Spása alebo vykúpenie?

Bertrand L. Comparet

Dlhú dobu cirkvi kážu dobrú zvesť o spáse (záchrane) a zabúdajú, či dokonca popierajú, že v Biblii sa nachádza ešte čosi iné. Nastal čas, aby ste – tí, ktorých toto posolstvo zaujalo – plne zvážili oveľa dôležitejšiu dobrú zvesť, dobrú zvesť o vykúpení, pretože to sa vás týka. Bez prinajmenšom spásy nemá člověk nič, pretože by nemal žiaden život po tomto živote. Na strane druhej, čo spásou (záchranou) získava? V Starej Zmluve sa výrazom „spása“ (záchrana) prekladajú štyri hebrejské slová. Slovný koreň všetkých týchto štyroch slov je jednoducho bezpečie, záchrana pred nebezpečenstvom či zničením. V Novej Zmluve sa jako spása (záchrana) prekladajú dva grécke výrazy, s rovnakým koreňom slova. Spásou člověk získava život, je zachránený pred smrťou, ale nikde nie je uvedené, či naznačené, na akej úrovni či aký štandard tento život bude mať. Táto otázka musí byť zodpovedaná čímsi viac než len byť spaseným, a bezpochyby, vstupuje do toho i otázka odmeny za chvályhodný život.

Chcem vás učiť o najväčšej nádeji a príležitosti, ktorá sa pred vami nachádza, vykúpenie, čo je veľmi odlišná záležitosť, pre ktorú sa používa mnoho rôznych výrazov s rôznymi významami. Vykúpiť znamená kúpiť späť niečo, čo ste predtým vlastnili.

Ak by som mal dosť peňazí, mohol by som kúpiť celé Los Angeles, ale bez ohľadu na to, koľko peňazí by som mal, nemohol by som nič v Los Angeles vykúpiť, pretože nič tam nebolo predtým moje. Prečo je tak dôležité vedieť niečo o získaní niečoho, čo bolo predtým naše? Pretože Jahšua nám povedal, že keď sa začnú vo svete odohrávať udalosti, ktoré v tejto dobe prežívame, potom máme pozdvihnúť hlavy, pretože naše vykúpenie sa priblížilo. Poďme sa na to pozrieť.

V knihe Levitikus Jahveh stanovil pravidlá. Ak človek schudobnel a musel predať alebo založiť svoju domácnosť, nestratil svoj majetok navždy. On alebo jeho príbuzní ho mohli vykúpiť, alebo ho zaň vykúpil Jahveh v Jubileu. Levitikus 25:25-28 zaznamenáva: „Ak tvoj brat schudobnie a predá zo svojho vlastníctva, nech predstúpi jeho výkupca, jeho najbližší príbuzný a nech vykúpi, čo jeho brat predal. Ak niekto nebude mať výkupcu a dochodilo by mu to, totiž zadovážil by si toľko, koľko činí výkupné, nech si spočíta roky od predaja a zvyšok nech nahradí tomu, komu to odpredal; tak sa znova vráti k svojmu vlastníctvu. Ak si však nemôže zadovážiť toľko, aby nahradil to, čo predal, ostane to v rukách kupujúceho až do jubilejného roku. V jubilejnom roku tento nech odstúpi a on nech sa vráti k svojmu vlastníctvu.”

S významom „vykúpiť“ alebo „vykúpenie“ sa používajú štyri hebrejské slová, hlavne výraz ga'al. Tie majú význam „oslobodiť“, formou splatenia alebo pomsty. Dva z týchto výrazov taktiež majú význam separácie a výraz ga'al taktiež znamená „príbuzný“, osoba, ktorá má právo vykúpiť. Kde vlastník prišiel o majetok predajom alebo exekúciou a vo svojej chudobe nemohol vykúpiť svoje vlastníctvo, mohlo byť zaňho vykúpené, ale iba niekým, kto sám mal právo dedičstva ako príbuzný. Napríklad, keď bol prorok Jeremiáš v jeruzalemskom väzení, jeho synovec ho žiadal o vykúpenie zeme, o čom rozpráva Jeremiáš, kapitola 32.. Kde existovalo mnoho príbuzných, právo vykúpenia mal iba najbližší z nich, ale ak ten tak učniť nemohol alebo nechcel, toto právo prešlo na ďalšieho v rade. To je ilustrované v 3. a 4. kapitole knihy Rút. Boaz nemohol vykúpiť Noeminu zem, až kým sa neopýtal najbližšieho príbuzného, ktorý to odmietol, čo ponechalo Boazovi právo vykúpenia.

A tak je to s vykúpením našej dávnej slávy, nemôžeme to učiniť sami, a ani to za nás nemôže dosiahnuť žiaden človek. Žalm 49:7(8) zaznamenáva: „Nikto nemôže brata vykúpiť, ani Bohu cenu zmierenia zaň vyplatiť.” Naším najbližším príbuzným je náš Boh Jahveh, ako Stvoriteľ a Boh, on je naším Otcom.

V Jeremiášovi 31:9 je zaznamenané, čo tomuto prorokovi povedal Jahveh: “...lebo som otcom Izraela a Efrajim je môj prvorodený.” Ako Jahšua je naším bratom, na čo poukazuje Hebrejom 2:10-12. Ako zároveň Otec a náš Brat, je skutočne naším najbližším príbuzným, ktorý má právo i schopnosť vykúpiť. Keďže on učinil svoje zákony spravodlivými, dodržuje ich vo svojich vlastných skutkoch.

Vykúpenie je iba pre tých, ktorý boli predtým Jahveho, Jeho ľud Izrael. Ako nám pripomína Izaiáš 63:19: „Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno.” Podobne v 43. a 44. kapitole Izaiáša Jahveh vyhlasuje: „Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Rozpomeň sa na tieto veci, ó Jákob, ó Izrael, veď si môj sluha! Ja som ťa sformoval, si mojím sluhom, Izrael, nepadneš u mňa do zabudnutia. Zotriem tvoje priestupky sťa oblak a tvoje hriechy ako mračno. Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!” Jahšua prišiel vykúpiť nás a Lukáš 1:68 na to poukazuje: „Požehnaný Jahveh, Boh Izraela, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho.” Cena za výkupné bola splatená na Kalvárii, no výkupné nie je kompletné, pretože odstránenie votrelcov a obnovenie nášho vlastníctva je dlhodobý proces, neustále pokračujúci. V Izaiášovi 63:4 Jahveh hovorí: „Lebo deň pomsty mal som na mysli, prišiel rok môjho vykúpenia!” To je rok, ktorý očakávame s nádejou, vidiac znamenia jeho priblíženia sa.

Čo také sme stratili, čo potrebujeme mať vykúpené? Všetky práva, moc a slávu, ktorú mal pôvodne Adam ako syn Jahveho. Uvádza sa, že bol vytvorený na Jahveho obraz. No sme teraz Jahveho obraz? Je Jahveh nedokonalý, podriadený chorobám, starnutiu a smrti, neschopný konať dobro a odolávať zlu? Vy sa v takýchto podmienkach nachádzate, prišli ste o Jahveho obraz a preto musí byť pre vás vykúpený.

Adamovi bolo prisľúbené vládnutie nad celou zemou, no prišli sme o všetku vládu okrem našich vlastných domovín. Ľudia vo východnom Nemecku, Maďarsku, Československu, v pobaltských národoch a časti Fínska stratili dokonca i vládu nad svojím vlastným územím. (Toto bolo písané v 70. rokoch 20. storočia, preto odkaz na už neexistujúce Československo a narážka na sovietsku okupáciu – pozn. prekl.).

No obnovenie Jahveho obrazu je nám prisľúbené. Napríklad v Hozeášovi 13:14, 1. Korinťanom 15:48-49, Filipanom 3:20-21 a Rimanom 8:13-39, je nám prisľúbené obnovenie našej vlády nad celým svetom.

Ako sme o to prišli? Náš predok Adam, ich predal alebo vymenil so Satanom za poznanie, či skúsenosť, dobra a zla. Jahveh mu prikázal mať účasť len na dobre, nikdy nie na zle. Preto Pavol v Rimanom 7:14 uvádza: „Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu.”

Dnes sa zúfalo snažíme uniknúť najstrašnejšej a najpotupnejšej forme otroctva - komunizmu. No po niekoľko tisíc rokov sme neustále vo forme otroctva, v našej nedokonalej forme. Výrazy použité v pôvodných jazykoch na vyjadrenie základných myšlienok vykúpenia sú zvolené starostlivo. Spomeňte si, v hebrejčine, bolo významom týchto slov navrátiť, čo bolo stratené, a čo uskutočňoval najbližší príbuzný, kúpou alebo pomstou. V gréčtine, ktorou bola písaná Nová Zmluva, boli použité tri výrazy - agorazo, v zmysle „kupovať na trhu (otrokov)“, exagorazo, v zmysle „kupovať z trhu, bez možnosti ďalšieho predaja, a lutroo, v zmysle „oslobodiť zaplatením ceny“.

Všetky tieto slová a významy platia. Skrze Adama sme predali, resp. stratili naše vlastníctvo a náš Jahveho obraz a dostali sme sa do otroctva Satanovho sveta. Vystavení na trhu otrokov sme boli vykúpení a oslobodení zaplatením strašnej ceny, ktorú za nás zaplatil Jahšua. Náš príbuzný pre nás obnovuje to, čo bolo stratené, zaplatením ceny i pomstením sa.

Cena bola zaplatená, ale Satan sa nevzdal vykúpených vecí. Ako uvádza Pavol v Rimanom 8:22-23: „Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne znáša pôrodné bolesti. A nielen ono, ale aj my, ktorí máme prvotiny ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela.” Uchvatiteľ musí byť zvrhnutý strašnou Jahveho silou pri návrate Jahšuu, „Lebo deň pomsty mal som na mysli, prišiel rok môjho vykúpenia!”

To zahŕňa, samozrejme, spásu, ale i oveľa, oveľa viac. Je to vykúpenie, obnovenie našej moci a slávy ako Jahveho synov. Kvôli tomu by sme sa mali úprimne spojiť v poslednej modlitbe v knihe Zjavenia: „Príď, Pane Jahšua!“

Kritická poznámka od Cliftona A. Emahisera: K tomu môžem iba dodať, že v otázke „vykúpenia“ nemáme žiadnu voľbu: buď sme „príbuzní“ alebo nie sme. Nemôžeme sa teda rozhodnúť byť vykúpení, a ani rozhodnúť nebyť vykúpení! Ako sa uvádza v Hebrejom 12:8: buď sme „synovia“, alebo sme „bastardi“. Dnes väčšia časť svetovej populácia spadá do tej druhej kategórie!

Bol Peter vôbec pápežom?

Rev. George R. MacFaul

Rímska katolícka cirkev tvrdí, že Kristus dal Petrovi autoritu nad ostatnými apoštolmi, že táto autorita, daná Petrovi, prechádzala na jeho následníkov, že jedinými a výlučnými Petrovmi dedičmi sú rímski biskupi. Katolícka cirkev tvrdí, že Peter založil rímsku cirkev a bol jej biskupom 25 rokov. Butler's Catholic catechism, strana 15 a 16, obsahuje nasledujúce vyjadrenie: 'Kto je viditeľnou hlavou Cirkvi? ' 'Pápež, ktorý je Kristovým zástupcom na zemi a zvrchovanou a viditeľnou hlavou Cirkvi.' 'Koho pokračovateľom je Pápež ako viditeľná hlava Cirkvi?' 'Sv. Petra, hlavného z apoštolov, Kristovho zástupcu na zemi a prvého pápeža a biskupa Ríma.'

