www.israelect.com
Praktizovanie Jána Krstiteľa očisťovať, „krstiť“ hriešnikov vo vode nebola idea charakteristická iba preňho. Šlo vlastne o prax dlho známu nielen Júdejcom, ale taktiež Grékom. Nemalo by to byť prekvapením, keďže je známe, že kmene danaanskych a dórskych Grékov boli priamymi potomkami hebrejských Izraelitov. Bolo by čudné, ak by nezdieľali mnohé z rovnakých zvykov.
Zatiaľčo v gréckej literatúre nachádzame mnoho príkladov „krstu“ – rituálneho očisťovania vo vode – tu by som chcel citovať len jeden. V hre Eumenides od gréckeho básnika Aeschyla (5. storočie pred Kristom), jeho postava Orestes hovorí v riadkoch 448-452: „Je to zákon, aby tom, kto je poškvrnený preliatím krvi, bolo zabránené prehovoriť, až kým nebude pokropený krvou obete mláďata tým, kto je splnomocnený očisťovať od vraždy. Oddávna som takto v iných domácnostiach bol očisťovaní obeťami a tečúcimi prúdmi.“ (Aeschylos, Loeb Library edition). Tu vidíme, že Gréci verili, že človek môže byť od hriechu očistený buď krstom („tečúcimi prúdmi“) alebo krvou obete (porovnaj Heb. 9:13).
Kumránska sekta v Júdei, autori Zvitkov od Mŕtveho mora, rozpráva o podobných rituáloch. Aj keď presné datovanie tejto sekty nie je známe, z jej eschatologickej literatúry sa dá povedať, že Zvitky boli napísané po Pompeiovom podmanení si Judey, no pred zničením Jeruzalema v roku 70 A.D. Sekta však nespomína ani Jána Krstiteľa, Ježiša Krista či čokoľvek kresťanské. Vo zvitku označenom ako 1QS (1QPredpis komunity), Stĺpce II a III, nachádzame nasledujúce:
„A každý, kto odmietne vstúpiť [do zmluvy Božej], aby kráčal v zatvrdilosti svojho srdca, ne [vstúpi do spol]očenstva jeho pravdy, pretože jeho duša nenávidí disciplínu poznania spravodlivých rozsudkov. Nemá silu obrátiť svoj život a nebude počítaný medzi vzpriamených. Jeho poznanie, jeho energia a jeho bohatstvo nevstúpi do rady Spoločenstva, pretože orie v bahne hanebnosti a na jeho obrátení sú škvrny. Nebude mu odpustené, kým sa pridržiava zatvrdilosti svojho srdca, kedže temnotu považuje za cesty svetla. V zdroj dokonalých nebude počítaný. Nebude očistený skutkami pomazania, nebude ani očistený očistnými vodami, nebude posvätený moriami či riekami, nebude ani očistený všetkými vodami omytia. Nečistý, nečistý bude po všetky dni svojho pohŕdania výrokmi Božími …“ 4Q414 (4Qrituál očisťovania A) sa taktiež zmieňuje o rituáli vodného očisťovania v spojení s pomazaním.
V Matúšovi 23:15 pozorujeme, že farizeji obracali na vieru judaizmu („konvertovali“) rôzne druhy ľudí. Zdá sa, že po absorbovaní Edomčanov do Judey, zaznamenanom Josephom (t.j. Starožitnosti 13:9:1) a Strabónom (16.2.34) a vysvetlenom Pavlom (Rimanom, kapitoly 9-11), bolo možné všetko. Krst – nie očistenie toho, kto bol Izraelita, ale skôr vnímané ako mystická metamorfóza niekoho, kto ním nebol – bol dôležitou časťou takéhoto prozelytizmu. John Lightfoot, duchovný v 17. storočí, v zväzku 2, strany 55-63 svojho diela A Commentary on the New Testament from the Talmud and Hebraica, vysvetľuje podrobnosti takéhoto konvertovania: „Kedykoľvek sa nejaký pohan oddá a pridá k zmluve Izraela ... a prijme na seba bremeno zákona, vyžaduje sa dobrovoľná obriezka, krst a obetný dar ... ‘Ak nejaký Izraelita vezme pohanské dieťa ... alebo nájde pohanské dieťa, a pokrstí ho v mene prozelytu – hľa, je prozelytom’ ... Po prvé, vidíte, že krst je nerozlučne spojený s obriezkou prozelytov ... Po druhé, pozorujúc záležitosti, o ktorých bolo hovorené, ako veľmi bol krst medzi Židmi známy a ako často používaný, zdá sa prirodzené, prečo sa Sanhedrin, prostredníctvom svojich poslov, nedopytoval Jána ohľadom dôvodu krstu, ale ohľadom autority krstiteľa, nie na to, čo krst znamenal, ale odkiaľ mal oprávnenie krstiť, Ján 1:25 ...“ a Lightfoot pokračuje vo vysvetľovaní, že akonáhle bol prozelyta pokrstený, bol považovaný za „Izraelitu vo všetkých ohľadoch“, čo je rovnaký postoj všetkých dnešných tzv. „cirkví“- vezmúc kohokoľvek z ulice a pokrstiac ho ako „kresťana“! No je zrejmé, že Ján nič také nerobil, pretože nekrstil vretenice Matúš 3:7, Lukáš 3:7.
Keď teda Ján Krstiteľ začínal svoju službu, vidíme, že jeho krst nebol pre Grékov, Rimanov (ktorí zdieľali rovnakú kultúru) či Júdejcov žiadnou novinkou. Z tohto dôvodu bola Jahšuova otázka farizejom, zaznamenaná v Marekovi 11:30 a Lukášovi 20:4, týkajúca sa Jánovho krstu, úplne prirodzená, a všimnite si o jej podpore Lightfootovho komentára, že farizeji sa dopytovali nie na Jánov krst, ale na Jánovu právomoc krstiť.
