William Finck
Zdá sa, že už dosť dlho prevláda istý stupeň zmätku s ohľadom na uzdravenie dcéry kanaánskej ženy Jahšuom Kristom, udalosť opísaná v Matúšovi 15:21-28 a Markovi 7:24-30, a zvlášť medzi prívržencami Izraelskej Identity. Aj keď opisy tejto udalosti sú často promotérmi univerzalizmu zneužívané, v skutočnosti univerzalizmus vyvracajú. No predsa i tí, ktorí chápu Starú Zmluvu a kliatby proti Kanaáncom, zostávajú v úžase nad tým, ako a prečo Jahšua Kristus prejavil tejto žene milosrdenstvo, a táto otázka bola príčinou mnohých diskusií. Táto krátka štúdia sa posnaží zmätok, obklopujúci túto udalosť, objasniť.
Najprv si treba všimnúť, že popisy tejto udalosti, ktoré Matúš a Marek podávajú, sa značne líšia. Je potrebné pochopiť, že žiadne evanjelium sa nedá považovať za úplný záznam tej-ktorej udalosti. Každý autor skôr svedčil, alebo od svedkov zaznamenával, celú udalosť, alebo jej časti, videné z istej perspektívy, zapisujúc tie časti udalosti, ktoré boli pozoruhodné, ako sa na ne spomínalo. Poskladaním týchto jednotlivých zdrojov preto môžeme dostať úplnejší obraz udalosti ako celku.
Kanaánska žena je v Markovom evanjeliu identifikovaná ako “Grékyňa, sýro-fénického pôvodu“ (alebo „rodom Sýrofeničanka“, alt. preklad). Výraz, uvádzaný ako „rod, pôvod“ je genos (Strong’s #1085), a presnejšie znie „rasa“. (9. vydanie Liddell & Scott Greek-English Lexicon definuje genos primárne ako „rasa, druh, rod“ a nato, „všeobecne, rasa, bytostí“. Po druhé, W.E. Vine vo svojom diele An Expository of New Testament Words, [aj keď nie úplne dokonalom] ohľadom výrazu „rod, druh“ [genos] sa všeobecne s Lidellom a Scottom zhoduje). Novšie preklady prekladajú tento výraz ako „narodením“, musím však tuná genos interpretovať ako „rasa“, pretože Marek by ťažko mohol vedieť, kde sa táto žena narodila, a „Sýro-Fenícia“ nebola nikdy národom, pretože tento výraz je zemepisným popisom, aj keď sa v sekulárnych gréckych písmnostiach objavuje až u Luciana cca 160 A.D. Strabó vo svojom opise Sýrie poznamenáva, že „Niektorí pisatelia rozdeľujú Sýriu ako celok na Koelo-Sýrčanov a Feničanov, a uvádzajú, že s tými sú zmiešané štyri kmene, menovite Júdejci, Idumejci, Gazejci a Azotejci, a že sú z časti farmármi, ako Sýrčania a Koelo-Sýrčania, a z časti obchodníci, ako Feničania” (Geografia, 16.2.2), a dá sa dokázať, že v Strabónovom čase (cca 64 pred Kristom do 25 A.D.) niektoré z týchto výrazov mali úplne iný význam, než mali v dávnejších dobách. Marek, ktorý bol možno sám Grékom, alebo prinajmenšom helenizovaným Júdejcom (Markos je grécke, nie hebrejské meno), a píšuci pre grécke publikum, identifikuje ženu v súlade s gréckymi štandardami: ako Grékyňu podľa jazyka a zvykov (v protiklade k Júdejcom a Edomčanom, z ktorých mnohí sa bránili prijímaniu gréckych zvykov, ako tomu bolo i u iných ľudí Blízkeho Východu), a ako Sýro-Feničanku. Zdá sa, že Markov úmysel je poukázať, že žena patrila k jednému z týchto domácich kmeňov sýrskej Fenície, nie ku gréckym či rímskym obyvateľom Fenície, pretože v tom čase sa na Blízkom Východe nachádzalo mnoho gréckych a rímskych osadníkov. Staroveká Palestína bola rasovo a národne tak zmiešaná, ako dnešný New York a mnohé iné veľkomestá. Marek sa snažil čo najlepšie opísať túto ženu výrazmi, ktoré Gréci jeho doby používali. Ak by šlo o to, identifikoval by ženu podľa rasy ako Grékyňu, Rimanku, Aramejku, či Júdejku, preto teda Markovo rozlíšenie.
Výraz „Grékyňa“ je v skutočnosti Hellene, a použitie tohto výrazu Markom je chápané vo svojom historickom kontexte. Výraz Hellene nebol nikdy používaný na definovanie špecifického kmeňa, národa či kráľovstva. Bol skôr používaný medzi kmeňmi regiónu a ostrovov Egejského mora, ktorí začali používať podobný jazyk a zvyky, menovite Ionovia, Danaani, Pelasgovia a Dórovia. Neskôr z týchto vznikli podružné rozdelenia, ako Boetovia, Macedónci, Argivci atď.. Ľudia z iných kmeňov, ako fénickí osadníci Karie (Milét) a Tesaloník, adoptujúc jazkyk, boli neskôr taktiež počítaní do helénskej kultúry, a začali byť známi ako „Gréci“. Ľudia mimo tejto kultúry, bez ohľadu na to, či boli civilizovaní alebo nie, boli označení ako „barbari“. Treba však pamätať na to, že v tej dobe boli všetci títo ľudia bieleho adamického pôvodu. Dokonca i neskôr, v helénskej perióde – potom, ako Alexander Macedónsky dobyl väčšinu adamického sveta (alebo oikoumene) – ľudia z mnohých iných kmeňov, prijmúc rovnaký jazyk a zvyky, začali byť známi ako „Gréci“, čo je bežné v každej inej ríši a podobne ako je dnes voľne používaný výraz „Američan“.
