Prejav biskupa Strossmayera na Vatikánskom koncile roku 1870

Úvod do prejavu biskupa Strossmayera

Rímsko-katolícka cirkev Strossmayerov prejav na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, keď bola pápežská neomylnosť stanovená ako oficiálna dogma, neuznáva. Existujú v skutočnosti rímsko-katolícke autority a apologétí, ktorí autentickosť tohto prejavu popierajú. Prečo? Pretože podkopáva Petrov primát, ktorý je základným kameňom pápežstva.

Rímski katolíci, ktorí spochybňujú pôvodnosť nasledujúceho potomstva katolíka Strossmayera, nutne potrebujú zvážiť nasledujúce informácie:

The Catholic Encyclopedia (©1913 zv.. XIV, s.316) uvádza vysvetlenie o biskupovi Josipovi Strossmayerovi (1815-1905) na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, z ktorého citujeme: „Na vatikánskom koncile bol jedným z najdôležitejších oponentov pápežskej neomylnosti, vynikal ako rečník. Pápež chválil Strossmayerovu „pozoruhodne dobrú znalosť latinského jazyka“. Prejav, v ktorom obraňoval protestantizmus, vyvolal veľkú senzáciu. ... Po koncile Strossmayer udržiaval svoju opozíciu dlhšie než všetci ostatní biskupi a udržiaval kontakt s Johannom J. Ignazom von Dollingerom“, najvýznamnejším rímsko-katolíckym historikom v Nemecku. Jeho knihy vzbudzovali všeobecný rešpekt. Tak tomu bolo „až do októbra 1871. Vtedy von Dollingera a Reinkensa informoval, že zamýšľa poddať sa „prinajmenšom navonok“.“

Vyzývame rímsko-katolícku cirkev, aby dokázala, že Strossmayer na 1. vatikánskom koncile neprednášal a neprednášal proti neomylnosti pápeža. Ak by mali uspieť, protirečiť im bude ich vlastná encklopédia, pretože tá je v tejto téme jednoznačná. Vyzývame ďalej rímsku cirkev, aby publikovala všetky dokumenty tohto kontroverzného koncilu.

Mission To Catholics International, Inc

PO Box 19280

San Diego, CA 92159-0280

Začiatok prejavu biskupa Strossmayera

„Ctihodní otcovia a bratia: - Nie bez chvenia, no js vedomím slobodným a pokojným pred Bohom, ktorý žije a vidí ma, otváram svjoe ústa vo vašom strete v tomto vznešenom zhromaždení. Od doby, čo sedím s tuná medzi vami, som s pozornosťou sledoval prejavy, prednesené v hale, dúfajúc, že lúč svetla z výšin osvieti oči môjho chápania, a umožní mi odhlasovať kánony tohto svätého ekumenického koncilu s dokonalým poznaním prípadu.

Štúdium Starej a Novej Zmluvy

"Preniknutý pocitom zodpovednosti, ktorú odo mňa bude Boh vyžadovať, začal som s najvážnejšou pozornosťou študovať Starú i Novú Zmluvu, a žiadal som tieto ctihodné monumenty prady, aby mi zjavili, či svätý pontifik, ktorý tuná predsedá, je skutočne následníkom sv. Petra, zástupcom Ježiša Krista a neomylným doktorom cirkvi. Na vyriešenie tejto ťažkej otázky som bol nútený ignorovať súčasný stav vecí, a preniesť sa v mysli, s evanjelizačnou pochodňou v ruke, do dní, kedy neexistovali ultramontanizmus ani galicianizmus, a kedy cirkev mala za doktorov sv Pavla, sv. Petra, sv. Jakuba a sv. Jána – doktorov, ktorým nikto nemôže upierať božskú autoritu bez toho, aby spochybňoval to, čo svätá Biblia, ktorá je predo mnou, učí a čo prehlásil Trentský koncil ako pravidlo viery a morálky. Otvoril som potom tieto posvätné stránky. Nuž (odvážim sa to povedať?), nenašiel som nič blízke či vzdialené, čo by posväcovalo názor ultramontanistov. A navyše, na môj veľký údiv, nenašiel som v apoštolských dňoch žiadnu otázku pápeža, následníka sv. Petra, a zástupcu Ježiša Krista, o nič viac, než zmienku o Mohamedovi, ktorý v tom čase neexistoval. Vy, Monsignor Manning, poviete, že sa rúham, Vy, Monsignor Fie, že som šialený. Nie, Monsignori, nerúham sa a nie som šialený. Nuž, s prečítaním celej Novej Zmluvy vyhlasujem pred Bohom, s rukou vztiahnutou na tento veľký krucifix, že som v ňom nenašiel ani stopu po pápežstve, ako existuje teraz. Neodmietajte venovať mi svoju pozornosť, moji ctihodní bratia, a neospravedlňujte reptaním a prerušovaním tých, ktorí hovoria, podobne ako otec Hyacinthe, že tento koncil nie je ničím, ale že naše hlasy sú od začiatku diktované autoritou. Ak by tomu tak bolo, toto vznešené zhromaždenie, na ktoré sa upiera zrak celého sveta, by sa hanebne zdiskreditovalo. Ak má byť veľkolepé, musíme byť slobodní. Ďakujem Jeho Excelencii, Monsignorovi Dupanloupovi, a budem pokračovať.

