo väzení, no po svojom vlastnom šetrení povedal, že nikdy predtým nič také nepoznal. S politickými väzňami sa zvyčajne zaobchádzalo zhovievavejšie, a ak boli bohatí, boli umiestnení do „domáceho väzenia“. Vďaka starému priateľovi, Henrymu G. Reinschovi z Tacomy (štát Washington), ktorý ma nikdy nezaprel, napriek extrémnemu nátlaku, som bol prepustený na kauciu tisíc dolárov. Myšlienka kaucie sa mi stále nepáčila, ale bolo to lepšie, než stráviť život vo väzení bez súdu.
Možno sa to bude teraz zdať absurdné, ale do dnešného dňa ďakujem svojim nepriateľom za ich úspech v mojom prenasledovaní. Dôvodom je to, že vo washingtonskom väzení som sa stal konvertitom Ježiša Krista. Môžete staviť svoj posledný dolár na to, že to v plánoch nepriateľa nebolo. Ale, vďaka Bohu, boli v skutočnosti nápomocní v tejto veci. Roky som bol presvedčeným agnostikom, aj keď moja žena bola kresťanka. Táto zázračná udalosť nastala, keď som si čítal Gideon Bible, ktorú som našiel v cele. Ako som si robil poznámky ohľadom údajných biblických protirečení, očakávajúc, že o tom niekedy napíšem článok, čoraz viac a viac som bol priťahovaný ku Kristovi. Čo povedal a čo Jeho apoštoli napísali, malo pre mňa väčší zmysel, než som si kedy vôbec predstavil. Mal rovnakých nepriateľov, ako som mal ja, no určite trpel neporovnateľne viac, než ako som kedy trpel ja. Čo je viac, musel som priznať, že som hriešnik a potrebujem duchovnú spásu, ktorú iba Ježiš samotný, zo všetkých prorokov, poskytuje. Preliatie Jeho krvi teraz pre mňa niečo znamenalo. Čokoľvek by sa s mojím telom stalo, Jeho nepriatelia a moji nebudú nikdy schopní pokoriť moju dušu. Bol som tak šťastný z mojej spásy, že netrvalo dlho, a medzi väzňami sme počas príležitostných odpočinkov vytvorili značnú biblickú triedu. Veľkou pomocou počas toho obdobia bol washingtonský misionár menom Harvey Prentice, vedúci Gospel Mission, požehnaná buď jeho duša. Vrátil som sa teda do Kalifornie ako kresťan, na veľkú radosť Bernice a detí, ktorí vybehli, aby ma na verande privítali po mojom návrate domov v jednu neskorú noc.
Medzičasom federálne súdy vo Washingtone zamietli žalobu a ja som skončil v Los Angeles bezvýsledne si hľadajúc prácu. Každý možný zamestnávateľ bol predo mnou varovaný. Napriek tomu som v San Bernardine zase začal maľovať vývesné štíty pre ľudí, bol privítaný predstaviteľmi mesta, ktorí v tom čase už mali svoj vlastný názor na príčinu mojich problémov, prednášal som v kostoloch a zanedlho viedol rozvíjajúci sa obchod s vývesnými ceduľamip. Nepriateľ v roku 1943 zariadil ďalšiu obžalobu, no súdy ju zamietla. Napriek tomu bola vydaná tretia obžaloba, keď Roosevelt menoval newyorského právnika menom O. John Rogge za asistenta štátneho generálneho prokurátora na ministerstve spravodlivosti, aby sa venoval špeciálne prípadu poburovania. Roosevelt taktiež menoval bývalého kongresmana z Iowy, Edwarda C. Eichera, za hlavného sudcu federálneho súdu vo Washingtone, s priamymi rozkazmi súdiť prípad poburovania. Rogge bol chránencom sudcu Najvyššieho súdu Felixa Frankfurtera, ktorý svojich „chlapcov“ umiestňoval do citlivých vládnych pozícií.
Novinár Drew Pearson svedčil o tom, že generálny prokurátor Francis Biddle bol od začiatku proti celému masovému procesu, no Roosevelt mu nariadil, aby v tomto procese pokračoval, dodávajúc: „Ja stanovím sudcu.“ S Eicherom na mieste hlavného sudcu okresného súdu, proces začal 17. apríla 1944, predsedal mu Eicher. Zúčastnilo sa 30 obžalovaných, vrátane pôvodne obžalovaných. Dobre si pamätám pani Elizabeth Dillingovú, Josepha Dillinga, Josepha McWilliamsa, Lawrencea Dennisa, Roberta Edmondsona, plukovníka Eugene Sanctuaryho, Roberta Noblea, Ellisa Jonesa, Bundistov Hermana Schwinna a Hansa Diebela, Garlanda Aldermana, Prescotta Dennetta, Loisa de Lafayette Washburna, Augusta Klapprotta, Elmera J. Garnera, Georgea Deathagea, Williama Dudley Pelleyho, Jamesa Truea a ďalších. Moje meno sa objavilo na všetkých troch žalobách, takže sa zdalo, že nieko mal zvláštny záujem, aby som sa dostal do väzenia. Aj keď niektorí z Bundistov už boli usvedčení v iných procesoch, boli k našej skupine pridaní v snahe kolektívne nás zdiskreditovať ako cudzích a „neamerických“. V skutočnosti nás tí, ktorí náš proces zaranžovali, nepovažovali za konečné ciele. Náš proces mal zastrašiť iných a stanoviť dôležitý precedens. Potom, ako by sa nás zbavili, plánovali ľudia za týmto procesom súdiť vedúcich oponentov Rooseveltovej vojnovej politiky, vrátane hovorcu American First Committee Charlesa A. Lindbergha, generála Roberta Wooda zo Sears Roebuck, niekoľkých senátorov a kongresmanov, a zrejme i otca Charlesa E. Coughlina a Henryho Forda. Náš proces mal byť „zahrievacím kolom“ pred procesmi skutočne prominentných Američanov, ktorí sa odvážili oponovať Rooseveltovej politike.
Ako napísali jedny noviny, po začatí procesu „vypuklo peklo“. Proces bol sledovaný každým americkým denníkom. Spolu s komunistickými plátkami nás deň za dňom na prvej strane bombardoval PM, ľavičiarsky newyorský denník Marshalla Fielda. Liberálna tlač bola o čosi zdržanlivejšia, vrátane The Washington Post, ktorý pomohol vyprovokovať prípad. Z nejakého dôvodu však v súdnej sieni chýbal ich bývalá reportérska hviezda Dillard Stokes, alias „Jefferson Breem“. Väčšina konzervatívnych publikácií zaujala vyčkávaciu pozíciu, aj keď Chicago Tribune a The New York Daily News otvorene oponovali ministerstvu spravodlivosti a o obvinených prinášali decentné, nezaujaté správy. Správa agentúry United Press, publikovaná v týchto novinách v roku 1943 dokonca uvádzala:

Pod tlakom židovských organizácií, súdiac z článkov objavujúcich sa v publikáciách vydávaných Židmi pre Židov, nová žaloba ešte vo väčšej miere smerovala k zahrnutiu kritiky Židov k „poburovaniu“.

Zdalo sa, že hlavným cieľom celej procedúry, spolu s postavením mimo zákon nepriaznivých komentárov voči štátnej správe, bolo stanovenie legálneho precedensu právnych interpretácií a vážnych postihov, ktoré by slúžili k vyňatiu Židov v Amerike z verejnej mienky, s výnimkou chvály, na rozdiel od tradičného amerického pohľadu, pridržiavajúceho sa názoru, že všetci, ktorí sa zúčastňujú verejných záležitostí, musia byť pripravení akceptovať plnú slobodnú verejnú diskusiu, či už za alebo proti.
Vzal som so sebou na výlet do Washingtonu Bernice i naše deti. Po tom, čo sa žalobca Rogge neúspešne pokúsil zrušiť moju kauciu, našli sme si byt v podnájme. Pretože som nemal peniaze, bol mi súdom pridelený právnik, Hobart Little, ktorý bol spolu so sudcom Eicherom členom akademického bratstva. Počas procesu Hobart býval s právnikom Josepha McWilliamsa, Maximilianom St. George, a potom, čo si vypočul celý príbeh o prípade, začal sa skutočne aktívne o moju obhajobu zaujímať. K tomu došlo i v prípade ďalších obžalovaných, k značnej konsternácii sudcu a žalobcu, ktorí zjavne zamýšľali učniť z prípadu krátky proces. No namiesto obetovania svojich klientov, súdom stanovení obhajcovia ako James McLaughlin vtrhli do súdnej siene a za pár dní prevrátili celé jednanie hore nohami. Pán Little a ja sme však zostávali pokojní a dávali sme si pozor, aby sme prejavili úctu voči americkému súdu – dokonca i voči tomuto. Proces sa takmer kompletne vykmkol spod kontroly a Eicher strávil mnoho času búchaním svojho kladivka. Potom, čo bol asi tucet obhajcov obvinený z pohŕdania súdom, prišli do súdnej siene s odznakmi, na ktorých sa nachádzali písmená E.C.C. Keď sa ich na to sudca opýtal, McLaughlin ho informoval, že skratka predstavovala „Eicher Contempt Club“ (Klub pohŕdania Eicherom). Obhajcovia nakoniec obžalovali Eichera počas porcesu, obviniac ho z nelegálneho zastávania funkcie. Nebol totiž rezidentom DC, ako požadoval zákon. Pri jednej príležitosti musel sudca prerušiť súd, aby sa obraňoval pred našimi obhajcami v inom súde. Ako si spomínam, jeho prípad nebol v čase jeho úmrtia rozhodnutý.
Proces spôsobil taký škandál, že i rozvážna District Bar Association sa ocitla v chaose. Právnici, ktorí neboli v sojení s procesom, požadovali vyšetrovanie a prípad nazývali „súdnou fraškou“. Asociácia nakoniec stanovila výbor pozorovateľov, zúčastňujúcich sa procesu. Dobrý príklad právnických srandičiek v procese nastal, keď náš malý chlapec, David, ochorel a jeho doktor oznámil, že má podozrenie na záškrt. Potom, čo som s Davidom strávil niekoľko hodín, vrátil som sa do súdnej siene. Obhajca McLaughlin nato okamžite vyskočil a povedal sudcovi: „Žiadam, aby bol obžalovaný Baxter posadený vedľa žalobcu Roggea.“ To Roggea rozzúrilo, no neustávajúci tlak na jeho osobu zo strany asi 30 právnikov ho aj tak rozčuľoval väčšinu času. Prehrával prípad a vedel o tom. Dokonca i porota sa občas smiala, keď obhajoba žalobcu podpichovala. Rogge strávil väčšinu svojho času čítaním z literatúry napísanej obžalovanými. Z tvárí porotcov som mohol usudzovať, že sa skôr nudili, než by boli ohúrení, čakajúc, kým prezentuje nejaký priamy dôkaz, že obžalovaní boli skutočne vinní zo skutkov, z ktorých ich vinil. No Rogge tak nikdy neučinil. Záležitosti boli vskutku tak uvoľnené, že netrvalo dlho, a spriatelil som sa s porotcami, ktorých som často stretával na toaletách, aj keď sme sa nebavili o procese. Asi po mesiaci, keď sme s Bernice vošli do kafiarne, pár porotcov, ktorí tam obedovali, volali: „Hej, Dave, prisadnite si i so ženou k nám.“ Ak by hlasovali, pochybujem, že by usvedčil čo i len jeden z nich.
Washington v lete je gril. Náš podnájom bol ako horúca pec, a Bernice s deťmi skutočne trpeli. Našiel som si prácu po večeroch, pracujúc na kresbách a maľovaní písmen, no to trvalo iba pár mesiacov, Ako obvykle, ktosi zavolal šéfovi a oznámil mu, kto som. Dostali sme nejaké peniaze z mojej firmy v Kalifornii, no chlapík, ktorého som nechal ju viesť, bol zlým manažérom a tak nakoniec vyschol i tento príjem. Obhajcovia neboli platení, no občas sa im podarilo získať pár malých príspevkov, ktoré s nami zdieľali. Pani Dillingová, Dr. Winrod a pár ďalších spoluobžalovaných mali väčší vplyv a každý z nich získal od svojich stúpencov okolo sto dolárov pre našu rodinu a ďalších. Na tie dva stodolárové dary nikdy nezabudnem.
Spoluobvinený Elmer J. „Pop“ Garner mal 82 rokov a bol veľmi hluchý. Venoval mi titulok v svojom malom newsletteri v Kansase, Publicity. Garner si len s ťažkosťami mohol dovoliť lacné ubytovanie a počas odpočinku si mohol dovoliť len jednu buchtu a šálku kávy. Nebol som v lepšej situácii, no s „Popom“ sme sa držali a dokonca počas našich debát i žartovali. „Pop“ Garner bol starým kansaským pionierom a jedným z najlepších ľudí, akých som kedy poznal. Nepočul ani slovo z procesu a zomrel po pár mesiacoch. Žalobca Rogge poslal jeho vdove jeho mŕtvolne stuhlé nahé telo v obyčajnej borovicovej debne. To skutočne rozzúrilo nielen obžalovaných, ale dokonca i niektoré noviny a mnoho decentných ľudí. Po jeho smrti, kedykoľvek Rogge pred porotou spomenul starého „Popa“, odkazoval naňho ako na „sprisahanca Garnera“. Nikdy neprisúdil výraz „sprisahanec“ žiadnemu z nás, stále žijúcich, pretože sme tam boli so svojimi právnikmi. Prinajmenšom „Pop“ Garner nemusel viac znášať proces vo washingtonskej horúčave.
Jedného horúceho dňa som prišiel zo súdu domov a Bernice s deťmi povedal: „Poďme odtiaľ na chvíľu preč, vezmeme si vozík a vypadneme niekam sa schladiť.“ A tak sme nasadli na prvú električku, ktorú sme uvideli, označenú ako „Cabin John“. Nevedeli sme a nestarali sme sa, kde sa Cabin John nachádza, a tak sme sedeli vo vánku idúceho vozidla. Električka nakoniec opustila mesto a smerovala popri nádherných chladných lesoch rieky Potomac. Bernice dostala nápad a navrhla, aby sme vystúpili a rešli sa popri brehu rieky. Potulovali sme sa, obdivujúc lesy a rieku, keď sme došli k opustenej lodi vysoko na brehu rieky. Bola to skutočne nádherná malá loď a vybavená na bývanie. Chvíľu sme sa na nej hrali na Robinsona Crusoe a potom pokračovali v prechádzke, až sme došli k rybárskemu táboru nachádzajúcemu sa neďaleko. Dali sme sa do reči s vlastníkom tábora, mužom menom Crampton. Keď sme spomenuli loď, povedal, že patrila švédskemu námorníkovi, ktorý ju zakotvil pri brehu rieky, odišiel, a viac sa nevrátil. Záplava ju vyniesla na breh, a momentálne sa nachádzala v konkurze. Domnievajúc sa, že by sme si ju mohli kúpiť na splátky alebo prenajať počas trvania porocesu, požiadali sme Cramptona, nech zavolá majiteľa, ktorý žil na druhom brehu. Zakrátko sa tento objavil pri lodi.
Ako vyšlo najavo, majiteľ lode bol rád, že sa lode zbaví, a po krátkom dohadovaní nám povedal, že môžeme mať loď za 200 dolárov v hotovosti. To boli takmer všetky peniaze, ktoré sme mali, no do dnešného dňa som nepočul o takejto zľave. Na mieste sme loď kúpili. Crampton a pár ďalších chlapov prinieslo náradie a dostali loď na vodu. Bola v perfektnom stave a o pár dní sme opustili svoj podnájom a presťahovali sa na palubu nášho nového domova. Počas zvyšných mesiacov procesu sme žili v chladnom komforte rieky pod tieňom veľkého stromu, ktorý prečnieval nad vodu. Deti šantili na lodnej lávke a hrali sa v lesoch.Rybárčenie bolo vynikajúce. Každý deň som cestoval na súd električkou. Samozrejme, ostatní obžalovaní a ich právnici boli vždy vítaní na palube, keď nás mohli navštíviť, a boli sme radi, že sme im mohli poskytnúť pekné chvíle. Bolo to prinajmenšom rozptýlenie od zlého obdobia, ktorého sa nám dostávalo od ministerstva spravodlivosti na súde.
Po prvých pár mesiacoch nadšenia sa proces stal nudnou prezentáciou vládneho tvrdenia, ktoré pozostávalo z neustáleho hlasného čítania literatúry obžalovaných Roggem. Porotcovia sa začínali mrviť a nakoniec sa opýtali, ako dlho ešte bude proces trvať. Museli totiž zanedbávať svoju prácu a rodiny a boli zjavne k smrti znudení. Pri jednej príležitosti, kým Rogge horlivo osočoval obžalovaného ako „anti-semitu“, jeden z porotcov sa pozrel mojím smerom a zazíval. Neskôr, npri umývadle toalety, nepovedal ani slovo, len kývol hlavou, venoval mi krátky úsmev a pokúsil sa mrknúť. Nemyslím, že sudca Eicher niekedy vôbec zistil, do čoho sa zaplietol, keď sa Roosevelt rozhodol ho použiť. Eicher bol veriaci kresťan – iowský mennonita – a prípad mu zjavne liezol na nervy. Počas trvania súdu sa stal popudlivejším, až nakoniec požiadal Roggea, aby začal prezentovať závažné dôkazy. Faktom bolo, že Rogge nemal žiadne dôkazy, ako sa neskôr ukázalo. Prípad sa mohol tiahnuť roky.
Jedného dňa ma sudca Eichler náhle požiadal, aby som vstal, a oznámil, že ma oddeľuje z prípadu na základe toho, že som nemohol počúvať svojmu vlastnému procesu. To bola pravda. Môj sluch bol tak zlý, že som bol na 85 percent hluchý. Nosil som naslúchadlá, no tieto mali ďaleko od dnešnej dokonalosti. Nepočul som svedka 15 metrov od seba, môj právnik mi musel vety opakovať. Ťažko povedať, čo Eichera k jeho rozhodnutiu viedlo. Niekoľkokrát môj obhajcia Little žiadal o moje oddelenie, pretože som bol hluchý, no Eicher jeho žiadosť zamietal. A zrazu, po niekoľkých mesiacoch, mi nariadil návštevu špecialistu. Po obdržaní správy špecialistu ma oddelil z prípadu i bez žiadosti pána Littlea. Neskôr toho dňa ma sudca Eicher požiadal, aby som ho navštívil v jeho kancelárii. Keď sme sa stretli, usmial sa, podal mi ruku a povedal: „Vráťte sa späť do Kalifornie a zabudnite na to, Dave.“ Po pravde, bol som rád, že bude po všetkom, rovnako tak Bernice i pán Little, ktorí boli so mnou. A tak som odpovedal: „Nuž, vaša ctihodnosť, zabudnúť nebude ľahké, ale ako kresťan, som rád, že môžem odpustiť.“ Okamžite sme predali loď a pripravovali sa na vlak do Kalifornie, keď Eicher opäť požiadal o rozhovor. Tentokrát povedal, že ak by sme chceli kúpiť automobil na cestu späť, vedel by nám pomôcť, a skutočne mi venoval celý kotúč prídelových lístkov na benzín (počas vojny musel mať každý motorista tieto kupóny na nákup benzínu, ktorý bol na prídel). I tak sme sa vrátili vlakom, no v Kalifornii sme mali auto a tieto kupóny sa určite hodili.
Sudca Eicher potom začal uvoľňovať dalších obžalovaných, hoci Rogge nebol ani zďaleka na konci. The Washington Post (16. júl 1944) to komentoval nasledovne:

Vylúčenie troch prípadov z washingtonského masového buričského procesu je tou najlepšou správou, aká vyšla z tejto ponurej aféry v súdnej sieni sudcu Eichera. To jasne naznačuje neskoré uznanie chyby, ktorou bolo privedenie 30 osôb rôznej povahy a pozadia na proces v rovnakom čase a mieste a obvinenie z množstva údajných činov klasifikovaných ako poburovanie.
Jeden obžalovaný nedávno zomrel. Ďalší je príliš chorý na to, aby sa pravidelne zúčastňoval procesu. Tretí nemôže kvôli obmedzenému sluchu sledovať procedúry. Štvrtý je tak neukáznený, že seriózne narúša pokračovanie procesu. Inými slovami, In other words, potreby ľudského života sú také, že porážajú akékoľvek pokusy vyriešiť komplikované kriminálne obvinenia en masse spravodlivo a bez prieťahov. Je smutné, že ministerstvo spravodlivosti nepredvídalo túto elementárnu námietku voči masovým procesom predtým, než sa na toto dobrodružstvo vydalo.
Fakt, že štyri prípady boli z procesu eliminované, zatieňuje preto väčší fakt, že 26 prípadov pred súdom ostáva. Dúfame, že sa dá dosiahnuť lepší postup, no po 13 týždňoch nevidno koniec prezentácie obžaloby. Ako si môžu porotcovia pamätať svedectvo podané mnoho týždňov predtým, než bude vynesený ich verdikt? Ako môžu, v týchto podmienkach, rozlíšiť rôzne stupne viny, ak vôbec nejaké, medzi 26 zostávajúcimi obžalovanými? Obávame sa, že bez ohľadu na výsledok bude tento proces čiernou škvrnou americkej justície po mnohé nasledujúce roky.

Takéto boli pozoruhodné slová tých istých novín, ktorých vlastný reportér plánoval s pôvodným žalobcom pascu na obvinených a ich privedenie do Washingtonu. „Oh what tangled webs we weave, when first we practice to deceive." (Ó, aké spletité siete tkáme, keď začíname klamať prvýkrát) Ako na pridanie urážky, Post vydal ďalší sarkastický komentár o cca dva týždne neskôr, pod názvom „Súdna fraška“ (28. júl 1944}. Dlhý editorial zahŕňal tieto poznámky:

Myslíme si, že nastal čas, aby sme uznali nepravdepodobnosť získania spravodlivej aproximácie práva z tohto nešťastného experimentu. Koniec vládneho svedectva je v nedohľadne. Žalobcovia majú 4000 dôkazov, z ktorých bola doteraz prezentovaná osmina. Pri súčasnej miere postupu sa môže proces tiahnuť ešte niekoľko rokov po vojne. Medzitým vážne podkopáva dôveru v americkú justíciu.

Editorial dochádzal k záveru:

Koniec koncov, tento proces mužov a žien obvinených z poburovania, nie je súťažou v otupoaní. V našej mienke, tento proces môže pokračovať svojim súčasným smerom iba za cenu vážneho poškodenia nášho právneho systému a reputácie tých, ktorí sú za túto paródiu zodpovední.

Post sa očividne nepokladal za jedného z tých, ktorí boli zodpovední za to, čo sa teraz nazývalo „touto paródiou“. Noviny však s rozhorčením odvolali svojho reportéra, Jamesa Chinna, zo súdnej siene.Editor Postu A.F. Jones povedal reportérovi PM: „Nebudem držať človeka na kope nezmyslov.“ Vidiac, akým smerom sa proces uberal, je jasné, že Washington Post sa v tom čase snažil zahmlievať svoju vlastnú úlohu v jeho príprave. Noviny teraz prípad nazývali: „ čiernou škvrnou americkej justície po mnohé nasledujúce roky“ a „paródiou“.
To, čo z nešťastného buričského procesu ostalo, skončilo náhle, keď sudca Eicher náhle, 30. novembra 1944, zomrel na infarkt. Tento proces mohol zabiť každého sudcu s kresťanským svedomím a akoukoľvek stopou po spravodlivosti. Cítil som úprimnú ľútosť nad smrťou sudcu Eichera. Hoci Rogge nebol ochotný skončiť, musel sa vysporiadať s novým sudcom. Sudca Bolitha laws, federálny súdny veterán v DC, prevzal súdny proces do svojich rúk a okamžite ozrejmil, že nebol právnikom nezmyslov, ale že chce definitívnu a zmysluplnú činnosť. Po náhlaej a záhadnej Rooseveltovej smrti v apríli 1945 Rogge pripustil, že jeho prípad je slabý, ale keďže vojna v Európe skončila, požiadal o čas, aby mohol navštíviť Nemecko, aby vyspovedal nacistických úradníkov a získal potrebné dôkazy. Koniec koncov, obviňoval obžalovaných zo sprisahania s Adolfom Hitlerom a nemeckými úradníkmi. Laws Roggeho žiadosti vyhovel. O niekoľko mesiacov sa Rogge opäť zjavil na súde pred jeho ctihodnosťou. S prázdnymi rukami. Žiaden z nacistických pohlavárov o mne nikdy nepočul. Vedeli, že jeden obžalovaný, George Sylvester Viereck, bol registrovaným americkým agentom nemeckej vlády pred vojnou, keď takáto reprezentácia bola (a je) úplne legálna. Väčšina zahraničných vlád si zaisťuje rešpektovaných Američanov, ktorí sú registrovaní, aby reprezentovali ich záujmy.
Sudca Laws sa opakovane Roggea pýtal, či chce začať nový proces. Keď bol žalobca stále nerozhodný a dokonca vyjadril pochybnosti nad šancami vlády vyhrať takýto proces, Laws obvinil ministerstvo spravodlivosti z „nedostatku pozornosti“ (jeho presné slová) a nadobro Roggea prepustil. Nový prezident, Harry Truman, nato Roggea vyhodil. Neskôr vyšlo najavo, že Rogge bol dobrým priateľom sovietskeho diktátora Josifa Stalina, bol členom mnohých komunistických skupín a navštívil Rusko, kde mal prejav v Kremli a kde na Červenom námestí položil vreniec na hrob spoluzakladateľa americkej komunistickej strany, Johna Reeda. Jeho veniec bol ozdobený nápisom „V milujúcej pamiatke od vďačných Američanov“. Spolu s hercom Charlie Chaplinoim bol Rogge americkým delegátom na svetovej komunistickej „mierovej konferencii“ v Paríži a bol právnikom mnohých komunistov, ktorí sa dostali do problémov so zákonom. Bol obhajcom Davida Greenglassa, atómového špióna, ktorý si zachránil svoj vlastný život podaním svedectva proti svojej sestre a švagrovi, Ethel a Juliusovi Rosenbergovým. Rosenbergovci šli na elektrické kreslo za odovzdanie tajných materiálov o atómovom programe U.S.A. do rúk Sovietov. John Rogge, Rooseveltova voľba v buričskom procese a pravá ruka sudcu Najvyššieho súdu Felixa Frankfurtera, bol tak nakoniec odhalený. Niet divu, že bol tak fanatický vo svojej nenávisti voči obžalovaným v buričskom procese, ktorí boli všetci anti-komunistami. Potom, ako ma sudca Eicher vylúčil z prípadu, Rogge ma stretol v opustenej súdnej sieni a nazval ma „fašistom“. „Fašista“ je obľúbený výraz, ktorým komunisti častujú svojich nepriateľov.
Rogge bol mimo, a jeho úlohu prevzal asistent prokurátora, ktorý mu pomáhal, menom T. Lamar Caudle. Poháňaný pravdepodobne rovnakými ľuďmi, ktorí stáli za Roggem, Caudle sa snažil porkačovať v perzekúcii a odvolal sa voči rozhodnutiu sudcu Lawsa na odvolací súd. No ten jeho odvolanie zamietol, použijúc obzvlášť silné slová. Caudle bol neskôr sám usvedčení z „úpravy“ dane z príjmu obchodníka zo St. Louis menom Wolfe a bol odsúdený na 5 rokov vo federálnom väzení.
Malo by sa poznamenať, že počas týchto piatich rokov a 3 žalôb, verejnosť bola neustále masírovaná voči nám v rádiovom vysielaní i v knižných bestselleroch. Bol som terčom útoku prinajenšom piatich kníh. Jednou z nich bol slávny bestseller Under Cover Johna Roya Carlsona. Vyšlo najavo, že „Carlson“ bol nejaký Avedis Derounian, novinár pre noviny Communist Daily Worker. Na tejto knihe s ním spolupracoval rádiový propagandista Walter Winchell a propagoval ju vo svojom vysielaní. Derounian, alias "Carlson", bol neskôr usvedčený z ohovárania na súde v Chicagu. Sudca Barnes v rozsudku komentoval, že Derounian „pre dolár napíše čokoľvek“, a že po vypočutí si dôkazov, by „neveril ničomu, čo Derounian vypovie pod prísahou“. Podobným dobovým knižným bestsellerom, vrelo propagovaným Winchellom, Drew Pearsonom a vtedajším senátorom Claude Pepperom z Floridy, bola kniha Sabotage: The Secret War Against America. Autormi boli Michael Sayers a Albert E. Kahn, neskôr uvedení v správe kongresových vyšetrovateľov ako členovia komunistickej strany. No v tom čase sa títo propagandisti verejnosti prezentovali ako dobrí americkí patrioti odhaľujúci nepriateľov Ameriky.
Nuž, päť rokov bolo pre mňa dosť. Šiel som do práce, splatil som všetky naše dlhy, pár rokov som pracoval pre Santa Ana (California) Register, písal do novín, študoval teológiu a domnieval sa, že som s politikou skončil. No nie tak skutoční sprisahanci, ktorí takmer zničili náš rodinný život a videli, ako sa ich súdny spor zrútil. Pár rokov po procese začal jeden z kongresových hovorcov, Adolph Sabath z Illinois, začal opäť biť na bubon nového buričského procesu a začal tlačiť na ministerstvo spravodlivosti.
Teraz vám poviem, prečo nie som stvorený ako hrdina. Vzdal som sa. Moje nervy boli zničené päťročným prenasledovaním. V tom čase ma navštívil „priateľ“, aby mi oznámil, že ak sa chcem udobriť s pánom Sabathom a vyhnúť sa ďalšiemu obťažovaniu, môžem napísať Sabathovi list, ospravedlňujúc sa za môj údajný „anti-semitizmus“ a ubezpečiac ho, že pretože som sa stal kresťanom a obmedzil sa na náboženské záležitosti, nevrátil sa k politickej činnosti. Najprv som túto „ponuku“ ostro odmietol. Navyše som nebol vôbec anti-židovský, a a mal som dojem, že tento bod by mal byť objasnený (samozrejme, Anti-Defamation League bola celom iná otázka).
Robil som si starosti o svoje deti a moju ženu, Bernice, ktorá ma prosila, aby som požiadal o Sabathovu milosť. Prosila ma: „Dave, už to viac nevydržíme. Nechceme zomrieť. Pre mňa a naše deti, prosím, nedovoľ, aby sme tým museli opäť prechádzať .“
Vzdal som to a napísal kongresmanovi požadovaný list. Obdržal som srdečnú odpoveď. Tlak na ministerstvo spravodlivosti ustal tak náhle, ako začal. Incident demonštroval strašnú moc skrytých síl manipulovať vládou Spojených štátov. Bol som teraz mimo hry, zlomený a rozčarovaný. Dal by som všetko, aby som mohol byť pevným Američanom, no každý človek má hranicu odolnosti. Pozbieral som sa natoľko, aby som sa stal známym novinárom, teológom a prispievateľom mnohých kresťanských magazínov. A občas sa zapájam do záležitostí, ktoré si vyžadujú pevný postoj na jednej alebo druhej strane. Vďaka Bohu, stále mám v sebe kúsok toho ducha, i vo veku 76 rokov. Neľutujem nič z buričského procesu. Bernice a ja sme v roku 1983 oslavovali našu zlatú svadbu. Naše deti sú dnes stredného veku a úspešné. Stále sme pevne oddaní našej kresťanskej viere a americkému nacionalizmu, s charitou voči všetkým a zlomyseľnosťou voči nikomu.
Kvôli záznamu histórie by som stále rád videl uznanie Kongresu, že 30tim americkým občanom bola v buričskom procese učinená nespravodlivosť. Nikto z nás nikdy nedostal ani cent kompenzácie za zlé zaobchádzanie s nami a za naše výdaje, ani nejaké oficiálne vyjadrenie, že sa naša vláda dopustila vážneho omylu. Takéto priznania vyjadrili len kongresové výbory. Áno, rád by som videl náš Kongres, očistiaci sám seba pred históriou minimálne čiastočným odstránením toho, čo Washington Post nazval „ čiernou škvrnou americkej justície“ a „paródiou spravodlivosti“. Verím, že Boh to jedného dňa spôsobí.