Na druhej strane Matúš, vyberač daní, ktorý mohol byť Levítom, zjavne uvedomelejší si rasy ženy z hebrejskej perspektívy, správne identifikuje ženu ako Kanaančanku, podľa skutočného kmeňa jej rodovej línie. Zatiaľčo i Matúš písal v gréčtine, tento výraz musel zámerne použiť, pretože pomenovanie „Kanaančan/ka“ je u sekulárnych gréckych autorov prakticky neznáme, a ak by nebolo Písem (okrem modernej archeológie), upadlo by do zabudnutia. Gréci boli viac naklonení označovniu ľudí zemepisnými názvami než kmeňovými menami, čo nachádzame i v Starej Zmluve, a v sekulárnych záznamoch je ľud Levantu pomenovaný spôsobom, aký vidíme u Strabóna vo vyššie uvedenom citáte. Žena v tomto prípade bola skutočne Kanaančankou.
V Matúšovom podaní incidentu žena Jahšuu obťažovala, a ten ju ignoroval. Jeho učeníci, evidentne neuspejúc v odradení ženy, začali ňou byť znepokojovaní, a žiadali Jahšuu, aby ju poslal preč, no za toto chovanie neboli napomenutí. Nuž, ťažko je to spôsob, akým sa chovať k nádejnému „kresťanovi“, a akonáhle je situácia plne pochopená, čitateľ zistí, že takýto nádejný prípad jednoducho neexistuje. To treba porovnať s prijatím niektorých iných, z Izrelitov, ako nachádzame v Jánovi 1:47, Lukášovi 13:16 a 19:9. A takéhoto zaobchádzania sa jej nedostalo len kvôli tomu, že kanaánska žena nebola júdejskou Izraelitkou. Porovnajte prijatie, ktorého sa jej dostalo s prijatím rímskeho centuriona, čo popisuje Matúš 8:5-7. Hoci je rovnaká udalosť u Lukáša 7:1-10 opísaná o čosi odlišnejšie, výsledok je ten istý. Rimania boli vlastne „stratenými“ Izraelitmi, pochádzajúcimi z časti Júdu, ktorá v rannej dobe emigrovala do Európy. Pavol o tom vedel a je to z jeho listu, adresovaného Rimanom, evidentné.
V Matúšovi 15:24 Jahšua Kristus v odpovedi na prosbu kanaanskej ženy opakuje svoje poverenie. Toto poverenie je v Novej Zmluve opakované, napr. v Matúšovi 1:21, 2:6; 10:6; 18:11; Markovi 12:29; Lukášovi 1:16, 54, 67-80; 2:25-34; 19:10; 24:21; Jánovi 1:31, 49: 12:13; v Skutkoch 1:6; 28:20 et al. Z prorokov Starej Zmluvy i z celej Novej Zmluvy je jasné, že Kristus prišiel iba pre „stratenú ovcu domu Izraela“, pre tých dávnych starozmluvných Izraelitov, ktorí odo dní Sudcov až po asýrske a babylonské deportácie emigrovali do Európy, a ktorí nakoniec sformovali kresťanské národy stredovekého obdobia: dnešnú bielu rasu. No ako Pavol vysvetľuje v liste Efezanom, pretože „stratený“ Izrael bol voči Jahšuovi odcudzený až do Jeho výkupnej obete na kríži, Jeho pozemská duchovná služba bola obmedzená na júdejských Izraelitov, ktorí si udržali svoj vzťah s Ním skrze Starú Zmluvu.
Tak zatiaľčo Jahšua kanaansku ženu informuje, že bol poslaný len k „ovci“, potomkom Izraela (porovnaj Ezechiel, 34. kapitola), nato ju informuje, že nie je správne vziať chlieb detí (ktoré sú jeho obľubou) a hodiť ho psom, čo vlastne je nazvaním kanaanskej ženy psom. Kým výraz „pes“ je v Písme často používaný v súvislosti s ľuďmi hanlivo, jedným príkladom, v ktorom vyčnieva, je Žalm 22, mesiánske proroctvo predvídajúce ukrižovanie Krista: „Lebo ma obklopili psy, zhromaždenie zločincov ma zovrelo: prebodli moje ruky a nohy … Osloboď moju dušu od meča, moju jedinú priamo z laby psa.“ (Žalm 22: 16, 20). Vediac, že priamo zodpovední za Jeho ukrižovanie boli kanaansko-edomskí vodcovia Judey, tí, ktorí tvrdia, že sú Júdejci, ale nie sú (Zjavenie 2:9; 3:9), psi-ľudia sú v tomto vyjadrení Jahšuu kaananskej žene objasnení. Pavol neskôr varuje pred psami (Filipanom 3:2), tak ako predtým Jahšua (Matúš 7:6). Žena určite nebola psom kvôli tomu, že bola hriešna, pretože Kristus často hlásal, že prišiel pre hriešnikov (Matúš 9:9-13). S istotou BOLA Kanaančankou, nesúcou v sebe kliatby Kanaana i Kaina!
Keď v dávnych dobách potomkovia Izraela opustili Egypt, a bola im venovaná kanaanska krajina, boli varovaní, že ak všetkých Kanaancov nevyženú alebo nezničia, potom sa pre nich Kanaanci stanú zdrojom veľkých problémov (Numeri 33:55; Jozua 23:13). Samozrejme, potomkovia Izraela neuspeli vo vyhnaní všetkých Kanaancov (Sudcovia 3:1-6). Všetko to muselo byť Jahvem predvídané, samozrejme, ale predsa – ako vysvetľuje Pavol v 2. kapitole 2. listu Tesaloničanom (a pozri Rimanom 16:25-27), tajomstvo nezákonnosti nebolo v starozmluvných Písmach plne odhalené – mnohé z nich sú taktiež ťažko porozumiteľnými podobenstvami – no je zjavené v evanjeliu. Na tomto základe sú nám poskytnuté podobenstvá o pšenici a kúkoli a varovanie, že oba musia rásť spoločne až do času konca, ktorým je žatva (Matúš 13:24-30, 36-43). Keď potomkovia Izraela zlyhali v zničení Kanaancov spomedzi seba, stratili svoje poverenie tak učiniť, a preto im bolo dané za to trpieť. Zničiť ich nebol ani zámer Krista v jeho pozemskej duchovnej službe, pretože ohľadom konečného zničenia všetkých Jahveho nepriateľov na konci tohto veku existuje mnoho iných starozákonných proroctiev (napr. Obadiáš 8-9, 18; Malachiáš 1:1-5; Zechariáš 14:21; Matúš 13:30, 41-42; 25:31-46; Zjavenie 20:13-15).