Bol Peter vôbec rímskym biskupom? Táto otázka je pre rímsko-katolícku cirkev najdôležitejšia, pretože na nej stojí a padá celý pápežský systém. Ak Peter nebol pápežom v Ríme, potom pápeži neboli nikdy jeho nástupcami.

Krátka štúdia Novej Zmluvy poskytne každej úprimnej osobe presvedčivý dôkaz, že Peter nebol nikdy pápežom. Dá sa pohotovo vididť, že...

KRISTUS ODMIETOL UZNAŤ MEDZI SVOJIMI UČENÍKMI NEJAKÉHO PÁPEŽA

Spasiteľ nikdy neuviedol Petra ostatným učeníkom povediac: „Pozrite, ustanovil som Petra za svojho nástupcu, prijmite ho ako vášho pápeža a hlavu Cirkvi, volajte ho Svätý Otec, uctievajte ho a poslúchajte ho.' Naopak, Ježiš učinil toto jasné vyhlásenie, ktoré je diametricky protikladné k rímskemu učeniu: „Ale vy sa nedajte nazývať Rabbi, lebo jeden je váš učiteľ, kým vy všetci ste bratia. Okrem toho nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom, lebo jeden je váš Otec, Ten nebeský. Ani nech vás nenazývajú vodcami, lebo jeden je váš Vodca, Kristus. Ale najväčší medzi vami bude vašim služobníkom. Ktokoľvek sa povyšuje, bude ponížený, a ktokoľvek sa ponižuje, bude povýšený.“ Matúš 23:8-12.

APOŠTOLI NIKDY NEUZNÁVALI PETRA AKO PÁPEŽA

Pavol sa k Petrovmu prvenstvu nevyjadruje. Napísal 13-14 listov, a ani raz neodkazuje na Petrovu autoritu nad ostatnými. Ak by takáto autorita existovala, nehovoril by o nej?

Pavol sa považuje za rovnocenného Petrovi, hovoriac: „Lebo sa nepokladám za takého, ktorý by bol čo len v najmenšom zaostával za vašimi naznamenitejšími apoštolmi.“ 2. Korinťanom 11:5. Ak by bol Peter pápežom, odvážil by sa Pavol takto rozprávať?

Pavol Petra otvorene cenzuroval, hovoriac: „Ale keď prišiel Kéfas (Peter) do Antiochie, odporoval som mu do tváre, lebo bol odsúdený.“ Pozri Galaťanom 2:11-16. Ako by sa Pavol odvážil otvorene Petra cenzurovať za neschopnosť praktizovať to, čo kázal, vo svojom konaní k národom, ak by bol Peter pápežom?

Peter bol považovaný len za jeden z pilierov Cirkvi. Bol ako Jakub a Ján, jeden z pilierov Cirkvi, nie jej hlava.

Žiaden pisateľ Novej Zmluvy nehovorí o Petrovi ako o pápežovi? Čo má znamenať ich mlčanie? Môže ísť o nejaké sprisahanie voči nemu? Prečo ignorujú jeho autoritu? Prečo? Peter nebol nikdy pápežom. Všetci pápeži boli bratia.

PETER NIKDY NEKÁZAL ANI NEKONAL AKO PÁPEŽ

Jediný raz, kedy Peter vôbec ako pápež konal, bolo vtedy, keď použil svoj meč a odsekol Malchusovi ucho, Ján 18:10. Pápeži často používali zbrane, keď v Antiochii nekráčal v súlade s pravdou, Galaťanom 2.14. – Pápeži tak konali po stáročia, keď protirečil a oponoval učeniu Krista, Matúš 16:21-23 – V tomto ohľade excelovali všetci pápeži. To bolo všetko pápežstvo, ktoré mal Peter v sebe. Bolo toho dosť, no Kristus ho zachránil z moci toho zlého.

Peter bol ostatnými poslaný kázať. „Keď apoštoli v Jeruzaleme počuli, že Samária prijala Božie slovo, poslali k nim Petra a Jána.“ Skutky 8:14. To neznie príliš pápežsky. Namiesto toho, aby on posielal iných, Peter bol sám poslaný kázať

Peter nepredsedal jeruzalemskému koncilu. Nezvolával Koncil, ani ho neotváral. Riadenie zhromaždenia prevzal Jakub. Ak bol Peter pápežom, prečo neukázal svoju autoritu? Pozri Skutky 15.

Peter odmietol, aby pred ním Kornélius pokľakol. „Keď Peter vstúpil, Kornélius mu vyšiel naproti, padol mu k nohám a vzdal mu úctu. Ale Peter ho zodvihol a povedal: „Vstaň, aj ja som iba človek.““ Skutky 10:25-26. Aké odlišné od pápežov, ktorí nútia ľudí, aby pred nimi pokľakli!

Peter netvrdil, že má moc odpúšťať hriechy, no pápeži si túto moc nárokovali. Peter povedal Šimonovi, aby sa za odpustenie modlil k Bohu. „Preto rob pokánie z tejto nešľachetnosti a pokorne pros Boha, aby ti odpustil úmysel tvojho srdca, ak je to možné.“ Skutky 8:22.

Peter sám seba označuje iba za staršieho alebo pastora. „Peter, apoštol Ježiša Krista, dočasným usadlíkom, ktorí sú rozptýlení v Ponte, Galácii, Kappadokii, Ázii a Bitýnii, vyvoleným.“ 1. Petra 1:l. „Preto nabádam starších medzi vami, lebo som tiež starší ako oni a svedok Kristových utrpení aj účastník slávy, ktorá má byť zjavená. Paste Božie stádo vo vašej starostlivosti, nie z donútenia, ale ochotne, ani nie z lásky ke nepoctivému zisku, ale horlivo, ani nie ako panujúci nad tými, ktorí sú Božím dedičstvom, ale staňte sa príkladom stádu.“ 1. Petra 5:1-3.

Peter je absolútne ticho ohľadom svojej pozície ako pápež. Kázal evanjelium v deň Letníc a vyzýval ľudí, aby oľutovali svoje hriechy, uverili v Ježiša a boli pokrstení, ale nehovoril o svojej veľkej moci a vysokej pozícii. Bol azda príliš skromný, alebo nevedel, že bol zvolený pápežom? Napísal dva listy, no nikdy sa o svojom pápežskom úrade nezmieňuje. Ktorí z rímskych pápežov konali ako Peter?

Peter nikdy neslúžil omšu, ani nevykonával spovede, nikdy nenariadil človeku, aby sa modlil k Márii či k svätým, používať ruženec, nikdy neobhajoval používanie svätenej vody, či ostatkov, nikdy nenariadil ľudu, aby sa zdržiavali v piatok a počas Pôstu mäsitého pokrmu, nikdy nevyhlásil, že sa kňazi a mníšky nesmú sobášiť; nikdy nežiadal, aby mu bozkávali nohy, nikdy nežil v paláci s vojakmi ako svojou strážou a stovkami služobníkov, ktorí spĺňali každú jeho potrebu. Prečo takto nikdy nekonal? Pretože pápežom nikdy nebol.

PETER BOL ŽENATÝ

V „Škatuli otázok“ časopisu Catholic Register v kanadskom Toronte sa objavilo nasledovné: „Počul som, že sv. Peter bol ženatý, je to tak?“

„Áno, sv. Peter bol ženatý, no bol medzi tými, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Pána a hlásali Evanjelium. Zákon, podľa ktorého kňazi nemajú byť ženatí, nie je božím zákonom, ale zákonom, ktorý nazývame eklesiastikálnym, a Cirkev ho prijala preto, že slobodné kňazstvo je z mnohých dôvodov účinnejšie ... A stále skúsenosť celých kresťanských čias dokazuje, že tento experiment, ak to takto môžeme nazvať, bol znamenitým úspechom ...“

Sme radi, že redaktor v Catholic Register uznáva, že Peter bol ženatý, a že zákon, podľa ktorého sa kňazi nemajú sobášiť, nie je Božím zákonom.

Že tento tzv. zákon činil kňazstvo rímskej cirkvi účinnejším nemôžeme garantovať, a že tento experiment – pretože ho za experiment považujeme – bol úspechom, rovnako tak popierame. Naliehame na všetkých kňazov, aby pozorne čítali Pavlove slová týkajúce sa úradu biskupa: „Biskup má preto byť bezúhonný, manžel jednej manželky... muž, ktorý vedie znamenitým spôsobom svoju domácnosť, ktorý drží deti v podriadenosti s celou vážnosťou, ak niektor naozaj nevie viesť svoju domácnosť, ako sa bude starať o Boží zbor?“ 1. Timotejovi 3:1-7.

Dávame do pozornosti všetkých rímskych katolíkov fakt, že zákon, podľa ktorého by sa kňazi nemali sobášiť, nielenže nie je Božím zákonom, ale je to zákon diabolský. Pavol o ňom rozpráva ako o „doktríne démonov“. „Ale inšpirovaný výrok su určitosťou hovorí, že v neskorších časoch niektorí odpadnú od viery, tak, že budú venovať pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov, pokrytectvu ľudí hovoriacich lži, ktorí sú označení vo svojom svedomí ako vypaľovacím železom, ktorí zakazujú manželstvo, prikazujú zdržiavať sa pokrmov, ktoré stvoril Boh, aby ich s vďakou užívali tí, čo majú vieru a presne poznajú pravdu.“ 1. Timotejovi 4:1-3.

Rímski katolíci všeobecne veria, že apoštoli žili v celibáte ako dnešní kňazi. No Rorne, aby svoju stranu obránila, odpovedala tým, že keď sa Peter stal kňazom, či pápežom, svoju ženu opustil.. V oddelení pre otázky magazínu Catholic Observer sa objavilo nasledujúce vyjadrenie: „Sv. Peter bol ženatý predtým, než sa stal apoštolom, ale prestal so svojou ženou žiť potom, čo bol povýšený do úradu a vznešenosti kresťanského kňazstva.“

The Menace veľmi vhodne toto očiernenie proti Petrovi zodpovedalo tvrdením: „Ak sv. Peter prestal žiť so svojou ženou, jeden musel opustiť druhého. Ak sv. Petra opustila žena, potom bol úbohým základom pre Cirkev. Na druhej strane, ak ženu opustil sv. Peter, potom bola rímsko-katolícka cirkev založená na zanedbávateľovi manželky.“

Vieme, že toto tvrdenie, že Peter opustil svoju ženu, je klamstvo. Pavol jasne uvádza, že i potom, ako sa stal Peter apoštolom, bol stále ženatý: „Či nemáme právo vodiť so sebou sestru ako manželku, tak ako aj ostatní apoštoli a Pánovi bratia a Kéfas (Peter)?“ 1. Korinťanom 9:5.

Slovo hovorí: „Biskup musí byť bezúhonný, manžel jednej manželky.“ Prečo potom pápež Gregor VII hovorí: „Opustite svoje ženy! Zavrhnite svoje deti! Opustite svoj domov! Moje kňazstvo sa nebude ženiť!“? Prečo? Pretože nebol nástupcom Petra.

NIET ŽIADNEHO DÔKAZU V PÍSME, ŽE PETER BOL VÔBEC V RÍME

Rímsko-katolícka cirkev učí, že Peter bol prvým pápežom, vládnucim v Ríme 25 rokov. Vyzývame teda rímsko-katolícku cirkev, aby uviedla jediný dôkaz z Písma na podporu tohto tvrdenia. Ak Peter Rím navštívil, Nová Zmluva o tejto návšteve nehovorí nič. Slovo Božie hovorí o Petrovi, ako o apoštolovi Židov (sic – Júdejcov, pozn. prekladateľa), pozri Galaťanom 2:7-8. Pri čítaní Skutkov apoštolov, napísaných apoštolom Lukášom, vidíme Petra pri práci v Jeruzaleme, Cézarei a Antiochii. Ak bol v Ríme 25 rokov ako pápež, prečo sa Lukáš o tejto skutočnosti nezmieňuje? ŽIADEN historik by nevynechal príležitosť zmieniť sa o najdôležitejšej udalosti v živote človeka.