V Novej Zmluve je však jasné, že krst vo vode bolo poverením pre Jána, nie pre Ježiša Krista, pretože ako zaznamenáva Matúš 3:11, sám Ján uvádza: „Ja vás krstím vodou, pretože sa kajáte, ale ten, čo prichádza po mne, je silnejší ako ja, ktorému nie som hoden zobuť sandále. Ten vás bude krstiť svätým duchom a ohňom.“ (pre tento oheň pozri Lukáš 12:49). Toto je do istého rozsahu zaznamenané i v troch ďalších evanjeliách, v Marekovi 1:8, Lukášovi 3:16 a Jánovi 1:26-34. Na to spomína Lukáš v zaznamenávaní slov Ježiša Krista v Skutkoch 1:5: „Lebo Ján síce krstil vodou, ale vy budete pokrstení o niekoľko dní v svätom duchu.“ No kde je poverenie kohokoľvek po Jánovi, kto nasleduje Krista, aby niekoho krstil vodou? Žiadne nejestvuje! No apoštolom trvalo istý čas, než na to prišli.
To, že sám Ježiš zámerne odmietol rituálne očisťovanie, je jasné v príbehu Evanjelia, napríklad v Marekovi 7:1-23, kde sa vysvetľuje, že Júdejci šli v predpisoch zákona do extrému, a pridávali taktiež „podanie (tradície) starších“. Keď sa ho farizeji opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nesprávajú podľa tradície mužov predošlých čias, ale berú jedlo poškvrnenými rukami?“, Ježiš im odpovedal: „Izaiáš o vás, pokrytcoch, vhodne prorokoval, ako je napísané: Tento ľud ma ctí svojimi perami, ale ich srdce je odo mňa ďaleko vzdialené. Nadarmo ma však uctievajú, lebo ako náuky vyučujú ľudské príkazy, ako je umývanie nádob a pohárov, a mnohé ďalšie takéto veci konáte.” (“umývanie” tuná je gréckym výrazom βαπτίζο, “krstiť”). Potom Ježiš dodal: „Opustili ste Božie prikázanie, a pridržiavate sa ľudskej tradície“, a pokračuje vysvetľovaním tých vecí, ktoré skutočne poškvrňujú človeka, ktoré vychádzajú z neho, nie, ktoré doňho vchádzajú.
Istý čas apoštoli pokračovali v krstení ľudí vodou.. To je evidentné v Skutkoch 8:36-38, kde Filip krstí eunucha z Etiópie (ktorý bol jasne Izraelitom, keďže si čítal Izaiáša a cestoval uctievať do Jeruzalema), a v Skutkoch 10:44-48, kde „kým Peter hovoril o týchto veciach, zostúpil svätý duch na všetkých, ktorí počúvali to slovo“, hoci sa Peter stále snažil pokrstiť tých ľudí vodou. Mnoho kresťanov, obhajujúcich vodný krst, poukazuje na tieto dva prípady v Skutkoch, no zanedbávajú zvážiť zvyšok celého príbehu!
Neskôr si Peter uvedomil, k čomu v Cézarei došlo (v Skutkoch 10:44-48), a vyrozprával to ďalším apoštolom, ktorí boli v Jeruzaleme: „Ale keď som začal hovoriť, zostúpil na nich svätý duch ako aj na nás na začiatku. Nato som si spomenul na Pánov výrok, ako hovorieval: „Ján, ten krstil vodou, ale vy budete pokrstení v svätom duchu.““ (Skutky 11:15-16). Od tohto momentu sa nikde vo zvyšku Skutkov voda v súvislosti s krstom nespomína. V listoch Pavla a Petra uvidíme skôr čosi úplne odlišné! No najprv, v Skutkoch 18:24-26, sa Aquila a Priscilla stretli s istým mužom menom Apollo, ktorý „bol použovaný o Pánovej ceste, a keďže bol zanietený duchom, správne hovoril a vyučoval o Ježišovi“, hoci poznal“iba Jánov krst“. Použili teda Aquila s Priscillou opäť vodný krst, aby Apolla pokrstili v Ježišovom mene? Nie, iba „ho vzali k sebe a presnejšie mu vysvetlili Božiu cestu“.
Rituálne očistenie, ktorého formou bol krst osôb (pozri ohľadne kňazov Exodus 29:4-7; 40:12 a Levitikus 8:6), podobne ako ďalšie „skutky“ (rituály) zákona, mali svoj čas a miesto. No Pavol nám zas a znova hovorí, že „skutky“ (rituály) zákona boli zrušené, pozri Rimanom 3:19-28; 4:1-9; 9:11, 32; 11:6-7; Galaťanom 2:16; 3:2-10; Efezanom 2:15; Kolosanom 2:14; Hebrejom 6:1-2 a 9:1-14. Samozrejme, Pavol nevyučoval – ako sa nadávajú mnohí – že bol zrušený samotný zákon. Práve naopak: „upevňujeme zákon“ (Rimanom 3:31).
Sám Ježiš Kristus nám povedal, že je to Slovo Pravdy, ktoré očisťuje: „Posväť ich svojou pravdou, tvoje slovo je pravda. Tak, ako si ma ty vyslal do sveta, aj ja som ich vyslal do sveta. AA posväcujem sa pre nich, aby boli aj oni posvätení pravdou. (Ján 17:17-19)
Pokiaľ ide o záležitosť proroctva, Jahveh nám povedal, že Izrael očistí. Ján 17 nám hovorí, že Jeho Slovo je prostriedok, ktorým posväcuje, spolu s konečnou obeťou v tele Krista (Hebrejom 9:12, 10:10). Jahveh nám povedal: „A ja ich očistím od každého ich previnenia, ktorým proti mne hrešili, a odpustím im všetky ich previnenia, ktorými hrešili proti mne a ktorými sa prehrešovali proti mne“ (Jeremiáš 33:8) a „..a istotne ich zachránim zo všetkých ich bydlísk, kde hrešili, a ja ich očistím a stanú sa mojím ľudom a ja saám s stanem ich Bohom“ (Ezechiel 37:23). Nuž, akok by sme mohli naďalej predpokladať, že by nás nejaký „kňaz“ či iný „duchovný“, spôsobom pohanských Grékov či farizejov, mohol očistiť vodou, ak nás Jahveh už očistil? Pozrite Lukáš 11:39-41 a Ján 13:10-11.Pokiaľ nás Jahveh neočistil, takéto očistenie je márne, a udalosť v 13. kapitole Jánovho evanjelia je toho symbolom. No Ježiš neočistil Judáša Iš Keriota, kanaanskeho zradcu (výraz “umyl“ (neumyl) v Lukášovi 11:38 taktiež pochádza zo slovesa βαπτίζο, “krstiť”).