Ježiš nedal Petrovi žiadne panstvo

„Čítajúc posvätné knihy s pozornosťou, ktorej mi Pán dožičil, nenašiel som jedinú kapitolu, jeden jediný verš, v ktorom by Ježiš Kristus dal sv. Petrovi panstvo nad apoštolmi, jeho spolupracovníkmi. Ak Šimon, Jonášov syn, bol tým, ako veríme, čím je Jeho Svätosť, Pius IX, dnes, nie je úžasné, že mu nepovedal: „Keď vystúpim k svojmu Otcovi, všetci by ste mali poslúchať Šimona Petra tak, ako poslúchate mňa. Stanovujem ho za svojho zástupcu na zemi.“

"Nielenže o tom Kristus mlčí, ale tak málo sa zaoberá určením hlavy cirkvi, že keď sľubuje svojim apoštolom súdenie dvanástich kmeňov Izraela (Mat. 19:28), sľubuje im 12 trónov, jeden pre každého, bez toho, aby vyjadril, že jeden z týchto trónov bude vyšší než ostatné – a ktorý by patril Petrovi. Iste, ak by si želal, aby to tak bolo, iste by to vyslovil. Aký záver dostávame z tejto vety? Logika nám vraví, že Kristus nechcel zo sv. Petra učiniť hlavu apoštolského kolégia. Keď Kristus poslal apoštolov dobyť svet, všetkým dal prísľub Svätého Ducha. Dovoľte mi zopakovať: Ak by chcel ustanoviť Petra svojim zástupcom, zveril by mu hlavné velenie nad svojou duchovnou armádou. Kristus – tak káže Sväté Písmo – zakázal Petrovi a jeho kolegom vládnuť alebo prevádzkovať panstvo, alebo mať autoritu nad vernými ako králi národov (sv. Lukáš 22:25). Ak bol sv. Peter zvolený za pápeža, Ježiš by sa tak nevyjadroval, ale v súlade s našou tradíciou, pápežstvo vo svojich rukách drží dva meče, symboli duchovnej a svetskej moci.

„Jedna vec ma veľmi prekvapila. Premýšľajúc nad tým, riekol som si: Ak by bol Peter zvolený pápežom, bolo by jeho kolegom umožnené poslať ho spolu so sv. Jánom do Samárie oznamovať evanjelium Syna Božieho? Čo myslíte, ctihodní bratia, ak by sme si v tento moment dovolili poslať Jeho Svätosť Pia IX. A Jeho Excelenciu Mons. Plantiera ku konštantinopolskému patriarchovi, aby sa zaviazal ukončiť východnú schizmu?

„No tuná je ešte dôležitejší fakt. Do Jeruzalema je zvolaný ekumenický koncil, aby rozhodol ohľadom otázok, ktoré verných rozdeľujú. Kto by tento koncil zvolával, ak by bol sv. Peter pápežom? Sv. Peter. No nič také sa neudialo. Apoštol asistoval pri koncile ako ostatní, ale nebol tým, kto tento koncil zvolával, ale sv. Jakub, a keď boli učinené rozhodnutia, boli v mene apoštolov, starších a bratov (Acts 15). Máme to tak v našej cirkvi? Čím viac skúmam, ctihodní bratia, tým viac som presvedčený, že v Písmach sa Jonášov syn neobjavuje ako popredný.

Pavol a apoštoli o pápežstve mlčia

„Nuž, kým my učíme, že cirkev je vybudovaná na sv. Petrovi, sv. Pavol (ktorého autorita sa nedá spochybňovať), vo svojom liste Efezanom 2:20 uvádza, že je vybudovaná na základe apoštolov a prorokov, so samotným Ježišom Kristom ako hlavným rohovým kameňom. A ten istý apoštol verí tak málo v nadradenosť sv. Petra, že otvorene haní tých, ktorí hovoria, My sme Pavlovi, My sme Apollovi (1. Korinťanom 1:12), ako tých, ktorí hovoria, My sme Petrovi. Ak by bol teda tento apoštol zástupcom Krista, sv. Pavol by si dával pozor, aby takto vehementne necenzuroval tých, ktorí patrili k jeho vlastným kolegom. Ten istý apoštol, vyratúvajúc úrady cirkvi, spomína apoštolov, evanjelistov, doktorov a pastorov. Má sa uveriť tomu, moji ctihodní bratia, že by sv. Pavol, veľký apoštol národov, zabudol na prvý z týchto úradov, pápežstvo, ak by bolo pápežstvo božskou inštitúciou? Zábudlivosť sa mi zdá tak nemožná, ako keby nemal historik tohto koncilu ani slovom spomenúť Jeho Svätosť, Pia IX. [Niekoľko hlasov – „Ticho, kacír, ticho!“] Utíšte sa, moji bratia, ešte som neskončil. Zakazujúc mi pokračovať, ukazujete svetu konanie zla skrze zapchávanie úst najbezvýznamnejšiemu členovi tohto zhromaždenia.