V roku 58 Pavol napísal list Rimanom. V tomto liste sa zmieňuje o viac ako 20 osobách, no nepíše ani slovo o Petrovi, neposiela žiadne pozdravy pápežovi Petrovi. Ak by sa tam Peter nachádzal, určite by sa o tom Pavol zmienil. V roku 61 Pavol odchádza do Ríma a navštevuje všetkých bratov. Nestretáva sa tam s Petrom, ak by tam tento bol, určite by sa videli. V roku 62 a 63 píše Pavol z Ríma Filipanom, Kolosanom, Efezanom a Filemónovi. Hovorí o niekoľkých svojich spolupracovníkoch, no ani slovo o Petrovi. V roku 66, krátko pred svojou mučeníckou smrťou, Pavol píše z Ríma Timotejovi a oznamuje mu, ako naňho všetci, okrem Lukáša, zabudli. Verí niekto, že ak by bol v Ríme Peter, že by Pavla zanedbal? Nikdy! V rokoch 41 až 66, keď – ako sa tvrdí – bol Peter v Ríme, nemôžeme nájsť nikde v celej Novej Zmluve jedinú pasáž, ktorá by to potvrdzovala. Prečo? Jednoducho pretol, že Peter pápežom nikdy nebol.

KRISTOV ZÁSTUPCA NA ZEMI JE DUCH SVÄTÝ

Pred opustením zeme Ježiš učinil tento sľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta (veku).“ Matúš 28:20. Ako je s nami? Prostredníctvom Ducha Svätého, a nie viditeľným zástupcom, zvaným pápež. Ježiš poveda: „Je to na váš úžitok, že odchádzam. Lebo ak neodídem, určite k vám nepríde Pomocník, ale ak odídem, pošlem vám ho. A ten, keď príde, dá svetu presvedčivé dôkazy o hriechu... Ale keď príde ten duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy...“ Ján 16:7-13.

Tento sľub bol naplnený v deň Letníc. Od tej doby bol rovnaký Boží dar venovaný všetkým skutočným kresťanom. Dnes nepotrebujeme žiadneho pápeža, aby nás viedol. Našou autoritou je Božie Slovo. Každý, koho Ježiš spasil, má prísľub vedenia Duchom Svätým, osvetľujúcim mu jeho cestu.

Bol Peter rímskym pápežom? NIE! ŽIADEN PÁPEŽ TEDA NEMÔŽE BYŤ JEHO NÁSTUPCOM. Následne sa celá pápežská stavba rozpadá na kusy. Prečo? Pretože bola založená na lži.

Nanebovzatie panny Márie - analýza katolíckeho argumentu

Pastor Frederick Forkrist

Vraví sa, že koľko ľudí, toľko chutí. Iste to platí i v kresťanstve, kde existuje toľko rôznych denominácií s nezriedka absolútne protirečivými doktrínami.

Je zrejmé, že každý veriaci by mal vedieť, v čo verí, rovnako ale i podrobovať doktríny a vierouku skúmaniu, či je v súlade so zjaveným Božím Slovom, Písmami, teda Bibliou (Skutky 17:11).

S neskrývaným úžasom však mnohokrát sledujem snahy veriacich rôznych denominácií obhajovať svoje náuky, bez ohľadu na to či sú v súlade s Písmom, alebo nie. Katolícka cirkev nie je, samozrejme, žiadnou výnimkou.

Keďže sa mi dostal do rúk článok, určený na obhajobu dogmy o „Nanebovstúpení panny Márie“, poďme si ho podrobne rozobrať, v súlade s Písmom.

Môj príspevok do textu je označený červenou farbou písma.

Sväté Písmo hovorí o tom, ze Boh nedovolí, aby jeho svätý uvidel porušenie.

Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. (Z 16:10)

I keď viem, kam autor tohto príspevku použitím tohto verša zo Žalmov mieri, nemôžem si pomôcť – je to výber zjavne nešťastný a (pri všetkej úcte) dokazuje autorovo diletantstvo. Aj keby sme zanedbali očividný fakt, že tento Žalm hovorí o „svätom“, nie „svätej“, je zrejmé, že výrazom „svätý“ určite má autor na mysli Máriu. Pokiaľ však máme vydanie Písma s krížovými odkazmi, táto pasáž nás odkazuje na iný, nemenej zaujímavý verš, a tým sú Skutky 13:35. Aby nás nijaký katolík nemohol napadnúť, použijeme katolícky preklad Vulgáty: „A preto aj na inom mieste hovorí: „Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.““ Pisateľ Skutkov však poskytuje oveľa viac informácií, aby sme vedeli s istotou povedať, o kom tento konkrétny verš Žalmu rozpráva. Prečítajme si teda celú zmieňovanú pasáž v kontexte:

A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: "Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil." A že ho vzkriesi z mŕtvych, aby sa už nikdy nevrátil do porušenia, to povedal takto: "Dám vám Dávidove sväté veci, ktoré sú verné." A preto aj na inom mieste hovorí: "Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie." Lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie.“ (Skutky 13:32-37)

Je jasné, že žalmista nemal na mysli Máriu či kohokoľvek iného, ale ako z citovanej pasáže vyplýva, budúceho Mesiáša, Ježiša Krista.

Panna Mária bola bez poškvrny akéhokoľvek hriechu nielen pri počatí, ale i celý svoj život.

Je nesporne zaujímavé, že ako fakt sa tu čitateľovi predkladá ďalšia z dogiem katolíckej cirkvi, v kruhovej argumentácii, čo znamená, že tvrdenie, ktoré je potrebné dokázať, je použité ako dôkaz platnosti iného tvrdenia, ktoré má zase slúžiť ako dôkaz platnosti prvého tvrdenia.

Treba však ešte rozlíšiť, čo máme na mysli pod pojmom „nepoškvrnené počatie“. Nie je to totiž – ako by sa mohol čitateľ nazdávať – počatie Ježiša Krista pannou Máriou, o ktorom nepochybujeme (nakoľko to bolo vyplnené proroctvo), ale podľa katolíckej vierouky ide o „nepoškvrnené počatie“ samotnej Márie – inými slovami, že , na rozdiel od ostatných, bola Mária počatá bez dedičného hriechu. Ak by tomu bolo skutočne tak, zvláštne vyznieva toto Máriino vyjadrenie v Lukášovi 1:46-47: „Mária hovorila: "Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi...“ Výraz „Spasiteľ“ tu použitý je gréckym výrazom σοτήρ (soter, #4990 v Strong’s Greek Dictionary) a znamená: „z výrazu #4982, záchranca, Boh alebo Kristus:- spasiteľ“. Ako kresťania veríme, že Kristus prišiel ako náš Spasiteľ, aby priniesol obeť za naše hriechy. Ak teda Mária bola bez poškvrny akéhokoľvek hriechu, kvôli čomu potrebovala spásu Božiu? Odpoveď nechám na uvážení čitateľa.

Utrpenie nevinného má u Boha vykupiteľskú hodnotu. (Nie tak celkom. Utrpenie akého nevinného? Akú vykupiteľskú hodnotu? Nikto nemôže vykúpiť nikoho, pretože, ako uvádza apoštol Pavol v liste Rimanom 5:12: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Každý človek je teda zaťažený dedičným hriechom a preto nemôže položiť svoj život ako výkupné za iného, a dokonca ani za seba, lebo sám potrebuje byť vykúpený. Jediný, ktorý za nás mohol toto výkupné zaplatiť, bol iba Ježiš Kristus.) Preto Ježis Kristus trpel a zomrel za naše hriechy. Smrť Ježiša Krista bola víťazstvom nad diablom a hriechom. Smrťou Ježiša Krista sa zakončil čas, v ktorom nám získal poklady nášho vykúpenia. Preto nemalo žiadny zmysel, aby po smrti jeho telo ostalo v hrobe. Naopak, znamenalo by to, ze úplne nezvíťazil nad diablom. (To s tým nemalo nič spoločné. Jeho zmŕtvychvstanie bolo znakom jeho MESIÁŠSTVA! To bolo znamenie Jonáša, o ktorom sa píše v Matúšovom evanjeliu 12:39-40: „On im povedal: „Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.““ To si uvedomovali i zákonníci a farizeji – jeho zmŕtvychvstanie by potvrdzovalo, že bol prisľúbeným Spasiteľom, a preto: „Na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni, zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi a hovorili: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.“ Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: „Vstal z mŕtvych“, a ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé.““ (Matúš 27:62-64). Skutočne, nemalo zmysel, aby jeho telo v hrobe ostalo. JEHO TELO V HROBE OSTAŤ NESMELO!!!) Preto ani jeho ľudská duša neostala v podsvetí, odkiaľ vyslobodil spravodlivých Starého Zákona, ani jeho telo sa nerozložilo v hrobe, ale vstal z mŕtvych.

Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu (pozri môj komentár na začiatku druhej strany), mala účasť na vykupiteľskom diele Ježisa Krista (no, ak neberieme do úvahy fakt, že Mária Ježiša porodila – tak Písmo ani v najmenšom nezaznamenáva, že by sa Mária počas Ježišovho života na jeho vykupiteľskom diele podieľala. Jeho vykupiteľské dielo totiž nebolo kázanie o Kráľovstve Božom – vykupiteľským dielom bola Jeho smrť na kríži. Chce niekto vari tvrdiť, že Mária bola ukrižovaná spolu s ním?) a jej utrpenie a smrť mali po Kristovi v Božích očiach najväčšiu cenu (ako už tu bolo spomínané, opäť ide o nepodložené tvrdenie – kde je o tom dôkaz v podobe Písma?). Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiez nemohlo podľahnúť porušeniu, lebo aj ona bola úplne svätá (je vidieť, že autor tohto príspevku zjavne nechápe význam a aplikáciu výrazu svätý, ako je použitý v Písmach. Výraz „hagios“ (grécky) alebo „kodeš“ (hebrejsky) označoval niečo, čo bolo oddelené od ostatného pre Boha. Izrael ako národ, bol svätý, oddelený od ostatných. Svätý implikuje čistotu, nepoškvrnenosť, posvätenie...v Písmach sa týmto výrazom označuje samotné Písmo, Duch a veriaci – teda svätí.). Naopak, ak by podľahla porušeniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, ze i Ona bola pod hriechom a ze hriech mal nad ňou moc. A toto nie je prípustné. (Je fakt, že niečo také nie je pre katolíkov prípustné, to je každému je zrejme jasné, ale dôležité je pre kresťanov to, čo vraví Písmo. Z toho, čo sme už uviedli – čitateľa opäť odkážeme na vyššie uvedené poznámky na hornej časti druhej strany, je nesporné, že samotná Mária potrebovala Spasiteľa – a toho potrebuje každý, kto má hriech.)

Telo sv. Bernardety napríklad, je uz vyše sto rokov úplne neporušené. Každý ho môže vidieť v jej kláštore v presklenom sarkofágu. (A?) O čo viac Matka Božia, Panna Mária by mala mať neporušené telo! (Prečo by mala mať?) Veď Panna Mária bola nepoškvrnená pri počatí (nepodložená domnienka, viď strana 2) zostala nepoškvrnenou celý svoj pozemský život. Veď to bola práve sv. Bernardeta, ktorej sa Panna Mária predstavila ako Nepoškvrnené Počatie. Je to náhoda, že je to práve sv. Bernardeta, ktorej Boh zachoval neporušené telo až dodnes? Či to nie je práve poukaz na telo Panny Márie a jej nanebovzatie? (Nuž, poukaz to môže byť na všeličo, mne osobne to tak nepripadá. Sám Ježiš prorokoval, že v posledných dňoch bude mnoho takých, ktorí budú robiť všelijaké úkazy a zázraky a snažiť sa zviesť Jeho ovce z cesty. Má vari niekto dojem, že to bude robiť štýlom: „Ja som šarlatán, nechajte sa oklamať“? Nezabúdajme, že i Satan sa premieňa na anjela svetla.)

