Väčšina Američanov má vo svojich domovoch 66 kníh v jednom zväzku, zvanú jednoducho – Biblia. Tá je náboženskou knihou 95 percent všetkých cirkví v anglicky hovoriacich krajinách, ako je tá naša.
Je pre vás Biblia uzavretou knihou? Či rozumiete iba jej častiam, kým zvyšok pre vás ostáva tajomstvom? Chcete zväčšiť vaše porozumenie Biblii, však? V pár ďalších minútach vám venujem kľúč, ktorý odomyká mystériá Biblie.
Biblický príbeh začína v Genesis 1:1: „Na začiatku Boh stvoril nebesia a zem.“ Vo zvyšku prvej kapitoly sa dozvedáme o stvorení zvierat a „všetkých pohybujúcich sa živočíchov na zemi a v mori“.
Kapitola 2 sa venuje formovaniu Adama, jeho umiestneniu v záhrade Eden, hovorí o Eve, ich neposlušnosti a vyhnaniu zo Záhrady. O pár ďalších strán čítame o potope, o záchrane Noacha a jeho domácnosti, a rozširovaniu jeho potomkov po celej krajine.
Na strane 9 mojej Biblie sa dozvedáme o budovaní babylonskej veže, o jej zničení, zmätení jazykov ľudí a ich rozptýleniu po celej zemi
Len na deviatich stranách Boh pokrýva mnoho stáročí, vrátane obrovských, strašných katastrôf. Na strane 10 Boh rozpráva k jednému človeku, mužovi menom Abrahám, a od tejto strany, po viac ako 1000 ďalších strán, je Biblia o Abrahámovi a jeho potomkoch.
Na strane 10, v Genesis 12, Boh tomuto mužovi hovorí:
A urobím z teba veľký národ a požehnám ťa a urobím veľkým tvoje meno, a ukáž sa ako požehnanie. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a toho, kto na teba zvoláva zlo, prekľajem, a všetky rody zeme budú sa istotne žehnať prostredníctvom teba.
Po tomto nasleduje množstvo stretnutí Boha s Abrahámom. Neskôr sa Boh stretáva s Abrahámovým synom, Izákom, a s Jakobom, Izákovým synom, a opakuje im sľuby (čiže zmluvy) učinené Abrahámovi. Všetky tieto sľuby a zmluvy sa zapodievajú budúcnosťou Jakobových potomkov.
Zvyšok Biblie sa venuje takmer výlučne týmto potomkom zmlúv a sľubov, Bibliou nazývaným „deti Izraela“.
Zákony, doktríny, varovania, karhania, to všetko je adresované Izraelu. Proroci sú Izraeliti. Pisatelia Starej i Novej Zmluvy sú Izraeliti. V Ámosovi 3 Boh Izraelu hovorí: „Zo všetkých rodov zeme poznám jedine vás". (Ámos 3:2)
Pavol v Rimanom 9:4 uviedol, že sľuby a zmluvy patria Izraelu:
Ktorí sami sú Izraeliti, ktorým patrí prijatie za synov a sláva a zmluvy a dar Zákona a svätá služba a sľuby.
Abrahám, aj keď v čase Krista mŕtvy po 2000 rokov, sa v Novej Zmluve spomína 69-krát. Keď sa Ján narodil, v Lukášovi sa spomína Zachariáš, ktorý hovorí, že Ján sa narodil, aby sa rozpomenul na Božiu zmluvu a prísahu, ktorú prisahal Boh otcovi Abrahámovi. A jeho otec Zachariáš bol naplnený Duchom Svätým a prorokoval, hovoriac:
„Nech je požehnaný Jahveh, Boh Izraela, lebo obrátil pozornosť na svoj ľud a pripravil mu oslobodenie. A vyvýšil pre nás roh záchrany v dome svojho služobníka Dávida, tak ako hovoril ústami svojich svätých prorokov zo starých dôb o záchrane pred našimi nepriateľmi a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia, aby prejavil milosrdenstvo v spojitosti s našimi predkami a rozpomenul sa na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorú prisahal nášmu predkovi Abrahámovi...“ (Lukáš 1:67-73).
V Skutkoch 3:13, Peter uviedol, že Otec Ježiša je „Boh Abrahámov, Izákov a Jakobov, Boh našich predkov.“
Štefan, prvý kresťanský mučeník, začal svoju kázeň v 7. kapitole Skutkov: „Boh slávy sa zjavil nášmu predkovi Abrahámovi...“; a nato kázal o Bohu a Izraeli.
Pavol v Rimanom 15:4 napísal: „Lebo všetko, čo bolo napísané predtým, bolo napísané na naše poučenie...“
Zvážme to teda dnes – že Biblia je kniha Božia a kniha Abrahámových detí – rodiny jedného muža, ak chcete – a že udalosti, napísané vopred, boli písané pre naše poučenie. A zamyslime sa nad zmluvami, ktoré Boh učinil s Abrahámom, s Izákom, s Jakobom a deťmi Izraela. Boh sa Abrahámovi opäť zjavil v Genesis 15:
Vyviedol ho teraz von a povedal: „Vzhliadni, prosím, k nebesiam a spočítaj hviezdy, ak si ich schopný spočítať.“ A povedal mu ďalej: „Takým sa stane tvoje semeno. A uveril Jahvemu a počítal mu to za spravodlivosť. (Genesis 15:5-6).
Tento sľub veľkého počtu potomkov je zopakovaný niekoľkokrát.
