Arnold Kennedy - Zneužitie slov "každý, ktokoľvek, celý, všetci" (štúdia)

Prinášame vynikajúcu štúdiu nedávno zosnulého austrálskeho autora Arnolda Kennedyho.

O Amišoch, modernej dobe a návrate k zdravému rozumu

Frederick Forkrist

Nedávno sa mi dostalo cti opäť byť nazvaný spiatočníckym, pokrok odmietajúcim kresťanom, a to len preto, že v diskusii o modernej spoločnosti a slobode som si dovolil poukázať na americké komunity Amišov ako na príklad skutočne slobodných ľudí v dnešnej pretechnizovanej, uponáhľanej spoločnosti.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že by sme si teraz mali nasadiť čierne klobúky (chlapi), ženy hodiť šaty z 19. storočia pekne čosi nad členky v štýle niekdajších amerických puritánov. Ale keď premýšľam nad mnohými záležitosťami moderného človeka v protiklade k dobám minulým, skutočne sú títo „spiatočníci“, tieto „kuriozity“ 21. storočia oveľa, oveľa slobodnejší, než sme my.

Napriek tomu, že človek chce hľadieť do budúcnosti s jasnou tvárou, úsmevom voči očakávaným radostným zajtrajškom, predsa len, zo štúdia dávnych civilizácií sa dá ľahko vypozorovať model vzostupu a pádu. A nikto ma nepresvedčí, že nás čaká šťastná budúcnosť, bez problémov, kde sa nebudeme musieť o nič starať, a budú nám do úst padať pečené holuby. To už tu raz taká ideológia bola....našťastie, okrem pár zaslepených ideológov je vo veľkej miere na takmer vyhynutá. Nie, priatelia, myslím, že budúcnosť, ktorá nás čaká, vôbec ružová nebude. A ono je vlastne úplne jedno, či je naším osudom byť nedobrovoľnými účastníkmi nejakej globálnej katastrofy, či už výbuchu supervulkánu Yellowstone, pádu asteroidu, svetovej vojny, alebo či sa staneme rovnako nedobrovoľnými obyvateľmi koncentračného tábora Zem.

V čom sme vlastne modernejší než naši predkovia? Internetom? Autami? Plazmovou televízou, vesmírnymi letmi? Iste, a sme radi, že si takto dokážeme život uľahčiť, spríjemniť či jeho kvalitu nejako zlepšiť. Ale naše potreby sú stále rovnaké. Rovnako ako naši predkovia spred nami – i my potrebujeme jesť, spať či cítiť „teplo domova“. Na tom nezmení nič ani najmodernejšia technika. No na rozdiel od našich – podľa niektorých mudrlantov „zaostalých“ - predkov, a trebárs i spomínaných Amišov v USA, len máloktorý z dnešných mladých ľudí by si v prípade nejakej spomínanej katastrofy vedel zaobstarať potravu (ak nemáme na mysli kradnutie u iných), máloktorý z nás si vie svojpomocne opraviť základné veci, zhotoviť odev, či len tak sa prejsť po lese a vedieť, ktoré rastliny či huby sú vhodné na konzumáciu. Koľkí z nás si vedia pripraviť aspoň primitívny prístrešok? A koľkých by nielen prekvapil, ale priam zaskočil taký niekoľko dní trvajúci výpadok elektrického prúdu? Či nedostatok pitnej vody? Berieme veci ako samozrejmosť, ale základné veci, potrebné pre prežitie – a tým nemyslím prežitie a lá jaskynný človek pred niekoľkými tisíckami rokov – takými samozrejmosťami nie sú.

Veru tak, priatelia, niet bezútešne zotročenejších ľudí, než sú tí, ktorí si klamlivo nahovárajú, že slobodnými sú. Vraví sa, že šťastie praje pripraveným. Pokiaľ ide o mňa, vcelku Amišom ich životný štýl závidím. A to nielen pre ich sebestačnosť, ale hlavne pre pokoj v duši. Lebo dojem, že by nám tento pokoj do duše vnášali peniaze, ktoré sa v strese a náhlivosti snažíme zarábať, určite nemám.

Zechariášov pastier-modla

John D. Keyser

V knihe proroka Zechariáša sa nachádza málo známe proroctvo o niekom, kto je nazývaný „pastierom-modlou“. Tento človek je celkom jasne hlavným pastierom modlárskeho a odpadlíckeho cirkevného systému, a on sám je v rámci tohto systému modlou, predmetom uctievania. Po stáročia od doby Zechariáša napĺňa toto proroctvo iba jedna osobnosť, či dynastia ľudí – RÍMSKI PÁPEŽI. Tento článok odhaľuje pravdu o „pastierovi-modle“ a rúhavých doktrínach, ktoré propaguje.