„Pokračujem. Apoštol Pavol sa nezmieňuje, v žiadnom zo svojich listov rôznym cirkvám, o Petrovom prvenstve. Ak by toto prvenstvo existovalo, ak, jedným slovom, cirkev mala zvrchovaného vodcu neomylného v učení, zabudol by sa o tom veľký apoštol národov zmieniť? Čo vravím? Napísal by na ohľadom tejto dôležitej témy dlhý list. Keď je stavba kresťanskej doktríny vztýčená, zabudlo by sa na základ, kľúč archy? Nuž, pokiaľ nechcete povedať, že cirkev apoštolov bola kacírska (čosi neželá a neodváži sa povedať nikto z nás), sme nútení priznať, že cirkev nebola nikdy krajšia, nikdy čistejšia, či nikdy svätejšia, než v dňoch, kedy nebol žiaden pápež. [Výkriky: „To nie je pravda, to nie je pravda.“] Nech Monsignor di Laval nehovorí 'Nie', keďže ak by sa niekto z vás, moji ctihodní bratia, odvážil myslieť, že cirkev, ktorá má dnes pápeža ako svoju hlavu je viac vo viere, čistejšia vo svojej morálke, než apoštolská cirkev, nech to otvorene povie do tváre univerza, pretože tento záver je centrom, z ktorého naše slová letia od pólu k pólu.

„Pokračujem. Ani v zápisoch sv. Pavla, sv. Jána či sv. Jakuba som nenašiel stopu či zárodok pápežskej moci. Sv. Lukáš, historik, misionárskeho úsilia apoštolov, ohľadom tejto dôležitej témy mlčí. Mlčanie týchto svätých mužov, ktorých zápisy sú časťou kánonu božsky inšpirovaných Písem, sa mi zdá ťaživé a nemožné, ak by bol Peter pápežom, a rovnako neodôvodnené, ako keby Thiers, píšuc dejiny Napoleona Bonaparte, vypustil titul „cisár“.

„Vidím pred sebou člena zhromaždenia, ktorý hovorí, ukazujúc na mňa svojím prstom, „Toto je schizmatický biskup, ktorý sa medzi nás dostal vo falošnom rúchu.' Nie, nie, moji ctihodní bratia, nevstúpil som do tohto vznešeného zhromaždenia ako zlodej oknom, ale dverami ako vy sami. Môj biskupský titul mi dáva k tomu právo, rovnako ako ma moje kresťanské vedomie núti hovoriť to, o čom verím, že je pravdivé.

„Čo ma najviac prekvapuje, a čo je navyše schopné demonštrácie, je mlčanie sv. Petra. Ak by bol apoštol tým, čo hlásame, že bol – to jest, zástupcom Ježiša Krista na zemi – iste by to dal najavo, ak by tro vedel – ako to, že ani raz nekonal ako pápež? Mohol tak učiniť na deň Letníc, keď predniesol svoju prvú kázeň, no neučinil tak, a ani v dvoch listoch určených cirkvi. Viete si predstaviť takého pápeža, moji ctihodní bratia, ak by bol sv. Peter pápežom? Nuž, ak chcete nástojiť na tom, že pápežom bol, prirodzeným následkom je, že musíte taktiež nástojiť na tom, že si tohto faktu nebol vedomý. Pýtam sa každého, kto má hlavu na rozmýšľanie a myseľ na reflexiu – sú tieto dva predpoklady možné?

„Aby som sa vrátil späť, hovorím – kým apoštol žil, cirkev nikdy nepremýšľala nad tým, že by mala mať pápeža, nástojiť na opaku znamená úplne ignorovať všetky posvätné písomnosti.

Peter v Ríme - „smiešna legenda“

„Ale nie je zo všetkých strán počuť: Nebol sv. Peter v Ríme? Nebol ukrižovaný dole hlavou? Nenachádzajú sa v tomto večnom meste kazateľne, z ktorých viedol omše? Moji ctihodní bratia, prítomnosť sv. Petra v Ríme spočíva len na tradícii, no ak by bol rímskym biskupom, ako z tohto episkopátu dokážete jeho nadradenosť? Scaliger, jeden z najučenejších ľudí, neváhal vysloviť, že episkopát a pobyt sv. Petra v Ríme by sa mal radiť k smiešnym legendám. [Opakované výkriky: „Umlčte ho, umlčte ho, nech odíde z kazateľne.“]

„Ctihodní bratia, som pripravený mlčať, ale nie je lepšie, v zhromaždení ako je naše, dokazovať všetky veci, ako prikazuje apoštol, a pevne sa pridržiavať toho, čo je dobré? Máme diktátora, pred ktorým sa musíme – dokonca i Jeho Svätosť, sám Pius IX. - utíšiť a skloniť naše hlavy. Týmto diktátorom je história. Nie je to ako legenda, ktorá sa dá pretvárať tak, ako hrnčiar pretvára svoju hlinu, ale ako diamant, ktorý ryje do skla, a čo sa nedá zrušiť. Doteraz som sa o ňu opieral, a ak som nenašiel žiadnu stopu po pápežstve v apoštolských dňoch, chyba je v nej, nie vo mne. Chcete ma postaviť do pozície obvineného z klamstva? Ak môžete, tak to urobte.

„Z pravej strany počujem niekoho vyjadrovať tieto slová - „Ty si Peter a na tejto skale vybudujem svoju cirkev.“ Zodpoviem teraz túto námietku, moji ctihodní bratia, ale než tak učiním, chcel by som vám predstaviť výsledky môjho historického skúmania.

Žiaden pápež v prvých 4. storočiach

„Nenájduc stopu po pápežstve v dňoch apoštolov, povedal som si – pokúsim sa hľadať v análoch cirkvi. Nuž, poviem to na rovinu – hľadal som pápeža počas prvých štyroch storočí, a nenašiel som ho. Nik z vás, dúfam, nebude spochybňovať vznešenú autoritu svätého biskupa z Hippa, vznešeného a požehnaného sv. Augustína. Tento zbožný doktor – česť a sláva katolíckej cirkvi – bol sekretárom na koncile v Melvie. V prehláseniach tohto vznešeného zhromaždenia sa nachádzajú tieto významné slová – 'Ktokoľvek sa bude odvolávať na tých spoza mora, nebude mu umožnené nikým v Afrike pristúpiť ku prijímaniu.' Biskupi Afriky tak málo brali ohľad na biskupa Ríma, že stíhali exkomunikáciou každého, sa uchýlil k odvolaniu. Tí istí biskupi, na šiestom kartágskom koncile, uskutočnenom za Aurelia, tamojšieho biskupa, písali Celestinovi, rímskemu biskupovi, aby ho varovali, aby neprijímal žiadosti biskupov, kňazov a klerikov z Afriky, a aby neposielal ďalších legátov alebo komisárov, a aby nezavádzal do cirkvi ľudskú pýchu.

„Že sa rímsky patriarcha od ranných čias snažil prisvojiť si celkovú autoritu, je evidentným faktom, ale je rovnako evidentné, že nemal nadradenosť, ktorú mu pripisujú ultramontanisti. Ak by ju mal, opovážili by sa biskupi Afriky – prvý medzi nimi sv. Augustín – zakazovať apely voči ich dekrétom k jeho najvyššiemu tribunálu? Priznávam bez obtiaží, že rímsky patriarcha zastáva prvé miesto. Jeden z Justinianových zákonov hovorí: 'Učiňme poradie, podľa definície štyroch koncilov, že svätý pápež starého Ríma bude prvý medzi biskupmi, a najvyšší arcibiskup Konštantinopolu, ktorý je novým Rímom, bude druhý.' 'Skloň sa teda pred zvrchovanosťou pápeža,' poviete mi. Nenáhlite sa tak rýchlo k tomuto záveru, moji ctihodní bratia, vzhľadom k tomu, že Justinianov zákon píše o „poradí patriarchálnych stolíc“. Prednosť je jedna vec, moc jurisdikcie vec iná. Napríklad, predpokladajúc, že zhromaždenie všetkých biskupov kráľovstva bude vo Florencii, prednosť bude daná prvenstvu Florencie, ako medzi východnými kresťanmi bude venovaná patrarchovi Konštantinopolu, v Anglicku arcibiskupovi z Canterbury. No ani prvý, ani druhý, ani tretí z jemu pridelenej pozície nemôže odvádzať jurisdikciu nad svojimi kolegami.

„Dôležitosť biskupov Ríma nepochádzala z božskej moci, ale z dôležitosti mesta, v ktorom sídlili. Monsignor Darboy (v Paríži) nie je v hodnosti nadradený arcibiskupovi z Avignonu; no napriek tomu mu Paríž prináša uznanie, ktoré by nemal, ak by mal svoj palác nie na brehu Seiny, ale na brehu Rýna. Čo platí v náboženskom poradí, platí i v občianskych a politických záležitostiach: rímsky prefekt nie je o nič viac prefektom, než prefekt v Pise, no občiansky a politicky je dôležitejší.

„Povedal som, že od prvých storočí rímsky patriarcha ašpiroval na univerzálnu vládu cirkvi. Nanešťastie ju takmer dosiahol, ale vo svojich nárokoch neuspel, pretože cisár Theodosius II. vydal zákon, podľa ktorého mal mať konštantinopolský patriarcha rovnakú autoritu ako patriarcha rímsky (Leg.cod. de sacr., etc.). Otcovia na koncile v Chalcedone uviedli biskupov nového a starého Ríma v rovnakom poradí vo všetkých záležitostiach i cirkevných (Can. 28). Šiesty kartágsky koncil všetkým biskupom zakazoval prisvojiť si titul vládcu biskupov, či najvyššieho biskupa. Čo sa týka tohto titulu univerzálneho biskupa, ktorý si neskôr pápeži prisvojili, sv. Gregor I., veriac, že jeho následníci nikdy nepomyslia na ozdobenie sa týmto titulom, napísal tieto pozoruhodné slová: 'Žiaden z mojich predchodcov nesúhlasil s prijatím tohto rúhavého označenia, pretože keď si patriarcha dá titul univerzálneho, diskredituje titul patriarchu. Nech kresťanov ani nenapadne túžiť po udelení si titulu, ktorý diskredituje ich bratov!'

Slová sv. Gregora sú namierené voči jeho kolegom v Konštantinopole, ktorí si nárokovali na prvenstvo v cirkvi. Pápež Pelagius II. nazýva Jána, konštantinopolského biskupa, ktorý si nárokoval na veľkňazstvo, 'bezbožným a rúhavým'. 'Nestarajte sa,' povedal, 'o titul univerzálnosti, ktorý si Ján nezákonne prisvojil. Nech si nik z patriarchov neprisvojuje toto rúhavé meno, pretože aké nešťastia nemáme očakávať, ak medzi kňazmi vyvstanú takéto elementy? Získajú to, čo im bolo predpovedané – Je kráľom synov pýchy' (Pelagius II, list 13). Nedokazujú tieto autority (a mohol by som pridať sto ďalších rovnakej hodnotey) s jasnosťou poludňajšieho slnka, že prví biskupi Ríma až v neskoršej dobe začali byť uznávaní ako univerzálni biskupi a hlavy cirkvi? A na druhej strane, kto nevie, že od roku 325, kedy sa uskutočnil Nicejský koncil, až do roku 580, roku druhého ekumenického koncilu v Konštantinopole, medzi viac než 1109 biskupmi, ktorí na rpvých šiestich všeobecných kocniloch asistovali, nebolo viac ako 19 západných biskupov? Kto nevie, že koncily boli zvolávné cisármi bez informovania, a niekedy proti vôli, rímskeho biskupa? - že Hosius, biskup Cordoby, predsedal prvému nicejskému koncilu a upravoval jeho kánony? Ten istý Hosius predsedal následne sardickému koncilu, vylúčiac legátov Julia, rímskeho biskupa.

"Ty si Peter"

„Nepoviem viac, moji ctihodní bratia, a dostávam sa k dôležitému argumentu – ktorý ste predtým spomenuli – k stanoveniu prvenstva rímskeho biskupa skalou (petra). Ak je to pravda, znamenalo by to koniec diskusie, no naši predkovia – a tí určite niečo vedeli – nezmýšľali rovnako ako my. Sv. Cyril vo svojej štvrtej knihe o Trojici hovorí: „Verím, že skalou musíme rozumieť neotrasiteľnú vieru apoštolov“. Sv. Hilarius, biskup z Poitiers, vo svojej druhej knihe o Trojici hovorí: „Skala (petra) je požehnaná a jediná skala viery vyjadrenej ústami sv. Petra“, a v šiestej knihe o Trojici hovorí: „Na tejto skale vyznania viery je vybudovaná cirkev.“ „Boh“, hovorí sv. Hieronymus v šiestej knihe k sv. Matúšovi, „založil svoju cirkev na tejto skale, a podľa tejto skaly bol pomenovaný apoštol Peter.“ Po ňom sv. Chrysostom hovorí vo svojej 53. homílii k sv. Matúšovi: „Na tejto skale vybudujem svoju cirkev – to jest, na viere vyznania.“ Nuž, aké bolo apoštolovo vyznanie? Tu je - „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Ambrosius, svätý arcibiskup Milána (ohľadom 2. kapitoly Efezanom), sv. Basil zo Seleukie a otcovia na chalcedonskom koncile učili presne to isté. Zo všetkých doktorov kresťanského staroveku zastáva sv. Augustín jedno z popredných miest v poznaní a svätosti. Vypočujte si teda, čo píše vo svojom druhom pojednaní k k 1. listu sv. Jána: „Čo znamenajú slová, Vybudujem svoju cirkev na skale? Na tejto viere, s ktorou vyslovil: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ V jeho pojednaní k sv. Jánovi nachádzame najvýznamnejšie vyjadrenie: „Na tejto skale, ktorú si vyznal, vybudujem svoju cirkev, keďže kristus bol skalou.“ Vznešený biskup veril tak málo, že cirkev bola vybudovaná na sv. Petrovi, že vo svojej 13. kázni ľudom povedal: „Ty si Peter, a na tejto skale (petra), ktorú si vyznal, na tejto skale, ktorú si spoznal, povediac, Ty si Kristus, Syn živého Boha, vybudujem svoju cirkev – na sebe, ktorý som Synom živého Boha, vybudujem ju na mne a nie mňa na tebe.“ Tak, ako zmýšľal sv. Augustín o tejto oslavovanej pasáži, bola mienka celého kresťanstva v tom čase.

„Aby som to teda zhrnul, konštatujem: (1) Že Ježiš dal svojim apoštolom rovnakú moc, akú dal sv. Petrovi. (2) Že apoštoli nikdy nepovažovali sv. Petra za zástupcu Ježiša Krista a neomylného doktora na zemi. (3) Že sv. Peter si o sebe nikdy nemyslel, že je pápež a ani tak nikdy nekonal. (4) Že koncili prvých štyroch storočí, hoci uznávali dôležitosť pozície, ktorú rímsky biskup zastával v cirkvi vzhľadom na mesto Rím, venovali mu prednosť úcty, nikdy moci či jurisdikcie. (5) Že svätí otcovia slávnu pasáž: „Ty si Peter, a na tejto skale založím svoju cirkev“, nikdy nechápali tak, že cirkev má byť vybudovaná na Petrovi (super Petrum) ale na skale (super petram), to jest, na vyznaní viery apoštola. Víťazne zakončím, s históriou, s úsudkom, s logikou a zmyslom, a s kresťanským svedomím, že Ježiš Kristus neudelil sv. Petrovi žiadnu nadradenosť, a že biskupi Ríma sa nestali zvrchovanými v cirkvi, ale len skrze skonfiškovanie – jedno po druhom – všetkých práv episkopátu. [Hlasy - „Mlč, opovážlivý protestant! Mlč!“]

"Nie, nie som opovážlivý protestant. História nie je ani katolícka, ani anglikánska, ani kalvínska, luteránska či arminiánska, ani schizmaticky grécka či ultramontanistická. Je, čím je – to jest, niečo silnejšie než všetky vyznania viery kánonov ekumenických koncilov. Píšte proti nej, ak sa opovážite, ale nemôžete ju zničiť, rovnako ako vzatím tehly z Kolosea ono nespadne. Ak som vyslovil niečo, čo história dokazuje ako lož, dokážte mi to históriou a v momente učiním čestné ospravedlnenie a uvidíte, že som nepovedal všetko, čo som mohol; a ak by ma v chráme sv. Petra čakala pohrebná hranica, nemal by som mlčať, a som zaviazaný pokračovať. Monsignor Dupanloup, vo svojich slávnych Poznámkach k tomuto Vatikánskemu koncilu uviedol, a odôvodnene, že ak vyhlásime Pia IX. neomylným, musíme nutne, a s prirodzenou logikou, byť zaviazaní k tvrdeniu, že neomylní boli taktiež jeho predchodcovia.

Pápežské omyly a protirečenia

„Nuž, ctihodní bratia, tuná história pozdvíha svoj hlas, aby nás uistila, že niektorí pápeži chybovali. Môžete voči tomu protestovať alebo to popierať, ako sa vám páči, ale dokážem to. Pápež Victor (192) najprv schvaľoval montanizmus, a potom ho odsúdil. Marcellinus (296-303) bol modlár. Vošiel do Vestinho chrámu a pálil kadilo na počesť bohyne. Poviete, že šlo o skutok slabosti, no odpovedám, zástupca Ježiša Krista radšej zomrie, než aby sa stal odpadlíkom. Liberius (358) súhlasil s odsúdením Athanasia, a vyznal arianizmus, aby bol Arius povolaný zo svojho exilu a znovuuvedený do svojho úradu. Honorius (625) sa hlásil k monotelitizmu: otec Gratry to dokázal demonštráciou. Gregor I (590-604) nazýva Antikristom každého, kto si prisvojí titul Univerzálneho Biskupa, napriek tomu Bonifác III. (607-608) donútil otcovražedného cisára Fokasa, aby mu tento titul udelil. Paschal II. (1099-1118) a Eugenius III. (1145-1153) autorizovali súboj; Julius II. (1509) a Pius IV. (1560) ho zakázali. Eugenius IV. (1431-39) schválil bazilejský koncil a reštitúciu kalicha českej cirkvi; Pius II. (1458) toto rozhodnutie zrušil. Hadrian II. (867-872) vyhlásil občianske manželstvá za platné, Pius VII. (1800-1823) ich odsúdil. Sixtus V. (1585-90) publikoval vydanie Biblie a bulou ju odporúčal čítať, Pius VII. jej čítanie odsúdil. Klement XIV. (1769-1774) zrušil rád jezuitov, povolený Pavlom III., a Pius VII. ho znovuobnovil.

„Prečo hľadať takéto dávne dôkazy?? Nezrušil náš svätý Otec, tu prítomný, vo svojej bule, ktorá uvádza pravidlá pre tento koncil, v prípade, že by zomrel počas jeho konania, všetko, čo v minulosti mohlo byť proti jeho rozhodnutiu, aj keď to môžem pochádzať z rozhodnutí jeho predchodcov? A iste, ak Pius IX. hovoril ex cathedra, nie je to vtedy, keď z hlbín svojej hrobky stanovuje svoju vôľu zvrchovaným v cirkvi. Ak by som mal vašim očiam predložiť protiklady pápežov v ich učeniach, vznešení bratia, nikdy by som neskončil.. Ak potom prehlásite neomylnosť akutálneho pápeža, musíte buď dokázať, čo je nemožné – že pápeži si navzájom nikdy neprotirečili – alebo inak musíte vyhlásiť, že Duch Svätý vám zjavil, že neomylnosť pápeža sa datuje len od roku 1870. Máte na to dosť odvahy?

„Možno sú ľudia ľahostajní a prehliadajú teologické otázky, ktorým nerozumejú, a v ktorých nevidia dôležitosť, ale nie sú ľahostajní k princípom, nie sú ľahostajní k faktom. Neklamte potom samých seba. Ak prehlásite dogmu o pápežskej neomylnosti, protestanti, naši nepriatelia, sa zabarikádujú v prielome, smelí s históriou na ich strane, kým my budeme mať proti nim len naše vlastné popretie. Čo im môžeme povedať, keď ukážu všetkých rímskych biskupov odo dní Lukáša po Jeho Svätosť Pia IX.? Ach! Ak by boli všetci ako Pius IX., potom by sme na celej čiare triumfovali, no beda, nie je to tak. [Výkriky „Ticho, ticho, dosť, dosť!“]

„Nekričte, Monsignori! Báť sa histórie znamená nechať sa pokoriť, a navyše, nech by ste ju zaplavili všetkými vodami Tiberu, nezrušíte jedinú stránku. Nechajte ma hovoriť a budem čo možno najstručnejší ohľadom najdôležitejšej témy. Pápež Vigilius (538) kúpil pápežstvo od Belisaria, veliteľa cisára Justiniana. Je pravdou, že svoj sľub porušil a nikdy zaň nezaplatil. Je toto kanonický spôsob získania tiary? Druhý chalcedonský koncil to formálne odsúdil. V jednom z jeho kánonov čítate, že „biskup, ktorý získa svoj episkopát za peniazmi, stráca ho a je degradovaný.“ Pápež Eugenius III. (IV. V originále) (1145) Vigilia napodobnil. Sv. Bernard, jasná hviezda svojej doby, pápeža karhá, hovoriac: „Môžeš mi v tomto vznešenom meste Rím ukázať niekoho, kto ťa prijme ako pápeža, ak by za to nedostal zlato alebo striebro?“

Moji ctihodní bratia, bude pápež, ktorý založí banku pri bránach chrámu, inšpirovaný Duchom Svätým? Bude mať nejaké právo neomylne cirkev vyučovať? Poznáte históriu Formosa príliš dobre na to, aby som ju tu pridával. Štefan XI. nechal jeho telo exhumovať, obliecť do pontifikálneho rúcha, odrezať prsty, ktorými dával požehnanie a vhodiť ho do Tiberu, prehlásiac ho za krivoprísažníka a nelegitímneho. Nato bol ľudom uväznený, otrávený a obesený. Pozrite sa, ako boli záležitosti prepracované – Romanus, Štefanov následník, a po ňom Ján X., rehabilitovali Formosovu pamiatku.

„Ale poviete, že sú to bájky nie história. Bájky! Choďte, Monsignori, do vatikánskej knižnice a prečítajte si Platinu, historika pápežstva, a Baroniove anály (A.D. 897). To sú fakty, ktoré, z úcty k Svätej Stolici, by sme mali chcieť ignorovať, ale keď sa má definovať dogma, ktorá môže vyprovokovať veľkú schizmu v našom strede, mala by láska, ktorú pociťujeme k našej ctihodnej matke cirkvi, katolíckej, apoštolskej a rímskej, prikazovať mlčanie?

Pápežské hriechy a excesy

Pokračujem. Kardinál Baronius, hovoriac o pápežskom dvore, uvádza (venujte pozornosť, moji ctihodní bratia, týmto slovám): „Ako vyzerala rímska cirkev v tých dňoch? Ako hanebne! V Ríme vládli len všemocné kurtizány! Tie rozdávali, vymieňali a odoberali biskupské úrady, a i keď je to hrozné vysloviť, usádzali svojich milencov, falošných pápežov, na trón sv. Petra (Baronius, A.D. 912). Odpoviete – To boli falošní pápeži, nie praví, nech je tak, ale v tom prípade, ak rímsku stolicu 50 rokov okupovali anti-pápeži, ako sa vyrovnáte s líniou pontifikálneho následníctva? Bola cirkev schopná, prinajmenšom po poldruha storočia, pokračovať bez hlavy, nemajúc správcu?

„Pozrite: Najväčší počet týchto anti-pápežov sa objavuje v genealogickom strome pápežstva, a musí ísť o túto absurdnosť, ktorú Baronius popisuje, pretože Genebrardo, veľký pochlebovač pápežov, sa vo svojich Kronikách (A.D. 901) odvážil napísať: „Toto storočie je nešťastné, keďže po takmer 150 rokov pápeži odpadli od všetkých cností svojich predchodcov, a stali sa skôr apostátmi než apoštolmi.“ Chápem, ako sa musel slávny Baronius červenať, keď písal o skutkoch týchto rímskych biskupov. Píšuc o Jánovi XI. (931), synovi pápeža Sergia a Marozie, vo svojich análoch uviedol tieto slová – Svätá cirkev, to jest, rímska cirkev, bola hanebne pošliapaná monštrom.' Ján XII. (956), zvolený za pápeža vo veku 18 rokov prostredníctvom vplyvu kurtizán, nebol o nič lepší než jeho predchodca.

„Trápi ma takéto vírenie špiny, moji ctihodní bratia. Mlčím o Alexandrovi VI., otcovi a milencovi Lukrécie, odvraciam sa od Jána XXII. (1319), ktorý popieral nesmrteľnosť duše a ktorý bol zosadený svätým ekumenickým koncilom v Constance. Niektorí budú tvrdiť, že tento koncil bol iba súkromný, nech je tak, ale ak mu odmietnete autoritu, následne musíte logicky tvrdiť, že nominácia Martina V. (1417) bola nelegálna. Čo sa potom stane s pápežským nasledovníctvom? Dokážete nájsť jeho líniu?