A tak padol Abram na tvár a Boh s ním ďalej hovoril a povedal: „A ja, hľa, moja zmluva je s tebou, a ty sa istotne staneš otcom zástupu národov. A nebudeš sa už nazývať menom Abram, ale budeš sa volať Abrahám, lebo ťa urobím otcom zástupu národov. A urobím ťa veľmi, veľmi plodným a spôsobím, že z teba budú národy a z teba vyjdú králi. A uskutočním svoju zmluvu medzi mnou a tebou a tvojím semenom po tebe podľa ich pokolení ako zmluvu na neurčitý čas, aby som dokázal, že som Bohom tebe a tvojmu semenu po tebe. (Genesis 17:3-7).
A Boh ďalej povedal Abrahámovi: „A svoju manželku Sáraj, tú nebudeš nazývať menom Sáraj, lebo jej meno je Sára. A požehnám ju a aj z nej ti dám syna, a požehnám ju a stane sa národmi, vyjdú z nej králi národov.“ (Genesis. 17:15-16).
Abrahám už mal syna, Izmaela, prostredníctovm Sárainej slúžky Hagar, no táto veľkolepá zmluva nemala byť uzavretá s Izmaelom, ale s Izákom. To je objasnené vo veršoch 19 až 21:
Nato povedal Boh: „Tvoja manželka Sára ti naozaj porodí syna a ty mu dáš meno Izák. A uzavriem s ním svoju zmluvu ako zmluvu na neurčitý čas pre jeho semeno po ňom. Ale za Izmaela som ťa vypočul. Hľa, požehnám ho a urobím ho plodným a veľmi, veľmi ho rozmnožím. Istotne splodí dvanásť náčelníkov a urobím ho veľkým národom. [To je 12 arabských národov]. Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti porodí Sára v tomto ustanovenomm čase budúci rok.“ (Gen. 17:19-2l).
Izák, syn Sľubu, sa narodil v súlade s Božím Slovom. Izák sa neskôr oženil s Rebekou a tej sa dostalo požehnania zaznamenaného v Genesis 24:60:
A začali žehnať Rebeke a hovoriť jej: „Ó, ty naša sestra, staň sa tisíckrát desaťtisíc, a nech tvoje semeno vezme do vlastníctva bránu tých, ktorí ho nenávidia.“
Izákovi a Rebeke sa narodili dvojčatá Ezau a Jakob. Ezau, hoci starší, predal svoje právo prvorodeného Jakobovi, ktorý sa týmto stal právoplatným dedičom týchto zmlúv. Boh sa zjavil Jakobovi, aby tieto zmluvy potvrdil, v Genesis 28:14:
A tvojho semena bude istotne ako prachových zrniečok zeme a istotne sa rozšíriš ďalej na západ a na východ a na sever a na juh a tvojím prostredníctvom a prostredníctvom tvojho semena sa budú žehnať všetky rodiny zeme.
Tieto a ďalšie verše jasne uvádzajú, že tieto zmluvy, týkajúce sa Abrahámových požehnaní, prešli na Jakoba, ktorého meno bolo neskôr zmenené na Izrael. V Genesis 35 sa Boh opäť zjavil Jakobovi:
A ďalej mu Boh povedal: „Tvoje meno je Jakob. Už sa nebudeš volať Jakob, ale budeš sa volať Izrael.“ A začal ho volať Izrael. A Boh mu povedal: „Som všemohúci Boh. Buď plodný a rozmnož sa. Povstanú z teba národy a zbor národov, a z tvojich bedier vyjdú králi.“ (Genesis 35:10-11).
Opäť vidíme to isté opakované znova a znova – títo potomkovia patriarchov Izraela budú veľkým množstvom ľudí a budú mnohými národmi.
Kým Jakob ešte žil, bol Jozef predaný do otroctva do Egypta. O pár rokov neskôr sa zvyšných 11 synov s rodinami presťahovali do Egypta, kde ich Jozef zachránil pred hladomorom. V Egypte Jakob-Izrael adoptoval Jozefových synov Efraima a Manašeho ako svojich prvorodených miesto Rúbena a Simenona. Toto prijatie za prvorodených Izraela je potvrdené v 1. Kronickej 5:l-2. V Genesis 48:16 Izrael hovorí:
... a nech je nad nimi menované moje meno a meno mojich otcov, Abraháma a Izáka, a nech sa rozmnožia uprostred zeme.
Vo verši 19, Jakob prorokoval, že Efraim sa stane väčším než Manaše, a že jeho potomstvo sa stane plnosťou národov.
Po Jozefovej smrti sa Izrael naďalej rozširoval, ale v Egypte začal vládnuť nový kráľ, ktorý deti Izraela vystavil krutému otroctvu. Ten sa pokúsil obmedziť Izrael nariadením, aby boli v Egypte pozabíjaní všetci mužskí novorodenci. Mojžiš bol svojou matkou zachránený, vychovávaný bol na faraónovom dvore, no nakoniec bol z Egypta vyhnaný. V Exodus 2:23-24 čítame, že počas Mojžišovej neprítomnosti ...
A počas tých mnohých dní sa stalo, že egyptský kráľ nakoniec zomrel, ale synovia Izraela ďalej vzdychali pre otroctvo a kričali a žalovali sa, a ich volanie o pomoc kvôli otroctvu vystupovalo k Bohu. A časom Boh počul ich stonanie a Boh si spomenul na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakobom.