Pavol si uvedomoval, že krst Ducha bol skrze Slovo, a v Efezanom 5:25-27 napísal: „... podobne ako aj Kristus miloval zbor a vdal sa zaň, aby ho posvätil, tým, že ho očistil vodným kúpeľom pomocou Slova, aby cirkev sám sebe predstavil v jej nádhere, tak, aby nemala škvrnu ani vrásku ani čokoľvek také, ale aby bola s vätá a bez poškvrny“. Vidíme teda, že očistenie „vo vodnom kúpeli pomocou Slova“ je spôsobom, ako byť očistený, a nie v nejakom rituáli so skutočnou vodou. Peter súhlasne uvádza v 1. Petra 3:21: „To, čo vás teraz tiež zachraňuje, a to krst (nie odstránenie telesnej špiny, ale žiadosť k Bohu o dobré svedomie) prostredníctvom vzkriesenia Ježiša Krista.” A opäť Pavol, poučujúci Títa: „nie pre skutky, ktoré sme konali v spravodlivosti, ale podľa svojho milosrdenstva kúpeľom, ktorý nás priviedol k životu, a tým, že nás obnovil svätým duchom, ktorého na nás bohato vylial prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Záchrancu.“ (Títovi 3:5-6, preklad W. Finck). A tak, dúfajme, je dokázané, že s Kristom je krst skrze Slovo a posvätenie Izraela je v Pravde a Svätom Duchu.
The American Heritage College Dictionary definuje „sacramentalism” as „Doktrínu vyučujúcu, že zachovávanie sviatostí je nutné pre spásu a takáto účasť môže zabezpečiť milosť.“ Výraz „sakrament“ je definovaný ako: “a. Vo východnej, rímsko-katolíckej a niektorých západných kresťanských cirkvách, akýkoľvek zo siedmych tradičných rituálov stanovených Ježišom, ktoré zabezpečujú posväcujúcu milosť. b. Vo väčšine ostatných západných kresťanských cirkví dva rituály – krst a eucharistia, stanovené Ježišom pre udelenie posväcujúcej milosti.“
Ranná organizovaná „cirkev“ identifikovala sedem tzv. „sakramentov“ (sviatostí) videných v katolicizme, ktoré mnohé z protestantských „cirkví“ zredukovali na dva, aby pomohli ospravedlniť potrebu svojho kňazstva: pretože iba školení „kňazi“ môžu udeľovať ich „sviatosti“, ako by mal podľa cirkvi človek veriť. No nemusíme sa veľmi snažiť, aby sme ukázali, že prekrúcajú Slovo: pretože Jahveh udeľuje milosť potomkom Izraela, nie nejaká „sviatosť“ alebo nejaký „kňaz“, a udeľuje ju voľne – nie za nejakých podmienok! Kvôli tomuto pozri Ján 1:16-17; Rimanom 3:24; 5:15, 17; 11:6; 1. Korinťanom 1:4; Efezanom 4:7; 1. Petra 1:10; 3:7; 4:10; 5:12, a na mnohých ďalších miestach. Nikde nie je Jahveho milosť podmienená vykonaním nejakej činnosti v rituáli. To pripisujem „Nikolaiťanom“, čiže „dobyvateľom ľudu“, ako je doslovný význam tohto gréckeho výrazu, ktorí sú spomínaní v Zjavení 2:6 a 2:15. To je profesionálne kňazstvo, ktoré - pokiaľ má tú možnosť - samo seba stanovuje za vládcov nad našou vierou – niečo, čo by Pavol neurobil (2. Korinťanom 1:24). Potomkovia Izraela sú v Ježišovi Kristovi od týchto vecí oslobodení (Izaiáš 61:1; Lukáš 4:18; Rimanom 8:21; 1. Korinťanom 10:29; 2. Korinťanom 3:17; Galaťanom 2:4; 5:1, 13: 1. Petra 2:16). Spútavanie človeka k vykonávaniu „sviatostí“ je v protiklade k vôli a Pravde Jahveho.
Je taktiež zjavené, že katolícky rituál očistenia, ako ho poznáme, taktiež nazývaný „krst“, nepochádza z Biblie, ale je prevzatý zo starovekého rituálu pomenovania našich pohanských germánskych predkov. Rímska „cirkev“ pri svojom „obracaní“ pohano na kresťanskú vieru adoptovala mnoho pohanských zvykov, čo popravde skôr pravé kresťanské spoločenstvá učinilo pohanskými. The American Heritage College Dictionary definuje „krstiť“ ako “1.a. pokrstiť do kresťanskej cirkvi. b. Dať meno pri krste. 2.a. Pomenovať. b. Pomenovať a slávnostne zasvätiť …” V Edde nachádzame, že e tento zvyk prevažoval medzi pohanskými Germánmi. Z Poetickej Eddy, Rígsþula:
Poznámka pri riadku 3 uvádza „Ide o starogermánsky krstiaci obrad „prisudzovania mena“ ... Pozri Hávamál, St. 158“. V Hávamál, sloha 158, zdá sa máme rituál krstu spojený s myšlienkou večného života. Z Poetickej Eddy:
Nemalo by byť prekvapením, že teutónsky ľud mal takéto zvyky a názory, keďže sami pochádzali zo „stratených“ Izraelitov asýrskych deportácií.