Bibliografické informácie

Autor: Baxter, David
Názov: The Great Sedition Trial of 1944: A Personal Memoir
Zdroj: The Journal for Historical Review (http://www.ihr.org)
Dátum: Spring 1986
Vydanie: Volume 6 number 1
Umiestnenie: Strana 23
ISSN: 0195-6752
Poznámka: „Preložené z The Journal of Historical Review, PO Box 2739, Newport Beach, CA 92659, USA.“

Translation © 2008 Frederick Forkrist
Všetky práva vyhradené.

Ako uctievať a sláviť sabat a biblické sviatky

2008-03-01T14:27:00.002+01:00

(základný prehľad)

Správny „jeden deň zo siedmych“ - Sabat (Exodus 20:8-11)
1.Je to deň odpočinku a stretávania sa za účelom uctievania (cirkevné bohoslužby)
2.Nesmie sa konať žiadna fyzická práca, obchodné záležitosti, zaoberanie sa zabezpečením živobytia.
3.Máme sa vyhýbať sledovaniu našich vlastných záujmov a potešení, ako je návšteva zábavných parkov, loptových hier, rybačiek atď. (Izaiáš 58:13-14)
4.Výnimky – nebezpečenstvá alebo situácie mimo našej kontroly. Príklady – vyhasnutie ohňa v zime, pes spadne do rieky ... taktiež je potrebné pokračovať v opatrovaní chorých (Matúš 12:1-13).

Pascha (Exodus 12:2, 14)
1.Pascha nebola obeťou za hriech či zápalnou obeťou. K tomu sa pristúpilo až neskôr (Jeremiáš 7:22) po úteku Izraela z Egypta. Jahveh nazval paschálneho baránka „mojou obeťou“ (Exodus 23:18). v Exodus 12:14 je nazvaný „pamätným dňom“, čo znamená, že nie je časťou pridanej rituálnej obete.
2.Ježiš Kristus naplnil Paschu (1. Korinťanom 5:7). Dnešné bohoslužby sú duchovnými obeťami (Rimanom 12:1-2, Žalm 51:17), keďže kresťania majú „sláviť sviatok“ (1. Korinťanom 5:7-8). Tento sviatok začína hneď po začiatku západu slnka v Abib 14.
3.Smrť Ježiša Krista si pripomíname jedením nekvaseného chleba a pitím malého množstva vína, čo sú symboly jeho zmučeného tela a preliatej krvi (1. Korinťanom 11:26). Povšimnite si: víno je „temperamentným“ alkoholom, nie ovocnáu šťava, ktorá je mŕtva a vábi muchy (Beelzebub). Kristovo telo je prirovnané ku chlebu (Ján 6:53, 1. Korinťanom 11:23-24) a je bez hriechu (1. Jána 3:5). Kvas symbolizuje hriech, paschálny chlieb je preto nekvasený. Ako každoročný sviatok, Pascha sa slávi iba v daný deň.
4.Hoci naše fyzické telá v tomto veku zomrú, večná smrť „prejde“ popri kresťanoch naším vstupom do budúcich vekov. Tak, ako sa Ježiš Kristus zúčastnil našej smrti, tak my budeme účastníkmi Jeho triumfu nad smrťou vzkriesením na konci tohto veku (Ján 5.28).

Sviatok nekvaseného (chleba) (Numeri 28:16-17)
1.„Sedem dní máte jesť nekvasené chleby“ (Levitikus 23:6).
2.V prvý a posledný deň majú byť dané dary Jahveho službe. Nikto sa nemá objaviť pred Jahvem s prázdnymi rukami (Deuteronomium 16:16).
3.Tento sviatok zobrazuje našu úprimnú snahu odstrániť hriech z našich životov. Kvas symbolizuje hriech a skazenosť (1. Korinťanom 5:8) a „málo kvasu nakvasí celé cesto“ (Galaťanom 5:9).
4.„Hriech je nezákonnosť“ (1. Jána 3:4). Pascha je iba začiatkom kresťanského zážitku, musíme vytrvať, aby sme „odstránili kvas“, čo znamená tešiť sa štúdiu Božieho Zákona a aplikovať ho na náš životný štýl.
5.Kvas je prirovnaný k „falošnej doktríne“ (Matúš 16:6, 12), preto musíme očistiť naše mysle a srdcia od falošných náuk ako je „vychvátenie“, „večné horiace peklo“, babylonská „nesmrteľnosť duše“, pohanské sviatky ako „nedeľný/sobotný sabat“, Vianoce, Veľká noc, Halloween atď. Lenivosť pri štúdiu Božieho Slova človeku bráni v zbavení sa takéhoto druhu „kvasu“.
6.Počas tohto sviatku nemáme jesť nič kvasené, ani mať kvas v domácnosti. „Nesmie sa jesť nič kvasené“ (Exodus 13:3, 7) (výraz „chlieb“ v pôvodnom texte nebol). To zahŕňa kvasený chlieb, droždie, kyslé mlieko, jogurt, syr, pivo, kypriaci prášok a ďalšie kvasiace prípravky.
7.Prvý a posledný deň sviatku je sabat.
8.Oslava tohto sviatku dokazuje ochotu a radostnú poslušnosť voči Jahvemu, nášmu Bohu, počas nášho života (Matúš 19:16-17). Taktiež dokazuje našu lásku voči Kristovi v praktizovaní prikázaní/zákona (Ján 14:15).

Letnice (sviatok týždňov) (Levitikus 23:15-16, 21)
1.Päťdesiat dní od Abib 16 (Levitikus 23:15, Deuteronomium 16:9, Numeri 28:26). Vtedy slávime 48hodinový sabat, raz v roku (viď kalendár a audio-štúdia).
2.Taktiež nazývaný „sviatkom prvých plodov“ pšeničnej žatvy (Exodus 34:22, Numeri 28:26). Zobrazuje vykúpenú Cirkev Izaela, ktorá v deň Letníc obdržala Ducha Svätého a sú povolanými (zozbieranými) v tomto cirkevnom veku. V Jakubovi 1:18 a Rimanom 8:23 sú svätí tejto éry nazvaný „prvými plodmi Jahveho spásy“. Skúsenosť nám skutočne ukázala, že väčšina Božieho ľudu v tomto veku „Ducha Pravdy“ nemá, keďže popierajú Kráľovstvo a utiekajú sa k Baalovým cirkvám.
3.V Božom pláne spásy sú teraz zbierané iba prvé plody (konvertovaní) a nachádzajú sa v období výcviku, učiac sa slúžbe ako administrátori počas prichádzajúceho Kristovho Kráľovstva, keď bude spasený celý Izrael.
4.V tom čase sa majú Jahveho službe venovať desiatky a iné dary (2. Kronická 31:5-7, Ezechiel 44:30). Je to čas pre odovzdaní sa vierou a finančnou podporou Telu Kristovmu, Jeho Cirkvi (Deuteronomium 26:2-11).

Sviatok trúb (Levitikus 23:23-25)
1.Slávený v prvý deň siedmeho mesiaca. Trúby ohlasujú koniec poľnohospodárskeho roka. Je to taktiež čas korunovácie kráľa (1. Kráľov 1:34, 2. Kráľov 9:13, Žalm 98:6).
2.Kristus, ako Kráľ, sa vráti za zvuku veľkej trúby (Matúš 24:30-31), aby zdokonalil Kráľovstvo udržiavané „vyvolenými“ a aby povolal prvé vzkriesenie. Preto v tento sviatok spomíname na sľub vzkriesenia a príchod nášho Kráľa.
3.Verní z Izraela si majú byť vedomí príprav na vojnu proti nepriateľom Kráľovstva, keď začujú „zvuk trúby, poplašný vojnový signál“ (Jeremiáš 4:19). Je to čas na zhromaždenie a prediskutovanie príprav fyzickej obrany spravodlivosti a dobrej vlády (Ámos 3:ž, 7, Numeri 31:6, 1. Korinťanom 14:8).

Deň zmierenia (Levitikus 23:27, 32)
1.Zvláštny sabat, v skutočnosti. v hebrejskom jazyku „sabat sabatov“ (Levitikus 23:32).
2.V ten deň sa nesmie vykonávať žiadna práca (Levitikus 16:29, Numeri 29:7). Exodus 12:16 nám hovorí, že iné sviatky umožňujú prácu v príprave rodinných jedál, no v Deň zmierenia nesmie byť vykonávaná žiadna práca.
3.Požadovaný deň pôstu (utrpenie duše, Žalm 35:13). Pôst, zdržiavanie sa jedla, trvá od západu slnka po nasledujúci západ slnka (Isté fyzické podmienky, či posúdenie mladosti alebo staroby môžu takémuto pôstu brániť. Pred účasťou na takomto pôste sa poraďte s lekárom).
4.Pôst slúži pre našu pokoru pred naším Večným Otcom (Žalm 35:13), obdržanie Jeho milosti (1. Petra 5:5), hľadanie Jeho Ducha (Skutky 13:2), Jeho pomoci (2. Kronická 20:3).
5.Spolu s týmto pôstom nastáva posvätné prehlásenie, že Jahveh garantuje obyvateľom zeme slobodu (Levitikus 25:9-10). Deň zmierenia takto oslavuje naše oslobodenie od hriechu a útlaku skazených vládcov (Izaiáš 58:6).

Sviatok prístreškov (Levitikus 23:34-36)
1.Sedemdňový sviatok radosti, požehnanie prosperitou obnovené Jahvem, a dávanie darov v súlade s prosperitou (Deuteronomium 16:13-17).
2.Tento sviatok zobrazuje Milénium a slávi sa koncom roku (Exodus 34:22). Taktiež zvaný ako „Sviatok zhromaždenia“. Tak, ako Letnice zobrazujú rannú žatvu tohto cirkevného veku, Prístrešky sú veľkou jesennou žatvou, kde „celý Izrael bude spasený“ (Rimanom 11:26, Jeremiáš 31:34).
3.Na sedem dní máme opustiť naše budované domy,a by sme prebývali v prístreškoch, tzn. v stanoch (hebrejsky sukkah). To vykresľuje náš dočasný život smrteľných tieľ v tomto živote (Levitikus 23:40,42). Sukkah znamená „zakryť ako tieň“ (porovnaj Žalm 144:4). Náš súčasný život je podobný 40ročnému putovaniu Izraela v pustatine pred vstupom do Zasľúbenej zeme, typ Milénia. Táborenie v stanoch po dobu 7 dní ukazuje náš postup z dočasnej smrteľnosti k permanentnej nesmrteľnosti po Dni vzkriesenia.
4.Je to čas v ktorom kresťania môžu zdokonaľovať svoje zručnosti prežitia, opustením pohodlia mäkkých postelí a murovaných stien. Je to skvelá príležitosť na stretávanie sa s ľuďmi a spoločnú prácu, ktorá vyučuje a rozvíja tímovú spoluprácu.

Posledný slávnostný deň (Levitikus 23:34, 36b)
1.Sviatok Prístreškov nás vedie k Poslednému slávnostnému dňu, ôsmemu dňu (Levitikus 23:36). Ján ho nazýva „posledným dňom, veľkým dňom sviatku“ (Ján 7:37). Na 8. deň sa už nenachádzame vo svojich dočasných prístreškoch, keďže naše putovanie k plnej spáse (myseľ, telo a duch) je u konca. Vstúpili sme do obdobia po Miléniu a došli k dobe Druhého vzkriesenia (Zjavenie 20:4-6). Takto rozoznávame dve vzkriesenia: prvé, pre vyvolenú Cirkev, druhé (o tisícročie neskôr), zvyšok adamického druhu k „vzkrieseniu odsúdenia (súdu)“, o ktorom sa zmieňuje Ján 5:28, 29. Nekajúcna a rozverná väčšina tohto veku, ktorá si necení krv Kristovu, bude môcť napraviť neprávosti, ktoré v tomto živote napáchali, vstúpením do obdobia Jahveho súdu. Spoznajú spásnu moc „Baránovej krvi“, pocítia druhú smrť svojej smrteľnosti a vstúpa do neporušiteľnosti skrze proces neaplikovaný na veriace prvé plody. Toto je obdobie spravodlivého súdu, než sa všetko ukončí (Matúš 10:15).
2.Hoci nastane súd nad opovrhovateľmi pravého pokánia v tomto veku, Vyvolení sa budú zapodievať veľkolepým volaním „obhospodarovania vesmíru“, ako ich Jahveh rozošle do diaľok vesmíru, aby šírili Jeho vládu zo Zeme (Izaiáš 9:6-7, 51:16).
3.Tento sviatok je zhromaždením na oslavu nadchádzajúcich udalostí Súdu a konečnej spásy pre celé Adamovo potomstvo.

Prečítajte si rôzne verše v Písme týkajúce sa sabatov a sviatkov Izraela a uvidíte, že sú večné, ktoré majú byť dodržiavané naveky, v každej generácii. Tieto zvláštne pamätné dni nezanikli Kristovým príchodom. Ak nám to čas umožní, budeme vydávať ďalšie štúdie týkajúce sa národných sviatkov.

KONEČNÁ POZNÁMKA:

KĽÚČOM k oslobodeniu Ameriky (a všetkých krajín kresťanského Izraela) spod socializmu medzinárodných bankárov je Levitikus 26:2, 7, 9. Jahveh hovorí: „Máte zachovávať moje sabaty... a istotne budete hnať svojich nepriateľov ... a obrátim sa k vám...“ Svätenie (zachovávanie) správnych sabatov a sviatkov povedie Boží ľud k ďalším božským národným zákonom. Spasa je skrze Krv Kristovu, ale požehnania a kliatby nasledujú Zákon (prečítjte si celú 26. kapitolu Levitikus).

"Zvláštny ľud": Izrael v týchto posledných dňoch

2008-02-22T18:42:00.002+01:00

Profesor Edward Odlum, M.A.
(napísané okolo roku 1930)

Profesor Odlum bol v spoločnosti veľmi aktívny. Bol redaktorom Vancouver Star a Vancouver Sun. Pár rokov taktiež pracoval ako zákonodarca a ako prezident Art, Historic and Science Association (Umelecká, historická a vedecká asociácia). Našiel si taktiež čas na zapojenie sa do podnikania s nehnuteľnosťami. Bol to človek nespútanej energie. Profesor sa narodil v roku 1850 v Ontariu a zomrel v roku 1935, pôsobiac ako prezident organizácie, ktorú založil.

Nádherné boli a sú materiálne sľuby dané Izraelu, o ktorom čítame: „Lebo si svätý ľud Jahvemu, svojmu Bohu, a Jahveh si ťa vyvolil, aby si sa stal jeho ľudom, zvláštnym majetkom, zo všetkých národov, ktoré sú na povrchu zeme.“
Tento zvláštny ľud dávnych dôb mal byť rozptýlený a oslabený, a potom opäť zhromaždený a počtom nezrátateľný.
Mali byť potrestaní a poslaní medzi národy, no národne mali byť preložení z Palestíny na „miesto pre nich pripravené“, na ostrov na západe a severe a za Veľkým morom – za Stredozemným morom.
Ohľadom tohto ľudu, ktorý mal byť takto požehnaný, budeme citovať nasledujúce citáty, len ZLOMOK toho, čo by sme mohli citovať, ak by nám to priestor umožňoval:

Deut.32: 8,9: „Keď Najvyšší dával národom dedičstvo, keď oddeľoval Adamových synov jedného od druhého, stanovil hranicu národom so zreteľom na počet synov Izraela. Lebo Jahveho podielom je jeho ľud.“

Prečítajte si to dva-trikrát a všimnite si Boží zámer s Izraelom, Jeho národným dedičstvom.

John Richard Green o Británii uvádza:
„Bojovná a majestátna ako jej národná povaha, Británia sa nikdy nebola schopná zbaviť pocitu, že jej prácou je udržiavať vo svete mier pre seba i pre národy vôkol nej.“

Sharon Turner tvrdí:
„Skýti, kedysi bezvýznamní a málopočetní, obývali malý región na Araxe, no postupne zväčšovali svoje hranice, až kým nepozdvihli svoj národ k veľkej ríši a sláve. ... Migrujúci Skýti prekročili Araxes, prešli Áziou a náhle sa v 6. storočí pred n.l. objavili v Európe.“

Prorok Ezdráš nám hovorí, že Desať kmeňov opustilo svoj exil a presunuli sa na západ cez Eufrat, za Arméniu, k miestu zvanému Ar-sareth (mesto alebo hora Sareth).
Na severozápad od Čierneho mora sa nachádza rieka Sareth, do dnešného dňa viditeľná na mapách.
Herodotus tvrdí, že Peržania Skýtov označovali menom 'Sakai,' a Sharon Turner ich identifikuje ako predkov Anglo-Sasov. Starí grécki spisovatelia často opisovali odvahu, statočnosť a nezlomného ducha týchto Skýtov, uvádzajúc: „Žiaden národ na zemi sa im nemohol vyrovnať. Boli neporaziteľní.“

Sharon Turner tvrdí:
„Z tzv. skýtskych národov, o ktorých existujú záznamy, sú Sakai, alebo Sacae, ľudom, od ktorého sa s najväčšou istotou dá odvodzovať pôvod Sasov. Títo Sakai obsadili Baktriu a najúrodnejšie oblasti Arménska, a od ktorých je odvodené pomenovanie Sakasina. Že niektoré skupiny tohto ľudu boli skutočne nazývané Sakasuna je zrejmé z Plínia, pretože ten tvrdí, že Sakai, ktorí sa usídlili v Arménii boli nazývaní Saccasani, čo je vlastne Sacasuna, a názov, ktorý dali tejto nimi obývanej časti Arménie, znie takmer rovnako ako Saxonia. Je taktiež dôležité poukázať na to, že Ptolemius spomína skýtsky ľud, pochádzajúci zo Sakai, pod menom Sasi.“

Niebuhr dokazuje, že Plínius, Mela a ďalší starovekí autori boli prekvapení vplyvom a počtom Skýtov, a premýšľali nad adekvátnym vysvetlením ich pôvodu. Hérodotos a Hippokrates uvádzali, že boli zvláštnym ľudom a národom.
Niebuhr tvrdí, že Iberijci a Skýti boli Hebreji.
Je pozoruhodné, že výraz Skýt znamená „kočovník, pútnik“. Písma uvádzajú: „Efraim, ten sa osobne mieša medzi národy.(Hozeáš 7:8) Izrael bude pohltený (Hozeáš 8:8). Teraz sa ocitnú medzi národmi ako nádoba, z ktorej nie je potešenie. Môj Boh ich zavrhne, lebo ho nepočúvali, a stanú sa utečencami medzi národmi. (Hozeáš 9:17)"

Diodorus uvádza:
„Sacae pochádzali z ľudu v Médii, ktorý si získal obrovské a slávne impérium.“

Ptolemius Sasov objavuje v rase Skýtov zvaných Sakai, ktorí prišli z Médie.

Títo dávni spisovatelia iste vedeli, o čom píšu. Plínius uvádza:
„Sakai patrili medzi najvýznamnejší ľud Skýtie, ktorý sídlil v Arménii, a boli nazývaní Sacae-Sani.“

Albinus uvádza:
„Sasi pochádzali z dávnych Sacae v Ázii.“

Prideaux zisťuje, že Kumrii prišli z oblasti Čierneho a Kaspického mora, a s nimi prišli i Angli (Anglovia).

Sharon Turner, najsvedomitejší saský historik, uvádza:
„Sasi boli skýtskym národom a boli nazývaní Saca, Sacki, Sachsen.“

Gawler, vo svojom diele Our Scythian Ancestors (Naši skýtski predkovia) uvádza:
„Výraz Sacae sa korektne a bez napínania fantázie dá prekladať ako Izraeliti.“

Kanaanovo prekliatie: Pohľad z hľadiska učenia Identity

2008-02-21T16:03:00.001+01:00

Pastor Eli James
Church of the Restoration of Israel
www.anglo-saxonisrael.com

Úvodom

Jedným z najnepochopenejších príbehov Starej Zmluvy je príbeh Kanaana a jeho potomkov – Kanaánčanov. Ako je všeobecne platné v prípade rasových a etnických odlišností uvádzaných v Biblii, moderní komentátori tieto odlišnosti úmyselne prehliadajú, akoby na nich nezáležalo. No tieto odlišností sú dôležité pre Jahveho, nášho Otca, a pre väčšinu Izraelitov. Dokonca i tí najuniverzálnejší vykladači Písma pripúšťajú, že Jahveh, Boh Starej Zmluvy, bol žiarlivým Bohom, ktorý mal špecifický záujem o zvláštny ľud, Izrael.

Na prekonanie rasových predpojatostí Starej Zmluvy títo moderní učenci a teológovia vynašli svoju vlastnú teológiu, zvanú „dispenzacionalizmus“. Táto teológia vyučuje dve doktríny, ktoré sa v Biblii nedajú nájsť: 1.) Židia sú Božím vyvoleným ľudom/národom a 2.) tento vyvolený ľud, pretože neprijal Ježiša Krista, bol nahradený „Cirkvou“.

Táto falošná teológia chápaniu Písma nesmierne uškodila. Stará Zmluva vyučuje, že existujú dve hlavné skupiny ľudí, Izraelčania a Kanaančania, tieto dve skupiny mali medzi sebou neustále bojovať až do Dňa Súdu. To znamená, že títo Kanaančania ešte stále existujú, no skrytí pod iným menom. Viete si tipnúť, pod akým?

Kto bol Kanaan?

9. kapitola Genesis nám rozpráva epizódu o Noachovej opitosti.. Verš 22 uvádza: „Neskôr Kanaanov otec Cham uvidel nahotu svojho otca a šiel to povedať svojim dvom bratom vonku.“ Títo dvaja bratia vošli do stanu, vezmúc so sebou plachtu a idúc pospiatky, aby nahotu svojho otca nevideli.

Verše 24-26: „Nakoniec sa Noach prebudil zo svojho vína A DOZVEDEL SA, ČO MU UROBIL JEHO NAJMLADŠÍ SYN. A tak povedal: „Nech je prekliaty Kanaan. Nech sa stane najnižším otrokom svojich bratov.“ A dodal: „Nech je požehnaný Jahveh, Semov Boh, a nech sa stane Kanaan jeho otrokom.“

V týchto troch veršoch sa nachádza oveľa viac, než biblickí učenci pripúšťajú. Pozrime sa na ne teda bližšie.

Predovšetkým, prečo by Noach preklial Chamovho syna, Kanaana, kvôli niečomu, čo vykonal Cham? Jediné, čo nám je povedané, je to, že Cham „uvidel nahotu svojho otca“. Po druhé, verš 24 vytvára dojem, že táto kliatba bola vyjadrená bezprostredne potom, ako sa prebral zo svojej opitosti. No to je nelogické. Prečo by Noach preklial svojho vnuka, ktorý sa ešte nenarodil, kvôli niečomu, čo vykonal Cham. Myslím, že medzi „nahotou“ a „kliatbou“ bolo obdobie deviatich mesiacov. Tento príbeh spôsoboval medzi biblickými učencami mnoho zmätku, niektorí dokonca špekulovali, že to bol Kanaan, nie Cham, kto bol tým vínníkom. Ohľadom tejto epizódy opitosti, heslo v The Interpreter’s Dictionary of the Bible zachádza až tak ďaleko, že uvádza, že tento príbeh sa nikdy neodohral, ale že ide o mytologický príbeh o objave či vynáleze vína! (zv. III, s. 555). Pri čítaní tohto nezmyslu som sa musel smiať z plných pľúc. Nežartujem, presne to Interpreter’s Dictionary skutočne uvádza! Ako zvyčajne, ortodoxní učenci sa mýlia. Biblia jasne uvádza, že to bol Cham, kto „uvidel nahotu svojho otca“. Je význam tohto vyjadrenia iný, než ako by sa na prvý pohľad zdalo? Ak máte pochybnosti, preskúmajte idiómy.

Levitikus 18, verše 6 až 18, pokrývajú tému incestu. Obzvlášť zaujímavý je verš 7, v ktorom sa uvádza toto: „Neobnažíš naotu manželky svojho otca. Jeto nahota tvojho otca.“

Tuto máme priamy vzťah medzi nahotou otca a nahotou matky. Musíme si uvedomiť, že v ranných dobách národného Izraela bola žena považovaná za majetok manžela (ach, staré dobré časy“ - povzdych). Skutočne, vo veľkej časti sveta to stále platí. Idiomaticky, keďže žena patrila manželovi, jej nahota bola i jeho nahotou, pretože mu patrila, a nikto iný nebol oprávnený túto jej nahotu odkryť. V tých dňoch sa adamická žena zobliekala iba pre kúpanie alebo pre sex. Musíme taktiež posúdiť fakt, že nešlo iba o voyerizmus, pretože v takomto prípade by bol prekliaty Cham, nie Kanaan. Musíme nájsť presvedčivý dôvod, prečo bol prekliaty Kanaan a nie Cham.

Niektorí kritici Biblie tvrdili, že v tejto epizóde mal Cham homosexuálny vzťah so svojich otcom Noachom, ale o tom nemôže byť ani reči. Vo svojej horlivosti roztrhať Bibliu na kusy, zabúdajú, že homosexuálny styk nevyúsťuje v potomstvo! Faktom je, že prekliaty bol Kanaan, nie Cham. Cham by nebol prekliaty – ak by svojho otca znásilnil, bol by na mieste zabitý!!! Okrem toho, Noach bol Zákon dodržiavajúcim mužom a homosexualita nebola a nie je Zákonom tolerovaná.