Boh nato poslal Mojžiša a viac ako 2 milióny Izraelitov vyviedol z Egypta s veľkými znameniami a zázrakmi, privedúc ich k hore Sinaj v pustatine. Tam Boh uzavrel s týmito miliónmi potomkov Abraháma zmluvu, povediac im v Exodus 19:5-8:
A ak budete teraz prísne poslúchať môj hlas a skutočne budete dodržiavať moju zmluvu, tak sa istotne stanete mojím zvláštnym majetkom zo všetkých národov, lebo mne patrí celá zem. A vy sa mi stanete kráľovstvom kňazov a svätým národom. To sú slová, ktoré máš povedať synom Izraela.“ Tak prišiel Mojžiš a zavolal starších mužov ľudu a predložil im všetky tieto slová, ktoré mu prikázal Jahveh. Všetok ľud potom jednomyseľne odpovedal a riekol: „Všetko, čo hovoril Jahveh, sme ochotní robiť.“ Mojžiš ihneď priniesol slová ľudu späť Jahvemu.
Boh Abrahámovi povedal: „som Bohom tebe a tvojmu semenu po tebe.“ Táto zmluva bola formálne uzatvorená s Abrahámovým potomstvom v procese, ktorý interpretujeme ako svadobný obrad, kedy sa ženích pýta: „Budeš poslúchať?“ a nevesta odpovedá: „Áno“. Izrael sa stal Božou manželkou (Treba povedať, že v biblickom texte je Izrael uvádzaný v ženskom rode, na rozdiel od mužského rodu v slovenskom jazyku – pozn. prekl). Tento vzťah manžel-manželka je potvrdený v niekoľkých pasážach, vrátane Izaiáša 54:5:
Lebo Tvoj vznešený Tvorca je tvojim manželským vlastníkom, Jahveh vojsk je jeho meno, a Svätý Izraela je tvojím Výplatcom. Bude sa nazývať Bohom celej zeme.
Boh dal Izraelu Desať Prikázaní v kameni a niekoľko stoviek ďalších príkazov a rozsudkov, zvyčajne nazývaných Boží zákon.. Prvé prikázanie znie:
Ja som Jahveh, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otrokov. Nebudeš mať nijakých bohov proti mojej tvári.
Kým bol Izrael v pustatine, učiac sa zákony a rozsudky, Boh mu dal ďalší sľub budúcej veľkosti. V Deuteronomiu 33 dáva každému z kmeňov osobitné požehnanie, s väčším požehnaním pre Jozefa, zaznamenaného vo veršoch 13-17:
A o Jozefovi povedal: „Kiež je jeho krajina ustavične požehnaná Jahvem vyberanými nebeskými vecami, rosou, a vodnou hlbinou ležiacou dolu a vyberanými vecami, plodmi slnka, a vyberanými vecami, výnosom lunárnych mesiacov, a tým najvyberanejším z vrchov na východe a vyberanými vecami pahorkov trvajúcich na neurčito a vyberanými vecami zeme a jej plnosťou a schválením Toho, ktorý býva v tŕnistom kre. Kiež prídu na Jozefovu hlavu a na temeno hlavy toho vyčleneného z jeho bratov.
Toto požehnanie môže znamenať iba to, že Jozefovi potomkovia budú vlastniť krajinu, požehnanú obrovskými úrodami, bohatstvom morí, a nerastnými surovinami zeme. Najväčšia časť požehnaní Izraelu bude naplnená v dvoch Jozefových synoch, ktorí boli učinení dedičmi abrámskych zmlúv, o čom čítame v Genesis 48.
Po 40 rokoch v pustatine Mojžiš zomrel a Jozua priviedol Izrael do kanaanskej zeme a tu ich založil ako národ. Bolo im prikázané dodržiavať Božie príkazy a zničiť Kanaancov, aby neboli pokúšaní uctievať ich bohov a zúčastňovať sa na ich ohavnostiach. Toto Izrael nedodržal, čoho následkom bolo to, že zažil počas 400 rokov, až do času Dávida, množstvo zajatí, ako zaznamenáva kniha Sudcov.
David nastúpil na trón približne v roku 1050 pred Kristom a počas 40 rokov bojov zväčšil a zabezpečil národ Izraela v Kanaane, vládnuc zo Siona a Jeruzalema. V istom okamihu, ako zaznamenáva 21. kapitola 1. Kronickej, mal Dávid k dispozícii viac než jeden a pol milióna ozbrojených mužov, čo by naznačovalo, že Boží sľub o zväčšovaní sa počtu Abrahámovho potomstva sa napĺňal, v Palestíne v tom čase žilo okolo 10-15 miliónov ľudí.
Keď Dávid zomrel, jeho syn Šalamún vládol ďalších 40 rokov, v ére mieru a prosperity, a budujúc nádherný chrám Jahvemu. Izraelské kráľovstvo bolo tak požehnané, že sa stalo divom tejto časti sveta. Zdalo sa, akoby boli Božie sľuby a proroctvá o raste a materiálnych požehnaniach naplnené.
No po smrti Šalamúna prišiel strašný úder. Národ sa rozdelil. 10 severných kmeňov si vytvorilo svoje hlavné miesto v Samárii. Jeruzalem ovládal iba južnú časť Izraela. Rivalita mezdi dvoma kráľovstvami – Júdu a Izraela – priniesla vojny, skazu a hriech – dokonca i uctievanie Baala a iných bohov skazených Kanaancov, ktorí stále žili medzi nimi. Boh im poslal prorokov, varujúc ich, že proti nim pošle cudzie národy, ktoré ich odvedú do zajatia do cudzích krajín.
Boh nazval hriech Izraela cudzoložstvom a prostredníctvom Jeremiáša a Hozeáša mu oznámil, že sa s ním rozvádza:
Keď som to videl, práve preto, že nevernica Izrael scudzoložila, poslal som ju preč a dal som jej potvrdenie o úplnom rozvode... (Jeremiáš 3:8)
Boh severnému kráľovstvu hovorí v druhom verši druhej kapitoly Hozeáša toto:
Veďte právny spor so svvojou matkou, veďte právny spor, lebo ona nie je mojou manželkou, a ja nie som jej manželom.