Pravé „posvätenie“ je v Biblii vysvetlené, no len poniektorí mu rozumejú. Za prvé, výraz, ktorý je prekladaný ako „posvätenie“, ale taktiež ako „svätosť“, je výraz άγιασμός (hagiasmos, Strong’s #38). Prídavné meno άγιος (hagios, #40) je „svätý“, ale často používané ako podstatné meno „svätý“. Sloveso άγιάζο (hagiazo, #37) je „posvätiť“, „byť svätý“ Thayer toto sloveso definuje čiastočne ako „oddeliť od vecí nečistých a zasvätiť Bohu“, s čím sa zhoduje Liddell & Scott, ktorí majú ako primárnu definíciu prídavného mena, v sekulárnom (pohanskom) gréckom význame „venované bohom, sväté“. A je teda evidentné, že niečo posvätené, posvätné, sväté, čisté atď, je niečo, čo je oddelené a venované Jahvemu.
Jediným ľudom, ktorý Jahveh vôbec kedy sebe zasvätil, boli tí z Izákových bedier, ktorý bol ponúknutý Jahvemu na oltári svojím otcom Abrahámom na Jahveho žiadosť. Akonáhle je v staroveku niečo ponúknuté božstvu, vníma sa to ako božstvu patriace! Aj keď sa to na povrchu nemusí tak zdať, umiestnenie Izáka na oltár bolo iba ceremóniou, ktorá zasväcovala Jahvemu, pre Jeho účely, celé Izákovo potomstvo. Z Izáka pochádzajú Izraeliti i Edomčania. Z týchto dvoch sa Izraeliti stali pre Jahveho „osobitným“ (zvláštnym) pokladom nad všetky ostatné národy (Exodus 19:5), čo je dodnes trvajúci vzťah (1. Petra 2:9), ktorý pretrvá navždy (Zjavenie 21:12; 22:2). Iba Izraeliti, „nádoba na ctihodné použitie“ a „nádoba milosrdenstva“ v Rimanom 9:21-23, boli očistené Ježišom, ako bolo prisľúbené (Jeremiáš 33:8; Ezechiel 37:23 et al.) a tak iba rozptýlené národy Izraela boli predmetom Petrovho videnia v Skutkoch, kapitoly 10 a 11.. Ezau a Edomčania, taktiež pochádzajúci od Izáka, sú „nádobou na nectihodné použitie“ a „nádobami hnevu určenými na zničenie“ v Rimanom 9:21-23, pretože Pavol dáva v tejto kapitole do protikladu Jakoba a Ezaua, a časť kapitol 10 a 11 túto tému ďalej rozvíjajú, kde Pavol vysvetľuje, že sa stará len o pravých Izraelitov v Júdei, nie o iných, pretože tí nie sú jeho „príbuznými podľa tela“.
Ako by mohol nejaký „kňaz“ či „duchovný“ očistiť (pokrstiť) vodou niečo, čo už Jahveh posvätil a očistil? Ako sa niekto môže snažiť očisťovať vodou, keď je nám povedané, že posvätenie a očistenie je skrze slovo (Ján 17:17; Efezanom 5:26; 1. Petra 3:21)? Nie je pravda stanovená ústami dvoch, či dokonca troch svedkov?
Univerzalistické „cirkvi“ nemôžu vyučovať pravdu, pretože iba potomkovia Izraela – ktorých Pavol nazýva potomkami Izáka podľa tela, a nie žiadni „duchovní“ tzv. Izraeliti – sú očistení, posvätení a teda vykúpení Ježišom Kristom. Preto sa miesto toho pridržiavajú Jánovho krstu – vo vode – a márne predstierajú, že očistujú akékoľvek stvorenie, ktoré sa pritrafí, snažiac sa priviesť do Kráľovstva každé nečisté stvorenie. O týchto „kňazoch“ a „duchovných“ hovorí Pavol v liste Hebrejom: „O čo prísnejšieho trestu bude hoden ten, kto pošliapal Jahveho Syna? A kto považoval hodnotu krvi zmluvy, ktorou bol posvätený, za obyčajnú? A kto urazil ducha tejto milosti?“ (Hebrejom 10:29, preklad W. Finck).
Nezanechám očistenie Slovom a posvätenie v Duchu, kvôli márnemu rituálu ponúkanému ľudskými tradíciami. Aj keď Jánov krst mal svoj účel, čas a miesto, je prevýšený krstom Ježiša Krista, a ako nám sám Ján povedal, že tak bude. William R. Finck
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Akonáhle preskúmame všetky tieto záležitosti, musíme identifikovať krst „omytím Slovom“. Trvalo takmer 1500 rokov po Kristovi, než bolo Jahveho Slovo uvedené vo veľkej miere medzi obyvateľstvo, takéto očistenie bolo predtým takmer nemožné. Všeobecné „omytie Slovom“ preto mohlo byť dosiahnuté len počas uplynulých 500 rokov. Teraz, keď pred sebou máme otvorené Biblie, nemáme žiadneho ospravedlnenia, aby sme neobdržali tento prorokovaný typ krstu, ktorý nahradil vodný krst, a jediný spôsob, ako sa dá získať je úplne sa ponoriť do Jeho Slova.
Bez zistenia, že človek je genetickým potomkom Jakoba, niet dôvod na čítanie a štúdium Slova a obdržanie takéhoto krstu. No vďaka Bohu za prorokovaný „neskorší dážď“, ktorým môže byť iba plne „omyté“ a skorigované posolstvo Izraelskej Identity (nesprávne nazývanej Kresťanská Identita).