Článok zo stránky www.leithart.com pod názvom „Noachova nahota“ uvádza v súvislosti s touto epizódou nasledovné:

„1.) Vyjadrenie „odkryť nahotu“ nie je v Levitiku použité na popis homosexuálneho incestu, ale incestu heterosexuálneho. 2.) „Nahota otca“ je konkrétne identifikovaná s „nahotou matky“. 3.) Ak je táto epizóda o Chamovom incestnom sexe so svojou matkou, dôraz na Kanaana je jasný. Kanaan je pri tejto interpretácii produktom incestného spojenia, podobne ako Moáb a Ammon, ktorí pochádzali zo spojenia Lóta a jeho dcér. Kvôli tomu je Kanaan prekliaty, a prečo text dôsledne identifikuje Chama ako „otca Kanaana“... 4.) Materský incest lepšie dokazuje spojenia Gen. 9 s Gen. 6, Gen. 19, Lev. 18 a Lev. 20.“

Bob Enyart, v článku „Prečo bol Kanaan prekliaty?“ o biblických idiomách uvádza toto:

„Ako všetci autori a ľudia všeobecne, i Mojžiš a Židia [sic. Izraeliti] používali rečnícke obrazy. Niektoré z biblických rečníckych obrazov sú eufemizmami, ktoré propagujú cudnosť. Napríklad, miesto tvrdenia, že Adam mal sexuálny styk s Evou, Biblia zdvorilo uvádza, že „Adam poznal svoju ženu Evu a ona počala...“ Čitateľ, ktorý si nie je vedomý týchto zvyčajných rečových obrazov, bude nesprávne chápať jasný význam rôznych pasáží.“

Nato pokračuje v Levitikus 20:11, kde sa uvádza:

„A muž, ktorý si ľahne s manželkou svojho otca, obnažil nahotu svojho otca....“

Aj keď to Biblia nenaznačuje, niektorí učenci sa domnievajú, že tento príbeh je o tom, ako sa Cham snaží prevziať autoritu nad Noachom, spiac so svojou matkou. Ak by tomu tak bolo, domnievam sa, že by to Noacha značne rozčúlilo a preklial by i Chama. Podanie v Písme je veľmi stručné, snáď s výnimkou, ,že bol Cham rovnako opitý ako Noach a jeho žena. Mohol byť Cham tak opitý, že si splietol svoju matkou s inou ženou? Zvláštne veci sa dejú!! – no dúfam, že nie v MOJEJ rodine!!!

Postačí povedať, že Levitikus 18:7 a 20:11 nám podávajú dostatok informácií, aby sme tušili prípad incestu, a kvôli tomu bol Kanaan, nie Cham, prekliaty. Kanaan by bol nevinnou obeťou takéhoto skutku, a keďže Zákon neumožňoval zabitie nevinných, Kanaan žil a založil si vlastnú rodinu. Akú rodinu?

Kanaančania ako ľud

Plná Kanaanova kliatba (Gen. 9:25-27) hovorí toto: „A tak povedal: „Nech je prkliaty Kanaan. Nech sa stane najnižším otrokom svojich bratov.“ A dodal: „Nech je požehnaný Jahveh, Semov Boh, a nech sa stane Kanaan jeho otrokom. Nech pridelí Boh Jafetovi rozsiahly priestor a nech býva v Semových stanoch. Nech sa stane Kanaan aj jeho otrokom.“

Okamžitou predstavou je to, že Kanaan, z nejakého dôležitého dôvodu, nemohol ašpirovať na veľkosť svojich bratov. Ak by bol skutočne výsledkom incestu, nemohol by byť patriarchom svätého potomstva. Musel ísť inam, aby získal rešpekt, ktorého sa mu od vlastného ľudu nedostávalo. Iným zvážením incestu je fakt, že deti, zrodené z takéhoto krvismilného zväzku, trpia vážnymi vrodenými poruchami. Azda najslávnejším prípadom incestu bol francúzsky maliar Tolouse Lautrec. Jeho dolná časť tela bola príšerne deformovaná, jeho nohy prakticky nepoužiteľné. Napriek svojmu maliarskemu talentu jeho nízka sebaúcta, vyplývajúca z jeho zdeformovanosti, ho zviedla k zvrátenému životu. Nielenže maľoval portréty parížskych prostitútok, ich služieb i využíval a vo veku 37 rokov zomrel na syfilis (väčšina jeho životopiscov zanedbáva fakt, že jeho rodičia boli príbuzní z druhého kolena. Skutočne si ako 12-ročný pri páde zlámal nohy, ale to práve kvôli svojim deformovaným končatinám).

10. kapitola Genesis nám uvádza podrobnosti o Noachových potomkoch. Verš 6 pomenuváva Chamových synov: „Kúš a Micrajim a Put a Kanaan.“ Z týchto synov sa vytvorili veľké národy, ako bol Egypt, Etiópia, Asýria či Babylon. No Kanaan bol špeciálnym prípadom. Naňho bola uvalená kliatba. Aby sme posúdili, kto boli a sú Kanaančania, musíme podrobne preskúmať povahu tejto kliatby.

Verše 15-19 nám uvádzajú Kanaanových potomkov. Veľmi pozorne si všimnite tieto mená: Sidon; Chet, otec Chetitov; Jebuzejci, Amorejčania, Girgašejčania, Chivejci, Arkitčania , Sinejčania, Arvaditčania, Cemaritci a Chamatčania. Taktiež je nám uvádzazné, že na kanaanskom území sa nachádzali mestá Sodoma a Gomora. Prvých šesť klanov či kmeňov sa stali zatrpknutými nepriateľmi Jakoba/Izraela. Prečo? Čo bolo dôvodom k nepriateľstvu medzi potomkami Kanaana a semitskými hebrejskými Izraelitmi?

Predovšetkým si všimnite, že títo Kanaančania neboli Semovými potomkami, paochádzali z Chama, Semovho brata. Kanaančania nie sú Semiti, ale Chamiti. Otázkou je – boli čistými Chamitmi, alebo sa miešali s Kenitmi a inými Kainovými potomkami z 15:18-21?

Bob Enyart, vo svojom vyššie zmienenom článku, zhŕňa celkovú situáciu:

„Genesis 9 zaznamenáva, že Cham uvidel Noachovu nahotu, a ten preklial svojho vnuka Kanaana. Kanaan sa potom stal patriarchom večných nepriateľov Izraela, Kanaančanov. Tento príbeh sa na povrchu zdá nezmyselný oproti logickejšej histórii v Genesis. V Kanaanovom príbehu sa objavuje všeobecný obraz vyjadrenia, a keď si kresťania prečítajú tento príbeh s porozumením týchto vyjadrovacích obrazov, odkaz tohto príbehu sa stáva presvedčivým.... Kanaan žil prekliatym životom, pretože bol splodený zvráteným stykom. Tento stručný príbeh svojim čitateľom dvakrát pripomína, že otcom Kanaana bol Cham, nie Noach. Ten Kanaana preklial ako varovanie ostatným, aby nenasledovali Chamove skazené spôsoby, a čitatelia Genesis nachádzajú jasný a logický pôvod stáročia trvajúceho konfliktu medzi Židmi [sic. Izraelitmi] a Kanaančanmi.“

Samozrejme, judeo-kresťanskí učenci neberú do úvahy Kanaanov ďalší, a väčší hriech, ktorým bolo rasové miešanie s Kainovými potomkami, ktorým položil počiatok svojho vlastného klanu, klanu Kanaančanov. Niet pochýb, že Kanaan opustil svoj vlastný ľud a stal sa otcom kainovského kmeňa, inak by nepriatelia Izraela neniesli jeho meno.

Je teda korektnejšie tvrdenie, že Kanaančania sú Keniti, ktorí prevzali meno Kanaana, možno pre vystatovanie sa, že je Noach ich predkom. Kanaan bol adamickým mužom, no stal sa zradcom rasy. To isté sa stalo s Ezauom, ale to je téma pre iný článok.

V 3. kapitole Lukáša je uvedená rodová línia Jahšuu Mesiáša. Jasne ukazuje, že Ježiš bol Adamita skrze Noacha a Sema. Ani Kain, ani Kanaan nie sú v jeho rodovej línie, pretože ani jeden z nich nebol otcom adamických detí. Biblia jasne uvádza: aby bolo dieťa považované za Adamitu, OBAJA RODIČIA musia byť Adamitmi. V Jahveho spoločenstve neboli povolení žiadni miešanci (Deut. 23:2).

Stručná genealógia Kaina a Kanaana je nasledovná: Nachaš, Kain, Kainovci, Keniti, Kanaančania, Edomčania, Idumejčania, farizeji, Židia. Všetci títo ľudia vo svojej krvi nesú genetický materiál Nachaša, padlého anjela. Kniha Enoch uvádza, že Eva bola zvedená jedným zo Satanových zástupcov. Jeho meno bolo Gadriel. Ak je tento záznam pravdivý, potom mal Had meno, meno Gadriel.

Noachovo proroctvo, že potomkovia Kanaana budú slúžiť Semitom, sa naplnilo, keď Kanaančania a Edomčania, potom, ako boli pokorení Jozuom a Dávidom, boli najímaní ako sluhovia Domu Dávidovho. A počas celej histórie izraelskí králi a kráľovné najímali Židov ako ekonomických poradcov, právnikov, konzultantov, astrológov a podobne. Kanaan bol skutočne Semovým služobníkom. Od založenia zločineckého štátu Izrael v roku 1948 sa situácia otočila, no to je iba dočasný vývoj. Deň Súdu všetko upraví.

Vlci v kazateľniach tvrdia, že Jahveho zákazy proti rasovému miešaniu boli buď zanechané alebo neboli nikdy brané vážne. No celá Biblia je o jednom ľude, zostávajúcom rasovom čistým a Jemu verným. Keďže židovský národ je jedným z rasovo najmiešanejším ľudom na zemi, je logické, že ich kňazstvo propaguje integráciu bielej rasy. Vedia, že ak dokážu zničiť bielu rasu rasovým miešaním, týmto znemožnia uskutočniť Jahveho plán zhodiť padlých anjelov z pozemského trónu. To sa nesmie stať. Musíme sa prebudiť k rasovému povedomiu nášho ľudu, Izraela.

Génius zla tohto Satanovho proti-plánu sa dá pochopiť iba vtedy, ak si uvedomíme, že Židia sa vydávali za pravý Izrael, aby sa mohli prehlasovať expertami na vykladanie Biblie. Ich verzia učí, že rasové miešanie je akceptovateľné, a že musíte mať židovskú matku, aby ste boli pokladaní za Žida.. No Biblia je o Izraeli, nie o Židoch, a Pravému Izraelu je zakázané znečisťovať svoju Krv.

Prevzatím mena Izrael títo potomkovia Kanaančanov, tento židovský národ, klamal generácie učencov, ktorí sú platení, aby zahmlievali to, čo je v skutočnosti veľmi jednoduché: Krvnú pomstu medzi Adamom/Izraelom a kanaanskymi Židmi, predpovedanú v Genesis 3:15.

Toto vás v nedeľnej škole učiť nebudú.

Jahveh vás žehnaj,

Pastor Eli James

Dedičia sľubu

2008-01-16T07:24:00.000+01:00

Pastor Sheldon Emry

Väčšina Američanov má vo svojich domovoch 66 kníh v jednom zväzku, zvanú jednoducho – Biblia. Tá je náboženskou knihou 95 percent všetkých cirkví v anglicky hovoriacich krajinách, ako je tá naša.

Je pre vás Biblia uzavretou knihou? Či rozumiete iba jej častiam, kým zvyšok pre vás ostáva tajomstvom? Chcete zväčšiť vaše porozumenie Biblii, však? V pár ďalších minútach vám venujem kľúč, ktorý odomyká mystériá Biblie.

Biblický príbeh začína v Genesis 1:1: „Na začiatku Boh stvoril nebesia a zem.“ Vo zvyšku prvej kapitoly sa dozvedáme o stvorení zvierat a „všetkých pohybujúcich sa živočíchov na zemi a v mori“.

Kapitola 2 sa venuje formovaniu Adama, jeho umiestneniu v záhrade Eden, hovorí o Eve, ich neposlušnosti a vyhnaniu zo Záhrady. O pár ďalších strán čítame o potope, o záchrane Noacha a jeho domácnosti, a rozširovaniu jeho potomkov po celej krajine.

Na strane 9 mojej Biblie sa dozvedáme o budovaní babylonskej veže, o jej zničení, zmätení jazykov ľudí a ich rozptýleniu po celej zemi

Len na deviatich stranách Boh pokrýva mnoho stáročí, vrátane obrovských, strašných katastrôf. Na strane 10 Boh rozpráva k jednému človeku, mužovi menom Abrahám, a od tejto strany, po viac ako 1000 ďalších strán, je Biblia o Abrahámovi a jeho potomkoch.

Na strane 10, v Genesis 12, Boh tomuto mužovi hovorí:

A urobím z teba veľký národ a požehnám ťa a urobím veľkým tvoje meno, a ukáž sa ako požehnanie. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a toho, kto na teba zvoláva zlo, prekľajem, a všetky rody zeme budú sa istotne žehnať prostredníctvom teba.

Po tomto nasleduje množstvo stretnutí Boha s Abrahámom. Neskôr sa Boh stretáva s Abrahámovým synom, Izákom, a s Jakobom, Izákovým synom, a opakuje im sľuby (čiže zmluvy) učinené Abrahámovi. Všetky tieto sľuby a zmluvy sa zapodievajú budúcnosťou Jakobových potomkov.

Zvyšok Biblie sa venuje takmer výlučne týmto potomkom zmlúv a sľubov, Bibliou nazývaným „deti Izraela“.

Zákony, doktríny, varovania, karhania, to všetko je adresované Izraelu. Proroci sú Izraeliti. Pisatelia Starej i Novej Zmluvy sú Izraeliti. V Ámosovi 3 Boh Izraelu hovorí: „Zo všetkých rodov zeme poznám jedine vás". (Ámos 3:2)

Pavol v Rimanom 9:4 uviedol, že sľuby a zmluvy patria Izraelu:

Ktorí sami sú Izraeliti, ktorým patrí prijatie za synov a sláva a zmluvy a dar Zákona a svätá služba a sľuby.

Abrahám, aj keď v čase Krista mŕtvy po 2000 rokov, sa v Novej Zmluve spomína 69-krát. Keď sa Ján narodil, v Lukášovi sa spomína Zachariáš, ktorý hovorí, že Ján sa narodil, aby sa rozpomenul na Božiu zmluvu a prísahu, ktorú prisahal Boh otcovi Abrahámovi. A jeho otec Zachariáš bol naplnený Duchom Svätým a prorokoval, hovoriac:

„Nech je požehnaný Jahveh, Boh Izraela, lebo obrátil pozornosť na svoj ľud a pripravil mu oslobodenie. A vyvýšil pre nás roh záchrany v dome svojho služobníka Dávida, tak ako hovoril ústami svojich svätých prorokov zo starých dôb o záchrane pred našimi nepriateľmi a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia, aby prejavil milosrdenstvo v spojitosti s našimi predkami a rozpomenul sa na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorú prisahal nášmu predkovi Abrahámovi...“ (Lukáš 1:67-73).

V Skutkoch 3:13, Peter uviedol, že Otec Ježiša je „Boh Abrahámov, Izákov a Jakobov, Boh našich predkov.“

Štefan, prvý kresťanský mučeník, začal svoju kázeň v 7. kapitole Skutkov: „Boh slávy sa zjavil nášmu predkovi Abrahámovi...“; a nato kázal o Bohu a Izraeli.

Pavol v Rimanom 15:4 napísal: „Lebo všetko, čo bolo napísané predtým, bolo napísané na naše poučenie...“

Zvážme to teda dnes – že Biblia je kniha Božia a kniha Abrahámových detí – rodiny jedného muža, ak chcete – a že udalosti, napísané vopred, boli písané pre naše poučenie. A zamyslime sa nad zmluvami, ktoré Boh učinil s Abrahámom, s Izákom, s Jakobom a deťmi Izraela. Boh sa Abrahámovi opäť zjavil v Genesis 15:

Vyviedol ho teraz von a povedal: „Vzhliadni, prosím, k nebesiam a spočítaj hviezdy, ak si ich schopný spočítať.“ A povedal mu ďalej: „Takým sa stane tvoje semeno. A uveril Jahvemu a počítal mu to za spravodlivosť. (Genesis 15:5-6).

Tento sľub veľkého počtu potomkov je zopakovaný niekoľkokrát.

A tak padol Abram na tvár a Boh s ním ďalej hovoril a povedal: „A ja, hľa, moja zmluva je s tebou, a ty sa istotne staneš otcom zástupu národov. A nebudeš sa už nazývať menom Abram, ale budeš sa volať Abrahám, lebo ťa urobím otcom zástupu národov. A urobím ťa veľmi, veľmi plodným a spôsobím, že z teba budú národy a z teba vyjdú králi. A uskutočním svoju zmluvu medzi mnou a tebou a tvojím semenom po tebe podľa ich pokolení ako zmluvu na neurčitý čas, aby som dokázal, že som Bohom tebe a tvojmu semenu po tebe. (Genesis 17:3-7).

A Boh ďalej povedal Abrahámovi: „A svoju manželku Sáraj, tú nebudeš nazývať menom Sáraj, lebo jej meno je Sára. A požehnám ju a aj z nej ti dám syna, a požehnám ju a stane sa národmi, vyjdú z nej králi národov.“ (Genesis. 17:15-16).

Abrahám už mal syna, Izmaela, prostredníctovm Sárainej slúžky Hagar, no táto veľkolepá zmluva nemala byť uzavretá s Izmaelom, ale s Izákom. To je objasnené vo veršoch 19 až 21:

Nato povedal Boh: „Tvoja manželka Sára ti naozaj porodí syna a ty mu dáš meno Izák. A uzavriem s ním svoju zmluvu ako zmluvu na neurčitý čas pre jeho semeno po ňom. Ale za Izmaela som ťa vypočul. Hľa, požehnám ho a urobím ho plodným a veľmi, veľmi ho rozmnožím. Istotne splodí dvanásť náčelníkov a urobím ho veľkým národom. [To je 12 arabských národov]. Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti porodí Sára v tomto ustanovenomm čase budúci rok.“ (Gen. 17:19-2l).

Izák, syn Sľubu, sa narodil v súlade s Božím Slovom. Izák sa neskôr oženil s Rebekou a tej sa dostalo požehnania zaznamenaného v Genesis 24:60:

A začali žehnať Rebeke a hovoriť jej: „Ó, ty naša sestra, staň sa tisíckrát desaťtisíc, a nech tvoje semeno vezme do vlastníctva bránu tých, ktorí ho nenávidia.“

Izákovi a Rebeke sa narodili dvojčatá Ezau a Jakob. Ezau, hoci starší, predal svoje právo prvorodeného Jakobovi, ktorý sa týmto stal právoplatným dedičom týchto zmlúv. Boh sa zjavil Jakobovi, aby tieto zmluvy potvrdil, v Genesis 28:14:

A tvojho semena bude istotne ako prachových zrniečok zeme a istotne sa rozšíriš ďalej na západ a na východ a na sever a na juh a tvojím prostredníctvom a prostredníctvom tvojho semena sa budú žehnať všetky rodiny zeme.

Tieto a ďalšie verše jasne uvádzajú, že tieto zmluvy, týkajúce sa Abrahámových požehnaní, prešli na Jakoba, ktorého meno bolo neskôr zmenené na Izrael. V Genesis 35 sa Boh opäť zjavil Jakobovi:

A ďalej mu Boh povedal: „Tvoje meno je Jakob. Už sa nebudeš volať Jakob, ale budeš sa volať Izrael.“ A začal ho volať Izrael. A Boh mu povedal: „Som všemohúci Boh. Buď plodný a rozmnož sa. Povstanú z teba národy a zbor národov, a z tvojich bedier vyjdú králi.“ (Genesis 35:10-11).

Opäť vidíme to isté opakované znova a znova – títo potomkovia patriarchov Izraela budú veľkým množstvom ľudí a budú mnohými národmi.

Kým Jakob ešte žil, bol Jozef predaný do otroctva do Egypta. O pár rokov neskôr sa zvyšných 11 synov s rodinami presťahovali do Egypta, kde ich Jozef zachránil pred hladomorom. V Egypte Jakob-Izrael adoptoval Jozefových synov Efraima a Manašeho ako svojich prvorodených miesto Rúbena a Simenona. Toto prijatie za prvorodených Izraela je potvrdené v 1. Kronickej 5:l-2. V Genesis 48:16 Izrael hovorí:

... a nech je nad nimi menované moje meno a meno mojich otcov, Abraháma a Izáka, a nech sa rozmnožia uprostred zeme.

Vo verši 19, Jakob prorokoval, že Efraim sa stane väčším než Manaše, a že jeho potomstvo sa stane plnosťou národov.

Po Jozefovej smrti sa Izrael naďalej rozširoval, ale v Egypte začal vládnuť nový kráľ, ktorý deti Izraela vystavil krutému otroctvu. Ten sa pokúsil obmedziť Izrael nariadením, aby boli v Egypte pozabíjaní všetci mužskí novorodenci. Mojžiš bol svojou matkou zachránený, vychovávaný bol na faraónovom dvore, no nakoniec bol z Egypta vyhnaný. V Exodus 2:23-24 čítame, že počas Mojžišovej neprítomnosti ...

A počas tých mnohých dní sa stalo, že egyptský kráľ nakoniec zomrel, ale synovia Izraela ďalej vzdychali pre otroctvo a kričali a žalovali sa, a ich volanie o pomoc kvôli otroctvu vystupovalo k Bohu. A časom Boh počul ich stonanie a Boh si spomenul na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakobom.

Boh nato poslal Mojžiša a viac ako 2 milióny Izraelitov vyviedol z Egypta s veľkými znameniami a zázrakmi, privedúc ich k hore Sinaj v pustatine. Tam Boh uzavrel s týmito miliónmi potomkov Abraháma zmluvu, povediac im v Exodus 19:5-8:

A ak budete teraz prísne poslúchať môj hlas a skutočne budete dodržiavať moju zmluvu, tak sa istotne stanete mojím zvláštnym majetkom zo všetkých národov, lebo mne patrí celá zem. A vy sa mi stanete kráľovstvom kňazov a svätým národom. To sú slová, ktoré máš povedať synom Izraela.“ Tak prišiel Mojžiš a zavolal starších mužov ľudu a predložil im všetky tieto slová, ktoré mu prikázal Jahveh. Všetok ľud potom jednomyseľne odpovedal a riekol: „Všetko, čo hovoril Jahveh, sme ochotní robiť.“ Mojžiš ihneď priniesol slová ľudu späť Jahvemu.

Boh Abrahámovi povedal: „som Bohom tebe a tvojmu semenu po tebe.“ Táto zmluva bola formálne uzatvorená s Abrahámovým potomstvom v procese, ktorý interpretujeme ako svadobný obrad, kedy sa ženích pýta: „Budeš poslúchať?“ a nevesta odpovedá: „Áno“. Izrael sa stal Božou manželkou (Treba povedať, že v biblickom texte je Izrael uvádzaný v ženskom rode, na rozdiel od mužského rodu v slovenskom jazyku – pozn. prekl). Tento vzťah manžel-manželka je potvrdený v niekoľkých pasážach, vrátane Izaiáša 54:5:

Lebo Tvoj vznešený Tvorca je tvojim manželským vlastníkom, Jahveh vojsk je jeho meno, a Svätý Izraela je tvojím Výplatcom. Bude sa nazývať Bohom celej zeme.

Boh dal Izraelu Desať Prikázaní v kameni a niekoľko stoviek ďalších príkazov a rozsudkov, zvyčajne nazývaných Boží zákon.. Prvé prikázanie znie:

Ja som Jahveh, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otrokov. Nebudeš mať nijakých bohov proti mojej tvári.

Kým bol Izrael v pustatine, učiac sa zákony a rozsudky, Boh mu dal ďalší sľub budúcej veľkosti. V Deuteronomiu 33 dáva každému z kmeňov osobitné požehnanie, s väčším požehnaním pre Jozefa, zaznamenaného vo veršoch 13-17:

A o Jozefovi povedal: „Kiež je jeho krajina ustavične požehnaná Jahvem vyberanými nebeskými vecami, rosou, a vodnou hlbinou ležiacou dolu a vyberanými vecami, plodmi slnka, a vyberanými vecami, výnosom lunárnych mesiacov, a tým najvyberanejším z vrchov na východe a vyberanými vecami pahorkov trvajúcich na neurčito a vyberanými vecami zeme a jej plnosťou a schválením Toho, ktorý býva v tŕnistom kre. Kiež prídu na Jozefovu hlavu a na temeno hlavy toho vyčleneného z jeho bratov.

Toto požehnanie môže znamenať iba to, že Jozefovi potomkovia budú vlastniť krajinu, požehnanú obrovskými úrodami, bohatstvom morí, a nerastnými surovinami zeme. Najväčšia časť požehnaní Izraelu bude naplnená v dvoch Jozefových synoch, ktorí boli učinení dedičmi abrámskych zmlúv, o čom čítame v Genesis 48.

Po 40 rokoch v pustatine Mojžiš zomrel a Jozua priviedol Izrael do kanaanskej zeme a tu ich založil ako národ. Bolo im prikázané dodržiavať Božie príkazy a zničiť Kanaancov, aby neboli pokúšaní uctievať ich bohov a zúčastňovať sa na ich ohavnostiach. Toto Izrael nedodržal, čoho následkom bolo to, že zažil počas 400 rokov, až do času Dávida, množstvo zajatí, ako zaznamenáva kniha Sudcov.

David nastúpil na trón približne v roku 1050 pred Kristom a počas 40 rokov bojov zväčšil a zabezpečil národ Izraela v Kanaane, vládnuc zo Siona a Jeruzalema. V istom okamihu, ako zaznamenáva 21. kapitola 1. Kronickej, mal Dávid k dispozícii viac než jeden a pol milióna ozbrojených mužov, čo by naznačovalo, že Boží sľub o zväčšovaní sa počtu Abrahámovho potomstva sa napĺňal, v Palestíne v tom čase žilo okolo 10-15 miliónov ľudí.

Keď Dávid zomrel, jeho syn Šalamún vládol ďalších 40 rokov, v ére mieru a prosperity, a budujúc nádherný chrám Jahvemu. Izraelské kráľovstvo bolo tak požehnané, že sa stalo divom tejto časti sveta. Zdalo sa, akoby boli Božie sľuby a proroctvá o raste a materiálnych požehnaniach naplnené.

No po smrti Šalamúna prišiel strašný úder. Národ sa rozdelil. 10 severných kmeňov si vytvorilo svoje hlavné miesto v Samárii. Jeruzalem ovládal iba južnú časť Izraela. Rivalita mezdi dvoma kráľovstvami – Júdu a Izraela – priniesla vojny, skazu a hriech – dokonca i uctievanie Baala a iných bohov skazených Kanaancov, ktorí stále žili medzi nimi. Boh im poslal prorokov, varujúc ich, že proti nim pošle cudzie národy, ktoré ich odvedú do zajatia do cudzích krajín.

Boh nazval hriech Izraela cudzoložstvom a prostredníctvom Jeremiáša a Hozeáša mu oznámil, že sa s ním rozvádza:

Keď som to videl, práve preto, že nevernica Izrael scudzoložila, poslal som ju preč a dal som jej potvrdenie o úplnom rozvode... (Jeremiáš 3:8)

Boh severnému kráľovstvu hovorí v druhom verši druhej kapitoly Hozeáša toto:

Veďte právny spor so svvojou matkou, veďte právny spor, lebo ona nie je mojou manželkou, a ja nie som jej manželom.

Severný dom Izraela bol teda rozvedený a nebol viac Jahveho ženou.

Boh poslal Asýrčanov, aby si severné kráľovstvo Izraela podrobili. Vojny a deportácie sú zaznamenané v 2. Kráľov, kapitoly 16-18. Uvádzame pár relevantntých veršov:

V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov.

Preto sa Jahveh veľmi popudil proti Izraelu, takže ich odstránil spred sovjich očí. Neponechal nikoho, iba samotný kmeň Júdu (2 Kráľov 17:6, 18).

To bolo dostatočne zlé, no Izraeliti v judskom kráľovstve taktiež kráčali po skazených cestách Edomčanov a Kanaancov, a tak, o sedem rokov neskôr, čítame v 2. Kráľov 18:13

A v štrnástom roku kráľa Ezechiáša pritiahol asýrsky kráľ Senacherib proti všetkým judským opevneným mestám a zmocnil sa ich.

Okolo roku 700 pred Kristom prebýval v opevnenom meste Jeruzalem len malý zvyšok Izraelitov.

Podľa Biblie i historických záznamov tieto pohanské ríše využívali nútenú deportáciu ako prostriedok zabránenia neskorším povstaniam. Do opustených končín severného kráľovstva presunuli ne-izraelský ľud, o čom hovorí 2. Kráľov 17:24:

Asýrsky kráľ potom priviedol ľudí z Babylonu a z Kúty a z Avvy a z Chamatu a zo Sefarvajimu a nechal ich bývať v samárskych mestách namiesto synov Izraela, a začali brať do vlastníctva Samáriu a bývať v jej mestách.

Dve dobyvačné ťaženia Asýrie odviedli značnú väčšinu Izraelitov z palestínskej krajiny. Počet odvlečených bol v miliónoch.

Prorok Jeremiáš pokračoval v prorokovaní malému zvyšku v Jeruzaleme, a v siedmej kapitole Jeremiáša nachádzame, ako týmto Júdejčanom hovorí, že kvôli ich hriechu Boh Jeruzalem opustí.