Súcit voči svojim nepriateľom je šľachetnou črtou, a znakom skromnosti, ktorý by mal mať každý dobrý kráľ, generál či spravodlivý národ (samozrejme, skúmajúc dejiny, ani kanaanski židia, ani ich kanaanski islamskí arabskí bratranci voči svojim nepriateľom nepociťujú žiaden súcit). V starom svete existoval zvyk, že porazený nepriateľ, či obvinený zločinec, alebo ktokoľvek, kto mohol upadnúť do nemilosti, ak sa vrhol pred generála či vládcu na zem, chytiac plášť menovaného, priznajúc svoju vinu a prosiac o milosť či odpustenie, vzbudiac súcit svojho pána, dostalo by sa mu milosti, alebo prinajmenšom menší trest, než by očakával. Rovnako tak by konal roľník či iný obyčajný človek, hľadajúci pomoc v probléme, alebo snažiaci sa získať priazeň panovníka. Dávne dejiny sú plné príkladov takýchto incidentov, a do tejto kategórie spadá záznam o konaní kanaanskej ženy. Keď kanaanska žena Jahšuovi Kristovi vyznala, že je skutočne psom, vyjadrujúc zároveň, že jej dcéru môže uzdraviť, uznala Ho ako poslaného Jahvem, a kapitulovala pred pravdou Slova. Majúc pred sebou prosbu kapitulujúceho nepriateľa, v tom istom momente priznávajúc pravdu Slova, Jahšua nemal na výber, len jej prejaviť milosť, keďže podľa Jeho vlastného Slova bolo zničenie Jeho nepriateľov ešte ďaleko, a keďže sa dobrovoľne v tejto žiadosti podriadila, ako demonštruje jej vyjadrenie: „... ale aj psi jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.” Týmto skutkom milosrdenstva Jahšua taktiež naplnil pravdu Písma z Prísloví 16:7: „Keď má Jahveh potešenie v cestách muža, pôsobí, že s ním v pokoji i jeho nepriatelia.“ Jahšua nemal na výber, len jej vykonať tento milosrdný čin voči kanaanskej žene, ako príklad svojho vlasného učenia!
Tu treba poznamenať, že Jahšua Kristus vyliečil dcéru kanaanskej ženy len telesne. Pretože žiadala, „aby vyhnal démona z jej dcéry“ (Marek 7:26), a túto žiadosť jej splnil: „démon vyšiel z tvojej dcéry“ (Marek 7:29), nedostalo sa jej ničoho viac, než čo chcela (porovnaj Matúš 15:28, „nech sa ti stane, ako si praješ“). Keď veterinár uzdraví psa, stáva sa z neho zdravý pes, nie ovca! Ženina dcéra bola rovnako tak uzdravená telesne, no stále zostávala Kanaančankou. Nie je adamického rodu, nemá adamického Ducha! Aby bol niekomu poskytnutý večný život, musí mať najprv Ducha, ktorého mal Adam (porovnaj Genesis 2:7; 3:22; 1. Korinťanom 15:35-38). Duch, ktérého mal Adam je daný, podobne ako jeho obraz, ako časť genetického kódu, čo vysvetľuje Pavol v 1. Korinťanom 15:44: „Seje sa hmotné telo, vzkriesené je duchovné telo“. Produkovanie potomstva miešanej rasy sa tvoria „puknuté cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu“ (Jeremiáš 2:13). Z tohto dôvodu apoštol Júda odkazuje na tých, ktorí „šli cestou Kaina, rútili sa za odmenou po bludnej Balaamovej ceste“ (smilniaci miešatelia rás, 1. Korinťanom 10:8; Zjavenie 2:14; Micheáš 6:5) ako „oblaky bez vody...stromy bez ovocia, ktoré dvakrát zomreli“ (Júda 11-12), a podobne Peter nazýva tých istých ľudí „studňami bez vody“ (2. Petra 2:17). Sú „bez vody“, pretože im chýba Jahveho Duch. Sú „dvakrát mŕtvi“, pretože ako mrú telesne, sú taktiež mŕtvi duchovne! Kanaanci, výsledok rasového smilstva (Júda 7) zvaného „bludná Balaamova cesta“, nemôžu byť nikdy nič iné, než čo už sú, pochádzajúc čiastočne od Kaina, čiastočne z Refaim a čiastočne z ne-adamických rás (Gen. 15:19-21), a nemajú preto Ducha, nikdy nemôžu vstúpiť do Kráľovstva či Zmlúv Jahveho, ktoré Písma výslovne vyhradzujú jedine pre Izraelitov!
Preto to, keď Jahšua Kristus v tomto jednom prípade prejavil milosť nepriateľovi – ako Kanaancov opisuje Písmo – nedáva izraelským kresťanom ospravedlnenie na prijatie iných rás do spoločenstva. Žene bolo povedané, aby „šla svojou cestou“. Nebolo jej ani povedané, aby činila „pokánie“, stále ostávala psom – ako i jej dcéra – a nie je možné, aby sa zmenili na „ovcu“
Ani jej, ani jej dcére nebol poskytnutý večný život, a nemohla očakávať, že sa nejakým spôsobom stane kresťanom. Čo sa žene dostalo, bola omrvinka: Jahšuu to nestálo nič, aby vyhovel ženinej požiadavke. Bolo výhodnejšie splniť žene jej želanie, hodiť psovi kosť ako odmenu za jej pokoru a poctivosť – pretože žena s istotou uznala, že nebola jedným z detí.