Väčšina ľudí je oboznámená s predstavou Jahšuu ako Dobrého Pastiera, ktorý položil svoj život za vykúpenie oviec svojho Otca. Ovce poznajú Jeho hlas a nasledujú Jahšuu na ceste k večnému životu – a žiaden človek ich nemôže z Jeho ruky vyrvať. No v knihe Zechariáš nachádzame málo známe, a ešte menej pochopené, proroctvo o niekom, kto je opísaný ako „pastier-modla“, ktorého celkový opis je v priamom protiklade k všetkému, čo Biblia učí v súvislosti s Dobrým Pastierom:

„A Jahveh mi ďalej povedal: „Ešte si vezmi náradie neužitočného pastiera. Lebo hľa, nechávam v krajine povstať pastiera. Nebude venovať pozornosť [ovciam] ktorí sú zahladzované. Mladú nebude hľadať a polámanú nebude uzdravovať. Tú, ktorá sa postaví, nezásobí [potravou], a bude jesť mäso z tučnej a strhne kopytá [oviec]. Beda môjmu bezcennému pastierovi [pastierovi-modle, alt. znenie], ktorý opúšťa stádo! Meč príde na jeho rameno a na jeho pravé oko. Rameno mu úplne uschne a pravé oko sa mu istotne zakalí.“ (Zechariáš 11:15-17).

Jahveho Slovo – ktoré k nám prichádzalo skrze takých prorokov, ako bol Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel – nás často varuje pred takýmito falošnými pastiermi, ktorí nie sú nič iné, ako vlci v ovčom rúchu, predajnými ľuďmi, snažiacimi sa podviesť a zničiť Jahveho vyvolených. V týchto pár veršoch nás Zechariáš varuje pred jedným zvlášť falošným, krutým a podvodníckym pastierom – niekým, kto svojou úplnou neschopnosťou vykonávať svoju službu duchovného pastiera dokazuje, že v skutočnosti je cudzím voči – a nepriateľom – dobrej zvesti o Jahveho Kráľovstve. Tento falošný pastier je najprv obviňovaný za všetky skutky, ktoré nekonal: Neliečil ranených, neživil stádo ani neslúžil potrebám „stratenej ovce“ - čo je zrejmý odkaz na rozptýlený Dom Izraela, odlúčený Jahveho ľud, odohnaný za svoje hriechy a opisovaný prorokom Hozeášom ako Lo- Ammi - „nie môj ľud“. Namiesto toho sa falošný pastier staral o svoje vlastné potreby a túžby, kŕmiac seba a tých, ktorí sú voči nemu loajálni, nestarajúc sa o Jahveho pravé stádo, naopak, vrhnúc sa na stádo a požierajúc ho.
Táto osobnosť je jasnejšie opísaná v dôležitom vyjadrení: pastier-MODLA. Nie je iba hlavným pastierom modlárskeho a odpadlíckeho cirkevného systému, ale sám je MODLOU – predmetom uctievania v tomto systéme. Po všetky storočia od doby Zechariáša, až dodnes, iba jedna osoba – alebo presnejšie dynastia ľudí – spĺňa daný popis: PÁPEŽI RÍMA. Aby sme toto tvrdenie demonštrovali čo najjasnejšie, pozrime sa na PASTIERA-MODLU:

1. Kŕmenie sa na úkor stáda.
2. Požieranie stáda.
3. Jeho systém modlárstva.
4. Sám je modlou.

V súlade s tým Jahveho súd vyhlásený nad pastierom-modlou preskúmame.

Kŕmenie sa na úkor stáda

Rímsky katolicizmus nie je iba monolitickým náboženským systémom, či celosvetovou politickou konšpiráciou, je to taktiež systém založený na nenásytnosti a láske k peniazom – o ktorej Jahšua povedal, že je koreňom každého zla. Pravdivo sa dá povedať, že pápeži Ríma sa „hostili na mäse vykŕmených kusov zo stáda“! Jedným z hlavných spôsobov obohacovania sa pápežstva na úkor ľudu je pohanská doktrína očistca. Týmto odporným učením – poprvýkrát prehláseným za článok viery v roku 1439 koncilom vo Florencii a následne potvrdeným trentským koncilom v roku 1548 – rímska cirkev učí, že všetci, ktorí zomrú v pokoji s cirkvou, no nie sú dokonalí (vcelku takmer my všetci!), musia trpieť očistením v mystickom stave v mieste pre odídených duchov.