Clifton A. Emahiser
Translation © 2007 Pastor Rudolf Schmidt (pastorxx@azet.sk)
Zjednotená Jahveho Cirkev, www.ucoy.org
Zatiaľčo v gréckej literatúre nachádzame mnoho príkladov „krstu“ – rituálneho očisťovania vo vode – tu by som chcel citovať len jeden. V hre Eumenides od gréckeho básnika Aeschyla (5. storočie pred Kristom), jeho postava Orestes hovorí v riadkoch 448-452: „Je to zákon, aby tom, kto je poškvrnený preliatím krvi, bolo zabránené prehovoriť, až kým nebude pokropený krvou obete mláďata tým, kto je splnomocnený očisťovať od vraždy. Oddávna som takto v iných domácnostiach bol očisťovaní obeťami a tečúcimi prúdmi.“ (Aeschylos, Loeb Library edition). Tu vidíme, že Gréci verili, že človek môže byť od hriechu očistený buď krstom („tečúcimi prúdmi“) alebo krvou obete (porovnaj Heb. 9:13).
Kumránska sekta v Júdei, autori Zvitkov od Mŕtveho mora, rozpráva o podobných rituáloch. Aj keď presné datovanie tejto sekty nie je známe, z jej eschatologickej literatúry sa dá povedať, že Zvitky boli napísané po Pompeiovom podmanení si Judey, no pred zničením Jeruzalema v roku 70 A.D. Sekta však nespomína ani Jána Krstiteľa, Ježiša Krista či čokoľvek kresťanské. Vo zvitku označenom ako 1QS (1QPredpis komunity), Stĺpce II a III, nachádzame nasledujúce:
„A každý, kto odmietne vstúpiť [do zmluvy Božej], aby kráčal v zatvrdilosti svojho srdca, ne [vstúpi do spol]očenstva jeho pravdy, pretože jeho duša nenávidí disciplínu poznania spravodlivých rozsudkov. Nemá silu obrátiť svoj život a nebude počítaný medzi vzpriamených. Jeho poznanie, jeho energia a jeho bohatstvo nevstúpi do rady Spoločenstva, pretože orie v bahne hanebnosti a na jeho obrátení sú škvrny. Nebude mu odpustené, kým sa pridržiava zatvrdilosti svojho srdca, kedže temnotu považuje za cesty svetla. V zdroj dokonalých nebude počítaný. Nebude očistený skutkami pomazania, nebude ani očistený očistnými vodami, nebude posvätený moriami či riekami, nebude ani očistený všetkými vodami omytia. Nečistý, nečistý bude po všetky dni svojho pohŕdania výrokmi Božími …“ 4Q414 (4Qrituál očisťovania A) sa taktiež zmieňuje o rituáli vodného očisťovania v spojení s pomazaním.
V Matúšovi 23:15 pozorujeme, že farizeji obracali na vieru judaizmu („konvertovali“) rôzne druhy ľudí. Zdá sa, že po absorbovaní Edomčanov do Judey, zaznamenanom Josephom (t.j. Starožitnosti 13:9:1) a Strabónom (16.2.34) a vysvetlenom Pavlom (Rimanom, kapitoly 9-11), bolo možné všetko. Krst – nie očistenie toho, kto bol Izraelita, ale skôr vnímané ako mystická metamorfóza niekoho, kto ním nebol – bol dôležitou časťou takéhoto prozelytizmu. John Lightfoot, duchovný v 17. storočí, v zväzku 2, strany 55-63 svojho diela A Commentary on the New Testament from the Talmud and Hebraica, vysvetľuje podrobnosti takéhoto konvertovania: „Kedykoľvek sa nejaký pohan oddá a pridá k zmluve Izraela ... a prijme na seba bremeno zákona, vyžaduje sa dobrovoľná obriezka, krst a obetný dar ... ‘Ak nejaký Izraelita vezme pohanské dieťa ... alebo nájde pohanské dieťa, a pokrstí ho v mene prozelytu – hľa, je prozelytom’ ... Po prvé, vidíte, že krst je nerozlučne spojený s obriezkou prozelytov ... Po druhé, pozorujúc záležitosti, o ktorých bolo hovorené, ako veľmi bol krst medzi Židmi známy a ako často používaný, zdá sa prirodzené, prečo sa Sanhedrin, prostredníctvom svojich poslov, nedopytoval Jána ohľadom dôvodu krstu, ale ohľadom autority krstiteľa, nie na to, čo krst znamenal, ale odkiaľ mal oprávnenie krstiť, Ján 1:25 ...“ a Lightfoot pokračuje vo vysvetľovaní, že akonáhle bol prozelyta pokrstený, bol považovaný za „Izraelitu vo všetkých ohľadoch“, čo je rovnaký postoj všetkých dnešných tzv. „cirkví“- vezmúc kohokoľvek z ulice a pokrstiac ho ako „kresťana“! No je zrejmé, že Ján nič také nerobil, pretože nekrstil vretenice Matúš 3:7, Lukáš 3:7.
Keď teda Ján Krstiteľ začínal svoju službu, vidíme, že jeho krst nebol pre Grékov, Rimanov (ktorí zdieľali rovnakú kultúru) či Júdejcov žiadnou novinkou. Z tohto dôvodu bola Jahšuova otázka farizejom, zaznamenaná v Marekovi 11:30 a Lukášovi 20:4, týkajúca sa Jánovho krstu, úplne prirodzená, a všimnite si o jej podpore Lightfootovho komentára, že farizeji sa dopytovali nie na Jánov krst, ale na Jánovu právomoc krstiť.
V Novej Zmluve je však jasné, že krst vo vode bolo poverením pre Jána, nie pre Ježiša Krista, pretože ako zaznamenáva Matúš 3:11, sám Ján uvádza: „Ja vás krstím vodou, pretože sa kajáte, ale ten, čo prichádza po mne, je silnejší ako ja, ktorému nie som hoden zobuť sandále. Ten vás bude krstiť svätým duchom a ohňom.“ (pre tento oheň pozri Lukáš 12:49). Toto je do istého rozsahu zaznamenané i v troch ďalších evanjeliách, v Marekovi 1:8, Lukášovi 3:16 a Jánovi 1:26-34. Na to spomína Lukáš v zaznamenávaní slov Ježiša Krista v Skutkoch 1:5: „Lebo Ján síce krstil vodou, ale vy budete pokrstení o niekoľko dní v svätom duchu.“ No kde je poverenie kohokoľvek po Jánovi, kto nasleduje Krista, aby niekoho krstil vodou? Žiadne nejestvuje! No apoštolom trvalo istý čas, než na to prišli.