Aj domu, nad ktorým sa vzýva moje meno, v ktorý dôverujete, a miestu, ktoré som dal vám a vašim predkom, ja urobím tak, ako som urobil Šílu (Jeremiáš 7:14).

Šílo bolo miesto Archy Zmluvy, ktorú kvôli hriechu Izraela Boh vydal do rúk Filištíncov.

V knihách Kráľov a Kronických knihách máme ďalších 100 rokov dejín júdskeho kráľovstva, históriu neustáleho hriechu, niekoľkých náprav, no opakovaných odklonov od Boha Izraela. Počas tej doby moc Asýrie upadala, a tá stratila kontrolu nad veľkou časťou svojej ríše, počas čoho mocnel Babylon. Júdejci v Jeruzaleme uzavreli s kráľom Babylonu mierovú zmluvu a naďalej pokračovali v hriechu voči Bohu Izraela, snažiac sa taktiež získať pomoc Egypta.

Boh poslal Jeremiáša, aby im povedal, že ich Babylon porazí. Plánovali síce opor, no Jeremiáš im povedal:

A Chaldejci sa istotne vrátia a budú proti tomuto mestu bojovať a dobyjú ho a spália ho ohňom. Toto povedal Jahveh: „Neklamte svoje duše tým, že hovoríte: Chaldejci celkom určite odídu od nás, pretože neodídu. Lebo keby ste boli porazili celú vojenskú silu Chaldejcov, ktorí bojujú s vami, a zostali by medzi nimi prebodnutí muži, každý v svojom stane by vstal a skutočne by spálili toto mesto ohňom (Jeremiáš 37:8-10)

A tak sa i stalo. Jeruzalem bol približne v roku 595 pred Kristom zničený, a Júdejci boli odvedení do Babylonu do 70 rokov trvajúceho zajatia, prorokovaného Jeremiášom.

V prvom roku jeho panovania som ja, Daniel, podľa kníh rozpoznal počet rokov, o ktorých prišlo Jahveho slovo k prorokovi Jeremiášovi, aby sa naplnili o spustošení Jeruzalema, sedemdesiat rokov. (Daniel 9:2)

Všetko sa zdalo byť stratené. Čo sa stalo so zmluvami? Čo sa stalo s veľkolepými sľubmi Božími?

O 70 rokov neskôr priviedol Ezdráš z Babylonu do Jeruzalema pár Júdejcov, aby znovu vybudoval mesto a chrám. V 2. kapitole knihy Ezdráš sa udáva tento počet na menej ako 50 tisíc osôb.

Celého zboru ako jednej skupiny bolo 42360 okrem ich otrokov a otrokýň, ktorých bolo 7337 a mali 200 spevákov a speváčok. (Ezdráš 2:64-65).

Tento zvyšok Júdu a Benjamína predstavoval základ malej izraelskej komunity, ktorá existovala v Jeruzaleme v čase narodenia Krista o 500 rokov neskôr.

Čo sa však stalo s ďalšími desiatkami miliónov Izraelitov, ktorí sa do Jeruzalema nikdy nevrátili? Sú ich potomkovia stratení voči zmluvným sľubom Božím?

Musíme si položiť tú istú otázku, akú si položil o 500 rokov neskôr Pavol v 11. kapitole listu Rimanom: „Či Boh zavrhol svoj ľud?“ Pavol odpovedal:

Nech sa to nikdy nestane! Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho semena, z kmeňa Benjamín. Boh nezavrhol svoj ľud, ktorý predtým uznal.

Otázka sa teda zužuje na nasledovné: Čo sa stalo s miliónmi – áno, miliónmi – Izrealitov, ktorí boli vyhnaní z Palestíny 700 rokov pred Kristom, a kde sa nachádzali, ak vôbec existovali, v čase, kedy Pavol podal toto vyjadrenie dôvery v Boha dodržujúceho svoje sľuby Izraelu?

Môžeme zistiť, čo sa s nimi stalo, aby sme mohli v dnešnom svete identifikovať ich potomkov?

Pre odpoveď na túto otázku sa obraciame na E. Raymonda Capta, študenta Biblie a archeológa z Californie. Pán Capt značne cestoval a študoval v Európe a na Strednom Východe. Prednáša o Zvitkoch od Mŕtveho mora, ohľadom egyptských pyramíd a na iné archeologické témy. Pán Capt je autorom kníh The Great Pyramid Decoded, The Glory of the Stars, Stonehenge and Druidism, King Solomon's Temple, Jacob's Ladder a Abrahamic Covenant.

Interview s E. Raymondom Captom

Emry: Ako duchovný viem, že existuje množstvo proroctiev, týkajúcich sa osudu Izraela. No nejestvuje biblická história týkajúca sa tej časti Izraela, o ktorej sa zmieňuje 2. Kráľov 17:6: V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov.

Biblická história tejto veľkej časti Izraela tuná končí. No napriek tomu proroci a Nová Zmluva sľubujú nárast v ich počte, veľkolepé požehnania a konečnú obnovu.

Po 2500 rokoch od tohto asýrskeho zajatia by si človek mohol myslieť, že akákoľvek nádej nájdenia týchto Izraelitov je stratená. Ray, môže archeológia túto otázku zodpovedať?

Capt: Áno, pastor Emry, môže. Počas posledných sto rokov na Strednom Východe pracovalo množstvo archeologických tímov. Tieto odkryli a zdokumentovali pôvodné záznamy Asýrčanov, ktorí odviedli Izraelitov do zajatia. Z týchto záznamov pochádzajú dôležité stopy. Tieto záznamy sa nachádzajú zaznamenané na hlinených tabuľkách klinovým písmom. Tieto tabuľky sa našli v roku 1900 pri vykopávkach v Ninive a boli zverejnené v roku 1930. No ich význam vo vzťahu k Izraelu bol vtedy prehliadaný, pretože sa našli v úplnom neporiadku a medzi 1400 ďalšími textami.

Tieto tabuľky boli záznamami z asýrskych hraničných pevnôstok, datujúce sa približne do roku 707 pred Kristom. Opisujú aktivity ľudu zvaného „Gamira“, ktorí žil v krajine „Gamir“. Popis Gamir opisuje oblasť, do ktorej boli len pár rokov predtým privedení Izraeliti.

Jedna tabuľka uvádza, že keď prišiel kráľ Urartu do krajiny Gamir, jeho armáda bola zahnaná na útek protiútokom ľudu Gamira, ktorí jej veliteľov pozabíjali.

Asýrske zajatia

V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov. (2 Kráľov 17:6)

Prvý archeologický dôkaz, ktorý udáva chronologickú spojitosť medzi Asýriou a Izraelom, sa nachádza v nápisoch na vápencove štóle v Nimrud, známom ako „Čierny obelisk“. Tento kameň bol popísaný záznamami Šalmanezera III a ilustráciou izraelského kráľa Jehua prinášajúcemu mu poplatok.. Nápis nad ilustráciou uvádza:

„Toto je Jehu (Iaua), syn Khumriho (Omriho).“

Meno Omri v hebrejskom jazyku začína spoluhláskou Agin, kedysi zvanou Gayin, ktorá bola vyslovovaná hrdelným „H“, to jest „Gh“ alebo „CH“. Izraeliti by prirodzene vyslovovali „Omri“ ako „Ghomri“, z čoho sa vyvinulo asýrske „Khumri“.

Keďže k napísaniu tohto nápisu došlo takmer sto rokov pred zajatím Izraela, teraz vieme, prečo sekulárni historici nenašli žiadnu zmienku o Izraelitoch v ich exile v dávnych záznamoch. To jednoducho preto, že Asýrčania, ktorí Izraelitov zajali, ich takto nenazívali. Historici sú si dnes vedomí faktu, že Gamira bol rovnaký ľud, ktorý – 30 rokov neskôr – bol za vlády asýrskeho kráľa Esarhaddona nazývaný Gimira (všimnite si malé zmeny v mene).

N ďalšej asýrskej tabuľke nachádzame, že v druhom roku vlády toho istého kráľa, čo predstavuje rok cca 679 pred Kristom, Gimira, pod vedením vodcu menom Teuspa, sa snažili získať si slobodu presunutím sa na sever, ale asýrska armáda ich prenasledovala a porazila ich v bitke v oblasti horného toku rieky Eufrat. Ako uvádzali záznamy, napriek tomu množstvo Izraelitov uniklo k brehom Čierneho mora. Gréci tento únik Izraelitov taktiež zaznamenali, vrátane invázie do hlavného mesta Lýdie, mesta Sardis, v roku 645 pred Kristom. Ich záznamy označujú Gamira ako „Kimmeroi“.

Okolo roku 600 pred Kristom Lýdovia vyhnali Gamira, Kimmerejcov, z Malej Ázie, a títo sa usadili v karpatských regiónoch na západ od Čierneho mora. Nachádzame ich v 2. knihe Ezdrášovej ako ľud oblasi Arsareth (2. Ezdráš 13:40-44).

Teraz taktiež vieme, čo sa stalo s veľkou časťou Gamira, čiže Izrealitov, ktorí Asýrčanom neunikli. Tí uzavreli pakt s kráľom Esarhaddonom, keď tohoto napadli spojené sily Médov a Peržanov.

Táto zmluva umožňovala Izraelitom zakladať svoje kolónie v Sacasene na severe a v Baktrii na východe. Bez pomoci Izraelitov Asýria v roku 612 pred Kristom ako ríša padla. Onedlho nato sa v útoku Médov ocitli i samotní Izraeliti.

Tí, ktorí sa usadili v Sacasene, sa presúvali cez Darielov (Darielsky) priesmyk do stepí južnej Rusi. Tam sa stali známi ako „Skýti“.

Izraeliti, ktorí sa usadili v Baktrii, boli nútení ustupovať na sever a východ, a v záznamoch Peržanov sa označujú ako Massagetae a Sakka.

Archeológia vyriešila dva z najväčších archeologických problémov: Za prvé – čo sa stalo so státisícami Izraelitov, ktorí sa stratili na juh od Kaukazu, a za druhé – aký bol pôvod Kimmerejcov a záhadných kočovných kmeňov, známych ako Skýti, ktorí sa náhle objavili na sever od Kaukazu, v tom istom časovom období. Bol to ten istý ľud. Boli to Izraeliti. Môžem poukázať na to, čo o týchto ľuďoch uvádza Biblia:

„Lebo, hľa, prikazujem a ja zatrasiem domom Izraela medzi všetkými národmi, tak, ako sa trasie sitom, aby ani kamienok nepadol na zem.“ (Ámos 9:9).

Naše dejepisné knhy zaznamenávajú tento príbeh od tohto bodu, zaznamenávajúc migrácie Skýtov na západ, ich zrážku s Kimmerejcami, ktorí sa už predtým usadili na západ od Čierneho mora. Ich príbuzenský vzťah sa počas stáročí stratil, pokračujúce boje zatláčali Kimmerejcov na západ a sever, kde sa začali nazývať Keltami, Galami a Kambrijcami. Koncom štvrtého storočia pred Kristom Skýti založili veľké a prosperujúce kráľovstvo Skýtie.

Neskôr Sarmaťania, ktorí boli zmiešaného ne-izraelského pôvodu (pochádzajúceho z najväčšou pravdepodobnosťou z Jafetovej rodovej línie – pozn. prekl.), následne vyhnali Skýtov na severozápad, k pobrežiu Baltického mora. V tomto časovom úseku Rimania zaviedli na označenie Skýtov termín „Germani“, aby si neplietli Skýtov so Sarmaťanmi, ktorí v tom čase Skýtiu okupovali. Germanus, čo v latinčine znamená „pôvodný“, naznačuje, že Germáni boli pôvodnými Skýtmi.

Počas tohto obdobia sa Kelti zo strednej Európy šírili do všetkých svetových strán. Niektorí z nich napadli Itáliu a v roku 390 pred Kristom vyplienili Rím. Ďalšia skupoina sa vrátila späť do Malej Ázie – v roku 280 pred n.l., Gréci ich nazývali „Galaťania“, rovnako nazývajúc i druhú skupinu Keltov, usadenú v Galícii, modernom Francúzsku. To taktiež naznačuje, že Pavlove listy Galaťanom boli písané jeho príbuzným Izraelitom, alebo prinajmenšom potomkom ranných Galaťanov.

Niektorí z Keltov sa presunuli do Španielska a stali sa známi ako Iberes, čoje galské označenie pre „Hebrejov“. Ďalší prešli do Británie, kde sformovali zárodok britskej rasy. Iberes sa neskôr rovnako tak presunuli do Írska ako Škóti, a neskôr do severnej Británie, kde sformovali národ Škotska.

Vaše učebnice dejepisu taktiež zaznamenávajú rozdelenie germánskych kmeňov do rôznych podskupín – Angli, Sasi, Jútovia, Dáni, Vikingovia... Ďalšie germánske kmene sa presúvali do oblastí opustených Keltami a založili gótske národy Vandalov, Lombardov, Frankov, Burgunďanov a ďalších.

Tzv. „stratené kmene Izraela“ sa v skutočnosti nikdy nestratili. Stratili iba svoju identitu pri svojom putovaní stáročiami na západ zo svojej krajiny zajatia.

(Koniec interview s E. Raymondom Captom)

Pastor Emry: A tu to máte, moji priatelia. Pán Capt nám zodpovedal našu otázku: „Čo sa stalo s miliónmi Izraelitov, ktorí boli rozptýlení z Kanaanu 7 storočí pred Kristom, a ktorí sa nikdy nevrátili?“

Títo migrovali do Európy a stali sa predkami bielej, európskej rasy. A v odpovede na túto našu otázku o zmiznutí Izraela nám pán Capt dal kľúč k pár ďalším tajomstvám svetovej histórie.

Pán Capt nám odhalil, prečo to boli títo ľudia Európy, ktorí sa stali veľkými národmi, a ktorí boli požehnaní Bohom nad všetky národy, nielen úrodnou pôdou a dostatkom plodov mora, ale taktiež umením, vedou, literatúrou, vynálezmi a objavmi.

Boh túto jednu rasu obdaril takmer každým vynálezom a objavom, ktorý zlepšoval životné podmienky človeka na tejto zemi. Je isté, že Boh učinil toto Abrahámovo potomstvo požehnaním pre všetky rodiny zeme.

Pán Capt zodpovedal ďalšiu otázku, ktorá sa často kladie duchovným, no iba zriedka je zodpovedaná:

Prečo – zo všetkých ľudí zeme – to bola iba biela, kaukazská, rasa, tzv. „národy“, ktoré považovali Ježiša Krista za svojho Boha, a ktorí si zvolili Bibliu za základ svojho náboženstva?

Odpoveď:

Pravda, ktorej sa duchovenstvo vyhýba a často ju i popiera, je jednoduchá. Tento ľud sú Izraeliti, Boží vyvolený ľud. A to vysvetľuje, prečo bol každý jeden skutočný kazateľ a misionár Ježiša Krista počas 1900 rokov z tejto jednej rasy. Sú rozptýleným Izraelom, naplňujúci biblické proroctvo, hoci je na nich čiastočne slepota, slepota voči svojej vlastnej identite ako Vyvolených Božích.

Biblické sľuby sa stali historickými faktami. V Starej Zmluve Boh sľúbil znovuzhromaždenie Izraela:

Moje ovce blúdili po všetkých vrchoch a po každom vysokom pahorku, a moje ovce boli rozptýlené po celom povrchu zeme a nikto ich nehľadal, ani sa nesnažil nájsť. ... Lebo toto povedal Zvrchovaný Pán Jahveh: „Tu som, ja sám, a ja hľadám svoje ovce a starám sa o ne.“ (Ezechiel 34:6,11).

Ježiš jasne oznámil, že bol nástrojom návratu Izraela k Bohu:

Syn človek totiž prišiel, aby hľadal a zachránil to, čo bolo stratené (Lukáš 19:10).

Odpovedal takto: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“ (Matúš 15:24).

Výraz „stratený“ sa v spojení s Izraelom v Novej Zmluve objavuje 13-krát. Pôvodný grécky výraz znamená „odložený a potrestaný“. A preto Ježiš v Matúšovi 15:24 povedal: " Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k odloženým a potrestaným ovciam domu Izraela." V Matúšovi 10:6 Ježiš inštruoval svojich učeníkov, aby šli k „strateným ovciam domu Izraela."

V prvej kapitole Lukáša, kňaz Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, hovorí, že Ježiš prichádza vykúpiť svoj ľud a ... aby prejavil milosrdenstvo v spojitosti s našimi predkami a rozpomenul sa na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorú prisahal nášmu predkovi Abrahámovi (Lukáš 1:72, 73).

Pavol, Izraelita, písal Izraelitom v diaspore v Galícii:

Ale keď prišla plná hranica času, Boh poslal svojho Syna, ktorý bol zo ženy, a prišiel, aby bol pod zákonom, aby vykúpením oslobodil tých pod zákonom, aby sme tak boli zase my prijatí za synov... (Galaťanom 4:4-5).

Iba Izraeliti boli pod zákonom. Rimanom 15:8 uvádza:

... Kristus sa v záujme Božej pravdivosti skutočne stal služobníkom tých, ktorí sú obrezaní, aby potvrdil sľuby, ktoré dal ich predkom.

Tieto sľuby, ako sme videli, boli sľuby veľkého národného rozvoja, zväčšenia počtu, požehnania zeme a mora, to, že Boh bude ich Bohom a oni Jeho ľudom.

Po smrti a vzkriesení Ježiša Krista priniesli jeho učeníci dobrú zvesť rozptýlenému Izraelu v Európe, čo odštartovalo tzv. kresťanskú éru. Po viac ako 1500 rokov sa Izrael zdržiaval v Európe, stále narastajúc v počte, ako Boh prisľúbil jeho predkom, Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi.

Nový svet

Boh im začal dávať vynálezy, jedným z ktorých bol vynález kníhtlače, ktorý učinil Bibliu dostupným všetkým ľuďom, privádzajúc vek osvietenia, reformácie a vek objavov.

Nový kontinent na západe, Nový Svet, objavil Kolumbus a ďalšie výpravy. Prenasledovanie kresťanov v Európe spustilo migráciu do Nového Sveta, najprv po kvapkách, ktoré sa zmenili na potopu.

2500 rokov predtým, kým bol Izrael ešte v Palestíne, Boh povedal kráľovi Dávidovi v 2. Samuelovej 7:10:

A istotne určím miesto pre svoj ľud Izrael a zasadím ich a budú naozaj prebývať tam, kde sú, a už nebudú znepokojovaní, a synovia nespravodlivosti ich nebudú opäť trápiť ako prv.

Prorok Izaiáš a ďalší, ktorí písali o znovuzhromaždení Izraela jasne uvádzali, že Izreal bude zhromaždený v novej krajine ako kresťanskí veriaci. V Izaiášovi 11:12 čítame:

A istotne zodvihne signál pre národy a zhromaždí rozohnaných z Izraela a rozptýlených z Júdu zozbiera zo štyroch najvzdialenejších končín zeme.

Verše 1 až 10 identifikujú tohto signalizujúceho ako Ježiša Krista, a verš 14 naznačuje, že toto znovuzhromaždenie nastane na západe.

A budu letiež na ramene Filištíncov na západ.

Žalm 72 a Zachariáš 9 popisujú, že krajina znovuzhromaždenia Izraela bude krajina medzi dvoma moriami, tiahnuca sa ku končinám zeme.

V Hozeášovi 2:14 Boh prorokoval vyhnanému Izraelu:

Preto, hľa, mám nad ňou prevahu a ja spôsobím, že pôjde na pustatinu, a prehovorím k jej srdcu.

Naši otcovia-pútnici, ktorí boli kresťanskými Izraelitmi z Európy a poznali Božie sľuby, nazvali tento severoamerický kontinet „Pustatinou“ a „Novým Kanaanom“. Hovorili, že tam prišli, aby založili Božie Kráľovstvo.

Boh zachránil Izrael pred antikristami v Európe, a vezmúc ich jedného z mesta a dvoch z rodiny, priviedol ich k Sionu:

„Vráťte sa, ó, odpadnutí synovia,“ je Jahveho výrok. „Veď sám som sa stal vaším manželským vlastníkom, a ja vás vezmem, jedného z mesta a dvoch z rodu, a privediem vás na Sion. A ja vám dám pastierov v súlade so svojim srdcom a istotne vás budu pásť s poznaním a pochopením.“ (Jeremiáš 3:14-15)

Dal im kresťanských pastorov, ktorí ich kŕmili poznaním a porozumením. V ranných dejinách sami seba označovali za „putujúcu rasu Jakobitov“, „egyptskú révu“ a „potomstov Abrahámovo“. Svoje deti pomenúvali izraelskými menami a Boh ich požehnal viac ako ich otcov v Európe.

Tou novou zemou, Novým Izraelom, je Amerika, národ, ktorý sa zrodil 4. júla 1776, presne 2520 rokov potom, čo Izrael odišiel do asýrskeho zajatia. V Amerike Boh učinil z jedného malého tisíc, z malého mocný národ:

Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jahveh, to urýchlim v patričnom čase (Izaiáš 60:22).

Tuná sa napĺňa sľub Jozefovi: „kiež je jeho krajina ustavične požehnaná Jahvem ...“ (Deuteronomium 33:13). Tuná v Amerike pustatina a bezvodné územie budú jasať a púšťová rovina sa bude tešiť a rozkvitne ako šafrán (Izaiáš 35:1). Tuná, v severo-americkej pustatine, vytrysknú vody a v púšťovej rovine bystriny (Izaiáš 35:6). America je Moje potešenie (Hepzibah) a Vlastnená ako manželka (Beulah) (Izaiáš 62:4); Amerika je skutočne Božou krajinou.

Pohania sa dívajú na Ameriku a hovoria: „Určite sú potomstvom, ktoré Pán požehnal“. America je národ, z ktorých svetlo Božieho slova siaha až po najvzdialenejšie konce zeme (Izaiáš 49:6).

Vy, ktorí ste potomkami týchto ľudí, ste v Biblii a dejinách ako Izraeliti, dedičia podľa sľubu, a Biblia sa týka vás a vašej rasy. Neberte to, o čom ste sa tuná dočítali, na ľahkú váhu. V súlade so svojím sľubom našim predkom – Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi, nás Boh Izraela vykúpil svojou vlastnou krvou. Dodržal svoje Slovo dané našim predkom a určite dodrží svoj sľub nám, ich potomkom, ohľadom Kráľovstva Kristovho na zemi.

Verím, že nastal čas, kedy Boh zrazí na zem všetky lži, odhalí falošných prorokov, a odhalí Pravdu svojmu izraelskému ľudu. Kľúčom k porozumeniu Biblii je pravda, že sme Izraeliti, vykúpení Ježišom Kristom, dedičia sľubu, Abrahámovi potomkovia.

Dodatok

Dnes je veľký izraelský národ Ameriky obklopený a napádaný socialistickými, humanistickými silami Antikrista. Skazení zeme, ktorí sú nepriateľmi Ježiša Krista, sa v našej zemi stali silnými a arogantnými. Infiltrovali naše školy, médiá, dokonca i cirkvi a vládu, v pokuse udržiavať vás v nevedomosti voči vašej identite ako Izrael. Snažia sa okradnúť vás o vaše dedičstvo, aby mohli dobyť Ameriku a vládnuť nad celou zemou.

No Všemohúci Boh vyhlásil zničenie tých, ktorí nenávidia Ježiša Krista a Jeho skutočný izraelský ľud. V poslednej bitke budú porazení, budeme zachránení a zem bude pripravená na návrat Ježiša Krista a jeho veľkolepého veku Kráľovstva.. Príď, pane Ježišu. Amen.

Božie deti sú ako hviezdy, ktoré najjasnejšie žiaria v tmavej oblohe, ako harmanček, ktorý, čím viac sa po ňom šliape, tým rýchlejšie sa šíri a rastie.

„Sláva kresťanstva v Anglicku sa dá vysleovať k utrpeniam spovedníkov a martýrov v 16. a 17. storočí; a pod vplyvom kresťanských princípov, prijímaných v tomto období, v ktorom Mayflower priviezla skupinu Pútnikov do Plymouthu... Nikdy by sme nemali zabudnúť, že väzenie, šibenica a kôl na hranici boli stupne v postupe občianskej a náboženskej slobody, ktorými naši predkovia museli prejsť, aby sme mohli získať našu súčasnú slobodu...

"Predtým, nže naše deti odstránia svoje náboženské zväzky... predtým, než zanechajú staré cesty Božieho Slova... predtým, než predajú svoje právo prvorodeného za misu šošovice – dajme im do rúk túto kroniku slávnych dní trpiacich Cirkví, nech poznajú, že sú synmi mužov 'ktorých svet nebol hoden', a ktorých utrpenie kvôli svedomiu je tu tak monumentálne zaznamenané."

- John Overton Choules, 12. august 1843

Predhovor k novému vydaniu (rok 1844) Nealovej History of the Puritans (Dejiny puritánov), 1731

Historický moment, tak dramaticky ilustrovaný vyššie, bol počiatkom naplnenia Pánovho sľubu: „Ja vás vezmem, jedného z mesta a dvoch z rodu, a privediem vás na Sion. A ja vám dám pastierov v súlade so svojím srdcom a istotne vás budú pásť s poznaním a pochopením.“ (Jeremiáš 3:14-15)

V rokoch 1620 a 1870 do Ameriky emigrovalo viac ako 45 miliónov z anglo-saských, škandinávskych, germánskych a iných izraelských národov. Boh im dal kresťanských pastorov, svoje sľuby Izraelu Boh dodržal.