Predstava, že by Jahšua Kristus zamýšľal priviesť do Novej Zmluvy, ktorú uzavrel výlučne s domom Izraela a domom Júdu (nie „duchovný“ Izrael a ani „duchovný“ Júda, porovnaj Jerermiáš 31:31), cudzinca, je predstavou, že by spáchal podvod. Pavol to rovnako tak vedel, preto v Galaťanom 3:15 vysvetľoval, že i v zmluve medzi obyčajnými ľuďmi, akonáhle je táto potvrdená, nikto ju nemôže zmeniť či k nej niečo pridať. A tak tuná Pavol vysvetľuje, že Nová Zmluva je uzavretá len s Pomazaným Potomstvom (tuná má Authorised Version výraz „ktorým je Kristus“, než presnejší „ktorými sú Pomazaní“), s Izraelitmi, nie s inými líniami potomstva od Abraháma, ako sú Edomčania či Izmaeliti. Výraz v Matúšovi 15:28, vyjadrení v preklade A.V „viera“, pistis (Strong’s #4102), je jednoducho výrazom „dôvera“, „viera“, „presvedčenie“, tuná použité „a to je dôležité) bez gréckeho určitého člena. To treba porovnať s použitím pistis s gréckym určitým členom, tento výraz označujúci „Vieru“. Keď sa u gréckeho podstatného mena objavuje určitý člen, odkazuje na presný, špecifický predmet, nie iba všeobecne na akýkoľvek druh predmetu. V anglickom jazyku je to často rozlišované veľkými začiatočnými písmenami. V Novej Zmluve určitý člen s pistis špecifikuje „Vieru“, a nie len ledajakú vieru či presvedčenie. Kanaanska žena mala vieru, no istotne nemohla byť partnerom vo „Viere“, ktorá je akceptáciou Izraelitov ich vykúpenia Jahšuom Kristom, kulminujúcim v Novej Zmluve. Jednoducho veriť neprináša týmto iným rasám „spásu“ (Matúš 7:21-23; 22:1-14; porovnaj Ámos 3:2), čo je už od začiatku nemožné! Pretože „Ty predsa veríš, že je jeden Boh. Konáš veľmi dobre. Ale aj démoni veria a trasú sa.“ (Jakub 2:19).
V dňoch Starej Zmluvy bol Izrael inštruovaný k posväteniu sa mečom, a tento zlyhal. Prichádza však deň, kedy celý Izrael bude skutočne posvätený Jahvem, ich Bohom, napr. Ezechiel 37:21-28; Zjavenie 19:6-10; 21:10-27. No v tomto dni sú izraelskí kresťania nabádaní, aby sa posväcovali Jahveho slovom (napr. Efezanom 5:26; Ján 15:3; 17:17; 1. Petra 2:9-10). „Lebo Božie slovo je živé a vykonáva moc a je ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a preniká až po rozdelenie duše a ducha a kĺbov a ich špiku a schopné rozoznávať myšlienky a úmysly srdca.“ (Hebrejom 4:12). Jahušovo vyliečenie dcéry kanaánskej ženy preto neznamená, že praví izraelskí kresťania musia akceptovať „Židov za Ježiša“, univerzalizmus, multikulturalizmus či iné falošné doktríny humanistov. Jahveho Slovo nástojí na tom, aby sa izraelskí kresťania snažili vyzdvihovať Jahveho zákony, ktoré sú zapísané v ich srdciach (Jeremiáš 31:33; Rimanom 2:15; Hebrejom 8:10), a oponovať zlu (Rimanom 12:9, 21; Filipanom 3:2; Efezanom 6:13; 1. Tesaloničanom 5:22; 3. Jána 11; Jakub 4:7; Zjavenie 2:2 atď). Jahveh Boh rozdelil národy, ktoré pochádzali z Adama (Deuteronomium 32:8; Skutky 17:26), a preto je univerzalizmus a rasová „diverzita“ zlé! Miešanie rás je smilstvom (napr. 1. Korinťanom 10:8, Júda 7). Z tohto dôvodu pravé pridržiavanie sa Jahveho Slova vyúsťuje do posvätenia poslušného Izraelitu, pretože Slovo nástojí na tom, že Izraelita sa oddeľuje od ostatných rás – ako vysvetľuje Pavol v 2. Korinťanom 6:11-18, napríklad, aj keď táto pasáž, podobne ako mnohé iné v Pavlových zápisoch, trpia nedokonalým prekladom. Napríklad výraz „veci“ v texte 2. Korinťanom 6:17 bol pridaný prekladateľmi Authorised Version (pozn. prekl. - v anglickom preklade KJV). Sú to „nečistí“, neizraelskí ľudia, ktorí NIKDY neboli krvou Krista očistení! Tí sú spomínaní vo vyjadrení „spomedzi nich“ v predošlej časti toho istého verša! Očistenie Izraela – a JEDINE Izraela – obeťou Jahšuu Krista bolo predmetom proroctva, napr. Jeremiáš 31:33; 33:8; Ezechiel 36:25, 27, 33; 37:23, a dnes je to fakt. Iné rasy neboli nikdy Jahvem očistené, a preto sú „nečisté“. Preto ani dnešné tzv. „cirkvi“, organizované náboženské kulty, spolu s „liberálnymi“ západnými vládami, nemajú povolenie konať tak, ako konali: brať taniere a bochníky detí, hádzať ich na zem, ako keby šlo o omrvinky, a nechať psov, nech sa do sýtosti nažerú! To je to, čo dnes činia svojou nekontrolovanou „imigráciou“, zahraničnými misiami, zahraničnou pomocou, „voľným“ obchodom a obzvlášť miliardami dolárov, ktoré každý rok posielame na rozšírenie obrany kanaansko-edomského štátu v Palestíne, ktorý sa lživo nazýva menom „Izrael“.