Druhým miestom Sv. Písma je starozákonný PREDOBRAZ Panny Márie, ktorym je ARCHA zmluvy. Tá bola vyhotovená z akáciového (nehnijúceho) dreva a celá obitá zlatom. Do nej bol daná manna, Áronova palica a tabule zmluvy (desatoro).

Tam bol zlatý kadidlový oltár a archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom, a v nej zlatá nádoba s mannou a Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala, a tabule zmluvy. (Hebr 9:4)

Z akáciového dreva mi urobia archu dva a pol lakťa dlhú, poldruha lakťa širokú a poldruha lakťa vysokú. Obiješ ju rýdzim zlatom; zvnútra i zvonku ju obiješ a navrchu dookola urobíš zlatý veniec. Uleješ pre ňu štyri zlaté krúžky a pripevníš ich na jej štyri nohy, čiže dva krúžky na jednu stranu a dva krúžky na druhú stranu. Potom vyhotovíš dve tyče z akáciového dreva a obiješ ich zlatom. Tieto tyče zastrčíš do krúžkov, čo sú na bokoch archy, aby sa na nich archa nosila. Tyče zostanú v krúžkoch archy, nesmú sa z nich vytiahnuť. Do archy uložíš zákon, ktorý ti dám. (Ex 25:10-16)

Ježiš Kristus, Syn Boží, sa narodil z Panny Márie. On bol deväť mesiacov v jej lone. Ježiš Kristus je živý Chlieb (manna), Veľkňaz (Áronova palica) a Slovo Bozie (tabule zákona). Ako archa bola nádobou, ktorá obsahovala tieto predobrazy, tak Panna Mária je nádobou, ktorá nosila v sebe realitu Nového Zákona, - Jezisa Krista. (Ako uvádza dokonca i katolícky teológ Tomáš Akvinský, Archa Zmluvy predstavuje Ježiša – v ňom sa spája zmieňovaná manna, veľkňazstvo i Slovo Božie. Predstavovať pod Archou Zmluvy Máriu je síce v súlade s vyjadrením tzv. sv. Bonaventuru, čo je možno autorita práve pre katolíkov zvyknutých na rôzne dodatky, dogmy a tradície, nie však pre biblických kresťanov.)

Archa predobrazovala Máriu. Ked Mária je uz tu, archa ustupuje, ako to hovorí aj Písmo.

…v tých dňoch - hovorí Pán - nebudú viac hovoriť: "Archa Pánovej zmluvy," ani im na myseľ nepríde, nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac. V tom čase sa Jeruzalem bude volať trónom Pánovým a zídu sa k nemu všetky národy… (Jer 3:16-17)

O čom hovorí táto pasáž? Jeremiáš zjavne hovorí s odkazom na Izaiáša 65:17: „Veď hľa, tvorím nové nebesia a novú zem a skoršie veci sa nebudú pripomínať a ani nevstúpia do srdca.“ Jeremiáš hovorí o návrate izraelských kmeňov (12 stratených kmeňov Izraela) a o nových nebesách a novej zemi – všetko staré pominie. Doporučujem čitateľom prečítať si minimálne celú 3. kapitolu knihy proroka Jeremiáša.

Čo sa myslí pod slovami „všetky národy“, ak nie Cirkev? Ak nie nový zákon? (Nová zmluva bola uzavretá s potomkami tých, s ktorými bola uzavretá Stará Zmluva, čo jasne potvrdzuje Hebrejom 8:8-10. Kto sú národy? Národy sú – národy. Goyim, národy, predstavujú existujúcich potomkov Noachových synov z Genesis 10. Spoločenstvo (ekklesia) biblického Izraela zo Starej Zmluvy nie je v žiadnom prípade cirkev, ako ju predstavuje katolícka cirkev. A že „všetky národy“ nemusia nutne znamenať „všetky národy“ v zmysle vyjadrovania Biblie, to je samostatná téma, veľmi rozsiahla na to, aby sme ju tu rozoberali.)

Ďalej, archa bola tri mesiace v dome Obededoma, Mária bola tri mesiace u Alžbety:

V dome Gétčana Obededoma ostala Pánova archa tri mesiace a Pán požehnal Obededoma i celý jeho dom. (2 Sam 6:11)

Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov. (Lk 1:56) (Tak toto tu je už zrejme zámerné vyhľadávanie akéhokoľvek dôkazu na podporu tvrdenia o Márii ako arche.)

Dávid žasne nad tým, že by Pánova archa mala prísť k nemu, Alzbeta žasne, že novozákonná Archa prišla k nej.

Dávid sa v ten deň zľakol Pána a povedal: "Akože by mohla prísť Pánova archa ku mne!" (2 Sam 6:9)

Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho zivota. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? (Lk 1:41-43)

Dávid tancuje od radosti pred archou, sv. Ján poskočil od radosti v lone sv. Alzbety, keď Mária vstupuje do ich domu (a tu si povšimnime tento nesúlad – ak by sme i teoreticky prijali predpoklad, že Mária skutočne predstavuje starozmluvnú archu, tak je zrejmé, že ak Dávid tancuje od radosti pred archou, tak by to mala byť ALŽBETA, ktorá by mala podskočiť od radosti nad príchodom Márie (porovnaj vyššie podávané príklady pôvodným autorom)):

Ked Pánova archa došla do Dávidovho mesta, Saulova dcéra Michol… videla kráľa Dávida poskakovať a tancovať pred Pánom… (2 Sam 6:16)

Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. (Lk 1:44)

Nuž čo iného hovorí Sv. Písmo, keď vyzýva archu, aby aj ona zaujala svoje miesto?

Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci. (Žalm 132:8)

Kto je to tá archa Pánovej moci? Ak by to mala byt iba tá drevená bednička, prečo by Pán hovoril, že "nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac"? (Vysvetlenie podávame vyššie)

Áno, nebudú na nu spomínať, lebo je tu Tá, ktorá ňou bola predobrazovaná, - Mária, novozákonná Archa (povedal by som skôr, že je tu Ježiš. Starozmluvná archa bola pravdepodobne zničená pri spustošení Jeruzalema a jeho chrámu. Nespomína sa na ňu a neľutuje sa, pretože je predobrazom JEŽIŠA, stelesnenia Archy zmluvy.) Táto Archa zaujala miesto po pravici svojho Syna, kde po skončení svojho pozemského putovania bola vzatá s dušou i s telom. (A nepochybne vie autor tohto príspevku uviesť i biblické citáty na podporu tohto svojho tvrdenia, i keď si to vyžiada riadne naťahovanie obrazotvornosti, nakoľko nič také Písmo neuvádza.)

Ty si najkrajší z ľudských synov… Tvoj trón, Bože, trvá naveky… Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj Pán, vzdaj mu poklonu. Dcéry z Tyru ti prinesú dary a o tvoju priazeň sa budú uchádzať veľmoži národa. Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi; za ňou ti privádzajú panny, jej družice… Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov. (Zalm 45) (Opäť sa dostávame k svojvoľnému vytrhávaniu veršov a pasáží z kontextu. O čom pojednáva tento Žalm? Kráľ je evidentne Všemohúci Boh. Kto je jeho nevestou? Predsa Izrael!!!! (Čitateľ nech sa nenechá pomýliť, v biblickom texte má Izrael ženský rod) To je tá svadba, o ktorej pojednáva Zjavenie 19:7 a mnohé ďalšie verše v Písmach)

Či nebola archa celá ozdobená zlatom? (Bola.) Či nevidíme, ako sa to všetko spĺňa v Márii? (Áno, nevidíme.)

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktory je mocnť, a sväté je jeho meno (Lk 1:46)

Či nie je jednou z posledných veľkých vecí, ktoré Jej Pán urobil práve nanebovzatie? (Niet na to žiadneho dôvodu. Je však evidentné, že prianie sa však stáva otcom myšlienky.)

A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. A nastali blesky, burácanie, zemetrasenie a veľké krupobitie. Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (Zjv 11:19 -12:1) (Iste netreba čitateľovi pripomínať, že kniha Zjavenie je celý napísaná v symboloch. Šelma nie je skutočná šelma...Hora či more nie sú skutočnou horou alebo morom. Rovnako tak žena v tejto pasáži nie je skutočná žena, ale – čuduj sa svete – biblický Izrael. Pozorný študent Písma iste nájde mnoho veršov, ktoré toto tvrdenie potvrdia.)

Božie zákony

Bertrand L. Comparet

Dnes budem hovoriť o zákonoch kráľovstva Božieho, čo je téma, do ktorej cirkvi fušovali asi viac než do iných vecí, a takmer všetko, čo vás učili v obyčajných cirkvách môžete zamietnuť ako buď čiastočne alebo celkom falošné, kvôli tomu, ako to pomiešali.

Biblia rozpráva o štyroch druhoch božského zákona: prikázaniach, súdoch (rozsudkoch), predpisoch a obradoch. A dnešní duchovní – česť výnimkám – nemajú žiadnu predstavu o rozdieloch medzi nimi. Prikázania sú hlavnými pravidlami správania v zodpovednosti človeka k svojmu Bohu.

Desať prikázaní v 20. kapitole knihy Exodus sú toho výnimočnými príkladmi: Nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš a tak ďalej. A v protiklade k tomu, čo mnohé cirkvi učia, tieto prikázania stále platia.

Teraz rozsudky. Použitie tohto slova je trošku zavádzajúce. Dnes rozsudkom rozumieme rozhodnutie súdu po vypočutí si prípadu, no tak, ako je to používané v Biblii, je to pravidlo, podľa ktorého má súd prípad rozhodovať. Inými slovami, nasledujúc pravidlá, nachádzajúce sa v rozsudkoch, súd bude vedieť, ako prípad rozhodovať. Občas je to v Biblii použité i v modernom zmysle rozhodnutia, ale z hľadiska biblického zákona, súdy považujte za pravidlá, ktorými súd rozhoduje prípad, no nie všetky prípady.

Prikázania nevyžadujú žiadne pravidlá tohto druhu, sú dostatočne jasné. No čo Biblia klasifikuje ako súdy, sú prípady medzi človekom a jeho blížnym, vrátane zákonov týkajúcich sa majetkových práv, pána a sluhu a podobne.

Tu je príklad, v 21. kapitole knihy Exodus: „Ak si kúpiš hebrejského otroka, nech ti slúži šesť rokov a v siedmom roku odíde bezplatne slobodný. Ak prišiel sám, sám aj odíde. Ak bol už ženatý, odíde s ním aj jeho žena. "

Tu je ďalší príklad: „Kto ukradne človeka a predá ho, alebo ho bude mať vo svojej moci, musí zomrieť." - za únos!

Žiadna hrozba plesnutia po rukách a podmienečné prepustenie, ale – za únos – stále trest smrti, aj keby sa obeť zachránila.

Ďalší príklad: „Ak niekto ukradne býka alebo ovcu a zabije ich alebo predá, tak za každého býka nahradí päť býkov a za každú ovcu päť oviec.... Keď sa ukradnutá vec, býk, osol alebo ovca nájde u neho živá, dá dvojnásobnú náhradu." (Exodus 22:1, 4) (pozn. Prekl. - v niektorých prekladoch Písma sa uvádza „štyri ovce“ miesto „päť oviec“)

Krádež takto prestáva byť srandou, nie? Prečo ľudia kradnú? Kradnú, aby niečo získali. A ak je výsledok krádeže to, že ak ste prichytení s ukradnutým majetkom, ktorý sa vráti vlastníkovi, stále mu musíte zaplatiť hodnotu ukradnutého majetku, a ak ste sa ho medzitým zbavili, zaplatiť 4-5krát viac, než ste ukradli, takže nemáte z toho žiaden zisk.