Blížny a brat

2008-01-01T23:37:00.000+01:00

Paul de Witt

Výraz blížny, ktorý sa objavuje v prekladoch kresťanskej Biblie, je výrazom uvádzaným v Strong’s Bible Concordance pod číslom #7453, hebrejský výraz Reya' (Reja), znamenajúci „Spoločník, (viac-menej) brat, priateľ, sused (blížny).“ Strong’s však ďalej odkazuje na primárny slovný koreň, #7462 – hebrejský výraz Ra'ah.
Výraz Ra'ah je prekladaný nasledovne: primárny slovný koreň, starať sa o stádo, tzn. pásť ho; pásť (doslovne alebo obrazne); všeobecne, Vládnuť, spájať sa (ako priateľ).
Ďalším hebrejským výrazom aplikovateľným k odvodeniu výrazu blížny výraz v Strong’s Concordance #7934 (šoken). Prekladá sa jako obyvateľ, spoluobčan, obyvateľ, sused, blízko.
Napriek týmto hebrejským slovným koreňom, ktorých význam sa sústreďuje na rasových príbuzných, Strong’s typicky prekladá výraz blížny v jeho zvyčajnom, bežnom používaní, než v doslovnom pôvodnom hebrejskom význame. Takýto preklad je dnes podobne vnímaný medzi naším ľudom, ktorý ho používa viac v kontexte bežného používania, než v jeho pôvodnom, správnom význame.
Blížny je predovšetkým príbuzný z vlastného kmeňa či rasy, a tento výraz sa nedá jednoducho použiť na označenie niekoho, kto žije v bezprostrednej zemepisnej blízkosti; či aplikovať na osobu hocakého rasového pôvodu, ktorý náhodou býva neďaleko, ale ktorý sa nedá správne identifikovať aako Reya či Ra'ah.
Je zaujímavé, že anglický výraz neighbour (podľa Webster’s 1828 Wordbook), je odvodený zo saského slova ‘nehgebur’, “nigh boor”- ktorého doslovný význam znamená “boor” (krajan) žijúci “nigh” (blízko).
Nigh má niekoľko významov, ktoré posilňujú rasovú povahu slova spojeného s výrazom Boor, napríklad:

1. Blízky – nie ďaleký alebo osamotený v mieste či čase (dobe).
2. Tesne spojená krvou, jako blízky príbuzný.
3. Tesné spojenectvo. Daný príklad: ‘Ale teraz, hoci ste kedysi boli ďalekí, v Kristovi Ježišovi stali ste sa blízkymi krvou Kristovou. .’ (Efezanom 2: 13)

Tu musím poukázať na to, že puto, ktoré Kristus mal – a stále má – s Izraelom, je puto s Izraelom. ‘Príbuzný-Vykupiteľ.’ „náš Vykupiteľ: Jeho meno je Hospodin mocností, Svätý Izraela.” (Izaiáš47: 4)
Hebrejský výraz pre výraz Vykupiteľ , “ga'al”, #1350 v Strong’s Concordance taktiež zahŕňa toto rodinné, príbuzenské puto v tom, ako sa tento výraz definuje: “primárny slovný koreň: ‘vykúpiť’ (podľa orientálneho zákona príbuzenstva), tj. blízky príbuzný (a jako taký, vykúpiť späť príbuzného majetok, oženiť sa s jeho vdovou atď.), pomstiteľ, kúpa, výkupné, pomsiteľ.”
Celkom jasne sa všetky definície výrazu “ga'al” dajú aplikovať na Ježiša jako Vykupiteľa svojho príbuzenstva v Izraeli.
Výraz Boor je prevzatý zo saského výrazu ‘gebur’, v zmysle krajan, poľnohospodár, v dánskom jazyku má výraz ‘boer’ význam vidiečan, farmár, v nemčine ‘bauer’, majúc význam vidiečan a staviteľ.
Môžeme teda dôjsť k záveru, že ‘blížny je primárne príbuzný a podobný bratovi – niekto, kto je ochotný postarať sa o potreby človeka, ako by sa od príbuzného patrilo. Činiac ‘blížneho skutok znamená správať sa k príbuznému tak, jako to od nás očakáva Pán.
Pridávajúc ďalší dôkaz o tom, kto by mal byť považovaný za blížneho v pravom slova zmysle slova, Ježiš povedal: „Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci.” (Mat.22: 37-40)
Podľa Vine's Comp. Expos. Dictionary, toto Ježišovo prikázanie, cituje a rozvíja Božie slová nachádzajúce sa v Levitikus 19:18, kde základná téma je definovaná použitím hebrejského výrazu pre „blížneho“ (suseda), výrazom „reya“ (reja), spoločník , (viac-menej blízky), brat – pretože tuná sa slová „príslušníci nášho ľudu“ týkajú výlučne izraelských príbuzných:
„Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom nášho ľudu, ale miluj blížneho ako seba samého; ja som Hospodin.”
Tento vzťah medzi susedom (blížnym) a izraelským príbuzným je taktiež rozoberaný v Skutkoch 7:26-27:
„Potom nasledujúceho dňa sa im ukázal, keď sa vadili, a hnal ich k pokoju a povedal: Mužovia, bratia ste, prečo si navzájom krivdíte? Ale ten, ktorý krivdil blížnemu, odsotil ho a povedal: Kto teba ustanovil za knieža alebo za sudcu nad nami?” Tu si opäť povšimnite príbuzenský vzťah v spojení s výrazom bratia, ako blížni.
Teda, nasledujúc Jeho vyhlásenie: “…Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého...…” človek nasleduje nebeského Otca ako i vlastného otca i matku. Je teda zjavné, že človek by mal milovať svojho blížneho jako seba samého? Ako človek sám seba miluje? Ako brata, samozrejme. “Bratia’ je výraz často používaný symoblicky pre tých, ktorí nasledujú a počúvajú Božie Slovo a Zákony. Ako však poznamenáva apoštol Pavol, nie všetci bratia poslúchajú Božie Zákony:
“Písal som vám v liste, aby ste sa nemiešali so smilníkmi, ale nie vôbec so smilníkmi tohoto sveta alebo s lakomcami a s dráčmi alebo s modlármi, pretože by ste museli vyjsť zo sveta. Ale teraz som vám písal nemiešať sa, keby sa niekto menoval bratom a bol smilník alebo lakomec alebo modlár alebo nadávač alebo opilec alebo dráč, s takým ani nejesť.” (1. KorinťanomCor.5: 9-11)
Strong’s Concordance prekladá výraz ‘brat’ z hebrejského výrazu ‘Ach’, No. #251 v Strong’s Concordance. Jeho význam je brat (používaný v najširšom zmysle doslovného vzťahu a metaforicky, vzťah alebo podobnosť) ďalší, brat, príbuzenstvo, podobný, iný.
Podobne z gréckeho výrazu ‘Adelphos’ taktiež vnímame vzťah s výrazom blížny. Je to výraz #80 v Strong's Greek Concordance a znamená: brat (doslovne alebo obrazne), blízky alebo vzdialený. Z týchto definícií môžeme určiť, že ‘brat’ nie je jednoducho iba niekto pochádzajúci z tých istých rodičov ako niekto iný, alebo niekto v spojení s inou osobou, je to stále príbuzný. No mohol by porušovať zákon a stále byť Izraelita, pretože iba národu Izraela na hore Sinaj, boli dané Božie prikázania, nariadenia, rituály a zákony (preto iba Izrael bude súdený podľa Zákona). Cudzinci sa nemohli stať bratmi Izraelitov!
Celému stvoreniu boli dané Božie prírodné zákony, ako zákon gravitácie a podobne, čo ale neznamená, že máme podobne slúžiť celému stvoreniu so Zákonmi, Prikázaniami, Predpismi a Rituálmi, ktoré boli dané Izraelu, ako sv. František z Assisi, ktorý kázal evenjelium vtákom a podobne.
Webster’s o výraze brat uvádza: „V Písme sa výraz brat aplikuje na pokrvného príbuzného vzdialenejšieho než je syn rovnakých rodičov, v prípade Abraháma a Lóta, Jakoba a Lábana.“ Vidíme teda, že biblické použitie výrazu brat sa nevzťahuje iba na kongregáciu, ale na kohokoľvek rovnakého genetického pôvodu, bez ohľadu na jeho zákonnosť či prestupovanie zákona.
Aj keď sám Kristus označoval za svojich bratov iba tých Izraelitov, ktorí nasledovali Zákon (pozri Matúš 12:49-50 a Marek 3:33-35), stále bol príbuzným vykupiteľom celého Izraela, a iba Izraela, inak by Biblia odkazovala ako na príbuzných i na „iných“. Títo ale príbuzní nie sú.
Odteraz a navždy by si mali Izraeliti dávať pozor na to, ako používajú výraz blížny a taktiež, koho za svojich blížnych akceptujú. Pokiaľ je to možné, blížni človeka by nemali byť iba Izraeliti, ale taktiež tí, ktorí dodržiavajú Zákon, čo je v modernom prostredí najobtiažnejšia úloha a väčší dôvod mať účasť na Ekklesii medzi bratmi.
Samotná Ekklesia je výraz z gréčtiny, jeho definícia nie je pôvodom izraelská. Jeho skutočný význam znamená “povolaní”, no dnes sa väčšinou stotožňuje skôr s Cirkvou, zhromaždením ľudu, nie s nutnou podmienkou byť božsky povolaní.
Ďalším výrazom je tu nepoužité grécke slovo sunago, znamenajúce „viesť spolu, zhromažďovať“, z ktorého je odvodené známejšie grécke slovo „synagoge“, v zmysle „zhromaždisko osôb, zvlášť židovská synagóga (miesto stretnutia); v analógii kresťanská cirekv, zhromaždenie, kongregácia. Rovnako sa s týmto zhromaždením ľudu nedá spájať ani výraz „kyriakos“, pretože ten jednoducho definuje budovu.
Presnejší výraz na označenie takejto skupiny či zhromaždenia ľudu by bolo susedstvo (okolie)! Jeho jediné biblické pooužitie sa nachádza iba v Skutkoch 28:7, kde Pavol po stroskotaní pristáva na mieste, definovanom ako okolie najpoprednejšieho človeka ostrova. Ak zvážime, že Pavlova misia bola božsky posvätená ako misia pre národy, ktoré boli v skutočnosti Izraelitmi, Pavlove ďalšie činy – vyliečenie otca predstaviteľa ostrova a ďalších ostrovanov, potvrdzujú Pavlov mandát, byť zaslaný iba k tým, ktorí boli príbuzní
Čo dáva mandátu „buďte oddelení (svätí)“ úplne nový význam.

Spása alebo vykúpenie?

2007-12-31T00:28:00.000+01:00

Bertrand L. Comparet

Dlhú dobu cirkvi kážu dobrú zvesť o spáse (záchrane) a zabúdajú, či dokonca popierajú, že v Biblii sa nachádza ešte čosi iné. Nastal čas, aby ste – tí, ktorých toto posolstvo zaujalo – plne zvážili oveľa dôležitejšiu dobrú zvesť, dobrú zvesť o vykúpení, pretože to sa vás týka. Bez prinajmenšom spásy nemá člověk nič, pretože by nemal žiaden život po tomto živote. Na strane druhej, čo spásou (záchranou) získava? V Starej Zmluve sa výrazom „spása“ (záchrana) prekladajú štyri hebrejské slová. Slovný koreň všetkých týchto štyroch slov je jednoducho bezpečie, záchrana pred nebezpečenstvom či zničením. V Novej Zmluve sa jako spása (záchrana) prekladajú dva grécke výrazy, s rovnakým koreňom slova. Spásou člověk získava život, je zachránený pred smrťou, ale nikde nie je uvedené, či naznačené, na akej úrovni či aký štandard tento život bude mať. Táto otázka musí byť zodpovedaná čímsi viac než len byť spaseným, a bezpochyby, vstupuje do toho i otázka odmeny za chvályhodný život.

Chcem vás učiť o najväčšej nádeji a príležitosti, ktorá sa pred vami nachádza, vykúpenie, čo je veľmi odlišná záležitosť, pre ktorú sa používa mnoho rôznych výrazov s rôznymi významami. Vykúpiť znamená kúpiť späť niečo, čo ste predtým vlastnili.

Ak by som mal dosť peňazí, mohol by som kúpiť celé Los Angeles, ale bez ohľadu na to, koľko peňazí by som mal, nemohol by som nič v Los Angeles vykúpiť, pretože nič tam nebolo predtým moje. Prečo je tak dôležité vedieť niečo o získaní niečoho, čo bolo predtým naše? Pretože Jahšua nám povedal, že keď sa začnú vo svete odohrávať udalosti, ktoré v tejto dobe prežívame, potom máme pozdvihnúť hlavy, pretože naše vykúpenie sa priblížilo. Poďme sa na to pozrieť.

V knihe Levitikus Jahveh stanovil pravidlá. Ak človek schudobnel a musel predať alebo založiť svoju domácnosť, nestratil svoj majetok navždy. On alebo jeho príbuzní ho mohli vykúpiť, alebo ho zaň vykúpil Jahveh v Jubileu. Levitikus 25:25-28 zaznamenáva: „Ak tvoj brat schudobnie a predá zo svojho vlastníctva, nech predstúpi jeho výkupca, jeho najbližší príbuzný a nech vykúpi, čo jeho brat predal. Ak niekto nebude mať výkupcu a dochodilo by mu to, totiž zadovážil by si toľko, koľko činí výkupné, nech si spočíta roky od predaja a zvyšok nech nahradí tomu, komu to odpredal; tak sa znova vráti k svojmu vlastníctvu. Ak si však nemôže zadovážiť toľko, aby nahradil to, čo predal, ostane to v rukách kupujúceho až do jubilejného roku. V jubilejnom roku tento nech odstúpi a on nech sa vráti k svojmu vlastníctvu.”

S významom „vykúpiť“ alebo „vykúpenie“ sa používajú štyri hebrejské slová, hlavne výraz ga'al. Tie majú význam „oslobodiť“, formou splatenia alebo pomsty. Dva z týchto výrazov taktiež majú význam separácie a výraz ga'al taktiež znamená „príbuzný“, osoba, ktorá má právo vykúpiť. Kde vlastník prišiel o majetok predajom alebo exekúciou a vo svojej chudobe nemohol vykúpiť svoje vlastníctvo, mohlo byť zaňho vykúpené, ale iba niekým, kto sám mal právo dedičstva ako príbuzný. Napríklad, keď bol prorok Jeremiáš v jeruzalemskom väzení, jeho synovec ho žiadal o vykúpenie zeme, o čom rozpráva Jeremiáš, kapitola 32.. Kde existovalo mnoho príbuzných, právo vykúpenia mal iba najbližší z nich, ale ak ten tak učniť nemohol alebo nechcel, toto právo prešlo na ďalšieho v rade. To je ilustrované v 3. a 4. kapitole knihy Rút. Boaz nemohol vykúpiť Noeminu zem, až kým sa neopýtal najbližšieho príbuzného, ktorý to odmietol, čo ponechalo Boazovi právo vykúpenia.

A tak je to s vykúpením našej dávnej slávy, nemôžeme to učiniť sami, a ani to za nás nemôže dosiahnuť žiaden človek. Žalm 49:7(8) zaznamenáva: „Nikto nemôže brata vykúpiť, ani Bohu cenu zmierenia zaň vyplatiť.” Naším najbližším príbuzným je náš Boh Jahveh, ako Stvoriteľ a Boh, on je naším Otcom.

V Jeremiášovi 31:9 je zaznamenané, čo tomuto prorokovi povedal Jahveh: “...lebo som otcom Izraela a Efrajim je môj prvorodený.” Ako Jahšua je naším bratom, na čo poukazuje Hebrejom 2:10-12. Ako zároveň Otec a náš Brat, je skutočne naším najbližším príbuzným, ktorý má právo i schopnosť vykúpiť. Keďže on učinil svoje zákony spravodlivými, dodržuje ich vo svojich vlastných skutkoch.

Vykúpenie je iba pre tých, ktorý boli predtým Jahveho, Jeho ľud Izrael. Ako nám pripomína Izaiáš 63:19: „Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno.” Podobne v 43. a 44. kapitole Izaiáša Jahveh vyhlasuje: „Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Rozpomeň sa na tieto veci, ó Jákob, ó Izrael, veď si môj sluha! Ja som ťa sformoval, si mojím sluhom, Izrael, nepadneš u mňa do zabudnutia. Zotriem tvoje priestupky sťa oblak a tvoje hriechy ako mračno. Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!” Jahšua prišiel vykúpiť nás a Lukáš 1:68 na to poukazuje: „Požehnaný Jahveh, Boh Izraela, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho.” Cena za výkupné bola splatená na Kalvárii, no výkupné nie je kompletné, pretože odstránenie votrelcov a obnovenie nášho vlastníctva je dlhodobý proces, neustále pokračujúci. V Izaiášovi 63:4 Jahveh hovorí: „Lebo deň pomsty mal som na mysli, prišiel rok môjho vykúpenia!” To je rok, ktorý očakávame s nádejou, vidiac znamenia jeho priblíženia sa.

Čo také sme stratili, čo potrebujeme mať vykúpené? Všetky práva, moc a slávu, ktorú mal pôvodne Adam ako syn Jahveho. Uvádza sa, že bol vytvorený na Jahveho obraz. No sme teraz Jahveho obraz? Je Jahveh nedokonalý, podriadený chorobám, starnutiu a smrti, neschopný konať dobro a odolávať zlu? Vy sa v takýchto podmienkach nachádzate, prišli ste o Jahveho obraz a preto musí byť pre vás vykúpený.

Adamovi bolo prisľúbené vládnutie nad celou zemou, no prišli sme o všetku vládu okrem našich vlastných domovín. Ľudia vo východnom Nemecku, Maďarsku, Československu, v pobaltských národoch a časti Fínska stratili dokonca i vládu nad svojím vlastným územím. (Toto bolo písané v 70. rokoch 20. storočia, preto odkaz na už neexistujúce Československo a narážka na sovietsku okupáciu – pozn. prekl.).

No obnovenie Jahveho obrazu je nám prisľúbené. Napríklad v Hozeášovi 13:14, 1. Korinťanom 15:48-49, Filipanom 3:20-21 a Rimanom 8:13-39, je nám prisľúbené obnovenie našej vlády nad celým svetom.

Ako sme o to prišli? Náš predok Adam, ich predal alebo vymenil so Satanom za poznanie, či skúsenosť, dobra a zla. Jahveh mu prikázal mať účasť len na dobre, nikdy nie na zle. Preto Pavol v Rimanom 7:14 uvádza: „Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu.”

Dnes sa zúfalo snažíme uniknúť najstrašnejšej a najpotupnejšej forme otroctva - komunizmu. No po niekoľko tisíc rokov sme neustále vo forme otroctva, v našej nedokonalej forme. Výrazy použité v pôvodných jazykoch na vyjadrenie základných myšlienok vykúpenia sú zvolené starostlivo. Spomeňte si, v hebrejčine, bolo významom týchto slov navrátiť, čo bolo stratené, a čo uskutočňoval najbližší príbuzný, kúpou alebo pomstou. V gréčtine, ktorou bola písaná Nová Zmluva, boli použité tri výrazy - agorazo, v zmysle „kupovať na trhu (otrokov)“, exagorazo, v zmysle „kupovať z trhu, bez možnosti ďalšieho predaja, a lutroo, v zmysle „oslobodiť zaplatením ceny“.

Všetky tieto slová a významy platia. Skrze Adama sme predali, resp. stratili naše vlastníctvo a náš Jahveho obraz a dostali sme sa do otroctva Satanovho sveta. Vystavení na trhu otrokov sme boli vykúpení a oslobodení zaplatením strašnej ceny, ktorú za nás zaplatil Jahšua. Náš príbuzný pre nás obnovuje to, čo bolo stratené, zaplatením ceny i pomstením sa.

Cena bola zaplatená, ale Satan sa nevzdal vykúpených vecí. Ako uvádza Pavol v Rimanom 8:22-23: „Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne znáša pôrodné bolesti. A nielen ono, ale aj my, ktorí máme prvotiny ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela.” Uchvatiteľ musí byť zvrhnutý strašnou Jahveho silou pri návrate Jahšuu, „Lebo deň pomsty mal som na mysli, prišiel rok môjho vykúpenia!”

To zahŕňa, samozrejme, spásu, ale i oveľa, oveľa viac. Je to vykúpenie, obnovenie našej moci a slávy ako Jahveho synov. Kvôli tomu by sme sa mali úprimne spojiť v poslednej modlitbe v knihe Zjavenia: „Príď, Pane Jahšua!“

Kritická poznámka od Cliftona A. Emahisera: K tomu môžem iba dodať, že v otázke „vykúpenia“ nemáme žiadnu voľbu: buď sme „príbuzní“ alebo nie sme. Nemôžeme sa teda rozhodnúť byť vykúpení, a ani rozhodnúť nebyť vykúpení! Ako sa uvádza v Hebrejom 12:8: buď sme „synovia“, alebo sme „bastardi“. Dnes väčšia časť svetovej populácia spadá do tej druhej kategórie!

Bol Peter vôbec pápežom?

2007-12-12T15:46:00.000+01:00

Rev. George R. MacFaul

Rímska katolícka cirkev tvrdí, že Kristus dal Petrovi autoritu nad ostatnými apoštolmi, že táto autorita, daná Petrovi, prechádzala na jeho následníkov, že jedinými a výlučnými Petrovmi dedičmi sú rímski biskupi. Katolícka cirkev tvrdí, že Peter založil rímsku cirkev a bol jej biskupom 25 rokov. Butler's Catholic catechism, strana 15 a 16, obsahuje nasledujúce vyjadrenie: 'Kto je viditeľnou hlavou Cirkvi? ' 'Pápež, ktorý je Kristovým zástupcom na zemi a zvrchovanou a viditeľnou hlavou Cirkvi.' 'Koho pokračovateľom je Pápež ako viditeľná hlava Cirkvi?' 'Sv. Petra, hlavného z apoštolov, Kristovho zástupcu na zemi a prvého pápeža a biskupa Ríma.'

Bol Peter vôbec rímskym biskupom? Táto otázka je pre rímsko-katolícku cirkev najdôležitejšia, pretože na nej stojí a padá celý pápežský systém. Ak Peter nebol pápežom v Ríme, potom pápeži neboli nikdy jeho nástupcami.

Krátka štúdia Novej Zmluvy poskytne každej úprimnej osobe presvedčivý dôkaz, že Peter nebol nikdy pápežom. Dá sa pohotovo vididť, že...

KRISTUS ODMIETOL UZNAŤ MEDZI SVOJIMI UČENÍKMI NEJAKÉHO PÁPEŽA

Spasiteľ nikdy neuviedol Petra ostatným učeníkom povediac: „Pozrite, ustanovil som Petra za svojho nástupcu, prijmite ho ako vášho pápeža a hlavu Cirkvi, volajte ho Svätý Otec, uctievajte ho a poslúchajte ho.' Naopak, Ježiš učinil toto jasné vyhlásenie, ktoré je diametricky protikladné k rímskemu učeniu: „Ale vy sa nedajte nazývať Rabbi, lebo jeden je váš učiteľ, kým vy všetci ste bratia. Okrem toho nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom, lebo jeden je váš Otec, Ten nebeský. Ani nech vás nenazývajú vodcami, lebo jeden je váš Vodca, Kristus. Ale najväčší medzi vami bude vašim služobníkom. Ktokoľvek sa povyšuje, bude ponížený, a ktokoľvek sa ponižuje, bude povýšený.“ Matúš 23:8-12.

APOŠTOLI NIKDY NEUZNÁVALI PETRA AKO PÁPEŽA

Pavol sa k Petrovmu prvenstvu nevyjadruje. Napísal 13-14 listov, a ani raz neodkazuje na Petrovu autoritu nad ostatnými. Ak by takáto autorita existovala, nehovoril by o nej?

Pavol sa považuje za rovnocenného Petrovi, hovoriac: „Lebo sa nepokladám za takého, ktorý by bol čo len v najmenšom zaostával za vašimi naznamenitejšími apoštolmi.“ 2. Korinťanom 11:5. Ak by bol Peter pápežom, odvážil by sa Pavol takto rozprávať?

Pavol Petra otvorene cenzuroval, hovoriac: „Ale keď prišiel Kéfas (Peter) do Antiochie, odporoval som mu do tváre, lebo bol odsúdený.“ Pozri Galaťanom 2:11-16. Ako by sa Pavol odvážil otvorene Petra cenzurovať za neschopnosť praktizovať to, čo kázal, vo svojom konaní k národom, ak by bol Peter pápežom?

Peter bol považovaný len za jeden z pilierov Cirkvi. Bol ako Jakub a Ján, jeden z pilierov Cirkvi, nie jej hlava.

Žiaden pisateľ Novej Zmluvy nehovorí o Petrovi ako o pápežovi? Čo má znamenať ich mlčanie? Môže ísť o nejaké sprisahanie voči nemu? Prečo ignorujú jeho autoritu? Prečo? Peter nebol nikdy pápežom. Všetci pápeži boli bratia.

PETER NIKDY NEKÁZAL ANI NEKONAL AKO PÁPEŽ

Jediný raz, kedy Peter vôbec ako pápež konal, bolo vtedy, keď použil svoj meč a odsekol Malchusovi ucho, Ján 18:10. Pápeži často používali zbrane, keď v Antiochii nekráčal v súlade s pravdou, Galaťanom 2.14. – Pápeži tak konali po stáročia, keď protirečil a oponoval učeniu Krista, Matúš 16:21-23 – V tomto ohľade excelovali všetci pápeži. To bolo všetko pápežstvo, ktoré mal Peter v sebe. Bolo toho dosť, no Kristus ho zachránil z moci toho zlého.

Peter bol ostatnými poslaný kázať. „Keď apoštoli v Jeruzaleme počuli, že Samária prijala Božie slovo, poslali k nim Petra a Jána.“ Skutky 8:14. To neznie príliš pápežsky. Namiesto toho, aby on posielal iných, Peter bol sám poslaný kázať

Peter nepredsedal jeruzalemskému koncilu. Nezvolával Koncil, ani ho neotváral. Riadenie zhromaždenia prevzal Jakub. Ak bol Peter pápežom, prečo neukázal svoju autoritu? Pozri Skutky 15.

Peter odmietol, aby pred ním Kornélius pokľakol. „Keď Peter vstúpil, Kornélius mu vyšiel naproti, padol mu k nohám a vzdal mu úctu. Ale Peter ho zodvihol a povedal: „Vstaň, aj ja som iba človek.““ Skutky 10:25-26. Aké odlišné od pápežov, ktorí nútia ľudí, aby pred nimi pokľakli!

Peter netvrdil, že má moc odpúšťať hriechy, no pápeži si túto moc nárokovali. Peter povedal Šimonovi, aby sa za odpustenie modlil k Bohu. „Preto rob pokánie z tejto nešľachetnosti a pokorne pros Boha, aby ti odpustil úmysel tvojho srdca, ak je to možné.“ Skutky 8:22.

Peter sám seba označuje iba za staršieho alebo pastora. „Peter, apoštol Ježiša Krista, dočasným usadlíkom, ktorí sú rozptýlení v Ponte, Galácii, Kappadokii, Ázii a Bitýnii, vyvoleným.“ 1. Petra 1:l. „Preto nabádam starších medzi vami, lebo som tiež starší ako oni a svedok Kristových utrpení aj účastník slávy, ktorá má byť zjavená. Paste Božie stádo vo vašej starostlivosti, nie z donútenia, ale ochotne, ani nie z lásky ke nepoctivému zisku, ale horlivo, ani nie ako panujúci nad tými, ktorí sú Božím dedičstvom, ale staňte sa príkladom stádu.“ 1. Petra 5:1-3.

Peter je absolútne ticho ohľadom svojej pozície ako pápež. Kázal evanjelium v deň Letníc a vyzýval ľudí, aby oľutovali svoje hriechy, uverili v Ježiša a boli pokrstení, ale nehovoril o svojej veľkej moci a vysokej pozícii. Bol azda príliš skromný, alebo nevedel, že bol zvolený pápežom? Napísal dva listy, no nikdy sa o svojom pápežskom úrade nezmieňuje. Ktorí z rímskych pápežov konali ako Peter?

Peter nikdy neslúžil omšu, ani nevykonával spovede, nikdy nenariadil človeku, aby sa modlil k Márii či k svätým, používať ruženec, nikdy neobhajoval používanie svätenej vody, či ostatkov, nikdy nenariadil ľudu, aby sa zdržiavali v piatok a počas Pôstu mäsitého pokrmu, nikdy nevyhlásil, že sa kňazi a mníšky nesmú sobášiť; nikdy nežiadal, aby mu bozkávali nohy, nikdy nežil v paláci s vojakmi ako svojou strážou a stovkami služobníkov, ktorí spĺňali každú jeho potrebu. Prečo takto nikdy nekonal? Pretože pápežom nikdy nebol.

PETER BOL ŽENATÝ

V „Škatuli otázok“ časopisu Catholic Register v kanadskom Toronte sa objavilo nasledovné: „Počul som, že sv. Peter bol ženatý, je to tak?“

„Áno, sv. Peter bol ženatý, no bol medzi tými, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Pána a hlásali Evanjelium. Zákon, podľa ktorého kňazi nemajú byť ženatí, nie je božím zákonom, ale zákonom, ktorý nazývame eklesiastikálnym, a Cirkev ho prijala preto, že slobodné kňazstvo je z mnohých dôvodov účinnejšie ... A stále skúsenosť celých kresťanských čias dokazuje, že tento experiment, ak to takto môžeme nazvať, bol znamenitým úspechom ...“

Sme radi, že redaktor v Catholic Register uznáva, že Peter bol ženatý, a že zákon, podľa ktorého sa kňazi nemajú sobášiť, nie je Božím zákonom.

Že tento tzv. zákon činil kňazstvo rímskej cirkvi účinnejším nemôžeme garantovať, a že tento experiment – pretože ho za experiment považujeme – bol úspechom, rovnako tak popierame. Naliehame na všetkých kňazov, aby pozorne čítali Pavlove slová týkajúce sa úradu biskupa: „Biskup má preto byť bezúhonný, manžel jednej manželky... muž, ktorý vedie znamenitým spôsobom svoju domácnosť, ktorý drží deti v podriadenosti s celou vážnosťou, ak niektor naozaj nevie viesť svoju domácnosť, ako sa bude starať o Boží zbor?“ 1. Timotejovi 3:1-7.

Dávame do pozornosti všetkých rímskych katolíkov fakt, že zákon, podľa ktorého by sa kňazi nemali sobášiť, nielenže nie je Božím zákonom, ale je to zákon diabolský. Pavol o ňom rozpráva ako o „doktríne démonov“. „Ale inšpirovaný výrok su určitosťou hovorí, že v neskorších časoch niektorí odpadnú od viery, tak, že budú venovať pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov, pokrytectvu ľudí hovoriacich lži, ktorí sú označení vo svojom svedomí ako vypaľovacím železom, ktorí zakazujú manželstvo, prikazujú zdržiavať sa pokrmov, ktoré stvoril Boh, aby ich s vďakou užívali tí, čo majú vieru a presne poznajú pravdu.“ 1. Timotejovi 4:1-3.

Rímski katolíci všeobecne veria, že apoštoli žili v celibáte ako dnešní kňazi. No Rorne, aby svoju stranu obránila, odpovedala tým, že keď sa Peter stal kňazom, či pápežom, svoju ženu opustil.. V oddelení pre otázky magazínu Catholic Observer sa objavilo nasledujúce vyjadrenie: „Sv. Peter bol ženatý predtým, než sa stal apoštolom, ale prestal so svojou ženou žiť potom, čo bol povýšený do úradu a vznešenosti kresťanského kňazstva.“

The Menace veľmi vhodne toto očiernenie proti Petrovi zodpovedalo tvrdením: „Ak sv. Peter prestal žiť so svojou ženou, jeden musel opustiť druhého. Ak sv. Petra opustila žena, potom bol úbohým základom pre Cirkev. Na druhej strane, ak ženu opustil sv. Peter, potom bola rímsko-katolícka cirkev založená na zanedbávateľovi manželky.“

Vieme, že toto tvrdenie, že Peter opustil svoju ženu, je klamstvo. Pavol jasne uvádza, že i potom, ako sa stal Peter apoštolom, bol stále ženatý: „Či nemáme právo vodiť so sebou sestru ako manželku, tak ako aj ostatní apoštoli a Pánovi bratia a Kéfas (Peter)?“ 1. Korinťanom 9:5.

Slovo hovorí: „Biskup musí byť bezúhonný, manžel jednej manželky.“ Prečo potom pápež Gregor VII hovorí: „Opustite svoje ženy! Zavrhnite svoje deti! Opustite svoj domov! Moje kňazstvo sa nebude ženiť!“? Prečo? Pretože nebol nástupcom Petra.