Zdá sa, že už dosť dlho prevláda istý stupeň zmätku s ohľadom na uzdravenie dcéry kanaánskej ženy Jahšuom Kristom, udalosť opísaná v Matúšovi 15:21-28 a Markovi 7:24-30, a zvlášť medzi prívržencami Izraelskej Identity. Aj keď opisy tejto udalosti sú často promotérmi univerzalizmu zneužívané, v skutočnosti univerzalizmus vyvracajú. No predsa i tí, ktorí chápu Starú Zmluvu a kliatby proti Kanaáncom, zostávajú v úžase nad tým, ako a prečo Jahšua Kristus prejavil tejto žene milosrdenstvo, a táto otázka bola príčinou mnohých diskusií. Táto krátka štúdia sa posnaží zmätok, obklopujúci túto udalosť, objasniť.
Najprv si treba všimnúť, že popisy tejto udalosti, ktoré Matúš a Marek podávajú, sa značne líšia. Je potrebné pochopiť, že žiadne evanjelium sa nedá považovať za úplný záznam tej-ktorej udalosti. Každý autor skôr svedčil, alebo od svedkov zaznamenával, celú udalosť, alebo jej časti, videné z istej perspektívy, zapisujúc tie časti udalosti, ktoré boli pozoruhodné, ako sa na ne spomínalo. Poskladaním týchto jednotlivých zdrojov preto môžeme dostať úplnejší obraz udalosti ako celku.
Kanaánska žena je v Markovom evanjeliu identifikovaná ako “Grékyňa, sýro-fénického pôvodu“ (alebo „rodom Sýrofeničanka“, alt. preklad). Výraz, uvádzaný ako „rod, pôvod“ je genos (Strong’s #1085), a presnejšie znie „rasa“. (9. vydanie Liddell & Scott Greek-English Lexicon definuje genos primárne ako „rasa, druh, rod“ a nato, „všeobecne, rasa, bytostí“. Po druhé, W.E. Vine vo svojom diele An Expository of New Testament Words, [aj keď nie úplne dokonalom] ohľadom výrazu „rod, druh“ [genos] sa všeobecne s Lidellom a Scottom zhoduje). Novšie preklady prekladajú tento výraz ako „narodením“, musím však tuná genos interpretovať ako „rasa“, pretože Marek by ťažko mohol vedieť, kde sa táto žena narodila, a „Sýro-Fenícia“ nebola nikdy národom, pretože tento výraz je zemepisným popisom, aj keď sa v sekulárnych gréckych písmnostiach objavuje až u Luciana cca 160 A.D. Strabó vo svojom opise Sýrie poznamenáva, že „Niektorí pisatelia rozdeľujú Sýriu ako celok na Koelo-Sýrčanov a Feničanov, a uvádzajú, že s tými sú zmiešané štyri kmene, menovite Júdejci, Idumejci, Gazejci a Azotejci, a že sú z časti farmármi, ako Sýrčania a Koelo-Sýrčania, a z časti obchodníci, ako Feničania” (Geografia, 16.2.2), a dá sa dokázať, že v Strabónovom čase (cca 64 pred Kristom do 25 A.D.) niektoré z týchto výrazov mali úplne iný význam, než mali v dávnejších dobách. Marek, ktorý bol možno sám Grékom, alebo prinajmenšom helenizovaným Júdejcom (Markos je grécke, nie hebrejské meno), a píšuci pre grécke publikum, identifikuje ženu v súlade s gréckymi štandardami: ako Grékyňu podľa jazyka a zvykov (v protiklade k Júdejcom a Edomčanom, z ktorých mnohí sa bránili prijímaniu gréckych zvykov, ako tomu bolo i u iných ľudí Blízkeho Východu), a ako Sýro-Feničanku. Zdá sa, že Markov úmysel je poukázať, že žena patrila k jednému z týchto domácich kmeňov sýrskej Fenície, nie ku gréckym či rímskym obyvateľom Fenície, pretože v tom čase sa na Blízkom Východe nachádzalo mnoho gréckych a rímskych osadníkov. Staroveká Palestína bola rasovo a národne tak zmiešaná, ako dnešný New York a mnohé iné veľkomestá. Marek sa snažil čo najlepšie opísať túto ženu výrazmi, ktoré Gréci jeho doby používali. Ak by šlo o to, identifikoval by ženu podľa rasy ako Grékyňu, Rimanku, Aramejku, či Júdejku, preto teda Markovo rozlíšenie.
Výraz „Grékyňa“ je v skutočnosti Hellene, a použitie tohto výrazu Markom je chápané vo svojom historickom kontexte. Výraz Hellene nebol nikdy používaný na definovanie špecifického kmeňa, národa či kráľovstva. Bol skôr používaný medzi kmeňmi regiónu a ostrovov Egejského mora, ktorí začali používať podobný jazyk a zvyky, menovite Ionovia, Danaani, Pelasgovia a Dórovia. Neskôr z týchto vznikli podružné rozdelenia, ako Boetovia, Macedónci, Argivci atď.. Ľudia z iných kmeňov, ako fénickí osadníci Karie (Milét) a Tesaloník, adoptujúc jazkyk, boli neskôr taktiež počítaní do helénskej kultúry, a začali byť známi ako „Gréci“. Ľudia mimo tejto kultúry, bez ohľadu na to, či boli civilizovaní alebo nie, boli označení ako „barbari“. Treba však pamätať na to, že v tej dobe boli všetci títo ľudia bieleho adamického pôvodu. Dokonca i neskôr, v helénskej perióde – potom, ako Alexander Macedónsky dobyl väčšinu adamického sveta (alebo oikoumene) – ľudia z mnohých iných kmeňov, prijmúc rovnaký jazyk a zvyky, začali byť známi ako „Gréci“, čo je bežné v každej inej ríši a podobne ako je dnes voľne používaný výraz „Američan“.