To, že sám Ježiš zámerne odmietol rituálne očisťovanie, je jasné v príbehu Evanjelia, napríklad v Marekovi 7:1-23, kde sa vysvetľuje, že Júdejci šli v predpisoch zákona do extrému, a pridávali taktiež „podanie (tradície) starších“. Keď sa ho farizeji opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nesprávajú podľa tradície mužov predošlých čias, ale berú jedlo poškvrnenými rukami?“, Ježiš im odpovedal: „Izaiáš o vás, pokrytcoch, vhodne prorokoval, ako je napísané: Tento ľud ma ctí svojimi perami, ale ich srdce je odo mňa ďaleko vzdialené. Nadarmo ma však uctievajú, lebo ako náuky vyučujú ľudské príkazy, ako je umývanie nádob a pohárov, a mnohé ďalšie takéto veci konáte.” (“umývanie” tuná je gréckym výrazom βαπτίζο, “krstiť”). Potom Ježiš dodal: „Opustili ste Božie prikázanie, a pridržiavate sa ľudskej tradície“, a pokračuje vysvetľovaním tých vecí, ktoré skutočne poškvrňujú človeka, ktoré vychádzajú z neho, nie, ktoré doňho vchádzajú.
Istý čas apoštoli pokračovali v krstení ľudí vodou.. To je evidentné v Skutkoch 8:36-38, kde Filip krstí eunucha z Etiópie (ktorý bol jasne Izraelitom, keďže si čítal Izaiáša a cestoval uctievať do Jeruzalema), a v Skutkoch 10:44-48, kde „kým Peter hovoril o týchto veciach, zostúpil svätý duch na všetkých, ktorí počúvali to slovo“, hoci sa Peter stále snažil pokrstiť tých ľudí vodou. Mnoho kresťanov, obhajujúcich vodný krst, poukazuje na tieto dva prípady v Skutkoch, no zanedbávajú zvážiť zvyšok celého príbehu!
Neskôr si Peter uvedomil, k čomu v Cézarei došlo (v Skutkoch 10:44-48), a vyrozprával to ďalším apoštolom, ktorí boli v Jeruzaleme: „Ale keď som začal hovoriť, zostúpil na nich svätý duch ako aj na nás na začiatku. Nato som si spomenul na Pánov výrok, ako hovorieval: „Ján, ten krstil vodou, ale vy budete pokrstení v svätom duchu.““ (Skutky 11:15-16). Od tohto momentu sa nikde vo zvyšku Skutkov voda v súvislosti s krstom nespomína. V listoch Pavla a Petra uvidíme skôr čosi úplne odlišné! No najprv, v Skutkoch 18:24-26, sa Aquila a Priscilla stretli s istým mužom menom Apollo, ktorý „bol použovaný o Pánovej ceste, a keďže bol zanietený duchom, správne hovoril a vyučoval o Ježišovi“, hoci poznal“iba Jánov krst“. Použili teda Aquila s Priscillou opäť vodný krst, aby Apolla pokrstili v Ježišovom mene? Nie, iba „ho vzali k sebe a presnejšie mu vysvetlili Božiu cestu“.
Rituálne očistenie, ktorého formou bol krst osôb (pozri ohľadne kňazov Exodus 29:4-7; 40:12 a Levitikus 8:6), podobne ako ďalšie „skutky“ (rituály) zákona, mali svoj čas a miesto. No Pavol nám zas a znova hovorí, že „skutky“ (rituály) zákona boli zrušené, pozri Rimanom 3:19-28; 4:1-9; 9:11, 32; 11:6-7; Galaťanom 2:16; 3:2-10; Efezanom 2:15; Kolosanom 2:14; Hebrejom 6:1-2 a 9:1-14. Samozrejme, Pavol nevyučoval – ako sa nadávajú mnohí – že bol zrušený samotný zákon. Práve naopak: „upevňujeme zákon“ (Rimanom 3:31).
Sám Ježiš Kristus nám povedal, že je to Slovo Pravdy, ktoré očisťuje: „Posväť ich svojou pravdou, tvoje slovo je pravda. Tak, ako si ma ty vyslal do sveta, aj ja som ich vyslal do sveta. AA posväcujem sa pre nich, aby boli aj oni posvätení pravdou. (Ján 17:17-19)
Pokiaľ ide o záležitosť proroctva, Jahveh nám povedal, že Izrael očistí. Ján 17 nám hovorí, že Jeho Slovo je prostriedok, ktorým posväcuje, spolu s konečnou obeťou v tele Krista (Hebrejom 9:12, 10:10). Jahveh nám povedal: „A ja ich očistím od každého ich previnenia, ktorým proti mne hrešili, a odpustím im všetky ich previnenia, ktorými hrešili proti mne a ktorými sa prehrešovali proti mne“ (Jeremiáš 33:8) a „..a istotne ich zachránim zo všetkých ich bydlísk, kde hrešili, a ja ich očistím a stanú sa mojím ľudom a ja saám s stanem ich Bohom“ (Ezechiel 37:23). Nuž, akok by sme mohli naďalej predpokladať, že by nás nejaký „kňaz“ či iný „duchovný“, spôsobom pohanských Grékov či farizejov, mohol očistiť vodou, ak nás Jahveh už očistil? Pozrite Lukáš 11:39-41 a Ján 13:10-11.Pokiaľ nás Jahveh neočistil, takéto očistenie je márne, a udalosť v 13. kapitole Jánovho evanjelia je toho symbolom. No Ježiš neočistil Judáša Iš Keriota, kanaanskeho zradcu (výraz “umyl“ (neumyl) v Lukášovi 11:38 taktiež pochádza zo slovesa βαπτίζο, “krstiť”).