NIET ŽIADNEHO DÔKAZU V PÍSME, ŽE PETER BOL VÔBEC V RÍME

Rímsko-katolícka cirkev učí, že Peter bol prvým pápežom, vládnucim v Ríme 25 rokov. Vyzývame teda rímsko-katolícku cirkev, aby uviedla jediný dôkaz z Písma na podporu tohto tvrdenia. Ak Peter Rím navštívil, Nová Zmluva o tejto návšteve nehovorí nič. Slovo Božie hovorí o Petrovi, ako o apoštolovi Židov (sic – Júdejcov, pozn. prekladateľa), pozri Galaťanom 2:7-8. Pri čítaní Skutkov apoštolov, napísaných apoštolom Lukášom, vidíme Petra pri práci v Jeruzaleme, Cézarei a Antiochii. Ak bol v Ríme 25 rokov ako pápež, prečo sa Lukáš o tejto skutočnosti nezmieňuje? ŽIADEN historik by nevynechal príležitosť zmieniť sa o najdôležitejšej udalosti v živote človeka.

V roku 58 Pavol napísal list Rimanom. V tomto liste sa zmieňuje o viac ako 20 osobách, no nepíše ani slovo o Petrovi, neposiela žiadne pozdravy pápežovi Petrovi. Ak by sa tam Peter nachádzal, určite by sa o tom Pavol zmienil. V roku 61 Pavol odchádza do Ríma a navštevuje všetkých bratov. Nestretáva sa tam s Petrom, ak by tam tento bol, určite by sa videli. V roku 62 a 63 píše Pavol z Ríma Filipanom, Kolosanom, Efezanom a Filemónovi. Hovorí o niekoľkých svojich spolupracovníkoch, no ani slovo o Petrovi. V roku 66, krátko pred svojou mučeníckou smrťou, Pavol píše z Ríma Timotejovi a oznamuje mu, ako naňho všetci, okrem Lukáša, zabudli. Verí niekto, že ak by bol v Ríme Peter, že by Pavla zanedbal? Nikdy! V rokoch 41 až 66, keď – ako sa tvrdí – bol Peter v Ríme, nemôžeme nájsť nikde v celej Novej Zmluve jedinú pasáž, ktorá by to potvrdzovala. Prečo? Jednoducho pretol, že Peter pápežom nikdy nebol.

KRISTOV ZÁSTUPCA NA ZEMI JE DUCH SVÄTÝ

Pred opustením zeme Ježiš učinil tento sľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta (veku).“ Matúš 28:20. Ako je s nami? Prostredníctvom Ducha Svätého, a nie viditeľným zástupcom, zvaným pápež. Ježiš poveda: „Je to na váš úžitok, že odchádzam. Lebo ak neodídem, určite k vám nepríde Pomocník, ale ak odídem, pošlem vám ho. A ten, keď príde, dá svetu presvedčivé dôkazy o hriechu... Ale keď príde ten duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy...“ Ján 16:7-13.

Tento sľub bol naplnený v deň Letníc. Od tej doby bol rovnaký Boží dar venovaný všetkým skutočným kresťanom. Dnes nepotrebujeme žiadneho pápeža, aby nás viedol. Našou autoritou je Božie Slovo. Každý, koho Ježiš spasil, má prísľub vedenia Duchom Svätým, osvetľujúcim mu jeho cestu.

Bol Peter rímskym pápežom? NIE! ŽIADEN PÁPEŽ TEDA NEMÔŽE BYŤ JEHO NÁSTUPCOM. Následne sa celá pápežská stavba rozpadá na kusy. Prečo? Pretože bola založená na lži.

Nanebovzatie panny Márie - analýza katolíckeho argumentu

2007-12-11T17:00:00.000+01:00

Pastor Frederick Forkrist

Vraví sa, že koľko ľudí, toľko chutí. Iste to platí i v kresťanstve, kde existuje toľko rôznych denominácií s nezriedka absolútne protirečivými doktrínami.

Je zrejmé, že každý veriaci by mal vedieť, v čo verí, rovnako ale i podrobovať doktríny a vierouku skúmaniu, či je v súlade so zjaveným Božím Slovom, Písmami, teda Bibliou (Skutky 17:11).

S neskrývaným úžasom však mnohokrát sledujem snahy veriacich rôznych denominácií obhajovať svoje náuky, bez ohľadu na to či sú v súlade s Písmom, alebo nie. Katolícka cirkev nie je, samozrejme, žiadnou výnimkou.

Keďže sa mi dostal do rúk článok, určený na obhajobu dogmy o „Nanebovstúpení panny Márie“, poďme si ho podrobne rozobrať, v súlade s Písmom.

Môj príspevok do textu je označený červenou farbou písma.

Sväté Písmo hovorí o tom, ze Boh nedovolí, aby jeho svätý uvidel porušenie.

Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. (Z 16:10)

I keď viem, kam autor tohto príspevku použitím tohto verša zo Žalmov mieri, nemôžem si pomôcť – je to výber zjavne nešťastný a (pri všetkej úcte) dokazuje autorovo diletantstvo. Aj keby sme zanedbali očividný fakt, že tento Žalm hovorí o „svätom“, nie „svätej“, je zrejmé, že výrazom „svätý“ určite má autor na mysli Máriu. Pokiaľ však máme vydanie Písma s krížovými odkazmi, táto pasáž nás odkazuje na iný, nemenej zaujímavý verš, a tým sú Skutky 13:35. Aby nás nijaký katolík nemohol napadnúť, použijeme katolícky preklad Vulgáty: „A preto aj na inom mieste hovorí: „Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.““ Pisateľ Skutkov však poskytuje oveľa viac informácií, aby sme vedeli s istotou povedať, o kom tento konkrétny verš Žalmu rozpráva. Prečítajme si teda celú zmieňovanú pasáž v kontexte:

A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: "Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil." A že ho vzkriesi z mŕtvych, aby sa už nikdy nevrátil do porušenia, to povedal takto: "Dám vám Dávidove sväté veci, ktoré sú verné." A preto aj na inom mieste hovorí: "Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie." Lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie.“ (Skutky 13:32-37)

Je jasné, že žalmista nemal na mysli Máriu či kohokoľvek iného, ale ako z citovanej pasáže vyplýva, budúceho Mesiáša, Ježiša Krista.

Panna Mária bola bez poškvrny akéhokoľvek hriechu nielen pri počatí, ale i celý svoj život.

Je nesporne zaujímavé, že ako fakt sa tu čitateľovi predkladá ďalšia z dogiem katolíckej cirkvi, v kruhovej argumentácii, čo znamená, že tvrdenie, ktoré je potrebné dokázať, je použité ako dôkaz platnosti iného tvrdenia, ktoré má zase slúžiť ako dôkaz platnosti prvého tvrdenia.

Treba však ešte rozlíšiť, čo máme na mysli pod pojmom „nepoškvrnené počatie“. Nie je to totiž – ako by sa mohol čitateľ nazdávať – počatie Ježiša Krista pannou Máriou, o ktorom nepochybujeme (nakoľko to bolo vyplnené proroctvo), ale podľa katolíckej vierouky ide o „nepoškvrnené počatie“ samotnej Márie – inými slovami, že , na rozdiel od ostatných, bola Mária počatá bez dedičného hriechu. Ak by tomu bolo skutočne tak, zvláštne vyznieva toto Máriino vyjadrenie v Lukášovi 1:46-47: „Mária hovorila: "Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi...“ Výraz „Spasiteľ“ tu použitý je gréckym výrazom σοτήρ (soter, #4990 v Strong’s Greek Dictionary) a znamená: „z výrazu #4982, záchranca, Boh alebo Kristus:- spasiteľ“. Ako kresťania veríme, že Kristus prišiel ako náš Spasiteľ, aby priniesol obeť za naše hriechy. Ak teda Mária bola bez poškvrny akéhokoľvek hriechu, kvôli čomu potrebovala spásu Božiu? Odpoveď nechám na uvážení čitateľa.

Utrpenie nevinného má u Boha vykupiteľskú hodnotu. (Nie tak celkom. Utrpenie akého nevinného? Akú vykupiteľskú hodnotu? Nikto nemôže vykúpiť nikoho, pretože, ako uvádza apoštol Pavol v liste Rimanom 5:12: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Každý človek je teda zaťažený dedičným hriechom a preto nemôže položiť svoj život ako výkupné za iného, a dokonca ani za seba, lebo sám potrebuje byť vykúpený. Jediný, ktorý za nás mohol toto výkupné zaplatiť, bol iba Ježiš Kristus.) Preto Ježis Kristus trpel a zomrel za naše hriechy. Smrť Ježiša Krista bola víťazstvom nad diablom a hriechom. Smrťou Ježiša Krista sa zakončil čas, v ktorom nám získal poklady nášho vykúpenia. Preto nemalo žiadny zmysel, aby po smrti jeho telo ostalo v hrobe. Naopak, znamenalo by to, ze úplne nezvíťazil nad diablom. (To s tým nemalo nič spoločné. Jeho zmŕtvychvstanie bolo znakom jeho MESIÁŠSTVA! To bolo znamenie Jonáša, o ktorom sa píše v Matúšovom evanjeliu 12:39-40: „On im povedal: „Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.““ To si uvedomovali i zákonníci a farizeji – jeho zmŕtvychvstanie by potvrdzovalo, že bol prisľúbeným Spasiteľom, a preto: „Na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni, zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi a hovorili: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.“ Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: „Vstal z mŕtvych“, a ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé.““ (Matúš 27:62-64). Skutočne, nemalo zmysel, aby jeho telo v hrobe ostalo. JEHO TELO V HROBE OSTAŤ NESMELO!!!) Preto ani jeho ľudská duša neostala v podsvetí, odkiaľ vyslobodil spravodlivých Starého Zákona, ani jeho telo sa nerozložilo v hrobe, ale vstal z mŕtvych.

Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu (pozri môj komentár na začiatku druhej strany), mala účasť na vykupiteľskom diele Ježisa Krista (no, ak neberieme do úvahy fakt, že Mária Ježiša porodila – tak Písmo ani v najmenšom nezaznamenáva, že by sa Mária počas Ježišovho života na jeho vykupiteľskom diele podieľala. Jeho vykupiteľské dielo totiž nebolo kázanie o Kráľovstve Božom – vykupiteľským dielom bola Jeho smrť na kríži. Chce niekto vari tvrdiť, že Mária bola ukrižovaná spolu s ním?) a jej utrpenie a smrť mali po Kristovi v Božích očiach najväčšiu cenu (ako už tu bolo spomínané, opäť ide o nepodložené tvrdenie – kde je o tom dôkaz v podobe Písma?). Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiez nemohlo podľahnúť porušeniu, lebo aj ona bola úplne svätá (je vidieť, že autor tohto príspevku zjavne nechápe význam a aplikáciu výrazu svätý, ako je použitý v Písmach. Výraz „hagios“ (grécky) alebo „kodeš“ (hebrejsky) označoval niečo, čo bolo oddelené od ostatného pre Boha. Izrael ako národ, bol svätý, oddelený od ostatných. Svätý implikuje čistotu, nepoškvrnenosť, posvätenie...v Písmach sa týmto výrazom označuje samotné Písmo, Duch a veriaci – teda svätí.). Naopak, ak by podľahla porušeniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, ze i Ona bola pod hriechom a ze hriech mal nad ňou moc. A toto nie je prípustné. (Je fakt, že niečo také nie je pre katolíkov prípustné, to je každému je zrejme jasné, ale dôležité je pre kresťanov to, čo vraví Písmo. Z toho, čo sme už uviedli – čitateľa opäť odkážeme na vyššie uvedené poznámky na hornej časti druhej strany, je nesporné, že samotná Mária potrebovala Spasiteľa – a toho potrebuje každý, kto má hriech.)

Telo sv. Bernardety napríklad, je uz vyše sto rokov úplne neporušené. Každý ho môže vidieť v jej kláštore v presklenom sarkofágu. (A?) O čo viac Matka Božia, Panna Mária by mala mať neporušené telo! (Prečo by mala mať?) Veď Panna Mária bola nepoškvrnená pri počatí (nepodložená domnienka, viď strana 2) zostala nepoškvrnenou celý svoj pozemský život. Veď to bola práve sv. Bernardeta, ktorej sa Panna Mária predstavila ako Nepoškvrnené Počatie. Je to náhoda, že je to práve sv. Bernardeta, ktorej Boh zachoval neporušené telo až dodnes? Či to nie je práve poukaz na telo Panny Márie a jej nanebovzatie? (Nuž, poukaz to môže byť na všeličo, mne osobne to tak nepripadá. Sám Ježiš prorokoval, že v posledných dňoch bude mnoho takých, ktorí budú robiť všelijaké úkazy a zázraky a snažiť sa zviesť Jeho ovce z cesty. Má vari niekto dojem, že to bude robiť štýlom: „Ja som šarlatán, nechajte sa oklamať“? Nezabúdajme, že i Satan sa premieňa na anjela svetla.)

Druhým miestom Sv. Písma je starozákonný PREDOBRAZ Panny Márie, ktorym je ARCHA zmluvy. Tá bola vyhotovená z akáciového (nehnijúceho) dreva a celá obitá zlatom. Do nej bol daná manna, Áronova palica a tabule zmluvy (desatoro).

Tam bol zlatý kadidlový oltár a archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom, a v nej zlatá nádoba s mannou a Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala, a tabule zmluvy. (Hebr 9:4)

Z akáciového dreva mi urobia archu dva a pol lakťa dlhú, poldruha lakťa širokú a poldruha lakťa vysokú. Obiješ ju rýdzim zlatom; zvnútra i zvonku ju obiješ a navrchu dookola urobíš zlatý veniec. Uleješ pre ňu štyri zlaté krúžky a pripevníš ich na jej štyri nohy, čiže dva krúžky na jednu stranu a dva krúžky na druhú stranu. Potom vyhotovíš dve tyče z akáciového dreva a obiješ ich zlatom. Tieto tyče zastrčíš do krúžkov, čo sú na bokoch archy, aby sa na nich archa nosila. Tyče zostanú v krúžkoch archy, nesmú sa z nich vytiahnuť. Do archy uložíš zákon, ktorý ti dám. (Ex 25:10-16)

Ježiš Kristus, Syn Boží, sa narodil z Panny Márie. On bol deväť mesiacov v jej lone. Ježiš Kristus je živý Chlieb (manna), Veľkňaz (Áronova palica) a Slovo Bozie (tabule zákona). Ako archa bola nádobou, ktorá obsahovala tieto predobrazy, tak Panna Mária je nádobou, ktorá nosila v sebe realitu Nového Zákona, - Jezisa Krista. (Ako uvádza dokonca i katolícky teológ Tomáš Akvinský, Archa Zmluvy predstavuje Ježiša – v ňom sa spája zmieňovaná manna, veľkňazstvo i Slovo Božie. Predstavovať pod Archou Zmluvy Máriu je síce v súlade s vyjadrením tzv. sv. Bonaventuru, čo je možno autorita práve pre katolíkov zvyknutých na rôzne dodatky, dogmy a tradície, nie však pre biblických kresťanov.)

Archa predobrazovala Máriu. Ked Mária je uz tu, archa ustupuje, ako to hovorí aj Písmo.

…v tých dňoch - hovorí Pán - nebudú viac hovoriť: "Archa Pánovej zmluvy," ani im na myseľ nepríde, nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac. V tom čase sa Jeruzalem bude volať trónom Pánovým a zídu sa k nemu všetky národy… (Jer 3:16-17)

O čom hovorí táto pasáž? Jeremiáš zjavne hovorí s odkazom na Izaiáša 65:17: „Veď hľa, tvorím nové nebesia a novú zem a skoršie veci sa nebudú pripomínať a ani nevstúpia do srdca.“ Jeremiáš hovorí o návrate izraelských kmeňov (12 stratených kmeňov Izraela) a o nových nebesách a novej zemi – všetko staré pominie. Doporučujem čitateľom prečítať si minimálne celú 3. kapitolu knihy proroka Jeremiáša.

Čo sa myslí pod slovami „všetky národy“, ak nie Cirkev? Ak nie nový zákon? (Nová zmluva bola uzavretá s potomkami tých, s ktorými bola uzavretá Stará Zmluva, čo jasne potvrdzuje Hebrejom 8:8-10. Kto sú národy? Národy sú – národy. Goyim, národy, predstavujú existujúcich potomkov Noachových synov z Genesis 10. Spoločenstvo (ekklesia) biblického Izraela zo Starej Zmluvy nie je v žiadnom prípade cirkev, ako ju predstavuje katolícka cirkev. A že „všetky národy“ nemusia nutne znamenať „všetky národy“ v zmysle vyjadrovania Biblie, to je samostatná téma, veľmi rozsiahla na to, aby sme ju tu rozoberali.)

Ďalej, archa bola tri mesiace v dome Obededoma, Mária bola tri mesiace u Alžbety:

V dome Gétčana Obededoma ostala Pánova archa tri mesiace a Pán požehnal Obededoma i celý jeho dom. (2 Sam 6:11)

Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov. (Lk 1:56) (Tak toto tu je už zrejme zámerné vyhľadávanie akéhokoľvek dôkazu na podporu tvrdenia o Márii ako arche.)

Dávid žasne nad tým, že by Pánova archa mala prísť k nemu, Alzbeta žasne, že novozákonná Archa prišla k nej.

Dávid sa v ten deň zľakol Pána a povedal: "Akože by mohla prísť Pánova archa ku mne!" (2 Sam 6:9)

Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho zivota. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? (Lk 1:41-43)

Dávid tancuje od radosti pred archou, sv. Ján poskočil od radosti v lone sv. Alzbety, keď Mária vstupuje do ich domu (a tu si povšimnime tento nesúlad – ak by sme i teoreticky prijali predpoklad, že Mária skutočne predstavuje starozmluvnú archu, tak je zrejmé, že ak Dávid tancuje od radosti pred archou, tak by to mala byť ALŽBETA, ktorá by mala podskočiť od radosti nad príchodom Márie (porovnaj vyššie podávané príklady pôvodným autorom)):

Ked Pánova archa došla do Dávidovho mesta, Saulova dcéra Michol… videla kráľa Dávida poskakovať a tancovať pred Pánom… (2 Sam 6:16)

Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. (Lk 1:44)

Nuž čo iného hovorí Sv. Písmo, keď vyzýva archu, aby aj ona zaujala svoje miesto?

Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci. (Žalm 132:8)

Kto je to tá archa Pánovej moci? Ak by to mala byt iba tá drevená bednička, prečo by Pán hovoril, že "nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac"? (Vysvetlenie podávame vyššie)

Áno, nebudú na nu spomínať, lebo je tu Tá, ktorá ňou bola predobrazovaná, - Mária, novozákonná Archa (povedal by som skôr, že je tu Ježiš. Starozmluvná archa bola pravdepodobne zničená pri spustošení Jeruzalema a jeho chrámu. Nespomína sa na ňu a neľutuje sa, pretože je predobrazom JEŽIŠA, stelesnenia Archy zmluvy.) Táto Archa zaujala miesto po pravici svojho Syna, kde po skončení svojho pozemského putovania bola vzatá s dušou i s telom. (A nepochybne vie autor tohto príspevku uviesť i biblické citáty na podporu tohto svojho tvrdenia, i keď si to vyžiada riadne naťahovanie obrazotvornosti, nakoľko nič také Písmo neuvádza.)

Ty si najkrajší z ľudských synov… Tvoj trón, Bože, trvá naveky… Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj Pán, vzdaj mu poklonu. Dcéry z Tyru ti prinesú dary a o tvoju priazeň sa budú uchádzať veľmoži národa. Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi; za ňou ti privádzajú panny, jej družice… Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov. (Zalm 45) (Opäť sa dostávame k svojvoľnému vytrhávaniu veršov a pasáží z kontextu. O čom pojednáva tento Žalm? Kráľ je evidentne Všemohúci Boh. Kto je jeho nevestou? Predsa Izrael!!!! (Čitateľ nech sa nenechá pomýliť, v biblickom texte má Izrael ženský rod) To je tá svadba, o ktorej pojednáva Zjavenie 19:7 a mnohé ďalšie verše v Písmach)

Či nebola archa celá ozdobená zlatom? (Bola.) Či nevidíme, ako sa to všetko spĺňa v Márii? (Áno, nevidíme.)

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktory je mocnť, a sväté je jeho meno (Lk 1:46)

Či nie je jednou z posledných veľkých vecí, ktoré Jej Pán urobil práve nanebovzatie? (Niet na to žiadneho dôvodu. Je však evidentné, že prianie sa však stáva otcom myšlienky.)

A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. A nastali blesky, burácanie, zemetrasenie a veľké krupobitie. Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (Zjv 11:19 -12:1) (Iste netreba čitateľovi pripomínať, že kniha Zjavenie je celý napísaná v symboloch. Šelma nie je skutočná šelma...Hora či more nie sú skutočnou horou alebo morom. Rovnako tak žena v tejto pasáži nie je skutočná žena, ale – čuduj sa svete – biblický Izrael. Pozorný študent Písma iste nájde mnoho veršov, ktoré toto tvrdenie potvrdia.)

Božie zákony

2007-12-10T15:50:00.000+01:00

Bertrand L. Comparet

Dnes budem hovoriť o zákonoch kráľovstva Božieho, čo je téma, do ktorej cirkvi fušovali asi viac než do iných vecí, a takmer všetko, čo vás učili v obyčajných cirkvách môžete zamietnuť ako buď čiastočne alebo celkom falošné, kvôli tomu, ako to pomiešali.

Biblia rozpráva o štyroch druhoch božského zákona: prikázaniach, súdoch (rozsudkoch), predpisoch a obradoch. A dnešní duchovní – česť výnimkám – nemajú žiadnu predstavu o rozdieloch medzi nimi. Prikázania sú hlavnými pravidlami správania v zodpovednosti človeka k svojmu Bohu.

Desať prikázaní v 20. kapitole knihy Exodus sú toho výnimočnými príkladmi: Nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš a tak ďalej. A v protiklade k tomu, čo mnohé cirkvi učia, tieto prikázania stále platia.

Teraz rozsudky. Použitie tohto slova je trošku zavádzajúce. Dnes rozsudkom rozumieme rozhodnutie súdu po vypočutí si prípadu, no tak, ako je to používané v Biblii, je to pravidlo, podľa ktorého má súd prípad rozhodovať. Inými slovami, nasledujúc pravidlá, nachádzajúce sa v rozsudkoch, súd bude vedieť, ako prípad rozhodovať. Občas je to v Biblii použité i v modernom zmysle rozhodnutia, ale z hľadiska biblického zákona, súdy považujte za pravidlá, ktorými súd rozhoduje prípad, no nie všetky prípady.

Prikázania nevyžadujú žiadne pravidlá tohto druhu, sú dostatočne jasné. No čo Biblia klasifikuje ako súdy, sú prípady medzi človekom a jeho blížnym, vrátane zákonov týkajúcich sa majetkových práv, pána a sluhu a podobne.

Tu je príklad, v 21. kapitole knihy Exodus: „Ak si kúpiš hebrejského otroka, nech ti slúži šesť rokov a v siedmom roku odíde bezplatne slobodný. Ak prišiel sám, sám aj odíde. Ak bol už ženatý, odíde s ním aj jeho žena. "

Tu je ďalší príklad: „Kto ukradne človeka a predá ho, alebo ho bude mať vo svojej moci, musí zomrieť." - za únos!

Žiadna hrozba plesnutia po rukách a podmienečné prepustenie, ale – za únos – stále trest smrti, aj keby sa obeť zachránila.

Ďalší príklad: „Ak niekto ukradne býka alebo ovcu a zabije ich alebo predá, tak za každého býka nahradí päť býkov a za každú ovcu päť oviec.... Keď sa ukradnutá vec, býk, osol alebo ovca nájde u neho živá, dá dvojnásobnú náhradu." (Exodus 22:1, 4) (pozn. Prekl. - v niektorých prekladoch Písma sa uvádza „štyri ovce“ miesto „päť oviec“)

Krádež takto prestáva byť srandou, nie? Prečo ľudia kradnú? Kradnú, aby niečo získali. A ak je výsledok krádeže to, že ak ste prichytení s ukradnutým majetkom, ktorý sa vráti vlastníkovi, stále mu musíte zaplatiť hodnotu ukradnutého majetku, a ak ste sa ho medzitým zbavili, zaplatiť 4-5krát viac, než ste ukradli, takže nemáte z toho žiaden zisk.

Pri týchto zákonoch sa krádeže veľmi nevyskytovali. Čudujete sa, ako si také niečo vynútiť? Predstavte si, že sa vám zlodej vysmeje do tváre a povie: „Som na mizine, čo s tým spravíte?“ Zákon s tým čosi robil. Zlodej bol jednoducho predaný do otroctva za sumu, ktorá pokrývala požadovanú reštitúciu.

Teraz si predstavte, že by mal zlodej zaplatiť 500 dolárov. Bol by postavený na dražbu a dražiteľ by sa pýtal: „Kto ponúkne 500 dolárov za mesiac služby tohto človeka?“ Na zlodeja sa veľa ľudí nespolieha. „Dobre, kto ponúkne 500 dolárov za 3 mesiace jeho služby?“ To dokazuje, ako sú Božie zákony vedecké – postoj človeka určoval jeho trest. Ak skutočne svoj čin oľutoval a snažil sa ho napraviť, možno by bol dobrým sluhom a mohol sa vykúpiť trojmesačnou službou. Ale ak bol tvrdohlavý, vzpurný a očividne neochotný pracovať bez dozoru a biča, mohlo trvať i 3 roky, než sa vykúpil.

Inými slovami, sám si určoval svoj trest. A obeti zločinu sa dostalo kompenzácie. Dnes to najlepšie, čo vieme, ak nájdeme zločinca, je zavrieť ho do väzenia. Ak zločinca nájdeme, zvyčajne nemá nič, čím by odškodnil obeť. Keď ho zavrieme do väzenia, to tiež obeť neodškodní, sú to verejné výdavky. A ak ho miesto toho podmienečne prepustíme, vráti sa k zločinu hneď na druhý deň.

No v Božom zákone existovalo dobré riešenie tejto situácie.

Viete, Božie zákony nevytvárali profesionálne plačky. Treťou triedou týchto zákonov, sú predpisy: to boli všeobecné pravidlá správania sa pre vládu národa ako celku, pre zachovávanie poriadku a prosperity. Mali menší význam než prikázania, no boli to pravidlá pre civilizáciu, ktorá oddeľovala ľud Izraela od všetkých ostatných národov.

Žijúc prodľa týchto predpisov, národ Izraela mal podávať príklad toho, ako sa dá dosiahnuť prosperita, mier a poriadok za vlády Božích zákonov. Tie pokrývali zdravotné zákony (zákony o jedle), poľnohospodárske zákony, sociálne a finančné zákony.

Napríklad Levitikus 3:17: „To bude večný predpis z pokolenia na pokolenie vo všetkých vašich bydliskách: “Ani krv, ani loj nebudete jesť vôbec!“ Nuž, trvalo nám 3500 rokov plus účet za doktora, aby sme zistili, že zvierací tuk obsahuje najviac cholesterolu, ktorý upcháva vaše artérie, vedúc k srdcovým príhodám. A ak vypustíte živočíšny tuk, nahradiac ho potrebnými tukmi a olejmi z rastlinných olejov, ktoré obsahujú predovšetkým nenasýtené mastné kyseliny, získate prospech, ktorý vyplýva z používania oleja a tuku, no bez ich negatívnych častí.

Len Mojžiš neúčtoval peniaze za lekárske rady. Pokiaľ ide o konzumáciu krvi, diétológovia vedia, že sa zapodievame množstvom nepriaznivých faktorov: konzumáciou krvi sa prenášajú isté choroby, okrem niektorých nezdravých chemických faktorov v krvi ako pokrme. To, ako vidíte, nebolo zamýšľané pre vašu spásu alebo váš prospech v nebesách neskôr. Ak ste nekonzumovali živočíšne tuky, nemali ste dobré, zdravé srdce v nebesách, ale tuná, v tomto živote.

Ďalší príklad, Levitikus 10:8-11: „Potom Pán povedal Áronovi: "Víno a opojné nápoje nepite ani ty, ani tvoji synovia, keď vstupujete do stánku zjavenia, aby ste nepomreli. Tento predpis je večný na všetky vaše pokolenia, aby ste tak vedeli rozlišovať medzi svätým a všedným a medzi čistým a nečistým a poúčali Izraelitov o všetkých ustanoveniach, ktoré vám cez Mojžiša nariadil Pán.” V službe Bohu nemali byť opití kňazi. Biblia však nezakazuje kňazom piť pivo či víno, len jednoducho vtedy, ak mali službu, mali mať jasnú hlavu, žiadne pitie. Ich povinnosti, samozrejme, nezahŕňali iba službu v chráme, ponúkajúc obete, ale taktiež vyčuovanie ľudu v zákonoch Božích, a to nemal robiť žiaden opilec.

Teraz štvrtá trieda: Obrady boli pravidlami, ktoré riadili náboženské rituály, slávnosti, náboženské sviatky atď. Všimnite si, že je do oddelená skupina – nemá nič spoločné so všeobecným správaním sa ľudu či národa – sú to striktne náboženské zákony.