Na druhej strane Matúš, vyberač daní, ktorý mohol byť Levítom, zjavne uvedomelejší si rasy ženy z hebrejskej perspektívy, správne identifikuje ženu ako Kanaančanku, podľa skutočného kmeňa jej rodovej línie. Zatiaľčo i Matúš písal v gréčtine, tento výraz musel zámerne použiť, pretože pomenovanie „Kanaančan/ka“ je u sekulárnych gréckych autorov prakticky neznáme, a ak by nebolo Písem (okrem modernej archeológie), upadlo by do zabudnutia. Gréci boli viac naklonení označovniu ľudí zemepisnými názvami než kmeňovými menami, čo nachádzame i v Starej Zmluve, a v sekulárnych záznamoch je ľud Levantu pomenovaný spôsobom, aký vidíme u Strabóna vo vyššie uvedenom citáte. Žena v tomto prípade bola skutočne Kanaančankou.
V Matúšovom podaní incidentu žena Jahšuu obťažovala, a ten ju ignoroval. Jeho učeníci, evidentne neuspejúc v odradení ženy, začali ňou byť znepokojovaní, a žiadali Jahšuu, aby ju poslal preč, no za toto chovanie neboli napomenutí. Nuž, ťažko je to spôsob, akým sa chovať k nádejnému „kresťanovi“, a akonáhle je situácia plne pochopená, čitateľ zistí, že takýto nádejný prípad jednoducho neexistuje. To treba porovnať s prijatím niektorých iných, z Izrelitov, ako nachádzame v Jánovi 1:47, Lukášovi 13:16 a 19:9. A takéhoto zaobchádzania sa jej nedostalo len kvôli tomu, že kanaánska žena nebola júdejskou Izraelitkou. Porovnajte prijatie, ktorého sa jej dostalo s prijatím rímskeho centuriona, čo popisuje Matúš 8:5-7. Hoci je rovnaká udalosť u Lukáša 7:1-10 opísaná o čosi odlišnejšie, výsledok je ten istý. Rimania boli vlastne „stratenými“ Izraelitmi, pochádzajúcimi z časti Júdu, ktorá v rannej dobe emigrovala do Európy. Pavol o tom vedel a je to z jeho listu, adresovaného Rimanom, evidentné.
V Matúšovi 15:24 Jahšua Kristus v odpovedi na prosbu kanaanskej ženy opakuje svoje poverenie. Toto poverenie je v Novej Zmluve opakované, napr. v Matúšovi 1:21, 2:6; 10:6; 18:11; Markovi 12:29; Lukášovi 1:16, 54, 67-80; 2:25-34; 19:10; 24:21; Jánovi 1:31, 49: 12:13; v Skutkoch 1:6; 28:20 et al. Z prorokov Starej Zmluvy i z celej Novej Zmluvy je jasné, že Kristus prišiel iba pre „stratenú ovcu domu Izraela“, pre tých dávnych starozmluvných Izraelitov, ktorí odo dní Sudcov až po asýrske a babylonské deportácie emigrovali do Európy, a ktorí nakoniec sformovali kresťanské národy stredovekého obdobia: dnešnú bielu rasu. No ako Pavol vysvetľuje v liste Efezanom, pretože „stratený“ Izrael bol voči Jahšuovi odcudzený až do Jeho výkupnej obete na kríži, Jeho pozemská duchovná služba bola obmedzená na júdejských Izraelitov, ktorí si udržali svoj vzťah s Ním skrze Starú Zmluvu.
Tak zatiaľčo Jahšua kanaansku ženu informuje, že bol poslaný len k „ovci“, potomkom Izraela (porovnaj Ezechiel, 34. kapitola), nato ju informuje, že nie je správne vziať chlieb detí (ktoré sú jeho obľubou) a hodiť ho psom, čo vlastne je nazvaním kanaanskej ženy psom. Kým výraz „pes“ je v Písme často používaný v súvislosti s ľuďmi hanlivo, jedným príkladom, v ktorom vyčnieva, je Žalm 22, mesiánske proroctvo predvídajúce ukrižovanie Krista: „Lebo ma obklopili psy, zhromaždenie zločincov ma zovrelo: prebodli moje ruky a nohy … Osloboď moju dušu od meča, moju jedinú priamo z laby psa.“ (Žalm 22: 16, 20). Vediac, že priamo zodpovední za Jeho ukrižovanie boli kanaansko-edomskí vodcovia Judey, tí, ktorí tvrdia, že sú Júdejci, ale nie sú (Zjavenie 2:9; 3:9), psi-ľudia sú v tomto vyjadrení Jahšuu kaananskej žene objasnení. Pavol neskôr varuje pred psami (Filipanom 3:2), tak ako predtým Jahšua (Matúš 7:6). Žena určite nebola psom kvôli tomu, že bola hriešna, pretože Kristus často hlásal, že prišiel pre hriešnikov (Matúš 9:9-13). S istotou BOLA Kanaančankou, nesúcou v sebe kliatby Kanaana i Kaina!
Keď v dávnych dobách potomkovia Izraela opustili Egypt, a bola im venovaná kanaanska krajina, boli varovaní, že ak všetkých Kanaancov nevyženú alebo nezničia, potom sa pre nich Kanaanci stanú zdrojom veľkých problémov (Numeri 33:55; Jozua 23:13). Samozrejme, potomkovia Izraela neuspeli vo vyhnaní všetkých Kanaancov (Sudcovia 3:1-6). Všetko to muselo byť Jahvem predvídané, samozrejme, ale predsa – ako vysvetľuje Pavol v 2. kapitole 2. listu Tesaloničanom (a pozri Rimanom 16:25-27), tajomstvo nezákonnosti nebolo v starozmluvných Písmach plne odhalené – mnohé z nich sú taktiež ťažko porozumiteľnými podobenstvami – no je zjavené v evanjeliu. Na tomto základe sú nám poskytnuté podobenstvá o pšenici a kúkoli a varovanie, že oba musia rásť spoločne až do času konca, ktorým je žatva (Matúš 13:24-30, 36-43). Keď potomkovia Izraela zlyhali v zničení Kanaancov spomedzi seba, stratili svoje poverenie tak učiniť, a preto im bolo dané za to trpieť. Zničiť ich nebol ani zámer Krista v jeho pozemskej duchovnej službe, pretože ohľadom konečného zničenia všetkých Jahveho nepriateľov na konci tohto veku existuje mnoho iných starozákonných proroctiev (napr. Obadiáš 8-9, 18; Malachiáš 1:1-5; Zechariáš 14:21; Matúš 13:30, 41-42; 25:31-46; Zjavenie 20:13-15).