Pri týchto zákonoch sa krádeže veľmi nevyskytovali. Čudujete sa, ako si také niečo vynútiť? Predstavte si, že sa vám zlodej vysmeje do tváre a povie: „Som na mizine, čo s tým spravíte?“ Zákon s tým čosi robil. Zlodej bol jednoducho predaný do otroctva za sumu, ktorá pokrývala požadovanú reštitúciu.

Teraz si predstavte, že by mal zlodej zaplatiť 500 dolárov. Bol by postavený na dražbu a dražiteľ by sa pýtal: „Kto ponúkne 500 dolárov za mesiac služby tohto človeka?“ Na zlodeja sa veľa ľudí nespolieha. „Dobre, kto ponúkne 500 dolárov za 3 mesiace jeho služby?“ To dokazuje, ako sú Božie zákony vedecké – postoj človeka určoval jeho trest. Ak skutočne svoj čin oľutoval a snažil sa ho napraviť, možno by bol dobrým sluhom a mohol sa vykúpiť trojmesačnou službou. Ale ak bol tvrdohlavý, vzpurný a očividne neochotný pracovať bez dozoru a biča, mohlo trvať i 3 roky, než sa vykúpil.

Inými slovami, sám si určoval svoj trest. A obeti zločinu sa dostalo kompenzácie. Dnes to najlepšie, čo vieme, ak nájdeme zločinca, je zavrieť ho do väzenia. Ak zločinca nájdeme, zvyčajne nemá nič, čím by odškodnil obeť. Keď ho zavrieme do väzenia, to tiež obeť neodškodní, sú to verejné výdavky. A ak ho miesto toho podmienečne prepustíme, vráti sa k zločinu hneď na druhý deň.

No v Božom zákone existovalo dobré riešenie tejto situácie.

Viete, Božie zákony nevytvárali profesionálne plačky. Treťou triedou týchto zákonov, sú predpisy: to boli všeobecné pravidlá správania sa pre vládu národa ako celku, pre zachovávanie poriadku a prosperity. Mali menší význam než prikázania, no boli to pravidlá pre civilizáciu, ktorá oddeľovala ľud Izraela od všetkých ostatných národov.

Žijúc prodľa týchto predpisov, národ Izraela mal podávať príklad toho, ako sa dá dosiahnuť prosperita, mier a poriadok za vlády Božích zákonov. Tie pokrývali zdravotné zákony (zákony o jedle), poľnohospodárske zákony, sociálne a finančné zákony.

Napríklad Levitikus 3:17: „To bude večný predpis z pokolenia na pokolenie vo všetkých vašich bydliskách: “Ani krv, ani loj nebudete jesť vôbec!“ Nuž, trvalo nám 3500 rokov plus účet za doktora, aby sme zistili, že zvierací tuk obsahuje najviac cholesterolu, ktorý upcháva vaše artérie, vedúc k srdcovým príhodám. A ak vypustíte živočíšny tuk, nahradiac ho potrebnými tukmi a olejmi z rastlinných olejov, ktoré obsahujú predovšetkým nenasýtené mastné kyseliny, získate prospech, ktorý vyplýva z používania oleja a tuku, no bez ich negatívnych častí.

Len Mojžiš neúčtoval peniaze za lekárske rady. Pokiaľ ide o konzumáciu krvi, diétológovia vedia, že sa zapodievame množstvom nepriaznivých faktorov: konzumáciou krvi sa prenášajú isté choroby, okrem niektorých nezdravých chemických faktorov v krvi ako pokrme. To, ako vidíte, nebolo zamýšľané pre vašu spásu alebo váš prospech v nebesách neskôr. Ak ste nekonzumovali živočíšne tuky, nemali ste dobré, zdravé srdce v nebesách, ale tuná, v tomto živote.

Ďalší príklad, Levitikus 10:8-11: „Potom Pán povedal Áronovi: "Víno a opojné nápoje nepite ani ty, ani tvoji synovia, keď vstupujete do stánku zjavenia, aby ste nepomreli. Tento predpis je večný na všetky vaše pokolenia, aby ste tak vedeli rozlišovať medzi svätým a všedným a medzi čistým a nečistým a poúčali Izraelitov o všetkých ustanoveniach, ktoré vám cez Mojžiša nariadil Pán.” V službe Bohu nemali byť opití kňazi. Biblia však nezakazuje kňazom piť pivo či víno, len jednoducho vtedy, ak mali službu, mali mať jasnú hlavu, žiadne pitie. Ich povinnosti, samozrejme, nezahŕňali iba službu v chráme, ponúkajúc obete, ale taktiež vyčuovanie ľudu v zákonoch Božích, a to nemal robiť žiaden opilec.

Teraz štvrtá trieda: Obrady boli pravidlami, ktoré riadili náboženské rituály, slávnosti, náboženské sviatky atď. Všimnite si, že je do oddelená skupina – nemá nič spoločné so všeobecným správaním sa ľudu či národa – sú to striktne náboženské zákony.

Napríklad, v rozprávaní o Pésachu (Pasche), Exodus 12:42-45: „Bola to noc bdenia, zasvätená Pánovi, keď ich vyviedol z Egypta. To je tá Pánova noc, ktorú majú bdením sláviť všetci Izraeliti z pokolenia na pokolenie. Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: "Toto je predpis o pasche: Nijaký cudzinec z nej nesmie jesť. Každého kúpeného otroka obrež, len potom z nej môže jesť. Prisťahovalec a nájomník z nej nesmú jesť." Pésach bolo niečo medzi Bohom a Jeho ľudom, Izraelom, a hoci imigranti z iných rás mohli prísť ako obchodníci či cestovatelia, nemohli povedať, teraz sme časťou Izraela a náleží nám všetko z Božej ochrany. „Každého kúpeného otroka obrež, len potom z nej môže jesť. Prisťahovalec a nájomník z nej nesmú jesť.” Rozhodne to bolo medzi Izraelitom a jeho Bohom.

Ďalší sviatok, Sviatok nekvaseného chleba, Exodus 13:5-10: „Keď ťa Pán vovedie do krajiny Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Hevejcov a Jebuzejcov, ktorú ti chce dať, ako to pod prísahou sľúbil tvojim otcom, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, vtedy budeš zachovávať tento zvyk v tomto mesiaci. Sedem dní budeš jesť nekvasené chleby a na siedmy deň bude Pánov sviatok. Sedem dní sa budú jesť nekvasené chleby a nesmie byť nič kysnuté vidieť v celom tvojom okolí; kysnute cesto sa nesmie nájsť u teba. V ten deň povieš svojmu synovi: “To sa robí pre to, čo pre mňa urobil Pán, keď som vyšiel z Egypta.” A nech je to znamením na tvojej ruke a znakom medzi tvojimi očami, aby bol v tvojich ústach Pánov zákon, lebo Pán ťa mocnou rukou vyviedol z Egypta. A tento predpis budeš zachovávať rok čo rok v určený čas. “

Domnievam sa, že všetci tak nejak viete, ako vznikalo naše americké právo. Začali sme s anglickým zvykovým právom, čo nebolo vo forme pravidiel, prijímaných parlamentov, boli to uznávané zvyky ľudu, majúce moc zákona. A keďže zachovávali záznamy o všetkých veľkých prípadoch, o ktorých rozhodovali, vzniklo zo záznamov anglických súdov to, čo sa nazýva zvykovým právom. Postupne, dokonca i v Anglicku, bolo toto zvykové právo modifikované pridávaním predpisov prijatých parlamentom. A tuná (myslené v USA, pozn. prekl.), aj keď sme začínali so základom v zvykovom práve, väčšina našich zákonov je dnes štatutárna.

Mnoho štátov, medzi nimi i Kalifornia, sa pokúsilo zákon zorganzovať, aby sa zákony, týkajúce sa určitého subjektu, nachádzali pohromade. Máte napr. Zákonník týkajúci sa motorových vozidiel, občiansky zákonník, trestný poriadok atď.

Keď Mojžiš dal zákon na hore Sinaj, nebol to pôvod božského zákona, ale to, čo môžeme nazývať kodifikáciou práva, zredukovanie na systematické vyjadrenie. Biblia rozpoznáva, že Boží zákon bol do istej miery známy dávno predtým. Genesis 2:16-17 zaznamenáva prvé prikázanie:

“A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš."”

V Genesis 26:3-5, Boh hovorí Izákovi nasledovné: „Zdržuj sa ako prišelec v tejto krajine a ja budem s tebou a požehnám ťa, lebo tebe a tvojmu potomstvu chcem dať všetky tieto krajiny, aby som splnil prísahu, ktorou som sa zaviazal tvojmu otcovi, Abrahámovi: "Rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy neba a ja dám tvojmu potomstvu všetky tieto krajiny a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme." To preto, že Abrahám počúval na môj hlas a zachovával moje príkazy, nariadenia, ustanovenia a zákony."”

To dokazuje, že značná časť božského zákona bola známa ešte pred dobou Mojžiša, aj keď zjavne nebola zákon tak organizovaný. Nuž, viete, ako naše tzv. cirkvi takmer bez výnimky učia: „Už nie ste pod zákonom, ste pod milosťou, zákon bol zrušený.“

Zaujímavé je sa niektorého z týchto duchovných opýtať: „Skutočne to máte na mysli? Celý zákon bol zrušený?“ Takýto duchovný odpovie: „Ó, áno, áno, iste!“ Potom môžete povedať: „Nuž dobre, znamená to teda, že som slobodný, pokiaľ ide o zákon, môžem vraždiť, kradnúť, smilniť, ako sa mi len zachce? Pretože, ak je zákon zrušený, toto bolo jeho súčasťou.“

A teraz sledujte vášho duchovného, ako koktá a snaží sa pochopiť, čo to vlastne mal na mysli, ak vôbec niečo. Problém vzniká v tom, ako sú vyučovaní vo svojich seminároch. Tam ich učia: „Toto sú doktríny vašej cirkvi – a ak sa vás opýtajú na nejakú podporu z Písma, môžete nájsť pár slov tu a tam. Prečo by ste mali polhodiny rozprávať o nejakej čiarke či bodkočiarke v Knihe.“

Neučia ich Bibliu systematicky, pretože prvé miesto zastáva cirkevná doktrína, Biblia až úbohé druhé. Svoj omyl zakladajú na tomto:

Pavol na dvoch miestach povedal, že Kristus odstránil náboženské predpisy, pribijúc ich na kríž, atď. Here are the two, and you note that they do not say that the law is done away with; only that portion of the law contained in the ordinances: the rituals, the ceremonies.

Efezanom 2:14-15: „Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj..” - iba tie príkazy, ktoré boli v nariadeniach, náboženských predpisoch.

[Niekedy preklad v inom jazyku úplne pôvodnú myšlienku zničí, resp. skryje. Toho príkladom je tu použitý výraz “nariadenie” (podľa prekladu Spolku sv. Vojtecha), čo je rovnaký výraz, ako výraz pre “náboženské rituály, resp. predpisy” v Starej Zmluve – pozn. prekl.]