Pavol si uvedomoval, že krst Ducha bol skrze Slovo, a v Efezanom 5:25-27 napísal: „... podobne ako aj Kristus miloval zbor a vdal sa zaň, aby ho posvätil, tým, že ho očistil vodným kúpeľom pomocou Slova, aby cirkev sám sebe predstavil v jej nádhere, tak, aby nemala škvrnu ani vrásku ani čokoľvek také, ale aby bola s vätá a bez poškvrny“. Vidíme teda, že očistenie „vo vodnom kúpeli pomocou Slova“ je spôsobom, ako byť očistený, a nie v nejakom rituáli so skutočnou vodou. Peter súhlasne uvádza v 1. Petra 3:21: „To, čo vás teraz tiež zachraňuje, a to krst (nie odstránenie telesnej špiny, ale žiadosť k Bohu o dobré svedomie) prostredníctvom vzkriesenia Ježiša Krista.” A opäť Pavol, poučujúci Títa: „nie pre skutky, ktoré sme konali v spravodlivosti, ale podľa svojho milosrdenstva kúpeľom, ktorý nás priviedol k životu, a tým, že nás obnovil svätým duchom, ktorého na nás bohato vylial prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Záchrancu.“ (Títovi 3:5-6, preklad W. Finck). A tak, dúfajme, je dokázané, že s Kristom je krst skrze Slovo a posvätenie Izraela je v Pravde a Svätom Duchu.
The American Heritage College Dictionary definuje „sacramentalism” as „Doktrínu vyučujúcu, že zachovávanie sviatostí je nutné pre spásu a takáto účasť môže zabezpečiť milosť.“ Výraz „sakrament“ je definovaný ako: “a. Vo východnej, rímsko-katolíckej a niektorých západných kresťanských cirkvách, akýkoľvek zo siedmych tradičných rituálov stanovených Ježišom, ktoré zabezpečujú posväcujúcu milosť. b. Vo väčšine ostatných západných kresťanských cirkví dva rituály – krst a eucharistia, stanovené Ježišom pre udelenie posväcujúcej milosti.“
Ranná organizovaná „cirkev“ identifikovala sedem tzv. „sakramentov“ (sviatostí) videných v katolicizme, ktoré mnohé z protestantských „cirkví“ zredukovali na dva, aby pomohli ospravedlniť potrebu svojho kňazstva: pretože iba školení „kňazi“ môžu udeľovať ich „sviatosti“, ako by mal podľa cirkvi človek veriť. No nemusíme sa veľmi snažiť, aby sme ukázali, že prekrúcajú Slovo: pretože Jahveh udeľuje milosť potomkom Izraela, nie nejaká „sviatosť“ alebo nejaký „kňaz“, a udeľuje ju voľne – nie za nejakých podmienok! Kvôli tomuto pozri Ján 1:16-17; Rimanom 3:24; 5:15, 17; 11:6; 1. Korinťanom 1:4; Efezanom 4:7; 1. Petra 1:10; 3:7; 4:10; 5:12, a na mnohých ďalších miestach. Nikde nie je Jahveho milosť podmienená vykonaním nejakej činnosti v rituáli. To pripisujem „Nikolaiťanom“, čiže „dobyvateľom ľudu“, ako je doslovný význam tohto gréckeho výrazu, ktorí sú spomínaní v Zjavení 2:6 a 2:15. To je profesionálne kňazstvo, ktoré - pokiaľ má tú možnosť - samo seba stanovuje za vládcov nad našou vierou – niečo, čo by Pavol neurobil (2. Korinťanom 1:24). Potomkovia Izraela sú v Ježišovi Kristovi od týchto vecí oslobodení (Izaiáš 61:1; Lukáš 4:18; Rimanom 8:21; 1. Korinťanom 10:29; 2. Korinťanom 3:17; Galaťanom 2:4; 5:1, 13: 1. Petra 2:16). Spútavanie človeka k vykonávaniu „sviatostí“ je v protiklade k vôli a Pravde Jahveho.
Je taktiež zjavené, že katolícky rituál očistenia, ako ho poznáme, taktiež nazývaný „krst“, nepochádza z Biblie, ale je prevzatý zo starovekého rituálu pomenovania našich pohanských germánskych predkov. Rímska „cirkev“ pri svojom „obracaní“ pohano na kresťanskú vieru adoptovala mnoho pohanských zvykov, čo popravde skôr pravé kresťanské spoločenstvá učinilo pohanskými. The American Heritage College Dictionary definuje „krstiť“ ako “1.a. pokrstiť do kresťanskej cirkvi. b. Dať meno pri krste. 2.a. Pomenovať. b. Pomenovať a slávnostne zasvätiť …” V Edde nachádzame, že e tento zvyk prevažoval medzi pohanskými Germánmi. Z Poetickej Eddy, Rígsþula:
“Povila Edda pekného chlapca,
(v hodvábne plienky zabalila) pokropila vodou.
Jasné dieťa nazvali Jarlom,
(Plavé mal vlasy, plnú tvár, a ako jašterica iskrivé oči).”
(v hodvábne plienky zabalila) pokropila vodou.
Jasné dieťa nazvali Jarlom,
(Plavé mal vlasy, plnú tvár, a ako jašterica iskrivé oči).”
Poznámka pri riadku 3 uvádza „Ide o starogermánsky krstiaci obrad „prisudzovania mena“ ... Pozri Hávamál, St. 158“. V Hávamál, sloha 158, zdá sa máme rituál krstu spojený s myšlienkou večného života. Z Poetickej Eddy:
“Trinástu poznám pieseň
ak batoľa vodou z prameňa polejem
nepadne nikdy na bojisku,
tomu mužovi meč neublíži.”
ak batoľa vodou z prameňa polejem
nepadne nikdy na bojisku,
tomu mužovi meč neublíži.”