Súcit voči svojim nepriateľom je šľachetnou črtou, a znakom skromnosti, ktorý by mal mať každý dobrý kráľ, generál či spravodlivý národ (samozrejme, skúmajúc dejiny, ani kanaanski židia, ani ich kanaanski islamskí arabskí bratranci voči svojim nepriateľom nepociťujú žiaden súcit). V starom svete existoval zvyk, že porazený nepriateľ, či obvinený zločinec, alebo ktokoľvek, kto mohol upadnúť do nemilosti, ak sa vrhol pred generála či vládcu na zem, chytiac plášť menovaného, priznajúc svoju vinu a prosiac o milosť či odpustenie, vzbudiac súcit svojho pána, dostalo by sa mu milosti, alebo prinajmenšom menší trest, než by očakával. Rovnako tak by konal roľník či iný obyčajný človek, hľadajúci pomoc v probléme, alebo snažiaci sa získať priazeň panovníka. Dávne dejiny sú plné príkladov takýchto incidentov, a do tejto kategórie spadá záznam o konaní kanaanskej ženy. Keď kanaanska žena Jahšuovi Kristovi vyznala, že je skutočne psom, vyjadrujúc zároveň, že jej dcéru môže uzdraviť, uznala Ho ako poslaného Jahvem, a kapitulovala pred pravdou Slova. Majúc pred sebou prosbu kapitulujúceho nepriateľa, v tom istom momente priznávajúc pravdu Slova, Jahšua nemal na výber, len jej prejaviť milosť, keďže podľa Jeho vlastného Slova bolo zničenie Jeho nepriateľov ešte ďaleko, a keďže sa dobrovoľne v tejto žiadosti podriadila, ako demonštruje jej vyjadrenie: „... ale aj psi jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.” Týmto skutkom milosrdenstva Jahšua taktiež naplnil pravdu Písma z Prísloví 16:7: „Keď má Jahveh potešenie v cestách muža, pôsobí, že s ním v pokoji i jeho nepriatelia.“ Jahšua nemal na výber, len jej vykonať tento milosrdný čin voči kanaanskej žene, ako príklad svojho vlasného učenia!
Tu treba poznamenať, že Jahšua Kristus vyliečil dcéru kanaanskej ženy len telesne. Pretože žiadala, „aby vyhnal démona z jej dcéry“ (Marek 7:26), a túto žiadosť jej splnil: „démon vyšiel z tvojej dcéry“ (Marek 7:29), nedostalo sa jej ničoho viac, než čo chcela (porovnaj Matúš 15:28, „nech sa ti stane, ako si praješ“). Keď veterinár uzdraví psa, stáva sa z neho zdravý pes, nie ovca! Ženina dcéra bola rovnako tak uzdravená telesne, no stále zostávala Kanaančankou. Nie je adamického rodu, nemá adamického Ducha! Aby bol niekomu poskytnutý večný život, musí mať najprv Ducha, ktorého mal Adam (porovnaj Genesis 2:7; 3:22; 1. Korinťanom 15:35-38). Duch, ktérého mal Adam je daný, podobne ako jeho obraz, ako časť genetického kódu, čo vysvetľuje Pavol v 1. Korinťanom 15:44: „Seje sa hmotné telo, vzkriesené je duchovné telo“. Produkovanie potomstva miešanej rasy sa tvoria „puknuté cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu“ (Jeremiáš 2:13). Z tohto dôvodu apoštol Júda odkazuje na tých, ktorí „šli cestou Kaina, rútili sa za odmenou po bludnej Balaamovej ceste“ (smilniaci miešatelia rás, 1. Korinťanom 10:8; Zjavenie 2:14; Micheáš 6:5) ako „oblaky bez vody...stromy bez ovocia, ktoré dvakrát zomreli“ (Júda 11-12), a podobne Peter nazýva tých istých ľudí „studňami bez vody“ (2. Petra 2:17). Sú „bez vody“, pretože im chýba Jahveho Duch. Sú „dvakrát mŕtvi“, pretože ako mrú telesne, sú taktiež mŕtvi duchovne! Kanaanci, výsledok rasového smilstva (Júda 7) zvaného „bludná Balaamova cesta“, nemôžu byť nikdy nič iné, než čo už sú, pochádzajúc čiastočne od Kaina, čiastočne z Refaim a čiastočne z ne-adamických rás (Gen. 15:19-21), a nemajú preto Ducha, nikdy nemôžu vstúpiť do Kráľovstva či Zmlúv Jahveho, ktoré Písma výslovne vyhradzujú jedine pre Izraelitov!
Preto to, keď Jahšua Kristus v tomto jednom prípade prejavil milosť nepriateľovi – ako Kanaancov opisuje Písmo – nedáva izraelským kresťanom ospravedlnenie na prijatie iných rás do spoločenstva. Žene bolo povedané, aby „šla svojou cestou“. Nebolo jej ani povedané, aby činila „pokánie“, stále ostávala psom – ako i jej dcéra – a nie je možné, aby sa zmenili na „ovcu“
Ani jej, ani jej dcére nebol poskytnutý večný život, a nemohla očakávať, že sa nejakým spôsobom stane kresťanom. Čo sa žene dostalo, bola omrvinka: Jahšuu to nestálo nič, aby vyhovel ženinej požiadavke. Bolo výhodnejšie splniť žene jej želanie, hodiť psovi kosť ako odmenu za jej pokoru a poctivosť – pretože žena s istotou uznala, že nebola jedným z detí.