Kolosanom 2:13-14: „Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. "

Keď vezmete do úvahy to, čo Pavol skutočne uviedol, a nie obrovskú časť, ktorú by mu chceli prisudzovať niektorí duchovní, Pavol hovorí správne. Všetky tieto náboženské rituály symbolizovali Ježiša Krista, to, čo mal vykonať, čo mal pre nás dosiahnuť, mali udržiavať nažive pamiatku, pochopenie, nádej, až kým neprišiel. A potom, čo prišiel a tieto veci vykonal, máte venovať svoju pozornosť realite, nie iba symbolu. Nábožeský rituál Pésachu, napríklad, smrťou pésachového baránka, potretím krvou zárubne vašich dverí – verejné vyhlásenie vašej viery – týmto boli Izraeliti zachránení pred smrťou.

Nuž, zjavne ide o symbol Krista, a v knihe Hebrejom je tento symbolizmus vysvetlený. Dnes nenasledujeme starý rituál Pésachu. V Starej Zmluve, pri podaní Pésachu, sa uvádza: „Toto je nariadenie naveky.“ Dnes už nezabíjame baránka a nemažeme krv na zárubňu dverí, ako to činili vtedy, a to nie kvôli tomu, že by sme to zanedbávali, ale preto, že máme inú formu tohto rituálu. Starým Pésachom ste vyhlasovali svoju vieru, že niekedy, v neurčitej budúcnosti, Mesiáš, ktorý vtedy ešte neprišiel, príde a vykoná skutočnú obeť za vás, aby preliatím Jeho krvi boli odpustené vaše hriechy, a nemuseli ste ich splatiť svojou smrťou, pretože boli splatené za vás.

No potom, čo prišiel a ponúkol svoj život na kríži, nemôžeme sa držať starého rituálu, hovoriac: „Nuž, ten, koho očakávame, ešte neprišiel, príde niekedy v budúcnosti“ - to by bolo odmietnutie Krista. Forma rituálu sa zmenila, a teraz máme prijímanie, Pánovu večeru, s chlebom, ktorý nahradil mäso baránka, s vínom, nahradzujúcim krv, no stále je to základný význam Pésachu.

Netrvalo dlho, aby bol sa symbolický význam všetkých týchto rituálov stratil. To je presne to, čo prirodzene očakávate, keď ustanovíte profesionálne kňazstvo, vykonávajúcim rituály, ktorým môžu dodať auru istého magického hokus-pokus. „Nuž, vy úbohí hlúpi laici, tomu nerozumiete, a sami nič z toho vykonať nemôžete, ale ak prídete ku mne a dobre mi zaplatíte, môžem vykonať túto magickú ceremóniu za vás, aby ste z toho mali prospech.“ A keď chcete zvýšiť svoj vplyv a dôležitosť, jediný spôsob, ako k tomu dospieť, je zapríčniť, aby laici zabudli na tento význam, učiniť z toho tajomstvo – a tak k tomu rýchlo i došlo.

Z tohto dôvodu neboli dejiny organizovaného náboženstva nikdy ničím viac, než dejinami organizovanej korupcie. Pozrite sa na knihy vo vašej Biblii – okrem čisto historických, Ezdráš, Nehemiáš, Kráľov a Kronických [i v iných nájdete historické záznamy, ale v spomínaných nenachádzame doktríny, ale záznamy toho, k čomu došlo], ale ak sa venujete tým, ktoré obsahuju „tak povedal Pán“, zistíte, že s výnimkou Jeremiáša a Ezechiela, keď Boh potreboval niekoho, aby šiel a riekol: „tak povedal Pán“, musel ho nájsť mimo kňazského stavu.

A tak dnes zisťujete, že cirkvi ľud učia, že zákon bol odstránený. Ak navštívite cirkevnú večeru, čo takmer vždy podávajú? Varenú šunku. „Samozrejme, aby ste dokázali, že ste pod milosťou, musíte porušovaťzákony Božie.“

Viete, Ježiš Kristus to komentoval kriticky. Je pravdou, že ak človek žil podľa celého zákona – morálneho zákona ako i jeho vyložene praktických častí, ako je zákon o jedle, poľnohospodársky zákon, finančné zákony – ak žil podľa toho všetkého, áno, žil by naplno. Je potrebná značná dávka vynaliezavosti vymyslieť, ako spáchať hriech bez porušenia niektorého z Božích zákonov. Ale to nebolo skutočným cieľom.

Je pravdou, že Levitikus 18:3-5 hovorí: „Nsmiete robiť to, čo sa robilo v egyptskej krajine, kde ste bývali, ale ani to nesmiete robiť, čo sa robí v kanaánskej krajine, kam vás zavediem; nebudete sa správať podľa ich zvyku. Vyplníte moje ustanovenia a zachováte moje predpisy a budete podľa nich kráčať! Ja, Pán, som váš Boh! Preto zachovávajte moje ustanovenia a moje príkazy! Kto ich bude plniť, bude z nich žiť. Ja som Pán!”

Samozrejme, veľká časť zákona, takých 98 percent z neho, nemá nič do činenia s týmito morálnymi fázami. Zákon o jedle poukazoval na to, ktoré jedlá sú pre vás dobré, a ktoré nie, ktoré sú zlé pre zdravie.Ak ste jedli nezdravé jedlá, nemali ste mať bolesti žalúdka v nebesách, mali by ste zdravotné problémy v tomto živote. Ak ste porušovali poľnohospodárske zákony, nemali by ste zlú úrodu v nebi, ale tu a teraz, na tejto zemi. A to platilo vtedy i teraz. Neprišli ste o svoju šancu na spásu, ak ste porušili zákony o jedle, to nebolo ich cieľom.

Toto povedal Ježiš Kristus v 5. kapitole Matúšovho evanjelia, počnúc veršom 17: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.” Nuž, kedy sa pominulo nebo a zem?

Pominutie neba a zeme sa spomína po miléniu, tisícročnej vláde Krista. Zjavenie 21:1 je prvým, kde sa spomína vyjadrenie, že prvé nebo a prvá zem pominuli. Takže nielen počas Kristovho života až doteraz, ale prinajmenšom ďalších tisíc rokov Zákon platí. Ježiš pokračoval: “Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.” [Matúš 5:19].

Zákony Božie stále platia. Nikto neuspel, aby ich všetky dodržiaval, a v časoch Starej Zmluvy, keď ste zistili, že ste nejaký z týchto zákonov porušili, vzali ste do chrámu svoju zvieraciu obeť a boli ubezpečení o Božom odpustení. A dnes zvieracie obete neponúkate, modlíte sa za odpustenie, pretože skutočnú obeť za vás priniesol Ježiš Kristus.

No tí duchovní, ktorí učia, že zákon bol odstránený, a dnes nemá žiadnu platnosť, vidíte, kam kam sa dostanú, veď Píslovia 28:9 hovoria: “Ak niekto odvracia svoj sluch, aby nečul zákon, jeho modlitba je priam hanebnosť.”

Toľko k všeobecným štyrom kategóriám Zákona. Pozrime sa teraz na niektoré zo zákonov v týchto skupinách.

Zákon o vojenskom výcviku a vojenskej službe: V Biblii niet žiadneho pacifizmus, Boh nielenže vojnu autorizoval, výslovne ju v istých prípadoch prikázal. Boh napríklad prikázal doslovné vyhladenie Amalekitov. To sa nachádza v Exodus 17:14-16 [a pozri taktiež Deuteronomium 25:17 a ďalej]: „Pán potom prikázal Mojžišovi: "Zapíš to na pamiatku do knihy a vštep Jozuemu do uší, že (aj) pamiatku na Amaleka úplne vytriem spod neba. Nato Mojžiš postavil oltár a nazval ho Jahveh-nissi, Pán je moja zástava. Povedal: "Ruky hore k Pánovmu trónu! Pán je v boji proti Amalekovi z pokolenia na pokolenie.” Kanaančania, ktorí žili v krajine, ktorú mal zabrať ľud Izraela, mali byť vyhladení: nie tak, ako sme vo Vietname hovorili: “Nechceme vyhrať vojnu, len ich presvedčiť, aby sa chovali rozumne.”

Pozrite sa na toto, Deuteronomium 7:1-4: „Keď ťa Pán, tvoj Boh, vovedie do krajiny, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva, a keď pred tebou vyženie mnohé národy: Hetejcov, Gergezejčanov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Ferezejcov, Hevejcov, Jebuzejcov - sedem národov, mocnejších a početnejších ako si ty -, a keď ich Pán, tvoj Boh, dá do tvojej moci a ty ich premôžeš, rozšíriš na nich kliatbu záhuby. Nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu a nesmieš sa nad nimi zľutovať. Ani manželstvo s nimi neuzavrieš: svoju dcéru nedáš za jeho syna a jeho dcéru nevezmeš svojmu synovi, lebo ona by mohla tvojho syna odviesť odo mňa, takže by uctievali iných bohov; a vzbĺkol by Pánov hnev a rýchlo by ťa vyhubil. "

Podporované boli vojny za oslobodenie, na vyhnanie utláčateľských tyranov: Numeri 10:9: „A keď budete už vo svojej krajine tiahnuť do boja proti nepriateľovi, ktorý vás bude utláčať, zatrúbite na týchto trúbkach trhano. Vtedy si Pán, váš Boh, spomenie na vás a vy nájdete ochranu pred svojím nepriateľom.” A títo agresori, ktorí bojovali proti nášmu ľudu, nemali byť ponechaní v podmienkach, aby to mohli opäť učiniť. Ľud bol varovaný, aby sa sám nestal agresorom, útočiacim na ostatných, ktorí mu boli naklonení, ale, ak mu nejaký národ vyhlásil vojnu, pravidlo bolo takéto: “Ak pritiahneš k mestu, aby si ho dobyl, najprv mu ponúkneš mier. Ak prijme a otvorí brány, bude všetok ľud, ktorý v ňom je, zachovaný a bude tvojím poddaným a poplatníkom. Ale ak s tebou nebude chcieť uzavrieť zmluvu a začne s tebou bojovať, budeš ho obliehať. A keď ti ho Pán, tvoj Boh, vydá do rúk, pobiješ ostrím meča všetko, čo v ňom bude mužské.” [Deuteronomium 20:10-13].

A little of that sort of thing in Viet-Nam would restore peace in a hurry.

Exodus 15 verse 3: „Pán je bojovník, Pán je meno jeho.”

Žalm 144 verse 1: „Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.” Toto je jeden z Dávidových žalmov, a ako si spomínate, Dávid je jediným človekom, o ktorom Boh povedal, “Toto je muž podľa môjho vlastného srdca.” Pravidlom bol všeobecný bojový výcvik.

Numeri 26:1-2: “Po nákaze hovoril Pán Mojžišovi a Áronovmu synovi Eleazarovi: "Urobte súpis celej izraelskej pospolitosti, od dvadsiatich rokov nahor podľa ich rodín, všetkých bojaschopných.” Všetci boli registrovaní kvôli odvodu, od veku 20 rokov vyššie. Odstránilo kresťanstvo všetko to? Odhalilo, že všetko, čo Boh vyjadril predtým, bol omyl, ktorý treba zanechať? Nie, samozrejme, že nie. Ježiš Kristus to všetko potvrdil.

Lukáš 12:51: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“ Zmiešať nás s našimi nepriateľmi v OSN, jedná veľká, šťastná, satanská rodina? Nie, rozdelenie, separácia. „A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa...” Je to príkaz od začiatku. [2. Korinťanom 6:17]

Lukáš 22:36 [Ježiš hovorí k svojim učeníkom]: „Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč.”

Matúš 10:34: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.” Nemôžete mať skutočné kresťanstvo, nekompromisný odpor voči satanskému zlu, bez vojny, pretože satanistická organizcia na zemi vás nenechá na pokoji bez boja. Musíte prijať rozhodnutie z dvoch možností: buď opustiť Boha a pridať sa k silám Satana, alebo sa postaviť za Boha a bojovať so Satanom – jendo aleob druhé, inej možnosti niet.