Napríklad, v rozprávaní o Pésachu (Pasche), Exodus 12:42-45: „Bola to noc bdenia, zasvätená Pánovi, keď ich vyviedol z Egypta. To je tá Pánova noc, ktorú majú bdením sláviť všetci Izraeliti z pokolenia na pokolenie. Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: "Toto je predpis o pasche: Nijaký cudzinec z nej nesmie jesť. Každého kúpeného otroka obrež, len potom z nej môže jesť. Prisťahovalec a nájomník z nej nesmú jesť." Pésach bolo niečo medzi Bohom a Jeho ľudom, Izraelom, a hoci imigranti z iných rás mohli prísť ako obchodníci či cestovatelia, nemohli povedať, teraz sme časťou Izraela a náleží nám všetko z Božej ochrany. „Každého kúpeného otroka obrež, len potom z nej môže jesť. Prisťahovalec a nájomník z nej nesmú jesť.” Rozhodne to bolo medzi Izraelitom a jeho Bohom.

Ďalší sviatok, Sviatok nekvaseného chleba, Exodus 13:5-10: „Keď ťa Pán vovedie do krajiny Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Hevejcov a Jebuzejcov, ktorú ti chce dať, ako to pod prísahou sľúbil tvojim otcom, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, vtedy budeš zachovávať tento zvyk v tomto mesiaci. Sedem dní budeš jesť nekvasené chleby a na siedmy deň bude Pánov sviatok. Sedem dní sa budú jesť nekvasené chleby a nesmie byť nič kysnuté vidieť v celom tvojom okolí; kysnute cesto sa nesmie nájsť u teba. V ten deň povieš svojmu synovi: “To sa robí pre to, čo pre mňa urobil Pán, keď som vyšiel z Egypta.” A nech je to znamením na tvojej ruke a znakom medzi tvojimi očami, aby bol v tvojich ústach Pánov zákon, lebo Pán ťa mocnou rukou vyviedol z Egypta. A tento predpis budeš zachovávať rok čo rok v určený čas. “

Domnievam sa, že všetci tak nejak viete, ako vznikalo naše americké právo. Začali sme s anglickým zvykovým právom, čo nebolo vo forme pravidiel, prijímaných parlamentov, boli to uznávané zvyky ľudu, majúce moc zákona. A keďže zachovávali záznamy o všetkých veľkých prípadoch, o ktorých rozhodovali, vzniklo zo záznamov anglických súdov to, čo sa nazýva zvykovým právom. Postupne, dokonca i v Anglicku, bolo toto zvykové právo modifikované pridávaním predpisov prijatých parlamentom. A tuná (myslené v USA, pozn. prekl.), aj keď sme začínali so základom v zvykovom práve, väčšina našich zákonov je dnes štatutárna.

Mnoho štátov, medzi nimi i Kalifornia, sa pokúsilo zákon zorganzovať, aby sa zákony, týkajúce sa určitého subjektu, nachádzali pohromade. Máte napr. Zákonník týkajúci sa motorových vozidiel, občiansky zákonník, trestný poriadok atď.

Keď Mojžiš dal zákon na hore Sinaj, nebol to pôvod božského zákona, ale to, čo môžeme nazývať kodifikáciou práva, zredukovanie na systematické vyjadrenie. Biblia rozpoznáva, že Boží zákon bol do istej miery známy dávno predtým. Genesis 2:16-17 zaznamenáva prvé prikázanie:

“A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš."”

V Genesis 26:3-5, Boh hovorí Izákovi nasledovné: „Zdržuj sa ako prišelec v tejto krajine a ja budem s tebou a požehnám ťa, lebo tebe a tvojmu potomstvu chcem dať všetky tieto krajiny, aby som splnil prísahu, ktorou som sa zaviazal tvojmu otcovi, Abrahámovi: "Rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy neba a ja dám tvojmu potomstvu všetky tieto krajiny a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme." To preto, že Abrahám počúval na môj hlas a zachovával moje príkazy, nariadenia, ustanovenia a zákony."”

To dokazuje, že značná časť božského zákona bola známa ešte pred dobou Mojžiša, aj keď zjavne nebola zákon tak organizovaný. Nuž, viete, ako naše tzv. cirkvi takmer bez výnimky učia: „Už nie ste pod zákonom, ste pod milosťou, zákon bol zrušený.“

Zaujímavé je sa niektorého z týchto duchovných opýtať: „Skutočne to máte na mysli? Celý zákon bol zrušený?“ Takýto duchovný odpovie: „Ó, áno, áno, iste!“ Potom môžete povedať: „Nuž dobre, znamená to teda, že som slobodný, pokiaľ ide o zákon, môžem vraždiť, kradnúť, smilniť, ako sa mi len zachce? Pretože, ak je zákon zrušený, toto bolo jeho súčasťou.“

A teraz sledujte vášho duchovného, ako koktá a snaží sa pochopiť, čo to vlastne mal na mysli, ak vôbec niečo. Problém vzniká v tom, ako sú vyučovaní vo svojich seminároch. Tam ich učia: „Toto sú doktríny vašej cirkvi – a ak sa vás opýtajú na nejakú podporu z Písma, môžete nájsť pár slov tu a tam. Prečo by ste mali polhodiny rozprávať o nejakej čiarke či bodkočiarke v Knihe.“

Neučia ich Bibliu systematicky, pretože prvé miesto zastáva cirkevná doktrína, Biblia až úbohé druhé. Svoj omyl zakladajú na tomto:

Pavol na dvoch miestach povedal, že Kristus odstránil náboženské predpisy, pribijúc ich na kríž, atď. Here are the two, and you note that they do not say that the law is done away with; only that portion of the law contained in the ordinances: the rituals, the ceremonies.

Efezanom 2:14-15: „Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj..” - iba tie príkazy, ktoré boli v nariadeniach, náboženských predpisoch.

[Niekedy preklad v inom jazyku úplne pôvodnú myšlienku zničí, resp. skryje. Toho príkladom je tu použitý výraz “nariadenie” (podľa prekladu Spolku sv. Vojtecha), čo je rovnaký výraz, ako výraz pre “náboženské rituály, resp. predpisy” v Starej Zmluve – pozn. prekl.]

Kolosanom 2:13-14: „Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. "

Keď vezmete do úvahy to, čo Pavol skutočne uviedol, a nie obrovskú časť, ktorú by mu chceli prisudzovať niektorí duchovní, Pavol hovorí správne. Všetky tieto náboženské rituály symbolizovali Ježiša Krista, to, čo mal vykonať, čo mal pre nás dosiahnuť, mali udržiavať nažive pamiatku, pochopenie, nádej, až kým neprišiel. A potom, čo prišiel a tieto veci vykonal, máte venovať svoju pozornosť realite, nie iba symbolu. Nábožeský rituál Pésachu, napríklad, smrťou pésachového baránka, potretím krvou zárubne vašich dverí – verejné vyhlásenie vašej viery – týmto boli Izraeliti zachránení pred smrťou.

Nuž, zjavne ide o symbol Krista, a v knihe Hebrejom je tento symbolizmus vysvetlený. Dnes nenasledujeme starý rituál Pésachu. V Starej Zmluve, pri podaní Pésachu, sa uvádza: „Toto je nariadenie naveky.“ Dnes už nezabíjame baránka a nemažeme krv na zárubňu dverí, ako to činili vtedy, a to nie kvôli tomu, že by sme to zanedbávali, ale preto, že máme inú formu tohto rituálu. Starým Pésachom ste vyhlasovali svoju vieru, že niekedy, v neurčitej budúcnosti, Mesiáš, ktorý vtedy ešte neprišiel, príde a vykoná skutočnú obeť za vás, aby preliatím Jeho krvi boli odpustené vaše hriechy, a nemuseli ste ich splatiť svojou smrťou, pretože boli splatené za vás.

No potom, čo prišiel a ponúkol svoj život na kríži, nemôžeme sa držať starého rituálu, hovoriac: „Nuž, ten, koho očakávame, ešte neprišiel, príde niekedy v budúcnosti“ - to by bolo odmietnutie Krista. Forma rituálu sa zmenila, a teraz máme prijímanie, Pánovu večeru, s chlebom, ktorý nahradil mäso baránka, s vínom, nahradzujúcim krv, no stále je to základný význam Pésachu.

Netrvalo dlho, aby bol sa symbolický význam všetkých týchto rituálov stratil. To je presne to, čo prirodzene očakávate, keď ustanovíte profesionálne kňazstvo, vykonávajúcim rituály, ktorým môžu dodať auru istého magického hokus-pokus. „Nuž, vy úbohí hlúpi laici, tomu nerozumiete, a sami nič z toho vykonať nemôžete, ale ak prídete ku mne a dobre mi zaplatíte, môžem vykonať túto magickú ceremóniu za vás, aby ste z toho mali prospech.“ A keď chcete zvýšiť svoj vplyv a dôležitosť, jediný spôsob, ako k tomu dospieť, je zapríčniť, aby laici zabudli na tento význam, učiniť z toho tajomstvo – a tak k tomu rýchlo i došlo.

Z tohto dôvodu neboli dejiny organizovaného náboženstva nikdy ničím viac, než dejinami organizovanej korupcie. Pozrite sa na knihy vo vašej Biblii – okrem čisto historických, Ezdráš, Nehemiáš, Kráľov a Kronických [i v iných nájdete historické záznamy, ale v spomínaných nenachádzame doktríny, ale záznamy toho, k čomu došlo], ale ak sa venujete tým, ktoré obsahuju „tak povedal Pán“, zistíte, že s výnimkou Jeremiáša a Ezechiela, keď Boh potreboval niekoho, aby šiel a riekol: „tak povedal Pán“, musel ho nájsť mimo kňazského stavu.

A tak dnes zisťujete, že cirkvi ľud učia, že zákon bol odstránený. Ak navštívite cirkevnú večeru, čo takmer vždy podávajú? Varenú šunku. „Samozrejme, aby ste dokázali, že ste pod milosťou, musíte porušovaťzákony Božie.“

Viete, Ježiš Kristus to komentoval kriticky. Je pravdou, že ak človek žil podľa celého zákona – morálneho zákona ako i jeho vyložene praktických častí, ako je zákon o jedle, poľnohospodársky zákon, finančné zákony – ak žil podľa toho všetkého, áno, žil by naplno. Je potrebná značná dávka vynaliezavosti vymyslieť, ako spáchať hriech bez porušenia niektorého z Božích zákonov. Ale to nebolo skutočným cieľom.

Je pravdou, že Levitikus 18:3-5 hovorí: „Nsmiete robiť to, čo sa robilo v egyptskej krajine, kde ste bývali, ale ani to nesmiete robiť, čo sa robí v kanaánskej krajine, kam vás zavediem; nebudete sa správať podľa ich zvyku. Vyplníte moje ustanovenia a zachováte moje predpisy a budete podľa nich kráčať! Ja, Pán, som váš Boh! Preto zachovávajte moje ustanovenia a moje príkazy! Kto ich bude plniť, bude z nich žiť. Ja som Pán!”

Samozrejme, veľká časť zákona, takých 98 percent z neho, nemá nič do činenia s týmito morálnymi fázami. Zákon o jedle poukazoval na to, ktoré jedlá sú pre vás dobré, a ktoré nie, ktoré sú zlé pre zdravie.Ak ste jedli nezdravé jedlá, nemali ste mať bolesti žalúdka v nebesách, mali by ste zdravotné problémy v tomto živote. Ak ste porušovali poľnohospodárske zákony, nemali by ste zlú úrodu v nebi, ale tu a teraz, na tejto zemi. A to platilo vtedy i teraz. Neprišli ste o svoju šancu na spásu, ak ste porušili zákony o jedle, to nebolo ich cieľom.

Toto povedal Ježiš Kristus v 5. kapitole Matúšovho evanjelia, počnúc veršom 17: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.” Nuž, kedy sa pominulo nebo a zem?

Pominutie neba a zeme sa spomína po miléniu, tisícročnej vláde Krista. Zjavenie 21:1 je prvým, kde sa spomína vyjadrenie, že prvé nebo a prvá zem pominuli. Takže nielen počas Kristovho života až doteraz, ale prinajmenšom ďalších tisíc rokov Zákon platí. Ježiš pokračoval: “Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.” [Matúš 5:19].

Zákony Božie stále platia. Nikto neuspel, aby ich všetky dodržiaval, a v časoch Starej Zmluvy, keď ste zistili, že ste nejaký z týchto zákonov porušili, vzali ste do chrámu svoju zvieraciu obeť a boli ubezpečení o Božom odpustení. A dnes zvieracie obete neponúkate, modlíte sa za odpustenie, pretože skutočnú obeť za vás priniesol Ježiš Kristus.

No tí duchovní, ktorí učia, že zákon bol odstránený, a dnes nemá žiadnu platnosť, vidíte, kam kam sa dostanú, veď Píslovia 28:9 hovoria: “Ak niekto odvracia svoj sluch, aby nečul zákon, jeho modlitba je priam hanebnosť.”

Toľko k všeobecným štyrom kategóriám Zákona. Pozrime sa teraz na niektoré zo zákonov v týchto skupinách.

Zákon o vojenskom výcviku a vojenskej službe: V Biblii niet žiadneho pacifizmus, Boh nielenže vojnu autorizoval, výslovne ju v istých prípadoch prikázal. Boh napríklad prikázal doslovné vyhladenie Amalekitov. To sa nachádza v Exodus 17:14-16 [a pozri taktiež Deuteronomium 25:17 a ďalej]: „Pán potom prikázal Mojžišovi: "Zapíš to na pamiatku do knihy a vštep Jozuemu do uší, že (aj) pamiatku na Amaleka úplne vytriem spod neba. Nato Mojžiš postavil oltár a nazval ho Jahveh-nissi, Pán je moja zástava. Povedal: "Ruky hore k Pánovmu trónu! Pán je v boji proti Amalekovi z pokolenia na pokolenie.” Kanaančania, ktorí žili v krajine, ktorú mal zabrať ľud Izraela, mali byť vyhladení: nie tak, ako sme vo Vietname hovorili: “Nechceme vyhrať vojnu, len ich presvedčiť, aby sa chovali rozumne.”

Pozrite sa na toto, Deuteronomium 7:1-4: „Keď ťa Pán, tvoj Boh, vovedie do krajiny, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva, a keď pred tebou vyženie mnohé národy: Hetejcov, Gergezejčanov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Ferezejcov, Hevejcov, Jebuzejcov - sedem národov, mocnejších a početnejších ako si ty -, a keď ich Pán, tvoj Boh, dá do tvojej moci a ty ich premôžeš, rozšíriš na nich kliatbu záhuby. Nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu a nesmieš sa nad nimi zľutovať. Ani manželstvo s nimi neuzavrieš: svoju dcéru nedáš za jeho syna a jeho dcéru nevezmeš svojmu synovi, lebo ona by mohla tvojho syna odviesť odo mňa, takže by uctievali iných bohov; a vzbĺkol by Pánov hnev a rýchlo by ťa vyhubil. "

Podporované boli vojny za oslobodenie, na vyhnanie utláčateľských tyranov: Numeri 10:9: „A keď budete už vo svojej krajine tiahnuť do boja proti nepriateľovi, ktorý vás bude utláčať, zatrúbite na týchto trúbkach trhano. Vtedy si Pán, váš Boh, spomenie na vás a vy nájdete ochranu pred svojím nepriateľom.” A títo agresori, ktorí bojovali proti nášmu ľudu, nemali byť ponechaní v podmienkach, aby to mohli opäť učiniť. Ľud bol varovaný, aby sa sám nestal agresorom, útočiacim na ostatných, ktorí mu boli naklonení, ale, ak mu nejaký národ vyhlásil vojnu, pravidlo bolo takéto: “Ak pritiahneš k mestu, aby si ho dobyl, najprv mu ponúkneš mier. Ak prijme a otvorí brány, bude všetok ľud, ktorý v ňom je, zachovaný a bude tvojím poddaným a poplatníkom. Ale ak s tebou nebude chcieť uzavrieť zmluvu a začne s tebou bojovať, budeš ho obliehať. A keď ti ho Pán, tvoj Boh, vydá do rúk, pobiješ ostrím meča všetko, čo v ňom bude mužské.” [Deuteronomium 20:10-13].

A little of that sort of thing in Viet-Nam would restore peace in a hurry.

Exodus 15 verse 3: „Pán je bojovník, Pán je meno jeho.”

Žalm 144 verse 1: „Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.” Toto je jeden z Dávidových žalmov, a ako si spomínate, Dávid je jediným človekom, o ktorom Boh povedal, “Toto je muž podľa môjho vlastného srdca.” Pravidlom bol všeobecný bojový výcvik.

Numeri 26:1-2: “Po nákaze hovoril Pán Mojžišovi a Áronovmu synovi Eleazarovi: "Urobte súpis celej izraelskej pospolitosti, od dvadsiatich rokov nahor podľa ich rodín, všetkých bojaschopných.” Všetci boli registrovaní kvôli odvodu, od veku 20 rokov vyššie. Odstránilo kresťanstvo všetko to? Odhalilo, že všetko, čo Boh vyjadril predtým, bol omyl, ktorý treba zanechať? Nie, samozrejme, že nie. Ježiš Kristus to všetko potvrdil.

Lukáš 12:51: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“ Zmiešať nás s našimi nepriateľmi v OSN, jedná veľká, šťastná, satanská rodina? Nie, rozdelenie, separácia. „A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa...” Je to príkaz od začiatku. [2. Korinťanom 6:17]

Lukáš 22:36 [Ježiš hovorí k svojim učeníkom]: „Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč.”

Matúš 10:34: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.” Nemôžete mať skutočné kresťanstvo, nekompromisný odpor voči satanskému zlu, bez vojny, pretože satanistická organizcia na zemi vás nenechá na pokoji bez boja. Musíte prijať rozhodnutie z dvoch možností: buď opustiť Boha a pridať sa k silám Satana, alebo sa postaviť za Boha a bojovať so Satanom – jendo aleob druhé, inej možnosti niet.

Biblia jasne uvádza, že Boh vôbec nie je pacifista, v zmysle dnešných pacifistov. Znamená to teda, že Boh nemá rád pokoj a mier? Nie, to vôbec nie. Chce skutočný mier, ktorý sa dá dosiahnuť len podľa Jeho zákonov. Mier, aký má ľud Číny nie je mierom v očiach Božích.

V Levitikus 26 Boh hovorí: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení a zachováte moje príkazy a budete konať podľa nich, ... Dám pokoj v krajine, keď budete odpočívať, nik vás neprestraší. Divé zvery vyženiem z krajiny a nijaký meč nevnikne do vašej krajiny. Svojich nepriateľov zaženiete na útek a popadajú mečom pred vami. Päť vašich zaženie sto na útek a sto vašich zaženie na útek tisíc a vaši nepriatelia padnú mečom pred vami.” Namiesto toho sme sa k Bohu obrátili chrbtom, aby sme získali hlasy menšín, a máme 35 tisíc mŕtvych Američanov v južnom Vietname, proti nepriateľovi, ktorý nám nesiaha ani po päty.

Je ťažké nájsť niečo, v čom by sme zákony Božie neprekrútili. Vezmite si napríklad zákony o občianstve a spôsobilosti na zastávanie verejného úradu. Hocikto z krajiny, ktorej ľud nepochádza z našej rasy, ktorej civilizácia nie je civilizáciou nášho druhu, ktorej ideály nie sú vôbec podobné našim ideálom, môže prísť sem a za krátky čas byť naturalizovaný, majúc plné občianstvo, rovnaké ako niekto, kto sa tu narodil. Nuž, to je úplný protiklad voči Božiemu zákonu. Podrobne je Boží zákon vysvetlení v Deuteronomiu 23:3-8. Tí, ktorí sú rovnakej rasy ako my, ale nie z Izraela: pamätajte, že Abrahám mal mnoho potomkov, Izák bol iba jedným z nich, tí, ktorí sú rasovo identickí, aj keď nie z našich izraelských národov, tým bolo umožnené občianstvo po 3 pokoleniach. V tej dobe by mali mať v sebe absorbovaný náš pohľad na svet.

Ale tí, ktorí nie sú rasovo príbuzní, tí až do desiatej generácie nemohli získať občianstvo. Cudzincom nebolo možné zastávať žiaden verejný úrad.

Deuteronomium 17:15: „Kráľom nesmieš urobiť príslušníka iného národa, ktorý by nebol tvojím bratom!” Výraz “cudzinec” (tuná “príslušník iného národa” - pozn. prekl) však neznamená niekoho neznámeho, koho nepoznáte, hebrejský výraz “nokri” znamená osobu odlišnej rasy. Keď sa nejaký ne-Izraelita môže dostať k verejnému úradu, Biblia jasne uvádza, že je to pre nás kliatba a trest za naše zlo.

Deuteronomium 28 verses 15 and 43 to 45: „Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti ja dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. “ Potom pokračuje v uvádzaní niektorých z nich a dostávame sa k tomuto [v Deuteronomiu 15 verses 43-45]: „Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty, ty však budeš upadať a budeš mu podriadený. On ti bude požičiavať a ty mu nebudeš môcť požičať; on bude hlavou, a ty budeš chvostom. Všetky tieto kliatby na teba doľahnú a dochytia ťa, kým ťa nezničia, pretože si nepočúval hlas Pána, svojho Boha, a nezachovával si jeho príkazy a ustanovenia, ktoré nariadil”

Čo sa zahraničnej politiky týka: Počúvate hlupákov papagájovať: „Musíte milovať svojich nepriateľov.“ Spomeňte si, že Biblia veľmi pozorne hovorí „váš nepriateľ“ a rozlišuje medzi vaším nepriateľom a Božím nepriateľom. Ak je váš blížny Izraelita vaším nepriateľom, je ním z dvoch dôvodov. Buď ste mu skutočne čosi zlé vykonali, čo si žiada nápravu z vašej strany, alebo si chybne myslí, že ste mu niečo zlé vykonali, a v tom prípade by ste mu mali vysvetliť, že to tak nie je.

No Boží nepriateľ je čosi úplne odlišné. Pamätáte si, že pri rozdelení Izraela po smrti Šalamúna, sa severné kráľovstvo okamžite dostalo k modloslužobníctvu, a prirodzene, Boh kvôli tomu od severného kráľovstva odvrátil svoju priazeň. O niečo neskôr jeden z júdskych kráľov, ktorý sa tak napoly snažil byť dobrý, poslal vojenskú pomoc kráľovi Izraela v nejakej bitke, za čo sa mu dostalo tohto pokarhania: „Rúhačom treba pomáhať? Miluješ tých, ktorí nenávidia Pána?” Preto si si zaslúžil Pánov hnev.” [2. Kronická 19: 2]. Keď pomáhate Božím nepriateľom, keď sa staviate na ich stranu, sami sa stávate Božími nepriateľmi a môžete očakávať, že vás za to stihne trest, a papagájovanie „miluj svojho nepriateľa, miluj svojho nepriateľa“ na tom nezmení ani ň. Boha chytľavými frázami neobalamutíte.

V Žalme 139 kráľ Dávid hovorí nasledovné: „Či nemám mať v nenávisti tých, čo nenávidia teba, Pane, a s odporom sa odvracať od tých, čo povstávajú proti tebe? Skrz-naskrz ich nenávidím, stali sa mi nepriateľmi.” Pozrel snáď Boh na Dávida a povedal, ó, ty si jeden z tých hnusných šíriteľov nenávisti? Nie! Na dvoch miestach v Biblii, v Skutkoch 13:22 a v 1. Samuelovej 13:14 nachádzame, že Boh povedal: „Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca... “ Ak niekto z nás dokázal takéto schválenie získať, to by bolo čosi!

Teraz k ekonomickým zákonom riadiacim podnikanie: Samozrejme, vyžadovalá sa nastriktnejšia úprimnosť žiadne falošné miery, žiadne falošné váhy. To nájdete v Deuteronomiu 25:13-16 a Levitikus 19:35-36.

Pracovné právo má svoj základ v Biblii. Nesmie dochádzať k útlaku zamestnancov, ktorí pre vás pracujú; sluhov, ako sú označovaní v Biblii, no väčšina dnes zamestnaných by takéto označenie nebrala priaznivo. Bez ohľadu na to nesmú byť utláčaní [Leviticus 25:39-42 a 47-55] a mzdy musia byť vyplácané načas. V tých časoch sa mzda vyplácala denne. Priemerný pracujúci človek nemal veľa, aby si mohol dovoliť byť mesiac alebo týždeň bez mzdy, preto tie museli byť vyplácané každý deň pred západom slnka [Deuteronomium 24:14-15].

Pri pôžičkách, nemal sa vyžadovať žiaden úrok, okrem požičiek cudzincom. Svojmu blížnemu ste nemohli počítať žiaden úrok. Dnes hovoríme – úžera je viac ako, napríklad, 40 percent ročne. V biblickom vyjadrení to bolo všetko nad rámec pôžičky, čo len jediný halier. Inými slovami, dlžník musel zaplatiť to, čo si požičal, bez úroku. Nemali ste žiadnu povinnosť snažiť sa,a by bol ľud iných rás rovnako prosperujúci ako Izrael. Ak si od vás chceli požičať, aby získali niečo z vašej prosperity, bolo dostatočne spravodlivé, aby vám za to zaplatili, a ne-Izraelitom ste mohli úrok účtovať, pozri Deuteronomium 23:19-20; Levitikus 25:35-38. I v tých dňoch mali hypotéky, a ak sa človek dostal do ťažkostí a musel založiť rodinnú usadlosť, alebo ju predať, mal právo vykúpenia. Inými slovami, nemohli ste prísť o svoju farmu, ktorá bola zdrojom obživy rodiny, natrvalo.

Nuž, dom v opevnenom meste bol inou klasifikáciou. Ak ste predali dom v meste, mali ste na jeho vykúpenie jeden rok, a ak ste ho behom roka nevykúpili, stratili ste ho navždy. Ale ľudia žijúci v meste neboli závislí na dome ako na svojom zdroji obživy. Brašnár alebo zlatník, žijúci v meste, sa kľudne presťahoval do iného domu a pokračoval vo svojej práci. No pokiaľ ide o farmu, ktorá bola zdrojom obživy rodiny, každý 50. rok, rok Jubilea, všetok majetok, ktorý bol predaný alebo zabavený, sa vrátil pôvodnému majiteľovi bezodplatne. Nie 50 rokov od doby predaja, ale každý 50. rok v kalendári. Ak bolo Jubileum posledný rok, mohli ste založiť či predať svoj majetok na ďalších 50 rokov. Ak mal byť Jubileom nasledujúci rok, mohli ste založiť svoj majetok po zvyšok aktuálneho roku. Keď nastal čas, majetok sa vrátil späť bezodplatne.

Spomínate si, čo sa stalo s rímskou ríšou? Keď boli národom húževnatých, nezávislých farmárov, stali sa mocnou ríšou, ktorá vládla väčšina známeho sveta. Potom došlo k nevyhnutnému. Farmári sú – samozrejme – vystavení vrtochom počasia, hmyzu a podobne. Mali zlý rok, žiadna úroda, a priemerní farmári nemali dostatok zásob na prežitie na ďalší rok, a tak museli založiť sovje farmy, o ktoré prichádzali alebo ich museli predať. Presúvali sa do mesta, kde sa stali mestským davom bez pôdy, a tu začína pád rímskej ríše – čo môžete nájsť podrobne opísané v Gibbonsovej knihe „Úpadok a pád rímskej ríše“.

To sa Božiemu ľudu, Izraelu stať nemalo. Každý siedmy rok, rok oslobodenia, boli Izraeliti oslobodení od bremena nesplatených dlhov. Bolo povinnosťou každého človeka, ktorý bol dlžníkom, aby sa pokúsil čo v najväčšej miere svoje dlhy splatiť. No niekedy sa stávalo, že mnohí, napriek poctivej snahe a dobrej viere, svoje dlhy splatiť nedokázali. Viete, ako je to dnes, keď človek dlhuje nejaké peniaze: veriteľ nečaká, dá ho k súdu, získa exekučný výmer na plat, tak dookola. Podľa zákonov Kráľovstva Božieho k tomu dochádzať nemohlo. Čo nebolo splatené, po všetkých poctivých snahách o splatenie, keď nastal siedmy rok, bolo zrušené. A to znamenalo nový začiatok.

Boh prisľúbil, že ak národ bude žiť podľa týchto zákonov, ak veritelia uznajú odpustenie dlhov každých sedem rokov, tak pošle takú prosperitu, že títo veritelia nepocítia žiadnu stratu kvôli tomu, že nedolujú od svojich dlžníkov poslednú korunu. Samozrejme, niečo také jednotlivec do praxe pravdepodobne nezavedie. Inými slovami, ste viac-menej väzňom sociálneho či ekonomického systému, v ktorom žijete. No ak by to národ prijal, je nám prisľúbená prosperita, ktorú by sme mali. Po siedmych takýchto periódach prichádza rok Jubilea.

Keď ste svoj majetok predali, alebo stratili kvôli dlhom, po siedmom roku sa od vás nemohli vymáhať žiadne peniaze, no majetok sa vám automaticky v siedmom roku nevrátil, k tomu došlo len v roku Jubilea.

V poľnohospodárskych zákonoch máte pravidlá, ktoré porušujeme neustále a za čo platíme. Jedným z týchto pravidiel bolo to: keď sadíš stromy, nemôžeš netrpezliov čakať, aby si schmatol prvé jablko, pomaranč alebo čo je to za plod, ktorý strom urodí. Prvé tri roky nesmiete nechať na strome vytvoriť žiaden plod, musíte ísť a otrhať všetky kvety, aby sa ovocie nevytvorilo. V štvrtom roku, ak chcete, môžete nechať ovocie dorásť, ale žiadne z toho nie je pre vás, všetko ovocie z úrody má byť dané chrámu ako dar. Až úroda v piatom roku patrí vám.

Stalo sa, že som mal možnosť to vidieť na vlastné oči. Hádam, že väčšina z vás vie, kde sa nachádza Escondido, približne 20 míľ od San Diega. Môj známy tam kúpil kus zeme a zasadil sad pomarančovníkov.. A v tom istom roku tak učinil i jeho sused. Na rovnakej strane vrchu, rovnako vystavené slnku a počasiu, rovnaká pôda – žiaden rozdiel, akurát plot, oddeľujúci dva pozemky. Díval som sa na ne, keď sa na stromoch vytváralo ovocie v piatom roku. Na susedovom pozemku neboli stromy obzvlášť vysoké a veľké, a vetvy boli tenké. Na nich pár pomarančov, nie nejako veľa, a pod každou z týchto tenkých vetiev bola drevená vzpera, aby sa vetva nezlámala pod váhou týchto pomarančov. Môj známy však nasledoval Boží zákon. Po štyri roky nenechal na stromoch vzniknúť žiadnemu ovociu, a až v piatom roku sa rodila jeho prvá úroda. Jeho stromy boli takmer dvojnásobne vyššie než susedove. Počet jeho pomarančov bol taktiež viac než dvojnásobný než počet susedových plodov, a pod vetvami nemal žiadne vzpery, pretože neboli potrebné. Na konci piateho roku mal môj známy väčší zisk, predajnejšie ovocie, než jeho sused za celých 5 rokov – a v ďalších rokoch to platilo rovnako.

Boh s vami nezamýšľa diskutovať, prečo by ste to a to mali robiť. Hovorí vám – tak je to najlepšie, tak to robte. Ak ste zvedaví a dáte si tú námahu, zistíte, že je na to dobrý dôvod. Odo dňa, kedy boli stromy tohto suseda o čosi vyššie od buriny, snažil sa tento dostať každý možný pomaranč, a sila rastúcich stromov bola príliš venovaná produkcii ovocia, a príliš v malej miere využitá na rast stromu. Môj známy nasledoval Boží zákon: ani kúsok sily rastúceho stromu nebol venovaný ovociu, všetko smerovalo na to, aby vyrástli silné, odolné, zdravé stromy. Po ukončení obdobia rastu nech strom prináša ovocie, a bude ho hojne.

Ďalším z týchto poľnohospodárskych zákonov je, že vašej pôde sa musí dostať sabatu odpočinku, podobne ako ho máte vy. Jeden rok v siedmyych musí krajina odpočívať ladom (úhorom). Sadíte a žnete úrodu 6 rokov, a na siedmy nechávate ladom – a my sme na to príliš chamtiví.

Prečo raz za sedem rokov rok odpočinku? Rastlina z pôdy získava dve veci: humus, dusičnany obsahujúce zvyšky bývalého rastlinstva, a minerály. Viete, ako čítate o tom, čo nazývajú skrytým hladom: konzumujete rastliny z vyčerpanej pôdy, ktorým chýbajú vitamíny, a obzvlášť minerály, ktoré z pôdy nemôžu získavať. Zrniečko piesku obsahuje minerály, ale tie rastlina nevyužjie, pretože kremeň nie je rozpustný vo vode, z ktorej rastlina získava výživu. V pôde sa nachádza množstvo baktérií a vedľajším produktom ich existencie sú isté kyseliny, ktoré rozpúšťajú povrch piesočných zrniek, meniac ich na rozpustné soli. A korene rastlín prijímajú z pôdy túto vodu a získavajú tak minerály pre zdravý rast. Dnes môžete do pôdy sypať dusičnaté hnojivá v akomkoľvek množstve, iste, je to krátkodobá pomoc – budú zelené asi tak, ako keby ste ich na zeleno natreli – ale nebudú zdravé. Musíte mať tieto rozpustné minerály. Tisíce rokov sme nechali šľachtili naše rastliny kvôli vysokým výnosom, čo znamená, že značne spočívali na kvalite pôdy. Na konci šiestich rokov ste takpovediac vybrali svoj účet rozpustných minerálov v pôde. Aká rezerva tam bola, bola použitá a to rýchlejšie, než ju baktérie dokážu nahradiť. Ak ju necháte počas siedmeho roku odpočívať, baktérie pokračujú vo svojej činosti a v ďalšom roku máte pripravenú ročnú zásobu minerálov. Vaša rezerva bola obnovená novým príspevkom. A tak v ôsmom roku, keď zasadíte svoje rastliny, prinášajú celoročný výnos navyše k úrode aktuálneho roku, a len málo berú z rezervy minerálov, ktorá vydrží ďalších šesť rokov. Potom nasleduje ďalší rok odpočinku pre pôdu.

Pred pár rokmi som videl údaje, ktoré vydal niekto, kto bezpochyby o božskom zákone nevedel nič, akurát zaznamenával štatistické údaje. Ministerstvo poľnohospodárstva samozrejme poznalo hektárový výnos v istých oblastiach, kde nasadili pšenicu, než ich búrky prinútili nechať pôdu opdočívať. Nuž, niekoľko rokov pôda ležala ladom, a nakoniec začali opatrne osievať, a táto soba oznamovala: „Úroda v prvom roku po niekoľkoročnom odpočinku bola o 400 percent vyššia než pred obdobím prašných búrok.“ Pozrime sa teraz, čo dosiahnete porušovaním Božích zákonov. U väčšiny našich prérijných štátov na Stredozápade máme vcelku presné štatistiky ohľadom hektárového výnosu pšenice a kukurice, od doby, kedy boli prvýkrát podrobené kultivácii, a dnes nedosahujeme rovnaký výnos ako pred 75 či 100 rokmi, tenteo výnos klesol.

Predpokladajme však, že máte rovnomernú úroveň produkcie. Ročná úroda je, povedzme, jedna jednotka. Za osem rokov je to osem jednotiek. Teraz predpokladajme dodržiavanie Božieho zákona: jedna jednotka za každý z prvých šesť rokov, preskočíme siedmy rok, tam nič, a v ôsmom roku štyri jednotky. Šesť a štyri sú desať, v porovnaní s ôsmimi, ak nedoprajete zemi odpočinok.

Myslíme si, že sme príliš chytrí, keď sme len príliš chamtiví na to, aby sme Božie zákony nasledovali. No pre všetky Božie zákony existuje dobrý dôvod, a ak ich nasledujete, vyplatí sa to.

Čo sa týka zákonov o jedle, prečítam vám jeden: Deuteronomium 12:23-25, nemáte jesť loj (zvierací tuk), ani krv. Leviticus 7:23-24 sa týmto tiež zapodieva. Ďalším pravidlom je nejesť žadne nakazené mäso, mäso, ktoré bolo v kontakte s niečím čo ho mohlo nakaziť bakteriálnou infekciou či iným jedom. Prečítajte si taktiež Levitikus 7:19.

Pokiaľ ide o vhodné mäso, je nám dané pravidlo: Môžete jesť mäso tých zvierat, ktoré majú rozdelené kopyto a prežúvajú. Zajac či králik prežúvajú, ale majú pazúriky, nie kopytá. Prasa má rozdelené kopýtko, ale neprežúva. Bravčovina a zajačie mäso sú preto zakázané, rovnako ako ťavie mäso. Ťava prežúva, ale nemá kopytá. Dobytok s rozdelenými kopytami, ovce, jelene, to sú povolené mäsá, pretože tieto zvieratá prežúvajú.

Prečo by ste niečo z toho nemali jesť? Nie sú tieto pravidlá doplnkové? Nie. Môžete Boží zákon zavrhnúť, jesť bravčovinu a dostať trichinózu. V USA sa ročne objavuje mnoho prípadov trichinózy, z veľkej väčšiny nie sú diagnostikované. Sú to maličké červíky, nepatrné, takmer mikroskopické, ktoré sa dostávajú skrze svaly, vyhryzúc si maličkú jamku, vybudujúc si ochranu membránou, a v tejto jamke zostávajú, výživu získavajúc z krvi. A tak zjete mäso nakazeného prasaťa, ktoré nie je dobre prepečené. Vo vašom žalúdku sa mäso rozloží, čo znamená, že i schránky okolo týchto malých červíkov sa rozložia, čo ich oslobodí. Prevŕtajú sa cez steny čriev do krvných ciev a plávajú v krvi po celom tele, až sa niekde zastavia a zavrtajú do svalov. Ak sa niektoré zavŕtajú do pečene, môžete dostať žltačku a možno máte podozrenie na cirhózu. No bez pitvy si nemôžete byť istí, či ide o trichinózu alebo nie. Zajace sú nositeľmi mnohých chorôb, ako napr. mnohokrát osudná tularémia.

Nuž, aj keď ste bravčové mäso dokonale uvarili, aby ste zabili všetky červíky, neznamená to, že sa z neho stalo zdravé jedlo. Z bravčoviny môžete získať mnoho ďalších chorôb, a aj keď samotné baktérie sú zničené.

Ryby: Akékoľvek ryby s plutvami a šupinami sú vhodné na konzumáciu. Mnoho ľudí je sumca, no ten nemá šupiny, len kožu. A sumec je požierač mršín, požiera mŕtve a hnijúce veci vo vode.

Medzi vtákmi je mnoho zakázaných. Samozrejme, sup a havran, ako i ďalšie mršinožravce, sú zakázané, no vo všeobecnosti sú zakázané mäsožravce – orol, sokol atď. - rovnako ako medzi štvornohými zvieratami. Všetky mäsožravce sú zakázané.

Niektorí ľudia majú radi medvedie mäso, no to je striktne zakázané. Tieto veci sú nezdravé. Slimáky, myši, jašterice sú taktiež zakázané, no niektorí budú jesť hocičo. Tak ako tak, tieto sú zakázané.

Nejedzte mäso žiadneho zvieraťa, ktoré uhynulo na chorobu. No, ak sa vyberiete do poľa a nádjete mršinu kravy, ktorá zomrela na slintačku, a vyrežete si z nej steak, vezmete domov a zjete ho, pravdepodobne o svoju spásu neprídete, vlastne môžete skončiť v nebesiach oveľa rýchlejšie. Bezprostredne prídete o zdravie a veľmi pravdepodobne i o život.

Všetky zákony, ktoré vytvárajú túto praktickú skupiny, sa nezapodievajú vašou duchovnou spásou, ale praktickým životom tu a teraz. Prečo teda Boh urobil viac, než ako dať návrhy? Nuž, v podstate povedal: „Chcem mať zdravý národ, ktorý mi bude slúžiť, nechcem, aby ste boli nakazení trichinózou či inými chorobami. Neznečisťujte sa týmito vecami, ak chcete byť mojím ľudom, mojou demonštráciou toho, aký by mal národ byť. Povedal som, že ak budete poslúchať moje zákony, budete mať dobré zdravie, dlhý život, pokoj a prosperitu. Nepokazte túto demonštráciu tým, že si budete privádzať choroby kvôli porušeniu tých zákonov, ktoré som vám ako vedenie dal.“ A tak boli tieto zákony presadzované. V dobách Starej Zmluvy boli dokonca presadzované pod hrozbou trestu smrti, pretože Boh chcel, aby tento národ mal šancu dokázať svetu, čo dokáže poslušnosť voči Jeho zákonu. Vždy, keď sa vraciame k tomu, aby sme žili podľa Božích zákonov, môžeme získať prospech, ktorý prinášajú.

Bola Noachova potopa celosvetová?

2007-12-04T20:41:00.000+01:00

Pastor Frederick Forkrist

Bola či nebola Noachova potopa celosvetová? Diskusií na túto tému nemajú konca. Na jednej strane kresťania, obhajujúci pravdivosť Biblie, na druhej strane ateisti, snažiaci sa túto tému využiť na diskreditáciu celého učenia Biblie. Jedni i druhí nechcú povoliť, jedni i druhí zachádzajú až do extrémov, aby svoju pozíciu obhájili. ALE - je možné, že by sa oba nezmieriteľné tábory dokázali zhodnúť? Takáto možnosť existuje, a nevyžaduje si ani mnoho úsilia - stačí veriť tomu, čo je napísané a nevymýšľať si zbytočné bájky, ktoré síce vyhovujú teológii niektorých denominácií, ale sú nevedecké a rovnako tak nebiblické.

Celý problém vlastne spočíva v pár nepochopeniach. Za prvé - výraz "zem", ako ho nachádzame v Písmach, nie vždy znamená celú planétu. Za druhé, svet pre vtedajších jeho obyvateľov neznamenal svet, ako ho poznáme dnes.Za tretie - treba čítať pozorne Písma a nepredstavovať si, že napriek niektorým extrémnostiam vo veku niektorých protagonistov dokázali vtedajší obyvatelia žiť a rozmnožovať sa inak, než to vieme dnes.

Univerzalistická predstava Noachovej potopy je vlastne vcelku jednoduchá - prišla potopa, všetko živé sa utopilo, okrem Noacha a jeho rodiny, plus zvieratstvo v arche. Z týchto ľudí a zvierat sa zase zaľudnila a zvieratami zaplnila celá zem. Bodka.

No ono to tak jednoduché, drahí čitatelia, vôbec nie je. A to ani z hľadiska logiky a poznania sekulárnych vied, a ani z hľadiska biblického. Najväčší problém v porozumení Noachovej potopy je to, že ľudia v podstate Písma ani nečítajú, ale spoliehajú sa na to, že im to bolo podané tak, ako to je. Lenže platí stále to známe - keď dvaja hovoria to isté, nemusí to byť to isté. A tu sa nám ponúka nádherný príklad.

Poďme sa teda pozrieť na celú vec z pohľadu Písem. Aby sme nevybočovali z celkového kontextu, prezentujme si tu kompletný úryvok z Písem, kde sa o potope hovorí:

"Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodili dcéry, Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné, a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. A Pán povedal: "Môj duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov." V tom čase boli na zemi obri ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia. Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: "Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil." Iba Noe našiel milosť u Pána. Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. Noemovi sa narodili traja synovia: Sem Cham a Jafet. Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. Tu povedal Boh Noemovi: "Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a zvnútra i zvonka ho vymaž smolou! A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška. Na korábe sprav aj otvor na jeden lakeť, urob ho hore dookola! Aj dvere daj na bok korába a urob spodné, stredné a vrchné poschodie. Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm." A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh. Potom Pán povedal Noemovi: "Vojdi ty a celá tvoja rodina do korába, lebo som videl, že iba ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení. Zo všetkých čistých zvierat vezmi po sedem samcov a samíc, zo zvierat, čo sú nečisté, po dvoch, samca a samicu. Aj z nebeského vtáctva vezmi po sedem samcov a samíc, aby sa zachovalo nažive semä na celej zemi. Lebo už len sedem dní a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil. A Noe urobil všetko tak ako mu rozkázal Pán. Noe mal šesťsto rokov, keď bola potopa vôd na zemi. I vošiel Noe a s ním aj jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov pred zátopou vody do korába. Aj z čistých i z nečistých zvierat, z vtáctva a zo všetkého, čo sa hýbe na zemi, vošlo po dvoch, samec a samica, do korába s Noemom, ako mu prikázal Pán. Po siedmich dňoch sa privalili na zem vody potopy. V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí. A práve v ten deň vošiel do korába Noe, jeho synovia: Sem, Cham a Jafet, jeho žena a ženy je ho synov s nimi. Oni a všetky zvieratá podľa svojho druhu i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, podľa svojho druhu a všetko vtáctvo podľa svojho druhu všetky operence a okrídlence vošli k Noemovi do korába po páre z každého tela, v ktorom bol dych života. A čo vošlo, bol samec a samica z každého živočícha, ako mu prikázal Boh. A Pán zavrel Noema zvonku. I nastala štyridsaťdenná potopa na zemi: Vody pribúdali a vyzdvihli koráb zo zeme do výšky. Vody veľmi stúpali a zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách. A vody vzrastali ďalej na zemi, takže zaliali všetky, aj vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom. Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala. I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. Všetko čo malo v nozdrách dych života, všetko, čo žilo na suchu, zomrelo. Zahubil všetky bytosti, čo boli na zemi: ľudí aj dobytok, plazy i nebeské vtáctvo, a boli vyhubené zo zeme. Ostal iba Noe a to, čo bolo s ním v korábe. A vody ovládali zem ešte stopäťdesiat dní. Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali. Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba. Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov..." (Genesis 6:1 - 8:5)

"Keď sa ľudia začali na zemi množiť..." V slovenčine rozdeľujeme výraz zem a Zem (planéta) veľkým písmenom pri označení planéty. Ale pri rozhovore? samozrejme, to vyplýva z kontextu, v ktorom sa tento výraz používa. Hebrejčina si týmto nevystačí, ale používa rôzne výrazy pre ten ktorý kontext. Menovite ide o výraz "erets" a "adamah". A aj keď oba tieto výrazy sú v Biblii prekladané (aj) ako zem, majú rôzne významy. Je zaujímavé, že v našej pasáži z Písem sú použité oba tieto výrazy. Poďme sa teda na ne pozrieť, najprv na výraz „erets“. Tento výraz je definovaný Strongovou konkordanciou (Strong's Concordance) nasledovne:

0776 #r,a, 'erets {eh'-rets}

Význam: 1) krajina, zem 1a) zem 1a1) celá zem (v protiklade k časti zeme) 1a2) zem (v protiklade k nebesám) 1a3) zem (obyvatelia) 1b) krajina 1b1) krajina, územie 1b2) oblasť, región 1b3) kmeňové územie 1b4) kus pôdy 1b5) krajina Kanaanu, Izraela 1b6) obyvatelia krajiny 1b7) Šeol, krajina bez návratu, (pod)svetie 1b8) mesto (-štát) 1c) pôda, povrch zeme ...

Pôvod: z nepoužívaného koreňa slova, pravdepodobne vo význame byť pevný

Použitie: AV - krajina 1543, zem 712, krajina (geograficky) 140, pôda 98, svet 4, cesta 3, obyčajný 1, pole 1, národy 1, pustatina (divočina) + 04057 1; 2504

A teraz výraz “adamah”:

127 hm'd'a] 'adamah {ad-aw-maw'}

Význam: 1) pôda, zem 1a) pôda (všeobecne, obrábaná, prinášajúca obživu) 1b) kus zeme, určitý kus zeme 1c) zemská hmota (na stavanie či konštrukciu) 1d) zem ako viditeľný povrch 1e) krajina, územie 1f) celá obývaná zem 1g) mesto v Naftali

Pôvod: z 0119; TWOT - 25b; n f

Použitie: AV – krajina (krajiny) 125, zem 53, pôda 43, krajina (zemepisne) 1, poľnohospodár 2, poľnohospodárstvo 1; 225

Ako vidíme, oba tieto výrazy sa dajú zamieňať, záleží od konkrétneho kontextu. Krásny príklad nájdeme hneď v prvom verši Písma:

“Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.” (Genesis 1:1)

Tuná použitý výraz pre “zem” je výraz “erets”. Z kontextu verša vyplýva, že biblický pisateľ zaznamenáva stvorenie nebies a planéty. Poďme sa pozrieť na iný príklad:

“Potom Pán povedal Mojžišovi: "Povedz Áronovi: “Vystri svoju palicu a udri prach zeme, aby sa po celej egyptskej krajine premenil na komáre!"” (Exodus 8:12)

V oboch prípadoch je použité to isté hebrejské slovo, ERETS! Istotne nikto nebude tvrdiť, že Áron mal udierať celú planétu! Ako sa dá vidieť, je skutočné dôležité vychádzať z kontextu, aby sme sa vyhli chybným záverom.

V pasáži Genesis 4:10-14 nachádzame použitý hebrejský výraz „adamah“:

“Pán povedal: "Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi." Kain povedal Pánovi: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš od zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma." “

Zrejme nikto nebude tvrdiť, že sa Kain odobral na Bajkonur či Cap Canaveral na Floride, nasadol do rakety a odletel zo zeme preč. Preto je dôležité venovať sa skúmaniu slov, nakoľko nie všetko, čo sa zdá byť evidentné, tak jasné v skutočnosti je.

Zatiaľ však nemôžeme jednoznačne určiť, či bola Noachova potopa celosvetová, keďže oba tieto výrazy môžu v istom prípade mať význam i „celej planéty“. Na pomoc nám však prichádza kontext.

Predstavme si priebeh takejto potopy: podzemné vody sa rozlievajú po povrchu zeme, k tomu sa pridáva dážď...až vodná hladina siaha 15 lakťov nad Mount Everest, najväčšiu to horu sveta. Aspoň takto to vidia zástancovia celosvetovej potopy.

Charles A. Weisman uvádza: „Kvôli týmto veršom mnohí tvrdia, že Potopa bola celosvetová, a že vrchy najvyšších vôd (cca 29 tisíc stôp) boli pokryté 15 lakťami (cca 22 stôp) vody. To znamená, že voda by sa nachádzala v nadmorskej výške 5 míľ (cca 8 km). Tlak vody by bol okolo 800 ton na štvorcový palec (cca 124 ton na centimeter štvorcový). Desať mesiacov tohto tlaku, spolu s nedostatkom svetla a zmesou morskej vody, by zničilo všetky rastliny a semená na planéte. Celkový životný cyklus, ktorý je závislý na rastlinách, by skončil, no zvieratá, vypustené z archy, zrejme rastlinstvo na obživu našli.“

Dajme tomu, odhliadneme od problémov s dýchaním v takejto výške a počudovaniu sa, ako tam ľudia s chatrným oblečením mohli prežiť (iste nikto nepredpokladá, že vtedy ľudia chodili bežne v horskom termo výstroji). Celá planéta sa kúpe v temnej ľadovej vode...až nakoniec – ako uvádza Písmo - „Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali. Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba. Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo.“

Dovoľte mi otázku – KAM prúdili a odtekali vody potopy? Predstavte si potopenú zem ako bazén. Má niekto snahu vyčerpať vodu z bazéna tak, že z jedného konca bude vodu naberať a do druhého ju bude vlievať? Ak áno, tak prajem príjemnú prácu. Presne to však hlásajú zástancovia celosvetovej potopy! Pretože ak vietor vody rozfúkaval, takto vzniknuté vlny dopadali zase do tej istej vody! A odkiaľ sa vlastne celé to množstvo vody vzalo? Viac než 97 percent vody na zemi sa nachádza v oceánoch, a ako vieme, tie nie sú po celej zemi. Odkiaľ sa teda vzala voda na zatopenie planéty do výšky viac ako 8 kilometrov?

Priaznivci celosvetovej potopy však majú oveľa viac starostí. Ako všetci dobre vieme, okrem Noacha a jeho rodiny + zvieractva na palube archy neprežil potopu nikto iný. Aspoň takto sa to interpretuje.

No v Mojžišovej dobe však žili i ľudia, ktorí by podľa všetkého žiť nemali! Pozrime sa na pasáž zo 4. kapitoly Genesis:

“Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela. Ada porodila Jabela; on je praotcom tých, čo bývajú v stanoch a chovajú dobytok. Meno jeho brata bolo Jubal. On je praotcom všetkých, čo hrajú na citare a na flaute. Aj Sela porodila Tubalkaina, kováča, ktorý robil všelijaké veci z medi a zo železa.” (Genesis 4:19-22)

Mojžiš tento zápis písal v inšpirácii Duchom Svätým dávno po potope, a predsa hovorí o potomkoch Lámecha ako o žijúcich v jeho dobe – všimnite si, že nepíše, že ten a ten bol praotcom tých, čo “bývali”, “chovali”, “hrali”...ale uvádza ich v prítomnom čase, potomkovia týchto boli Mojžišovými súčasníkmi.

Predpokladám však, že ani to nie je pre mnohých presvedčivý argument. Tak poďme teda skúmať ďalej a ďalej.

Nevedno ako, ale Noach mal troch synov rôzneho rasového pôvodu – jedného černocha, jedného Aziata a jedného belocha. Je to pre mňa záhada, rovnako ako pre všetkých úprimných študentov Písma, ale zrejme to tak bude – ako inak by mohli byť na svete tieto tri rasy?

Na nešťastie pre všetkých propagátorov takéhoto nezmyslu sa v Písme také čosi ani náhodou nespomína. Noach bol dokonalý vo svojom pôvode, ktorý Boh určil ako “druh podľa svojho druhu”. Nie je možné, aby jeden pár jednej rasy, či už bielej, žltej alebo čiernej, mal potomkov inej rasy. Ak áno, tak by som sa na mieste manžela pozrel, kto mu chodí za ženou v jeho neprítomnosti!!!

Asi 500 rokov po potope však nachádzame zem zaľudnenú početnými národmi, s ich kráľmi a armádami. Môžem iba vyzvať čitateľov, aby sa vo chvíľach voľna pokúsili vypočítať – berúc do úvahy normálnu dĺžku tehotenstva a šestonedelia a za teoretického predpokladu, že ženy nerobili nič iné, len v jednom kuse rodili – koľko ľudí sa dokáže zrodiť z 3 párov ľudí za cca 500 rokov. Biblická chronológia nemôže byť ignorovaná, a tá – v závislosti na datovaní podľa Masoretského textu či Septuaginty – uvádza, že k potope došlo približne v 3. tisícročí pred Kristom. Na nešťastie, história nezaznamenáva náhle prerušenie zaznamenaných dejín v histórii rôznych, vtedy existujúcich národov. Nemôžem odpustiť ani poukázanie na zrejmú inkonzistenciu tvrdenia o všeobecnej potope v súlade s večným Božím Zákonom – ako by sa mohli 3 príbuzenské manželské páry rozmnožovať, ak nie vzájomným incestom medzi sebou?

Problém bežných judeo-kresťanov je, že si nedajú námahu preskúmať veci sami pre seba, napriek rade apoštola Pavla: “Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1. Tesaloničanom 5:21). Je veľmi smutné, že mnohí zo skutočne úprimných veriacich sa nechávaju, takpovediac, “opíjať rožkom” zo strany duchovných a kazateľov, ktorí by ich mali viesť k poznaniu. No ako len vhodne opisujú mnohých týchto kazateľov a duchovných slová proroka Izaiáša: “Jeho strážcovia sú všetci slepí, nevedia (nič); všetci sú nemí psi, nevládzu brechať: blúznia, ležia, radi si pospia. A sú to psi chamtiví, nepoznajú sýtosti. A to sú pastieri, čo nevedia chápať. Každý ide svojou cestou, každý za svojím ziskom, až do posledného. ” (Izaiáš 56:10-11)

Poďme teda preskúmať, ako to vlastne s Noachovou potopou bolo. Pokiaľ si spomínate, tak po spáchaní hriechu Boh Adama s Evou z Edenu vyhnal, a v Písmach čítame: “Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.” (Genesis 3:23-24)V tejto pasáži nachádzame jednu z nápovedí k riešeniu celej hádanky. Musíme určiť, kde sa nachádzal pôvodný Eden, z ktorého viedli kroky Adama a Evy východným smerom (preto boli na východnej strane postavení cherubovia). K tomu nám čiastočne poslúži informácia, nachádzajúca sa v Genesis 2:10-14: “Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky. Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň Ónyx. Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat).“ Ďalšou nápovedou je informácia o krajine Nod (krajina Úteku), do ktorej sa uchýlil Kain po zavraždení Ábela.

Eden musíme teda hľadať niekde v oblasti, kde sa vyskytuje rieka Eufrat Tigrisu, v mieste, kde vyvierajú z jedného zdroja 4 rieky (vrátane týchto). Takéto miesto nachádzame v pamírskej pložine, v úžine Tarim, v oblasti Taklamakan (medzi pohorím Tian Šan na severe a Hindukúšom na juhu), na hranici bývalého Sovietskeho Zväzu a Číny, viď obrázok. Z jazier tejto plošiny vytekajú štyri veľkú rieky, Indus, Jaxartes, Oxus a Tarim (Zdroj: Frederick Haberman – Tracing Our Ancestors). Ako sa dá vidieť, úžina Tarim nie je obyčajná dolinka, ktorá sa dá prejsť počas príjemnej prechádzky, ale obrovská kotlina s rozmermi cca 1000 míľ na dĺžku a nejakých 360 míľ na šírku (pre primitívnych nomádov určite dostatočná vzdialenosť na to, aby svoje okolie považovali za celý svet, rovnako ako pred objavením Ameriky sa za svet považovala známa Európa a časť Ázie), potopa v tejto oblasti by určite nebola malou potopou, hoci stále iba „lokálnou“ potopou.

Toľko k Noachovej potope ako k jednému z judeo-kresťanských mýtov nezakladajúcich sa na Biblii.