Predstava, že by Jahšua Kristus zamýšľal priviesť do Novej Zmluvy, ktorú uzavrel výlučne s domom Izraela a domom Júdu (nie „duchovný“ Izrael a ani „duchovný“ Júda, porovnaj Jerermiáš 31:31), cudzinca, je predstavou, že by spáchal podvod. Pavol to rovnako tak vedel, preto v Galaťanom 3:15 vysvetľoval, že i v zmluve medzi obyčajnými ľuďmi, akonáhle je táto potvrdená, nikto ju nemôže zmeniť či k nej niečo pridať. A tak tuná Pavol vysvetľuje, že Nová Zmluva je uzavretá len s Pomazaným Potomstvom (tuná má Authorised Version výraz „ktorým je Kristus“, než presnejší „ktorými sú Pomazaní“), s Izraelitmi, nie s inými líniami potomstva od Abraháma, ako sú Edomčania či Izmaeliti. Výraz v Matúšovi 15:28, vyjadrení v preklade A.V „viera“, pistis (Strong’s #4102), je jednoducho výrazom „dôvera“, „viera“, „presvedčenie“, tuná použité „a to je dôležité) bez gréckeho určitého člena. To treba porovnať s použitím pistis s gréckym určitým členom, tento výraz označujúci „Vieru“. Keď sa u gréckeho podstatného mena objavuje určitý člen, odkazuje na presný, špecifický predmet, nie iba všeobecne na akýkoľvek druh predmetu. V anglickom jazyku je to často rozlišované veľkými začiatočnými písmenami. V Novej Zmluve určitý člen s pistis špecifikuje „Vieru“, a nie len ledajakú vieru či presvedčenie. Kanaanska žena mala vieru, no istotne nemohla byť partnerom vo „Viere“, ktorá je akceptáciou Izraelitov ich vykúpenia Jahšuom Kristom, kulminujúcim v Novej Zmluve. Jednoducho veriť neprináša týmto iným rasám „spásu“ (Matúš 7:21-23; 22:1-14; porovnaj Ámos 3:2), čo je už od začiatku nemožné! Pretože „Ty predsa veríš, že je jeden Boh. Konáš veľmi dobre. Ale aj démoni veria a trasú sa.“ (Jakub 2:19).
V dňoch Starej Zmluvy bol Izrael inštruovaný k posväteniu sa mečom, a tento zlyhal. Prichádza však deň, kedy celý Izrael bude skutočne posvätený Jahvem, ich Bohom, napr. Ezechiel 37:21-28; Zjavenie 19:6-10; 21:10-27. No v tomto dni sú izraelskí kresťania nabádaní, aby sa posväcovali Jahveho slovom (napr. Efezanom 5:26; Ján 15:3; 17:17; 1. Petra 2:9-10). „Lebo Božie slovo je živé a vykonáva moc a je ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a preniká až po rozdelenie duše a ducha a kĺbov a ich špiku a schopné rozoznávať myšlienky a úmysly srdca.“ (Hebrejom 4:12). Jahušovo vyliečenie dcéry kanaánskej ženy preto neznamená, že praví izraelskí kresťania musia akceptovať „Židov za Ježiša“, univerzalizmus, multikulturalizmus či iné falošné doktríny humanistov. Jahveho Slovo nástojí na tom, aby sa izraelskí kresťania snažili vyzdvihovať Jahveho zákony, ktoré sú zapísané v ich srdciach (Jeremiáš 31:33; Rimanom 2:15; Hebrejom 8:10), a oponovať zlu (Rimanom 12:9, 21; Filipanom 3:2; Efezanom 6:13; 1. Tesaloničanom 5:22; 3. Jána 11; Jakub 4:7; Zjavenie 2:2 atď). Jahveh Boh rozdelil národy, ktoré pochádzali z Adama (Deuteronomium 32:8; Skutky 17:26), a preto je univerzalizmus a rasová „diverzita“ zlé! Miešanie rás je smilstvom (napr. 1. Korinťanom 10:8, Júda 7). Z tohto dôvodu pravé pridržiavanie sa Jahveho Slova vyúsťuje do posvätenia poslušného Izraelitu, pretože Slovo nástojí na tom, že Izraelita sa oddeľuje od ostatných rás – ako vysvetľuje Pavol v 2. Korinťanom 6:11-18, napríklad, aj keď táto pasáž, podobne ako mnohé iné v Pavlových zápisoch, trpia nedokonalým prekladom. Napríklad výraz „veci“ v texte 2. Korinťanom 6:17 bol pridaný prekladateľmi Authorised Version (pozn. prekl. - v anglickom preklade KJV). Sú to „nečistí“, neizraelskí ľudia, ktorí NIKDY neboli krvou Krista očistení! Tí sú spomínaní vo vyjadrení „spomedzi nich“ v predošlej časti toho istého verša! Očistenie Izraela – a JEDINE Izraela – obeťou Jahšuu Krista bolo predmetom proroctva, napr. Jeremiáš 31:33; 33:8; Ezechiel 36:25, 27, 33; 37:23, a dnes je to fakt. Iné rasy neboli nikdy Jahvem očistené, a preto sú „nečisté“. Preto ani dnešné tzv. „cirkvi“, organizované náboženské kulty, spolu s „liberálnymi“ západnými vládami, nemajú povolenie konať tak, ako konali: brať taniere a bochníky detí, hádzať ich na zem, ako keby šlo o omrvinky, a nechať psov, nech sa do sýtosti nažerú! To je to, čo dnes činia svojou nekontrolovanou „imigráciou“, zahraničnými misiami, zahraničnou pomocou, „voľným“ obchodom a obzvlášť miliardami dolárov, ktoré každý rok posielame na rozšírenie obrany kanaansko-edomského štátu v Palestíne, ktorý sa lživo nazýva menom „Izrael“.
Príspevky