Nemalo by byť prekvapením, že teutónsky ľud mal takéto zvyky a názory, keďže sami pochádzali zo „stratených“ Izraelitov asýrskych deportácií.
Pravé „posvätenie“ je v Biblii vysvetlené, no len poniektorí mu rozumejú. Za prvé, výraz, ktorý je prekladaný ako „posvätenie“, ale taktiež ako „svätosť“, je výraz άγιασμός (hagiasmos, Strong’s #38). Prídavné meno άγιος (hagios, #40) je „svätý“, ale často používané ako podstatné meno „svätý“. Sloveso άγιάζο (hagiazo, #37) je „posvätiť“, „byť svätý“ Thayer toto sloveso definuje čiastočne ako „oddeliť od vecí nečistých a zasvätiť Bohu“, s čím sa zhoduje Liddell & Scott, ktorí majú ako primárnu definíciu prídavného mena, v sekulárnom (pohanskom) gréckom význame „venované bohom, sväté“. A je teda evidentné, že niečo posvätené, posvätné, sväté, čisté atď, je niečo, čo je oddelené a venované Jahvemu.
Jediným ľudom, ktorý Jahveh vôbec kedy sebe zasvätil, boli tí z Izákových bedier, ktorý bol ponúknutý Jahvemu na oltári svojím otcom Abrahámom na Jahveho žiadosť. Akonáhle je v staroveku niečo ponúknuté božstvu, vníma sa to ako božstvu patriace! Aj keď sa to na povrchu nemusí tak zdať, umiestnenie Izáka na oltár bolo iba ceremóniou, ktorá zasväcovala Jahvemu, pre Jeho účely, celé Izákovo potomstvo. Z Izáka pochádzajú Izraeliti i Edomčania. Z týchto dvoch sa Izraeliti stali pre Jahveho „osobitným“ (zvláštnym) pokladom nad všetky ostatné národy (Exodus 19:5), čo je dodnes trvajúci vzťah (1. Petra 2:9), ktorý pretrvá navždy (Zjavenie 21:12; 22:2). Iba Izraeliti, „nádoba na ctihodné použitie“ a „nádoba milosrdenstva“ v Rimanom 9:21-23, boli očistené Ježišom, ako bolo prisľúbené (Jeremiáš 33:8; Ezechiel 37:23 et al.) a tak iba rozptýlené národy Izraela boli predmetom Petrovho videnia v Skutkoch, kapitoly 10 a 11.. Ezau a Edomčania, taktiež pochádzajúci od Izáka, sú „nádobou na nectihodné použitie“ a „nádobami hnevu určenými na zničenie“ v Rimanom 9:21-23, pretože Pavol dáva v tejto kapitole do protikladu Jakoba a Ezaua, a časť kapitol 10 a 11 túto tému ďalej rozvíjajú, kde Pavol vysvetľuje, že sa stará len o pravých Izraelitov v Júdei, nie o iných, pretože tí nie sú jeho „príbuznými podľa tela“.
Ako by mohol nejaký „kňaz“ či „duchovný“ očistiť (pokrstiť) vodou niečo, čo už Jahveh posvätil a očistil? Ako sa niekto môže snažiť očisťovať vodou, keď je nám povedané, že posvätenie a očistenie je skrze slovo (Ján 17:17; Efezanom 5:26; 1. Petra 3:21)? Nie je pravda stanovená ústami dvoch, či dokonca troch svedkov?
Univerzalistické „cirkvi“ nemôžu vyučovať pravdu, pretože iba potomkovia Izraela – ktorých Pavol nazýva potomkami Izáka podľa tela, a nie žiadni „duchovní“ tzv. Izraeliti – sú očistení, posvätení a teda vykúpení Ježišom Kristom. Preto sa miesto toho pridržiavajú Jánovho krstu – vo vode – a márne predstierajú, že očistujú akékoľvek stvorenie, ktoré sa pritrafí, snažiac sa priviesť do Kráľovstva každé nečisté stvorenie. O týchto „kňazoch“ a „duchovných“ hovorí Pavol v liste Hebrejom: „O čo prísnejšieho trestu bude hoden ten, kto pošliapal Jahveho Syna? A kto považoval hodnotu krvi zmluvy, ktorou bol posvätený, za obyčajnú? A kto urazil ducha tejto milosti?“ (Hebrejom 10:29, preklad W. Finck).
Nezanechám očistenie Slovom a posvätenie v Duchu, kvôli márnemu rituálu ponúkanému ľudskými tradíciami. Aj keď Jánov krst mal svoj účel, čas a miesto, je prevýšený krstom Ježiša Krista, a ako nám sám Ján povedal, že tak bude. William R. Finck
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Akonáhle preskúmame všetky tieto záležitosti, musíme identifikovať krst „omytím Slovom“. Trvalo takmer 1500 rokov po Kristovi, než bolo Jahveho Slovo uvedené vo veľkej miere medzi obyvateľstvo, takéto očistenie bolo predtým takmer nemožné. Všeobecné „omytie Slovom“ preto mohlo byť dosiahnuté len počas uplynulých 500 rokov. Teraz, keď pred sebou máme otvorené Biblie, nemáme žiadneho ospravedlnenia, aby sme neobdržali tento prorokovaný typ krstu, ktorý nahradil vodný krst, a jediný spôsob, ako sa dá získať je úplne sa ponoriť do Jeho Slova.
Bez zistenia, že človek je genetickým potomkom Jakoba, niet dôvod na čítanie a štúdium Slova a obdržanie takéhoto krstu. No vďaka Bohu za prorokovaný „neskorší dážď“, ktorým môže byť iba plne „omyté“ a skorigované posolstvo Izraelskej Identity (nesprávne nazývanej Kresťanská Identita).
Clifton A. Emahiser
Translation © 2007 Pastor Rudolf Schmidt (pastorxx@azet.sk)
Zjednotená Jahveho Cirkev, www.ucoy.org
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára