Britskí kresťania v Ríme dávno pred Pavlovým príchodom

Clifton Emahiser

Priemerný kresťan bude obsahom tejto brožúry jednoducho ohromený. Prekvapia ho dve hlavné pointy: (1) fakt, že v Ríme existovali konvertovaní kresťania dávno predtým, než tam dorazil Pavol, a (2) že budova, v ktorej Pavol kázal, stále existuje. Je však pár informovaných kresťanov, ktorí o týchto dvoch faktoch vedia. Môžete byť voči nim skeptickí, no poskytneme k tomuto i podpornú historickú evidenciu.

Najprv čitateľovi poskytnem historický podklad obklopujúci vyššie uvedený obraz, veľká časť z tejto evidencie pochádza z knihy The Drama of the Lost Disciples (Dráma stratených učeníkov) autora George F. Jowetta, v skratke TDOTLD. Na strane 125 nachádzame nasledujúce informácie:

„Chrám stále stojí a dá sa vidieť v niekdajších palácových priestoroch Palatium Britannicum, pamiatke na kresťanské úsilie sv. Pavla a vyhostenej (exilovej) kráľovskej birtskej rodiny v Ríme s Rufom Pudensom. Tento chrám je v rímskej histórii zaznamenaný pod štyrmi rôznymi menami: 1. Palatium Britannicum; 2. Titulus; 3. Hospitium Apostolorum; 4. St. Pudentiana na počesť a pamiatku mučeníckej dcéry Claudie Pudens, podľa tohto názvu je táto budova známa až dodnes.“

Mnohým ľuďom nebolo nikdy povedané, že Jozef z Arimatey sa dostal do Británie 5 rokov po Kristovej smrti a založil chrám v Glastonbury. Claudia Pudens, ktorá sa narodila ako britská princezná, a ďalší z jej rodiny, konvertovali na kresťanstvo pod vplyvom Jozefa. Bol som veľmi prekvapený, keď som našiel potvrdenie tohto tvrdenia v The World Book Encyclopedia, zv. 6, strana 246 pod heslom “England” a podnázvom “The Roman Conquest”, kde sa uvádza: “... Počas rímskeho obdobia sa do Británie po prvýkrát dostalo kresťanstvo. Podľa legendy odišiel Jozef z Arimatey do Anglicka krátko po Kristovej smrti so sv. grálom, pohárom, ktorý Ježiš použil pri Poslednej večeri.“ Viem, že sa tu hovorí o „legende“, ale s historickou evidenciou, ktorú poskytnem, čitateľ uvidí, že sa jej môže venovať oveľa väčšia dôvera.

Na strane 124 TDOTLD sa o o Claudii Pudens a jej rodine dozvedáme viac:

„Z rýchlosti udalostí, ktoré nasledovali, je zjavné, že sv. Pavol nestrácal čas pri uskutočňovaní svojho smelého plánu vystavať v Ríme nezničiteľný základ, prvý kresťanský chrám medzi národmi na povrchu zeme. To bola prvá potreba a bola naplnená odvážnym skutkom britskej kráľovskej rodiny, Claudiou a Pudensom, venovaním svojho domu, Paláca Britov, aby sa otvorene nazýval založeným kresťanským chrámom v Ríme. ... Toto bol zrod prvého Kristovho chrámu v Ríme. ...”

Z TDOTLD, s. 125:

„Linus, Caractakov syn, ktorý zostal v Ríme, bol dávno predtým pokrstený a konfirmovaný sv. Jozefom z Arimatey v Británii. Bol kňazským inštruktorom. Bol to Linus, ktorého si vybral sv. pavol a osobne ho vysvätil za prvého biskupa kresťanskej cirkvi v Ríme. Princ kráľovskej krvi Británie je tým istým Linom, ktorého vo svojich listoch sv. Pavol pozdravuje.“

Pre ďalšie informácie k nášmu rozprávaniu budem citovať z knihy Father Abraham’s Children (Deti otca Abraháma) autora Perryho Edwardsa Powella, Ph. D., s. 105-107:

„Na úsvite kresťanskej éry bol Rím temným tieňom na obzore. Aký bude jeho postoj? Podľa Caesara i Druidských triád skutočne vyprovokovali útok Kymerejci (Welšania). V dňoch Caesara bol v Tolose, Aquitanii, prepadnutý „druhým strieborným davom“ Kymerejských rímsky prokonzul Lucius Valerius Praeconinus, a konzul Lucius Manilius prišiel o všeky svoje zásoby potravín, a navyše bol neslávne prinútený k ústupu.

“Keď sa táto ohromujúca správa dostala k Juliovi Caesarovi, ten sa obrátil voči Venétom, ktorých loďstvo Briti používali, a ktorí sa tešili z prekvitajúceho obchodu s Britániou. To viedlo k prvej invázii ostrova 5. augusta 55 pred n.l. Toto ťaženie sa dostalo iba 7 míľ do vnútrozemia, prehralo jednu bitku a víťazní ostrovania napadli ich tábor...

„K druhému ťaženiu došlo rok nato a trvalo od 10. mája do 26. septembra 54 pred n.l., a postúpilo do vnútrozemia až 70 míľ, než bol Caesar nútený uzavrieť v Gwerddlan (St. Albans) mier kvôli zlým správam z kontinentu, ako i triumfálnemu odporu Kymerejcov ... Caesar ustúpil kvôli znovudobytiu Galície a upevneniu rímskej ríše pre svoju rodinu. Nikdy sa už nevrátil. Jeho nepriatelia v Ríme si ho doberali slovami Lucana:

‘S pýchou hľadal Britov, a keď ich našiel,

zastrašený ich silou, utiekol z nepriateľskej pôdy.’

„Dochádza k druhej vojne o britskú nezávislosť, tentoraz dlhšej a húževnatejšej. Rím v tom čase upevnil svoju vládu v Ázii, Afrike a v celej Európe. Jeho hranice nenarušoval žiaden nepriateľ. K dispozícii mal celú svoju vojenskú moc. Populácia Rímskej ríše v tom čase bola okolo 120 miliónov ľudí kaukazskej a polo-kaukazskej krvi. Cézari sedeli pevne na tróne. Všetko bolo naklonené ľahkému dobývaniu a slávnemu víťazstvu. Caligula bol iba šašo a tak ho necháme bez povšimnutia.

„No cisárovi Claudiovi musíme venovať serióznu pozornosť. Konal ako veľmi schopný vodca. S poľutovaním treba povedať, že Rím mal výhodu zrady zo strany niektorých britských vládcov. Cisár mal k dispozícii najlepších generálov, Plautia, Vespasiana – neskoršieho cisára, Tita, ktorý počas jednej bitky zachránil svojho otca pred smrťou, neskôr taktiež cisára, a Cneia Getu. Títo všetci mali úspech v iných ťaženiach proti iným národom.

„Na strane obrancov bol Guiderius, ktorý, i keď padol veľmi skoro, bol veľmi schopným generálom. Následne Caradoc, (latinsky Caractacus) ... kráľ Silúrov bol jednohlasne zvolený Pendragonom celej Británie.. Kymerejci húževnato odolávali rímskym légiám, zvyknutým na víťazstvo. Žiadost o pomoc došla do imperiálneho mesta k cisárovi Claudiovi, ktorý sa odobral na ohrozený front s 2. a 14. légiou, ich pomocníkmi a skupinou slonov, určených na prelomenie útokov britských bojových vozov s kosami pripevnenými k osám kolies ... Vojna však napriek tomu pokračovala. Krutosť bojov počas siedmych rokov dokazuje približne 35 bitiek. Objavovala sa zrada i hrdinstvo.“

Časť vyjadrení Perryho Edwardsa Powella z jeho diela Father Abraham’s Children bolo nutné vynechať, kvôli nedostatku historických dôkazov z jeho strany, netvrdíme však, že to, čo uvádza nemôže byť pravdivé, ale pri tejto téme veriť si vyžaduje dôkazy. Na strane druhej, nechceme vynechať nič, čo je dôveryhodné.

Možno si povšimnete, že je trošku problematické sledovať mená. Vezmime si napríklad meno Caradoc. Pokiaľ nebol kráľ, bolo jeho meno Caradoc, no po nástupe na trón ho začali volať “Kráľ Arviragus” (stále tá ista osoba ako Caradoc). Po príchode do Ríma mu zmenili meno na latinské Caractacus (stále tá istá osoba), takže či Caradoc, kráľ Arviragus alebo Caractacus, je to stále tá istá osoba (pozri Celt, Druid and Culdee autorky Isabel Hill Elder, strana 38, odstavec 4). Caractacus je ďalšou osobou, o ktorej budem hovoriť, a kvôli tomu budem citovať z knihy The Origin and Early History of Christianity In Britain (Pôvod a ranná história kresťanstva v Británii) autora Andrewa Graya, D.D., strany 14-16:

“CARACTACUS: Z týchto cenných historických dokumentov, welšských Triád – napísaných pôvodne v britskom dialekte – sa zdá, že Caràdoc (Caractacus)bol zradený a rímskemu veliteľovi vydaný zo strany Arègweddy, okolo roku A.D. 51, a odvlečený do Ríma. Brân (Brennus), jeho otec, Llyn (Linus), jeho syn, Eurgan [sic Eurgain], dcéra, a Gladys (Claudia) druhá dcéra, boli do Ríma odvlečení s ním, a v Ríme prežili sedem rokov ako rukojemníci, spolu so svojím otcom, Caractacom.

„Bitku, ktorá ukončila Caràdocovu úlohu na bojisku, opisuje Tacitus. Caràdoc, vidiac, že Rimania víťazia, a že jeho vlastná žena a dcéra padli do rúk dobyvateľov, ukryl sa po opakovaných žiadostiach v Caer Evroc (York), s Arègweddou, kráľovnou Brigantských, praneterou neslávne známeho zradcu v juliánskej vojne, Mandubratia z Avarwy. Tu, na jej rozkaz – s dedičnou vierolomnosťou, bol v spánku lapený, spútaný a vydaný Ostoriovi Scapulovi. Po informovaní Claudia o tejto udalosti, tento nariadil, aby bol Caractacus a jeho zajatá rodina poslaní do Ríma. Príchod Caràdoca do Ríma bol skvele opísaný dávnymi historikmi - ‘Roma catenatum tremuit spectare Britannum’ — Rím sa triasol, keď uvidel Brita, hoci pevne spútaného v okovách.

„Zvolal sa Senát a začal súd s Caràdocom. S nemennou tvárou sa hrdina 40 bitiek, veľký v zbrani, ešte väčší v okovách, postavil pred cisára a obhajoval sa nasledujúcimi vyjadreniami [Tacitus, Anály 12:37]:

„‘Ak by bola moja vláda v Británii venovaná výlučne snahe zachovať moje dedičné územia, či rozmachu mojej vlastnej rodiny, už dávno som mohol vstúpiť do tohto mesta ako spojenec, nie ako zajatec; ani vy by ste nepohrdli priateľstvom kráľa, pochádzajúceho z významných predkov a riadiaceho mnohé národy. Moje súčasné postavenie, zbavený svojej bývalej slávy, je v rovnakom protiklade pre mňa, ako je príčinou vášho triumfu. Čo potom? Bol som pánom ľudí, koňov, zbraní, bohatstva: aký div, že som sa ich odmietol vzdať kvôli vášmu diktátu? Znamená to, že kvôli rímskym ašpiráciám na svetovládu musí každý národ akceptovať vazalstvo, ktoré ukladáte? Som teraz vo vašej moci – zradený, nie pokorený. Ak by som sa, ako iní, podrobil bez odporu, kde by bolo meno Caràdoca? Kde [je] vaša sláva? Zabudnutie by pochovalo oboch v rovnakom hrobe. Prepusťte ma na slobodu, a prežijem navždy v histórii ako príklad rímskej zhovievavosti.’

„Takýto prejav, hodný kráľa, vojaka a slobodného človeka, nebol nikdy predtým prednesený pred rímskym Senátom. Tacitus to považoval za vhodné zaznamenať a učiniť nesmrteľným svojím perom. Zachovanie Caràdocovho života predstavuje ojedinelú výnimku v dlhom zozname obetí vtedajšej politiky,; nedá sa ani nezarátať – zvažujúc neoblomnosť rímskych vojenských zvyklsotí – ničomu inému, než nadprirodzenému zásahu prozreteľnosti, ktorá viedla ruku veľkého apoštola národov k bydlisku britského kráľa v Ríme.“

Teraz nazrieme do TDOTLD, strany 114-115, aby sme našli ďalšie informácie o Claudii a jej rodine, a príbehu dodali zvláštny zvrat: „Po omilostení Caractaca sa medzi dvoma bývalými nepriateľmi a ich rodinami vyvinul blízky vzťah, rozvíjajúci sa do zarážajúceho vyvrcholenia. Claudius značne obdivoval charakter a výnimočnú krásu Gladys, Caractacovej dcéry. Tento obdiv prerástol v hlbokú otcovskú lásku, s tým výsledkom, že cisár Claudius adoptoval Gladys ako svoju vlastnú dcéru – dievča, ktoré bolo výnimočne úprimnou kresťankou!

„Caractacus mal dve dcéry - Eurgain, najstaršie dieťa, a Gladys, najmladšie. Eurgain oficiálne konvertovala pod vedením Jozefa, apoštola Británie, v rovnakom čase ako jej brat Linus. Eurgain nebola iba žena, konvertovaná na vieru, ale taktiež je zaznamenaná ako prvá kresťanská svätica v Británii, čo je odmena za jej výnimočnú misjnú činnosť, ktorej zasvätila svoj život. Gladys, mladšia dcéra, sa narodila v roku 36 A.D., v čase, kedy Jozef a jeho doprovod došli do Británie po svojom exode z Judey v tom istom roku, bola iba dieťaťom. Jozef Gladys pokrstil a neskôr konfirmoval na vieru kladením rúk. Obe dcéry boli hlboko duchovné, oddané kresťanskej viere s horlivosťou Márie Magdalény. Obe boli vzaté do Ríma ako rukojemníčky, so svojím otcom a zmienenými členmi kráľovských silúrskych rodín. Človek si kladie otázku, aké pocity mala Eurgain, keď bola svedkom výnimočnej adopcie svojej mladšej sestry cisárom Claudiom. Ďalšou nezvyčajnou udalosťou bolo prevzatie mena adpotívneho rodiča zo strany Gladys [sic, nie niezvyčajná, ale očakávaná udalosť]. Odvtedy bola Gladys známa ako Claudia.

„Cisár vedel o pevnom kresťanskom presvedčení Gladys, a čo nás zaráža najviac, je fakt, že záznamy uvádzajú, že jej adopcia si nevyžadovala zrieknutie sa jej viery...“

„Claudia sa ako 17-ročná vydala za Rufa Pudensa. Svadba sa nekonala v imperiálnom paláci jej adoptívneho otca, ako by sa dalo očakávať, ale v paláci jej skutočného otca, Palatium Britannicum, čo bola kresťanská domácnosť. Bola to kresťanská svadba vykonaná kresťanským duchovným, čo potvrdzuje, že Pudens už v tom čase bol kresťanským konvertitom. je zaujímavé si všimnúť, že naďalej prebývali v Palatiu Britannicu, zaujímavé to je preto, lebo Pudens bol veľmi bohatý muž, vlastník rozsiahlych pozemkov v Umbrii, ale rozhodol sa žiť v Paláci Britov, kde sa narodili ich štyri známe deti. Pri príležitosti svadby svojej dcéry s Pudensom Caractacus im venoval palác ako svadobný dar, spolu s rozsiahlymi pozemkami.“ Opäť treba poznamenať, že nemôžeme dokázať ani vyvrátiť všetko, čo sa v tomto poslednom odstavci nachádza.

Sľúbil som vám, že vám poskytnem historické dôkazy, že v Ríme existovali konvertovaní kresťania ešte pred príchodom Pavla, a nesklamem vás. No najprv, aby sme dokázali uvedenú evidenciu, bude nutné citovať ešte jednu pasáž (hoci chybnú) z TDOTLD, strany 100-101:

"Svadbu Gladys a Plautia priviedol do pozornosti Ríma Tacitus vo svojich Análoch, kde s humorom vykladá nezvyčajné okolnosti a výsledky rímskeho súdu, v ktorom je Gladys, Plautiova žena, obvinená z kresťanstva. Pri svojej svadbe Gladys prijala meno Pomponia, podľa rímskeho zvyku, čo bolo meno plauitovského klanu. Neskôr bolo k tomuto menu pridané meno Graecina, takže napokon bola známa ako Pomponia Graecina Plautius. Pridané meno bolo zvláštnou akademickou poctou ako uznanie za jej výnimočnú znalosť gréčtiny.“

Hoci vo všeobecnosti sú tieto zdroje značne dôveryhodné, zdá sa, že objavujeme disinterpretáciu histórie ich obklopujúcej. Trošku detektívneho pátrania odhalí niektoré nepravdepodobné dedukcie. Starostlivé štúdium dvoch pasáží Tacita jasne dokazuje, že Pomponia Graecina Plautius nemohla byť Gladys, hoci príbeh Pomponie do tohto príbehu pekne zapadá. Táto spomínaná pasáž Tacita, na ktorú TDOTLD odkazuje, sú Anály, 13:32, a môj preklad pochádza od Alfreda Johna Churcha & Williama Jacksona Brodribba:

„Senát taktiež prijal zákon, poskytujúci rovnakou mierou potrestanie i bezpečnosť. Ak bol pán zavraždený svojim sluhmi, všetci tí, ktorí boli oslobodení jeho vôľou a žili pod rovnakou strechou, mali byť podrobení trestu smrti spolu s jeho ostatnými otrokmi. Lucius Varius*, niekdajší konzul, ktorý bol v minulosti mučený kvôli obvineniu z vydierania, bol znovu vyhlásený za senátora. Pomponia Graecina, významná dáma, manželka Plautia, ktorý sa vrátil z Británie s ováciami, bola obvinená z cudzej poverčivosti a vydaná k súdnemu rozhodnutiu jej manžela. V súlade s dávnym precedensom tento vypočul prípad svojej ženy v prítomnosti svojich príbuzných, a rozhodol, že je nevinná. Táto Pomponia žila dlhý život neprerušenej melanchólie. Po zavraždení Julie, Drusovej dcéry, zradou Messaliny, 40 rokov nosila iba šat trúchliacej, so srdcom ešte žalostnejším. Kvôli tomu počas Claudiovej vlády unikla bez potrestania, a následne sa jej to pričítalo k sláve.“ [*alt. meno Lurius Varus]

Niet pochybností, že „cudzia poverčivosť“ Pomponie bolo kresťanstvo. Po druhé, Tacitov citát, „Plautius, ktorý sa vrátil z Británie“, znamená iba to, že bol generálom v rímskej armáde a vrátil sa z bojiska v Británii späť do Ríma, a nie to, že bol britským občanom.

Našou ďalšou pasážou u Tacita sú Anály 12:36:

„Nešťastný len zriedka nachádza útočisko, a Caractacus, hľadajúci ochranu Cartismanduy [Cartimandua], brigantínskej kráľovnej, bol spútaný a vydaný dobyvateľom, deväť rokov po začiatku vojny v Británii. Odtiaľ pochádzala jeho povesť, a tá sa šírila na priľahlé ostrovy a provincie, a v Itálii bol vlastne oslavovaný. Všetci chceli vidieť slávneho muža, ktorý toľké roky vzdoroval našej moci. Dokonca ani v Ríme nebolo meno Caractacus neznáme, a cisár, aj keď vychvaľoval našu slávu, rozširoval i slávu porazeného. Ľud bol zvolaný k veľkému divadlu, pretoriánske gardy zoradené v zástupoch, potom procesia kráľovských vazalov, prezentované boli ornamenty a náhrdelníky, ktoré nosil kráľ vo vojnách s inými kmeňmi, nasledovali jeho bratia, žena a dcéra, a nakoniec sám Caractacus. Všetci sa ponížene klaňali, no nie tak kráľ, ktorý ani pokorným pohadom, ani prejavom nežiadal ľútosť.“

Problém, ktorý tu vyvstáva, je ten, že Plautiova žena nemohla byť Gladys, ako naznačuje TDOTLD, pretože Gladys v tom čase už vystupovala pod menom Claudia v adopcii cisárom Claudiom. Bolo zvyčajné, žš ľudia, prebývajúci v Ríme, preberali rímske mená, ako napr. Josephus, ktorý obdržal meno „Flavius“. Claudia, alebo Gladys, nemohla prevziať mená troch rôznych rímskych rodín bez uvedenia cisára do rozpakov, a ani nebola tou istou osobou, ako Pomponia.

Ďalší kus dôkazov sa dá nájsť v A Commentary ... autori Jamieson, Fausset a Brown, a to na konci 2. Timotejovi, zv. 6, strana 515:

„Pudens … Claudia — následne manžel a manželka (podľa MARTIALA [Epigramy, 4.13; 11.54]), o rímsky rytier, ona Britka, prezývaná Rufina. TACITUS (Agricola 14) spomína, že územia na juhovýchode Británie boli v roku 52 A.D., za vlády Claudia, venované britskému kráľovi Cogidunovi, ako odmena za jeho vernosť Rímu. V roku 1772, bol v Chichestri vykopaný kus mramoru, spomínajúci Cogiduna s priezviskom Claudius, ktoré bolo pridané kvôli jeho patrónovi, cisárovi, a priezviskom Pudens, v spojení s Cogidunom, bezpochyby jeho svokrom. Jeho dcéra bola Claudia, ktorá, ako sa zdá, bola poslaná na výchovu do Ríma, ako záruka otcovej vernosti. Tu sa nachádzala pod ochranou Pomponie, manželky Aula Plautia, dobyvateľa Británie. Pomponia bola v roku 57 A.D. obvinená z divnej poverčivosti...”

Ak je toto tvrdenie správne, a zdá sa logické, Pomponia bola blízkou priateľkou Claudie, poskytujúc jej útočisko. Dá sa teda jasne vidieť, že v Ríme skutočne existovali konvertovaní kresťania predtým, než sa apoštol Pavol vôbec objavil na scéne. Necitoval som všetko zo známej histórie, potvrdzujúcej väčšinu z toho, čo som tu prezentoval, no väčšina záznamov sa v priebehu času stratila alebo bola zničená. No sme vďační za to, že sa zachovalo dosť záznamov na to, aby sme kúsky tohto príbehu poskladali dohromady.

Clifton A. Emahiser’s Teaching Ministries

1012 N. Vine Street, Fostoria, Ohio 44830

Phone (419)435-2836, Fax (419)435-7571

E-mail: caemahiser@sbcglobal.net