Biblia jasne uvádza, že Boh vôbec nie je pacifista, v zmysle dnešných pacifistov. Znamená to teda, že Boh nemá rád pokoj a mier? Nie, to vôbec nie. Chce skutočný mier, ktorý sa dá dosiahnuť len podľa Jeho zákonov. Mier, aký má ľud Číny nie je mierom v očiach Božích.

V Levitikus 26 Boh hovorí: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení a zachováte moje príkazy a budete konať podľa nich, ... Dám pokoj v krajine, keď budete odpočívať, nik vás neprestraší. Divé zvery vyženiem z krajiny a nijaký meč nevnikne do vašej krajiny. Svojich nepriateľov zaženiete na útek a popadajú mečom pred vami. Päť vašich zaženie sto na útek a sto vašich zaženie na útek tisíc a vaši nepriatelia padnú mečom pred vami.” Namiesto toho sme sa k Bohu obrátili chrbtom, aby sme získali hlasy menšín, a máme 35 tisíc mŕtvych Američanov v južnom Vietname, proti nepriateľovi, ktorý nám nesiaha ani po päty.

Je ťažké nájsť niečo, v čom by sme zákony Božie neprekrútili. Vezmite si napríklad zákony o občianstve a spôsobilosti na zastávanie verejného úradu. Hocikto z krajiny, ktorej ľud nepochádza z našej rasy, ktorej civilizácia nie je civilizáciou nášho druhu, ktorej ideály nie sú vôbec podobné našim ideálom, môže prísť sem a za krátky čas byť naturalizovaný, majúc plné občianstvo, rovnaké ako niekto, kto sa tu narodil. Nuž, to je úplný protiklad voči Božiemu zákonu. Podrobne je Boží zákon vysvetlení v Deuteronomiu 23:3-8. Tí, ktorí sú rovnakej rasy ako my, ale nie z Izraela: pamätajte, že Abrahám mal mnoho potomkov, Izák bol iba jedným z nich, tí, ktorí sú rasovo identickí, aj keď nie z našich izraelských národov, tým bolo umožnené občianstvo po 3 pokoleniach. V tej dobe by mali mať v sebe absorbovaný náš pohľad na svet.

Ale tí, ktorí nie sú rasovo príbuzní, tí až do desiatej generácie nemohli získať občianstvo. Cudzincom nebolo možné zastávať žiaden verejný úrad.

Deuteronomium 17:15: „Kráľom nesmieš urobiť príslušníka iného národa, ktorý by nebol tvojím bratom!” Výraz “cudzinec” (tuná “príslušník iného národa” - pozn. prekl) však neznamená niekoho neznámeho, koho nepoznáte, hebrejský výraz “nokri” znamená osobu odlišnej rasy. Keď sa nejaký ne-Izraelita môže dostať k verejnému úradu, Biblia jasne uvádza, že je to pre nás kliatba a trest za naše zlo.

Deuteronomium 28 verses 15 and 43 to 45: „Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti ja dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. “ Potom pokračuje v uvádzaní niektorých z nich a dostávame sa k tomuto [v Deuteronomiu 15 verses 43-45]: „Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty, ty však budeš upadať a budeš mu podriadený. On ti bude požičiavať a ty mu nebudeš môcť požičať; on bude hlavou, a ty budeš chvostom. Všetky tieto kliatby na teba doľahnú a dochytia ťa, kým ťa nezničia, pretože si nepočúval hlas Pána, svojho Boha, a nezachovával si jeho príkazy a ustanovenia, ktoré nariadil”

Čo sa zahraničnej politiky týka: Počúvate hlupákov papagájovať: „Musíte milovať svojich nepriateľov.“ Spomeňte si, že Biblia veľmi pozorne hovorí „váš nepriateľ“ a rozlišuje medzi vaším nepriateľom a Božím nepriateľom. Ak je váš blížny Izraelita vaším nepriateľom, je ním z dvoch dôvodov. Buď ste mu skutočne čosi zlé vykonali, čo si žiada nápravu z vašej strany, alebo si chybne myslí, že ste mu niečo zlé vykonali, a v tom prípade by ste mu mali vysvetliť, že to tak nie je.

No Boží nepriateľ je čosi úplne odlišné. Pamätáte si, že pri rozdelení Izraela po smrti Šalamúna, sa severné kráľovstvo okamžite dostalo k modloslužobníctvu, a prirodzene, Boh kvôli tomu od severného kráľovstva odvrátil svoju priazeň. O niečo neskôr jeden z júdskych kráľov, ktorý sa tak napoly snažil byť dobrý, poslal vojenskú pomoc kráľovi Izraela v nejakej bitke, za čo sa mu dostalo tohto pokarhania: „Rúhačom treba pomáhať? Miluješ tých, ktorí nenávidia Pána?” Preto si si zaslúžil Pánov hnev.” [2. Kronická 19: 2]. Keď pomáhate Božím nepriateľom, keď sa staviate na ich stranu, sami sa stávate Božími nepriateľmi a môžete očakávať, že vás za to stihne trest, a papagájovanie „miluj svojho nepriateľa, miluj svojho nepriateľa“ na tom nezmení ani ň. Boha chytľavými frázami neobalamutíte.

V Žalme 139 kráľ Dávid hovorí nasledovné: „Či nemám mať v nenávisti tých, čo nenávidia teba, Pane, a s odporom sa odvracať od tých, čo povstávajú proti tebe? Skrz-naskrz ich nenávidím, stali sa mi nepriateľmi.” Pozrel snáď Boh na Dávida a povedal, ó, ty si jeden z tých hnusných šíriteľov nenávisti? Nie! Na dvoch miestach v Biblii, v Skutkoch 13:22 a v 1. Samuelovej 13:14 nachádzame, že Boh povedal: „Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca... “ Ak niekto z nás dokázal takéto schválenie získať, to by bolo čosi!

Teraz k ekonomickým zákonom riadiacim podnikanie: Samozrejme, vyžadovalá sa nastriktnejšia úprimnosť žiadne falošné miery, žiadne falošné váhy. To nájdete v Deuteronomiu 25:13-16 a Levitikus 19:35-36.

Pracovné právo má svoj základ v Biblii. Nesmie dochádzať k útlaku zamestnancov, ktorí pre vás pracujú; sluhov, ako sú označovaní v Biblii, no väčšina dnes zamestnaných by takéto označenie nebrala priaznivo. Bez ohľadu na to nesmú byť utláčaní [Leviticus 25:39-42 a 47-55] a mzdy musia byť vyplácané načas. V tých časoch sa mzda vyplácala denne. Priemerný pracujúci človek nemal veľa, aby si mohol dovoliť byť mesiac alebo týždeň bez mzdy, preto tie museli byť vyplácané každý deň pred západom slnka [Deuteronomium 24:14-15].

Pri pôžičkách, nemal sa vyžadovať žiaden úrok, okrem požičiek cudzincom. Svojmu blížnemu ste nemohli počítať žiaden úrok. Dnes hovoríme – úžera je viac ako, napríklad, 40 percent ročne. V biblickom vyjadrení to bolo všetko nad rámec pôžičky, čo len jediný halier. Inými slovami, dlžník musel zaplatiť to, čo si požičal, bez úroku. Nemali ste žiadnu povinnosť snažiť sa,a by bol ľud iných rás rovnako prosperujúci ako Izrael. Ak si od vás chceli požičať, aby získali niečo z vašej prosperity, bolo dostatočne spravodlivé, aby vám za to zaplatili, a ne-Izraelitom ste mohli úrok účtovať, pozri Deuteronomium 23:19-20; Levitikus 25:35-38. I v tých dňoch mali hypotéky, a ak sa človek dostal do ťažkostí a musel založiť rodinnú usadlosť, alebo ju predať, mal právo vykúpenia. Inými slovami, nemohli ste prísť o svoju farmu, ktorá bola zdrojom obživy rodiny, natrvalo.

Nuž, dom v opevnenom meste bol inou klasifikáciou. Ak ste predali dom v meste, mali ste na jeho vykúpenie jeden rok, a ak ste ho behom roka nevykúpili, stratili ste ho navždy. Ale ľudia žijúci v meste neboli závislí na dome ako na svojom zdroji obživy. Brašnár alebo zlatník, žijúci v meste, sa kľudne presťahoval do iného domu a pokračoval vo svojej práci. No pokiaľ ide o farmu, ktorá bola zdrojom obživy rodiny, každý 50. rok, rok Jubilea, všetok majetok, ktorý bol predaný alebo zabavený, sa vrátil pôvodnému majiteľovi bezodplatne. Nie 50 rokov od doby predaja, ale každý 50. rok v kalendári. Ak bolo Jubileum posledný rok, mohli ste založiť či predať svoj majetok na ďalších 50 rokov. Ak mal byť Jubileom nasledujúci rok, mohli ste založiť svoj majetok po zvyšok aktuálneho roku. Keď nastal čas, majetok sa vrátil späť bezodplatne.

Spomínate si, čo sa stalo s rímskou ríšou? Keď boli národom húževnatých, nezávislých farmárov, stali sa mocnou ríšou, ktorá vládla väčšina známeho sveta. Potom došlo k nevyhnutnému. Farmári sú – samozrejme – vystavení vrtochom počasia, hmyzu a podobne. Mali zlý rok, žiadna úroda, a priemerní farmári nemali dostatok zásob na prežitie na ďalší rok, a tak museli založiť sovje farmy, o ktoré prichádzali alebo ich museli predať. Presúvali sa do mesta, kde sa stali mestským davom bez pôdy, a tu začína pád rímskej ríše – čo môžete nájsť podrobne opísané v Gibbonsovej knihe „Úpadok a pád rímskej ríše“.

To sa Božiemu ľudu, Izraelu stať nemalo. Každý siedmy rok, rok oslobodenia, boli Izraeliti oslobodení od bremena nesplatených dlhov. Bolo povinnosťou každého človeka, ktorý bol dlžníkom, aby sa pokúsil čo v najväčšej miere svoje dlhy splatiť. No niekedy sa stávalo, že mnohí, napriek poctivej snahe a dobrej viere, svoje dlhy splatiť nedokázali. Viete, ako je to dnes, keď človek dlhuje nejaké peniaze: veriteľ nečaká, dá ho k súdu, získa exekučný výmer na plat, tak dookola. Podľa zákonov Kráľovstva Božieho k tomu dochádzať nemohlo. Čo nebolo splatené, po všetkých poctivých snahách o splatenie, keď nastal siedmy rok, bolo zrušené. A to znamenalo nový začiatok.

Boh prisľúbil, že ak národ bude žiť podľa týchto zákonov, ak veritelia uznajú odpustenie dlhov každých sedem rokov, tak pošle takú prosperitu, že títo veritelia nepocítia žiadnu stratu kvôli tomu, že nedolujú od svojich dlžníkov poslednú korunu. Samozrejme, niečo také jednotlivec do praxe pravdepodobne nezavedie. Inými slovami, ste viac-menej väzňom sociálneho či ekonomického systému, v ktorom žijete. No ak by to národ prijal, je nám prisľúbená prosperita, ktorú by sme mali. Po siedmych takýchto periódach prichádza rok Jubilea.

Keď ste svoj majetok predali, alebo stratili kvôli dlhom, po siedmom roku sa od vás nemohli vymáhať žiadne peniaze, no majetok sa vám automaticky v siedmom roku nevrátil, k tomu došlo len v roku Jubilea.

V poľnohospodárskych zákonoch máte pravidlá, ktoré porušujeme neustále a za čo platíme. Jedným z týchto pravidiel bolo to: keď sadíš stromy, nemôžeš netrpezliov čakať, aby si schmatol prvé jablko, pomaranč alebo čo je to za plod, ktorý strom urodí. Prvé tri roky nesmiete nechať na strome vytvoriť žiaden plod, musíte ísť a otrhať všetky kvety, aby sa ovocie nevytvorilo. V štvrtom roku, ak chcete, môžete nechať ovocie dorásť, ale žiadne z toho nie je pre vás, všetko ovocie z úrody má byť dané chrámu ako dar. Až úroda v piatom roku patrí vám.

Stalo sa, že som mal možnosť to vidieť na vlastné oči. Hádam, že väčšina z vás vie, kde sa nachádza Escondido, približne 20 míľ od San Diega. Môj známy tam kúpil kus zeme a zasadil sad pomarančovníkov.. A v tom istom roku tak učinil i jeho sused. Na rovnakej strane vrchu, rovnako vystavené slnku a počasiu, rovnaká pôda – žiaden rozdiel, akurát plot, oddeľujúci dva pozemky. Díval som sa na ne, keď sa na stromoch vytváralo ovocie v piatom roku. Na susedovom pozemku neboli stromy obzvlášť vysoké a veľké, a vetvy boli tenké. Na nich pár pomarančov, nie nejako veľa, a pod každou z týchto tenkých vetiev bola drevená vzpera, aby sa vetva nezlámala pod váhou týchto pomarančov. Môj známy však nasledoval Boží zákon. Po štyri roky nenechal na stromoch vzniknúť žiadnemu ovociu, a až v piatom roku sa rodila jeho prvá úroda. Jeho stromy boli takmer dvojnásobne vyššie než susedove. Počet jeho pomarančov bol taktiež viac než dvojnásobný než počet susedových plodov, a pod vetvami nemal žiadne vzpery, pretože neboli potrebné. Na konci piateho roku mal môj známy väčší zisk, predajnejšie ovocie, než jeho sused za celých 5 rokov – a v ďalších rokoch to platilo rovnako.

Boh s vami nezamýšľa diskutovať, prečo by ste to a to mali robiť. Hovorí vám – tak je to najlepšie, tak to robte. Ak ste zvedaví a dáte si tú námahu, zistíte, že je na to dobrý dôvod. Odo dňa, kedy boli stromy tohto suseda o čosi vyššie od buriny, snažil sa tento dostať každý možný pomaranč, a sila rastúcich stromov bola príliš venovaná produkcii ovocia, a príliš v malej miere využitá na rast stromu. Môj známy nasledoval Boží zákon: ani kúsok sily rastúceho stromu nebol venovaný ovociu, všetko smerovalo na to, aby vyrástli silné, odolné, zdravé stromy. Po ukončení obdobia rastu nech strom prináša ovocie, a bude ho hojne.

Ďalším z týchto poľnohospodárskych zákonov je, že vašej pôde sa musí dostať sabatu odpočinku, podobne ako ho máte vy. Jeden rok v siedmyych musí krajina odpočívať ladom (úhorom). Sadíte a žnete úrodu 6 rokov, a na siedmy nechávate ladom – a my sme na to príliš chamtiví.

Prečo raz za sedem rokov rok odpočinku? Rastlina z pôdy získava dve veci: humus, dusičnany obsahujúce zvyšky bývalého rastlinstva, a minerály. Viete, ako čítate o tom, čo nazývajú skrytým hladom: konzumujete rastliny z vyčerpanej pôdy, ktorým chýbajú vitamíny, a obzvlášť minerály, ktoré z pôdy nemôžu získavať. Zrniečko piesku obsahuje minerály, ale tie rastlina nevyužjie, pretože kremeň nie je rozpustný vo vode, z ktorej rastlina získava výživu. V pôde sa nachádza množstvo baktérií a vedľajším produktom ich existencie sú isté kyseliny, ktoré rozpúšťajú povrch piesočných zrniek, meniac ich na rozpustné soli. A korene rastlín prijímajú z pôdy túto vodu a získavajú tak minerály pre zdravý rast. Dnes môžete do pôdy sypať dusičnaté hnojivá v akomkoľvek množstve, iste, je to krátkodobá pomoc – budú zelené asi tak, ako keby ste ich na zeleno natreli – ale nebudú zdravé. Musíte mať tieto rozpustné minerály. Tisíce rokov sme nechali šľachtili naše rastliny kvôli vysokým výnosom, čo znamená, že značne spočívali na kvalite pôdy. Na konci šiestich rokov ste takpovediac vybrali svoj účet rozpustných minerálov v pôde. Aká rezerva tam bola, bola použitá a to rýchlejšie, než ju baktérie dokážu nahradiť. Ak ju necháte počas siedmeho roku odpočívať, baktérie pokračujú vo svojej činosti a v ďalšom roku máte pripravenú ročnú zásobu minerálov. Vaša rezerva bola obnovená novým príspevkom. A tak v ôsmom roku, keď zasadíte svoje rastliny, prinášajú celoročný výnos navyše k úrode aktuálneho roku, a len málo berú z rezervy minerálov, ktorá vydrží ďalších šesť rokov. Potom nasleduje ďalší rok odpočinku pre pôdu.

Pred pár rokmi som videl údaje, ktoré vydal niekto, kto bezpochyby o božskom zákone nevedel nič, akurát zaznamenával štatistické údaje. Ministerstvo poľnohospodárstva samozrejme poznalo hektárový výnos v istých oblastiach, kde nasadili pšenicu, než ich búrky prinútili nechať pôdu opdočívať. Nuž, niekoľko rokov pôda ležala ladom, a nakoniec začali opatrne osievať, a táto soba oznamovala: „Úroda v prvom roku po niekoľkoročnom odpočinku bola o 400 percent vyššia než pred obdobím prašných búrok.“ Pozrime sa teraz, čo dosiahnete porušovaním Božích zákonov. U väčšiny našich prérijných štátov na Stredozápade máme vcelku presné štatistiky ohľadom hektárového výnosu pšenice a kukurice, od doby, kedy boli prvýkrát podrobené kultivácii, a dnes nedosahujeme rovnaký výnos ako pred 75 či 100 rokmi, tenteo výnos klesol.

Predpokladajme však, že máte rovnomernú úroveň produkcie. Ročná úroda je, povedzme, jedna jednotka. Za osem rokov je to osem jednotiek. Teraz predpokladajme dodržiavanie Božieho zákona: jedna jednotka za každý z prvých šesť rokov, preskočíme siedmy rok, tam nič, a v ôsmom roku štyri jednotky. Šesť a štyri sú desať, v porovnaní s ôsmimi, ak nedoprajete zemi odpočinok.

Myslíme si, že sme príliš chytrí, keď sme len príliš chamtiví na to, aby sme Božie zákony nasledovali. No pre všetky Božie zákony existuje dobrý dôvod, a ak ich nasledujete, vyplatí sa to.

Čo sa týka zákonov o jedle, prečítam vám jeden: Deuteronomium 12:23-25, nemáte jesť loj (zvierací tuk), ani krv. Leviticus 7:23-24 sa týmto tiež zapodieva. Ďalším pravidlom je nejesť žadne nakazené mäso, mäso, ktoré bolo v kontakte s niečím čo ho mohlo nakaziť bakteriálnou infekciou či iným jedom. Prečítajte si taktiež Levitikus 7:19.

Pokiaľ ide o vhodné mäso, je nám dané pravidlo: Môžete jesť mäso tých zvierat, ktoré majú rozdelené kopyto a prežúvajú. Zajac či králik prežúvajú, ale majú pazúriky, nie kopytá. Prasa má rozdelené kopýtko, ale neprežúva. Bravčovina a zajačie mäso sú preto zakázané, rovnako ako ťavie mäso. Ťava prežúva, ale nemá kopytá. Dobytok s rozdelenými kopytami, ovce, jelene, to sú povolené mäsá, pretože tieto zvieratá prežúvajú.

Prečo by ste niečo z toho nemali jesť? Nie sú tieto pravidlá doplnkové? Nie. Môžete Boží zákon zavrhnúť, jesť bravčovinu a dostať trichinózu. V USA sa ročne objavuje mnoho prípadov trichinózy, z veľkej väčšiny nie sú diagnostikované. Sú to maličké červíky, nepatrné, takmer mikroskopické, ktoré sa dostávajú skrze svaly, vyhryzúc si maličkú jamku, vybudujúc si ochranu membránou, a v tejto jamke zostávajú, výživu získavajúc z krvi. A tak zjete mäso nakazeného prasaťa, ktoré nie je dobre prepečené. Vo vašom žalúdku sa mäso rozloží, čo znamená, že i schránky okolo týchto malých červíkov sa rozložia, čo ich oslobodí. Prevŕtajú sa cez steny čriev do krvných ciev a plávajú v krvi po celom tele, až sa niekde zastavia a zavrtajú do svalov. Ak sa niektoré zavŕtajú do pečene, môžete dostať žltačku a možno máte podozrenie na cirhózu. No bez pitvy si nemôžete byť istí, či ide o trichinózu alebo nie. Zajace sú nositeľmi mnohých chorôb, ako napr. mnohokrát osudná tularémia.

Nuž, aj keď ste bravčové mäso dokonale uvarili, aby ste zabili všetky červíky, neznamená to, že sa z neho stalo zdravé jedlo. Z bravčoviny môžete získať mnoho ďalších chorôb, a aj keď samotné baktérie sú zničené.

Ryby: Akékoľvek ryby s plutvami a šupinami sú vhodné na konzumáciu. Mnoho ľudí je sumca, no ten nemá šupiny, len kožu. A sumec je požierač mršín, požiera mŕtve a hnijúce veci vo vode.

Medzi vtákmi je mnoho zakázaných. Samozrejme, sup a havran, ako i ďalšie mršinožravce, sú zakázané, no vo všeobecnosti sú zakázané mäsožravce – orol, sokol atď. - rovnako ako medzi štvornohými zvieratami. Všetky mäsožravce sú zakázané.

Niektorí ľudia majú radi medvedie mäso, no to je striktne zakázané. Tieto veci sú nezdravé. Slimáky, myši, jašterice sú taktiež zakázané, no niektorí budú jesť hocičo. Tak ako tak, tieto sú zakázané.

Nejedzte mäso žiadneho zvieraťa, ktoré uhynulo na chorobu. No, ak sa vyberiete do poľa a nádjete mršinu kravy, ktorá zomrela na slintačku, a vyrežete si z nej steak, vezmete domov a zjete ho, pravdepodobne o svoju spásu neprídete, vlastne môžete skončiť v nebesiach oveľa rýchlejšie. Bezprostredne prídete o zdravie a veľmi pravdepodobne i o život.

Všetky zákony, ktoré vytvárajú túto praktickú skupiny, sa nezapodievajú vašou duchovnou spásou, ale praktickým životom tu a teraz. Prečo teda Boh urobil viac, než ako dať návrhy? Nuž, v podstate povedal: „Chcem mať zdravý národ, ktorý mi bude slúžiť, nechcem, aby ste boli nakazení trichinózou či inými chorobami. Neznečisťujte sa týmito vecami, ak chcete byť mojím ľudom, mojou demonštráciou toho, aký by mal národ byť. Povedal som, že ak budete poslúchať moje zákony, budete mať dobré zdravie, dlhý život, pokoj a prosperitu. Nepokazte túto demonštráciu tým, že si budete privádzať choroby kvôli porušeniu tých zákonov, ktoré som vám ako vedenie dal.“ A tak boli tieto zákony presadzované. V dobách Starej Zmluvy boli dokonca presadzované pod hrozbou trestu smrti, pretože Boh chcel, aby tento národ mal šancu dokázať svetu, čo dokáže poslušnosť voči Jeho zákonu. Vždy, keď sa vraciame k tomu, aby sme žili podľa Božích zákonov, môžeme získať prospech, ktorý prinášajú.