Severný dom Izraela bol teda rozvedený a nebol viac Jahveho ženou.
Boh poslal Asýrčanov, aby si severné kráľovstvo Izraela podrobili. Vojny a deportácie sú zaznamenané v 2. Kráľov, kapitoly 16-18. Uvádzame pár relevantntých veršov:
V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov.
Preto sa Jahveh veľmi popudil proti Izraelu, takže ich odstránil spred sovjich očí. Neponechal nikoho, iba samotný kmeň Júdu (2 Kráľov 17:6, 18).
To bolo dostatočne zlé, no Izraeliti v judskom kráľovstve taktiež kráčali po skazených cestách Edomčanov a Kanaancov, a tak, o sedem rokov neskôr, čítame v 2. Kráľov 18:13
A v štrnástom roku kráľa Ezechiáša pritiahol asýrsky kráľ Senacherib proti všetkým judským opevneným mestám a zmocnil sa ich.
Okolo roku 700 pred Kristom prebýval v opevnenom meste Jeruzalem len malý zvyšok Izraelitov.
Podľa Biblie i historických záznamov tieto pohanské ríše využívali nútenú deportáciu ako prostriedok zabránenia neskorším povstaniam. Do opustených končín severného kráľovstva presunuli ne-izraelský ľud, o čom hovorí 2. Kráľov 17:24:
Asýrsky kráľ potom priviedol ľudí z Babylonu a z Kúty a z Avvy a z Chamatu a zo Sefarvajimu a nechal ich bývať v samárskych mestách namiesto synov Izraela, a začali brať do vlastníctva Samáriu a bývať v jej mestách.
Dve dobyvačné ťaženia Asýrie odviedli značnú väčšinu Izraelitov z palestínskej krajiny. Počet odvlečených bol v miliónoch.
Prorok Jeremiáš pokračoval v prorokovaní malému zvyšku v Jeruzaleme, a v siedmej kapitole Jeremiáša nachádzame, ako týmto Júdejčanom hovorí, že kvôli ich hriechu Boh Jeruzalem opustí.
Aj domu, nad ktorým sa vzýva moje meno, v ktorý dôverujete, a miestu, ktoré som dal vám a vašim predkom, ja urobím tak, ako som urobil Šílu (Jeremiáš 7:14).
Šílo bolo miesto Archy Zmluvy, ktorú kvôli hriechu Izraela Boh vydal do rúk Filištíncov.
V knihách Kráľov a Kronických knihách máme ďalších 100 rokov dejín júdskeho kráľovstva, históriu neustáleho hriechu, niekoľkých náprav, no opakovaných odklonov od Boha Izraela. Počas tej doby moc Asýrie upadala, a tá stratila kontrolu nad veľkou časťou svojej ríše, počas čoho mocnel Babylon. Júdejci v Jeruzaleme uzavreli s kráľom Babylonu mierovú zmluvu a naďalej pokračovali v hriechu voči Bohu Izraela, snažiac sa taktiež získať pomoc Egypta.
Boh poslal Jeremiáša, aby im povedal, že ich Babylon porazí. Plánovali síce opor, no Jeremiáš im povedal:
A Chaldejci sa istotne vrátia a budú proti tomuto mestu bojovať a dobyjú ho a spália ho ohňom. Toto povedal Jahveh: „Neklamte svoje duše tým, že hovoríte: Chaldejci celkom určite odídu od nás, pretože neodídu. Lebo keby ste boli porazili celú vojenskú silu Chaldejcov, ktorí bojujú s vami, a zostali by medzi nimi prebodnutí muži, každý v svojom stane by vstal a skutočne by spálili toto mesto ohňom (Jeremiáš 37:8-10)
A tak sa i stalo. Jeruzalem bol približne v roku 595 pred Kristom zničený, a Júdejci boli odvedení do Babylonu do 70 rokov trvajúceho zajatia, prorokovaného Jeremiášom.
V prvom roku jeho panovania som ja, Daniel, podľa kníh rozpoznal počet rokov, o ktorých prišlo Jahveho slovo k prorokovi Jeremiášovi, aby sa naplnili o spustošení Jeruzalema, sedemdesiat rokov. (Daniel 9:2)
Všetko sa zdalo byť stratené. Čo sa stalo so zmluvami? Čo sa stalo s veľkolepými sľubmi Božími?
O 70 rokov neskôr priviedol Ezdráš z Babylonu do Jeruzalema pár Júdejcov, aby znovu vybudoval mesto a chrám. V 2. kapitole knihy Ezdráš sa udáva tento počet na menej ako 50 tisíc osôb.
Celého zboru ako jednej skupiny bolo 42360 okrem ich otrokov a otrokýň, ktorých bolo 7337 a mali 200 spevákov a speváčok. (Ezdráš 2:64-65).
Tento zvyšok Júdu a Benjamína predstavoval základ malej izraelskej komunity, ktorá existovala v Jeruzaleme v čase narodenia Krista o 500 rokov neskôr.
Čo sa však stalo s ďalšími desiatkami miliónov Izraelitov, ktorí sa do Jeruzalema nikdy nevrátili? Sú ich potomkovia stratení voči zmluvným sľubom Božím?
Musíme si položiť tú istú otázku, akú si položil o 500 rokov neskôr Pavol v 11. kapitole listu Rimanom: „Či Boh zavrhol svoj ľud?“ Pavol odpovedal:
Nech sa to nikdy nestane! Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho semena, z kmeňa Benjamín. Boh nezavrhol svoj ľud, ktorý predtým uznal.
Otázka sa teda zužuje na nasledovné: Čo sa stalo s miliónmi – áno, miliónmi – Izrealitov, ktorí boli vyhnaní z Palestíny 700 rokov pred Kristom, a kde sa nachádzali, ak vôbec existovali, v čase, kedy Pavol podal toto vyjadrenie dôvery v Boha dodržujúceho svoje sľuby Izraelu?
Môžeme zistiť, čo sa s nimi stalo, aby sme mohli v dnešnom svete identifikovať ich potomkov?
Pre odpoveď na túto otázku sa obraciame na E. Raymonda Capta, študenta Biblie a archeológa z Californie. Pán Capt značne cestoval a študoval v Európe a na Strednom Východe. Prednáša o Zvitkoch od Mŕtveho mora, ohľadom egyptských pyramíd a na iné archeologické témy. Pán Capt je autorom kníh The Great Pyramid Decoded, The Glory of the Stars, Stonehenge and Druidism, King Solomon's Temple, Jacob's Ladder a Abrahamic Covenant.
Interview s E. Raymondom Captom
Emry: Ako duchovný viem, že existuje množstvo proroctiev, týkajúcich sa osudu Izraela. No nejestvuje biblická história týkajúca sa tej časti Izraela, o ktorej sa zmieňuje 2. Kráľov 17:6: V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov.
Biblická história tejto veľkej časti Izraela tuná končí. No napriek tomu proroci a Nová Zmluva sľubujú nárast v ich počte, veľkolepé požehnania a konečnú obnovu.
Po 2500 rokoch od tohto asýrskeho zajatia by si človek mohol myslieť, že akákoľvek nádej nájdenia týchto Izraelitov je stratená. Ray, môže archeológia túto otázku zodpovedať?
Capt: Áno, pastor Emry, môže. Počas posledných sto rokov na Strednom Východe pracovalo množstvo archeologických tímov. Tieto odkryli a zdokumentovali pôvodné záznamy Asýrčanov, ktorí odviedli Izraelitov do zajatia. Z týchto záznamov pochádzajú dôležité stopy. Tieto záznamy sa nachádzajú zaznamenané na hlinených tabuľkách klinovým písmom. Tieto tabuľky sa našli v roku 1900 pri vykopávkach v Ninive a boli zverejnené v roku 1930. No ich význam vo vzťahu k Izraelu bol vtedy prehliadaný, pretože sa našli v úplnom neporiadku a medzi 1400 ďalšími textami.
Tieto tabuľky boli záznamami z asýrskych hraničných pevnôstok, datujúce sa približne do roku 707 pred Kristom. Opisujú aktivity ľudu zvaného „Gamira“, ktorí žil v krajine „Gamir“. Popis Gamir opisuje oblasť, do ktorej boli len pár rokov predtým privedení Izraeliti.
Jedna tabuľka uvádza, že keď prišiel kráľ Urartu do krajiny Gamir, jeho armáda bola zahnaná na útek protiútokom ľudu Gamira, ktorí jej veliteľov pozabíjali.
Asýrske zajatia
V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich bývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov. (2 Kráľov 17:6)
Prvý archeologický dôkaz, ktorý udáva chronologickú spojitosť medzi Asýriou a Izraelom, sa nachádza v nápisoch na vápencove štóle v Nimrud, známom ako „Čierny obelisk“. Tento kameň bol popísaný záznamami Šalmanezera III a ilustráciou izraelského kráľa Jehua prinášajúcemu mu poplatok.. Nápis nad ilustráciou uvádza:
„Toto je Jehu (Iaua), syn Khumriho (Omriho).“
Meno Omri v hebrejskom jazyku začína spoluhláskou Agin, kedysi zvanou Gayin, ktorá bola vyslovovaná hrdelným „H“, to jest „Gh“ alebo „CH“. Izraeliti by prirodzene vyslovovali „Omri“ ako „Ghomri“, z čoho sa vyvinulo asýrske „Khumri“.
Keďže k napísaniu tohto nápisu došlo takmer sto rokov pred zajatím Izraela, teraz vieme, prečo sekulárni historici nenašli žiadnu zmienku o Izraelitoch v ich exile v dávnych záznamoch. To jednoducho preto, že Asýrčania, ktorí Izraelitov zajali, ich takto nenazívali. Historici sú si dnes vedomí faktu, že Gamira bol rovnaký ľud, ktorý – 30 rokov neskôr – bol za vlády asýrskeho kráľa Esarhaddona nazývaný Gimira (všimnite si malé zmeny v mene).
N ďalšej asýrskej tabuľke nachádzame, že v druhom roku vlády toho istého kráľa, čo predstavuje rok cca 679 pred Kristom, Gimira, pod vedením vodcu menom Teuspa, sa snažili získať si slobodu presunutím sa na sever, ale asýrska armáda ich prenasledovala a porazila ich v bitke v oblasti horného toku rieky Eufrat. Ako uvádzali záznamy, napriek tomu množstvo Izraelitov uniklo k brehom Čierneho mora. Gréci tento únik Izraelitov taktiež zaznamenali, vrátane invázie do hlavného mesta Lýdie, mesta Sardis, v roku 645 pred Kristom. Ich záznamy označujú Gamira ako „Kimmeroi“.
Okolo roku 600 pred Kristom Lýdovia vyhnali Gamira, Kimmerejcov, z Malej Ázie, a títo sa usadili v karpatských regiónoch na západ od Čierneho mora. Nachádzame ich v 2. knihe Ezdrášovej ako ľud oblasi Arsareth (2. Ezdráš 13:40-44).
Teraz taktiež vieme, čo sa stalo s veľkou časťou Gamira, čiže Izrealitov, ktorí Asýrčanom neunikli. Tí uzavreli pakt s kráľom Esarhaddonom, keď tohoto napadli spojené sily Médov a Peržanov.
Táto zmluva umožňovala Izraelitom zakladať svoje kolónie v Sacasene na severe a v Baktrii na východe. Bez pomoci Izraelitov Asýria v roku 612 pred Kristom ako ríša padla. Onedlho nato sa v útoku Médov ocitli i samotní Izraeliti.
Tí, ktorí sa usadili v Sacasene, sa presúvali cez Darielov (Darielsky) priesmyk do stepí južnej Rusi. Tam sa stali známi ako „Skýti“.
Izraeliti, ktorí sa usadili v Baktrii, boli nútení ustupovať na sever a východ, a v záznamoch Peržanov sa označujú ako Massagetae a Sakka.
Archeológia vyriešila dva z najväčších archeologických problémov: Za prvé – čo sa stalo so státisícami Izraelitov, ktorí sa stratili na juh od Kaukazu, a za druhé – aký bol pôvod Kimmerejcov a záhadných kočovných kmeňov, známych ako Skýti, ktorí sa náhle objavili na sever od Kaukazu, v tom istom časovom období. Bol to ten istý ľud. Boli to Izraeliti. Môžem poukázať na to, čo o týchto ľuďoch uvádza Biblia:
„Lebo, hľa, prikazujem a ja zatrasiem domom Izraela medzi všetkými národmi, tak, ako sa trasie sitom, aby ani kamienok nepadol na zem.“ (Ámos 9:9).
Naše dejepisné knhy zaznamenávajú tento príbeh od tohto bodu, zaznamenávajúc migrácie Skýtov na západ, ich zrážku s Kimmerejcami, ktorí sa už predtým usadili na západ od Čierneho mora. Ich príbuzenský vzťah sa počas stáročí stratil, pokračujúce boje zatláčali Kimmerejcov na západ a sever, kde sa začali nazývať Keltami, Galami a Kambrijcami. Koncom štvrtého storočia pred Kristom Skýti založili veľké a prosperujúce kráľovstvo Skýtie.
Neskôr Sarmaťania, ktorí boli zmiešaného ne-izraelského pôvodu (pochádzajúceho z najväčšou pravdepodobnosťou z Jafetovej rodovej línie – pozn. prekl.), následne vyhnali Skýtov na severozápad, k pobrežiu Baltického mora. V tomto časovom úseku Rimania zaviedli na označenie Skýtov termín „Germani“, aby si neplietli Skýtov so Sarmaťanmi, ktorí v tom čase Skýtiu okupovali. Germanus, čo v latinčine znamená „pôvodný“, naznačuje, že Germáni boli pôvodnými Skýtmi.
Počas tohto obdobia sa Kelti zo strednej Európy šírili do všetkých svetových strán. Niektorí z nich napadli Itáliu a v roku 390 pred Kristom vyplienili Rím. Ďalšia skupoina sa vrátila späť do Malej Ázie – v roku 280 pred n.l., Gréci ich nazývali „Galaťania“, rovnako nazývajúc i druhú skupinu Keltov, usadenú v Galícii, modernom Francúzsku. To taktiež naznačuje, že Pavlove listy Galaťanom boli písané jeho príbuzným Izraelitom, alebo prinajmenšom potomkom ranných Galaťanov.
Niektorí z Keltov sa presunuli do Španielska a stali sa známi ako Iberes, čoje galské označenie pre „Hebrejov“. Ďalší prešli do Británie, kde sformovali zárodok britskej rasy. Iberes sa neskôr rovnako tak presunuli do Írska ako Škóti, a neskôr do severnej Británie, kde sformovali národ Škotska.
Vaše učebnice dejepisu taktiež zaznamenávajú rozdelenie germánskych kmeňov do rôznych podskupín – Angli, Sasi, Jútovia, Dáni, Vikingovia... Ďalšie germánske kmene sa presúvali do oblastí opustených Keltami a založili gótske národy Vandalov, Lombardov, Frankov, Burgunďanov a ďalších.
Tzv. „stratené kmene Izraela“ sa v skutočnosti nikdy nestratili. Stratili iba svoju identitu pri svojom putovaní stáročiami na západ zo svojej krajiny zajatia.
(Koniec interview s E. Raymondom Captom)
Pastor Emry: A tu to máte, moji priatelia. Pán Capt nám zodpovedal našu otázku: „Čo sa stalo s miliónmi Izraelitov, ktorí boli rozptýlení z Kanaanu 7 storočí pred Kristom, a ktorí sa nikdy nevrátili?“
Títo migrovali do Európy a stali sa predkami bielej, európskej rasy. A v odpovede na túto našu otázku o zmiznutí Izraela nám pán Capt dal kľúč k pár ďalším tajomstvám svetovej histórie.
Pán Capt nám odhalil, prečo to boli títo ľudia Európy, ktorí sa stali veľkými národmi, a ktorí boli požehnaní Bohom nad všetky národy, nielen úrodnou pôdou a dostatkom plodov mora, ale taktiež umením, vedou, literatúrou, vynálezmi a objavmi.
Boh túto jednu rasu obdaril takmer každým vynálezom a objavom, ktorý zlepšoval životné podmienky človeka na tejto zemi. Je isté, že Boh učinil toto Abrahámovo potomstvo požehnaním pre všetky rodiny zeme.
Pán Capt zodpovedal ďalšiu otázku, ktorá sa často kladie duchovným, no iba zriedka je zodpovedaná:
Prečo – zo všetkých ľudí zeme – to bola iba biela, kaukazská, rasa, tzv. „národy“, ktoré považovali Ježiša Krista za svojho Boha, a ktorí si zvolili Bibliu za základ svojho náboženstva?
Odpoveď:
Pravda, ktorej sa duchovenstvo vyhýba a často ju i popiera, je jednoduchá. Tento ľud sú Izraeliti, Boží vyvolený ľud. A to vysvetľuje, prečo bol každý jeden skutočný kazateľ a misionár Ježiša Krista počas 1900 rokov z tejto jednej rasy. Sú rozptýleným Izraelom, naplňujúci biblické proroctvo, hoci je na nich čiastočne slepota, slepota voči svojej vlastnej identite ako Vyvolených Božích.
Biblické sľuby sa stali historickými faktami. V Starej Zmluve Boh sľúbil znovuzhromaždenie Izraela:
Moje ovce blúdili po všetkých vrchoch a po každom vysokom pahorku, a moje ovce boli rozptýlené po celom povrchu zeme a nikto ich nehľadal, ani sa nesnažil nájsť. ... Lebo toto povedal Zvrchovaný Pán Jahveh: „Tu som, ja sám, a ja hľadám svoje ovce a starám sa o ne.“ (Ezechiel 34:6,11).
Ježiš jasne oznámil, že bol nástrojom návratu Izraela k Bohu:
Syn človek totiž prišiel, aby hľadal a zachránil to, čo bolo stratené (Lukáš 19:10).
Odpovedal takto: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“ (Matúš 15:24).
Výraz „stratený“ sa v spojení s Izraelom v Novej Zmluve objavuje 13-krát. Pôvodný grécky výraz znamená „odložený a potrestaný“. A preto Ježiš v Matúšovi 15:24 povedal: " Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k odloženým a potrestaným ovciam domu Izraela." V Matúšovi 10:6 Ježiš inštruoval svojich učeníkov, aby šli k „strateným ovciam domu Izraela."
V prvej kapitole Lukáša, kňaz Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, hovorí, že Ježiš prichádza vykúpiť svoj ľud a ... aby prejavil milosrdenstvo v spojitosti s našimi predkami a rozpomenul sa na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorú prisahal nášmu predkovi Abrahámovi (Lukáš 1:72, 73).
Pavol, Izraelita, písal Izraelitom v diaspore v Galícii:
Ale keď prišla plná hranica času, Boh poslal svojho Syna, ktorý bol zo ženy, a prišiel, aby bol pod zákonom, aby vykúpením oslobodil tých pod zákonom, aby sme tak boli zase my prijatí za synov... (Galaťanom 4:4-5).
Iba Izraeliti boli pod zákonom. Rimanom 15:8 uvádza:
... Kristus sa v záujme Božej pravdivosti skutočne stal služobníkom tých, ktorí sú obrezaní, aby potvrdil sľuby, ktoré dal ich predkom.
Tieto sľuby, ako sme videli, boli sľuby veľkého národného rozvoja, zväčšenia počtu, požehnania zeme a mora, to, že Boh bude ich Bohom a oni Jeho ľudom.
Po smrti a vzkriesení Ježiša Krista priniesli jeho učeníci dobrú zvesť rozptýlenému Izraelu v Európe, čo odštartovalo tzv. kresťanskú éru. Po viac ako 1500 rokov sa Izrael zdržiaval v Európe, stále narastajúc v počte, ako Boh prisľúbil jeho predkom, Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi.
Nový svet
Boh im začal dávať vynálezy, jedným z ktorých bol vynález kníhtlače, ktorý učinil Bibliu dostupným všetkým ľuďom, privádzajúc vek osvietenia, reformácie a vek objavov.
Nový kontinent na západe, Nový Svet, objavil Kolumbus a ďalšie výpravy. Prenasledovanie kresťanov v Európe spustilo migráciu do Nového Sveta, najprv po kvapkách, ktoré sa zmenili na potopu.
2500 rokov predtým, kým bol Izrael ešte v Palestíne, Boh povedal kráľovi Dávidovi v 2. Samuelovej 7:10:
A istotne určím miesto pre svoj ľud Izrael a zasadím ich a budú naozaj prebývať tam, kde sú, a už nebudú znepokojovaní, a synovia nespravodlivosti ich nebudú opäť trápiť ako prv.
Prorok Izaiáš a ďalší, ktorí písali o znovuzhromaždení Izraela jasne uvádzali, že Izreal bude zhromaždený v novej krajine ako kresťanskí veriaci. V Izaiášovi 11:12 čítame:
A istotne zodvihne signál pre národy a zhromaždí rozohnaných z Izraela a rozptýlených z Júdu zozbiera zo štyroch najvzdialenejších končín zeme.
Verše 1 až 10 identifikujú tohto signalizujúceho ako Ježiša Krista, a verš 14 naznačuje, že toto znovuzhromaždenie nastane na západe.
A budu letiež na ramene Filištíncov na západ.
Žalm 72 a Zachariáš 9 popisujú, že krajina znovuzhromaždenia Izraela bude krajina medzi dvoma moriami, tiahnuca sa ku končinám zeme.
V Hozeášovi 2:14 Boh prorokoval vyhnanému Izraelu:
Preto, hľa, mám nad ňou prevahu a ja spôsobím, že pôjde na pustatinu, a prehovorím k jej srdcu.
Naši otcovia-pútnici, ktorí boli kresťanskými Izraelitmi z Európy a poznali Božie sľuby, nazvali tento severoamerický kontinet „Pustatinou“ a „Novým Kanaanom“. Hovorili, že tam prišli, aby založili Božie Kráľovstvo.
Boh zachránil Izrael pred antikristami v Európe, a vezmúc ich jedného z mesta a dvoch z rodiny, priviedol ich k Sionu:
„Vráťte sa, ó, odpadnutí synovia,“ je Jahveho výrok. „Veď sám som sa stal vaším manželským vlastníkom, a ja vás vezmem, jedného z mesta a dvoch z rodu, a privediem vás na Sion. A ja vám dám pastierov v súlade so svojim srdcom a istotne vás budu pásť s poznaním a pochopením.“ (Jeremiáš 3:14-15)
Dal im kresťanských pastorov, ktorí ich kŕmili poznaním a porozumením. V ranných dejinách sami seba označovali za „putujúcu rasu Jakobitov“, „egyptskú révu“ a „potomstov Abrahámovo“. Svoje deti pomenúvali izraelskými menami a Boh ich požehnal viac ako ich otcov v Európe.
Tou novou zemou, Novým Izraelom, je Amerika, národ, ktorý sa zrodil 4. júla 1776, presne 2520 rokov potom, čo Izrael odišiel do asýrskeho zajatia. V Amerike Boh učinil z jedného malého tisíc, z malého mocný národ:
Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jahveh, to urýchlim v patričnom čase (Izaiáš 60:22).
Tuná sa napĺňa sľub Jozefovi: „kiež je jeho krajina ustavične požehnaná Jahvem ...“ (Deuteronomium 33:13). Tuná v Amerike pustatina a bezvodné územie budú jasať a púšťová rovina sa bude tešiť a rozkvitne ako šafrán (Izaiáš 35:1). Tuná, v severo-americkej pustatine, vytrysknú vody a v púšťovej rovine bystriny (Izaiáš 35:6). America je Moje potešenie (Hepzibah) a Vlastnená ako manželka (Beulah) (Izaiáš 62:4); Amerika je skutočne Božou krajinou.
Pohania sa dívajú na Ameriku a hovoria: „Určite sú potomstvom, ktoré Pán požehnal“. America je národ, z ktorých svetlo Božieho slova siaha až po najvzdialenejšie konce zeme (Izaiáš 49:6).
Vy, ktorí ste potomkami týchto ľudí, ste v Biblii a dejinách ako Izraeliti, dedičia podľa sľubu, a Biblia sa týka vás a vašej rasy. Neberte to, o čom ste sa tuná dočítali, na ľahkú váhu. V súlade so svojím sľubom našim predkom – Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi, nás Boh Izraela vykúpil svojou vlastnou krvou. Dodržal svoje Slovo dané našim predkom a určite dodrží svoj sľub nám, ich potomkom, ohľadom Kráľovstva Kristovho na zemi.
Verím, že nastal čas, kedy Boh zrazí na zem všetky lži, odhalí falošných prorokov, a odhalí Pravdu svojmu izraelskému ľudu. Kľúčom k porozumeniu Biblii je pravda, že sme Izraeliti, vykúpení Ježišom Kristom, dedičia sľubu, Abrahámovi potomkovia.
Dodatok
Dnes je veľký izraelský národ Ameriky obklopený a napádaný socialistickými, humanistickými silami Antikrista. Skazení zeme, ktorí sú nepriateľmi Ježiša Krista, sa v našej zemi stali silnými a arogantnými. Infiltrovali naše školy, médiá, dokonca i cirkvi a vládu, v pokuse udržiavať vás v nevedomosti voči vašej identite ako Izrael. Snažia sa okradnúť vás o vaše dedičstvo, aby mohli dobyť Ameriku a vládnuť nad celou zemou.
No Všemohúci Boh vyhlásil zničenie tých, ktorí nenávidia Ježiša Krista a Jeho skutočný izraelský ľud. V poslednej bitke budú porazení, budeme zachránení a zem bude pripravená na návrat Ježiša Krista a jeho veľkolepého veku Kráľovstva.. Príď, pane Ježišu. Amen.
Božie deti sú ako hviezdy, ktoré najjasnejšie žiaria v tmavej oblohe, ako harmanček, ktorý, čím viac sa po ňom šliape, tým rýchlejšie sa šíri a rastie.
„Sláva kresťanstva v Anglicku sa dá vysleovať k utrpeniam spovedníkov a martýrov v 16. a 17. storočí; a pod vplyvom kresťanských princípov, prijímaných v tomto období, v ktorom Mayflower priviezla skupinu Pútnikov do Plymouthu... Nikdy by sme nemali zabudnúť, že väzenie, šibenica a kôl na hranici boli stupne v postupe občianskej a náboženskej slobody, ktorými naši predkovia museli prejsť, aby sme mohli získať našu súčasnú slobodu...
"Predtým, nže naše deti odstránia svoje náboženské zväzky... predtým, než zanechajú staré cesty Božieho Slova... predtým, než predajú svoje právo prvorodeného za misu šošovice – dajme im do rúk túto kroniku slávnych dní trpiacich Cirkví, nech poznajú, že sú synmi mužov 'ktorých svet nebol hoden', a ktorých utrpenie kvôli svedomiu je tu tak monumentálne zaznamenané."
- John Overton Choules, 12. august 1843
Predhovor k novému vydaniu (rok 1844) Nealovej History of the Puritans (Dejiny puritánov), 1731
Historický moment, tak dramaticky ilustrovaný vyššie, bol počiatkom naplnenia Pánovho sľubu: „Ja vás vezmem, jedného z mesta a dvoch z rodu, a privediem vás na Sion. A ja vám dám pastierov v súlade so svojím srdcom a istotne vás budú pásť s poznaním a pochopením.“ (Jeremiáš 3:14-15)
V rokoch 1620 a 1870 do Ameriky emigrovalo viac ako 45 miliónov z anglo-saských, škandinávskych, germánskych a iných izraelských národov. Boh im dal kresťanských pastorov, svoje sľuby Izraelu Boh dodržal.
Príspevky