„Nehovorím o schizmáchj, ktoré cirkev zneuctili. V tých nešťastných dňoch bola rímska stolica okupovaná dvoma rivalmi, a niekedy dokonca troma. Ktorý z nich bol pravým pápežom? Zhrnúc ešte raz, opäť hovorím, ak vyhlásite neomylnosť súčasného biskupa Ríma, musíte taktiež vyhlásiť neomylnosť všetkých predchádzajúcich, bez vylúčenia jedného z nich. Môžete ale tak učiniť, keď história s jasnosťou rovnajúcou sa jasnosti slnka uvádza, že pápeži sa vo svojom učení mýlili? Môžete tak učiniť a tvrdiť, že lakomí, krvismilní, vražední, svätokupeckí pápeži boli zástupcami Ježiša Krista? Och, ctihodní bratia! Tvrdiť niečo tak ohavné by bolo zradou Krista väčšou než bola zrada Judášova. Bolo by to vhodením špiny do Jeho tváre. [Výkriky „Dolu z kazateľne, rýchlo, umlčte heretika!“]

Návrat k božsky inšpirovaným Svätým Písmam

"Moji ctihodní bratia, kričíte – ale nebolo by dôstojnejšie zvážiť môje zdôvodnenie a moje dôkazy v úvahe vo svätyni? Verte mi, história nemôže byť prekrútená, existuje a po celú večnosť bude energicky protestovať proti dogme pápežskej neomylnosti. Môžete ju jednohlasne prehlásiť, no jeden hlas bude chýbať – môj! Monsignori, hľadí na nás Pravý a Verný, očakávajúc od nás liek na nespočetné zlá, ktoré cirkev zneucťujú: oklamete ich vo svojich nádejách? Aká bude naša zodpovednosť pred Bohom, ak nevyužijeme túto slávnostnú príležitosť, ktorú nám dal Boh, na uzdravenie pravej viery? Využijme ju, moji bratia, vyzbrojme sa svätou odvahou, snažme sa vášnivo a veľkodušne, obráťme sa k učeniam apoštolov, keďže bez toho máme iba omyly, temnotu a falošné tradície. Majme výhodu nášho rozumu a našej inteligencie, aby sme apoštolov a prorokov pokladali za našich jediných neomylných pánov s odkazom na otázku otázok: „Čo musím vykonať, aby som bol spasený?“ Keď sme sa tak rozhodli, položíme základ nášho dogmatického systému pevný a nemenný na skale, večnej a neporušiteľnej, božsky inšpirovaných svätých Písem. Plní smelosti predstúpime pred svet a ako apoštol Pavol v prítomnosti voľnomyšlienkárov, nebudeme „poznať nikoho iného než Ježiša Krista, toho ukrižovaného“. Budeme víťazit skrze kázanie „bláznovstva Kríža“, tak ako Pavol zvíťazil nad učencami Grécka a Ríma; a rímska cirkev bude mať svoj slávny '89 [Výkriky: „Dolu! Von s protestantom, kalvinistom, zradcom cirkvi.'] Váš krik, Monsignori, ma nezastraší. Ak sú moje slová horúce, moja hlava je chladná. Nie som Lutherov, ani Kalvínov, ani Pavlov, ani Apollov, ale Kristov [Ďalšie výkriky: „Anatema, anatema voči apostátovi.']

„Anatema? Monsignori, anatema? Viete dobre, že neprotestujete proti mne, ale proti svätým apoštolom, pod ochranu ktorých by som chcel, aby tento Koncil cirkev umiestnil. Ach! ak by vyšli vo svojich rúchach zo svojich hrobov, rozprávali by iným jazykom než ja? Čo by ste im povedali, keď vo svojich zápisoch vám hovoria, že pápežstvo sa odchýlilo od evanjelia Syna Božieho, ktoré hlásali a potvrdzovali veľkodušným spôsobom svojou krvou? Opovážili by ste sa im povedať – preferujeme učenie našich vlastných pápežov, nášho Bellarmina, nášho Ignatia Loyolu pred vaším? Nie, nie! tisíckrát nie! pokiaľ si nezakryjete uši, aby ste nepočuli, nezavriete oči, aby ste nevideli, neotupili svoju myseľ, aby ste nerozumeli. Ach! ak by Ten, ktorý vládne na výsostiach, nás chcel potrestať, ak by Jeho ruka mala na nás dopadnúť s ťažkosťou, ako dopadla na faraóna, Nepotrebuje umožniť Garibaldiho vojakom, aby nás vyhnali z večného mesta. Dovolí im iba, aby z Pia IX spravili boha, ako sme spravili bohyňu s požehnanej Panny. Zastavte, zastavte, ctihodní bratia, v ohavnom a absurdnom svahu, na ktorom sa nachádzate. Zachráňte cirkev pred stroskotaním, ktoré jej hrozí, žiadajúc jedine zo svätých Písem vládu viery, v ktorú by sme mali veriť a hlásať. Prehovoril som: Nech mi Boh pomáha!“

Koniec.

Slovenský preklad © 2008 pastor Frederick Forkrist a Zjednotená Jahveho Cirkev na Slovensku.

Navštívte našu oficiálnu stránku: www.ucoy.org

24-hodinová Internet TV: www.mogulus.com/ucoy

UCOY v slovenskom jazyku: http://ucoy.blogspot.com