Krédo pápeža Pia IV uvádza:

„Neustále sa pridržiavam toho, že existuje Očistec, a dušiam tam držaným pomáha podpora verných."

Bellarmine učil, že

„niet absolútne žiadnych pochýb, že bolesti očistca...trvajú po celé stáročia."

Tomáš Akvinský tvrdil, že

„bezbožných v pekle a spravodlivých v očistci trápi rovnaký oheň.“

Táto satanská doktrína bola často označovaná za „zlodejský očistec“ a „zlatú baňu pápežstva“, pretože, aby svojich milovaných blízkych z tohto údajného miesta múk vyslobodili, klamaní rímski katolíci platia kňazovi, aby za nich vykonal zvláštne omše pre vypustenie duší z Očistca. Verní katolíci ešte za života si odkladajú peniaze – často obrovské sumy – na rýchle vyslobodenie z tohto väzenia duší. Počas života taktiež zbožní katolíci vykonávajú púte k MODLÁRSKYM SVÄTYNIAM a údajným svätým miestam, v nádeji, že si získajú priazeň, ktorá zmenší čas strávený v očistci. A, samozrejme, všetko to sa dá získať za peniaze! Spása je v rímskej cirkvi na predaj a týmto krutým podvodom si pápežstvo – Zechariášov PASTIER-MODLA – nahonobilo majetok v hodnote miliárd.
S doktrínou o Očistci je úzko prepojená viera v ODPUSTKY – omilostenia za hriech, ktoré sa dajú získať či kúpiť počas života. Bola to táto strašne skorumpovaná prax, obhajovaná v Nemecku mníchom Tetzelom na získanie peňazí pre vybudovanie baziliky sv. Petra vo Vatikáne, ktorá primäla Martina Luthera, aby pribil svojich slávnych 95 téz na vráta kostola vo Wittenburgu a a takto spustil v Európe Reformáciu. V prípade, že by si niekto myslel, že táto prehnitá praktika odpustkov skončila so stredovekom, prečítajme si, čo autoritatívna publikácia rímskokatolíckej cirkvi 20. storočia, The Question Box o tejto téme uvádza:

„Odpustok...je odpustenie celého, alebo časti trestu za hriech, garantované pápežom a biskupmi z duchovného pokladu Cirkvi, ktorý je vytváraný nekonečnými vykupiteľskými zásluhami Ježiša Krista A mimoriadnymi zásluhami svätých.“

Odpustky sa dajú získať za odriekanie ruženca, za nosenie Agnus Dei, či škapuliara, alebo môžete získať zásluhy za pridanie sa k Bratstvu zázračného medailónu. V časoch minulých boli odpustky dávané i tým, ktorí v mene Katolíckej cirkvi vraždili protestantov a členov Cirkvi Božej:

„Tým, ktorí pozdvihli zbrane proti husitom, Albigencom a Waldenským, boli udelené absolútne odpustky.“ (Catholic Dictionary, s. 442).

Okrem toho rímska katolícka cirkev získavala finančné prostriedky z takých udalostí, ako „Svätý rok“ a púte k svätynia, napr. do Lourd, Fatimy, či na miesta ako Knock v Írsku. Z týchto miest sa stali veľké finančné turistické centrá. Niet pochýb, že sa PASTIER-MODLA vo Vatikáne kŕmil a obohacoval seba a svoju hierarchiu na úkor svojho úbohého, duchovne oklamaného stáda.

Požieranie stáda

Rímske pápežstvo je nielen systémom, charakterizovaným neviazanou chamtivosťou, korupciou a obrovským bohatstvom, ale i systémom neslávne známym pre svoju krutosť a horlivosť v prenasledovaní. Ako uvidíme, to dokonale zapadá do Zechariášovho popisu, že bude „strhávať kopytá“ svojich oviec – trhať na kusy tých, ktorí sa dostanú do jeho moci. Upaľovanie kacírov bolo prvýkrát nariadené v 7. storočí a rímsky pápež stanovil krvilačnú inkvizíciu na zničenie každej opozície voči jeho diktatorskej vláde a jeho falošným doktrínam. Táto inkvizícia bola zodpovedná za upálenie a umučenie MILIÓNOV protestantov a mučeníkov Cirkvi Božej. Na týchto tribunáloch bola obvineným odopretá obhajoba a identitu svojich žalobcov nikdy nepoznali.
K získaniu priznaní slúžilo mučenie najhoršieho druhu, trvajúce celé dni, a usvedčení boli zvyčajne opätovne mučení kvôli dôkazom proti ich rodinám a priateľom. Vôbec neľutujúc tieto zločiny, hovorcovia rímskokatolíckej cirkvi ich obhajovali, uvádzajúc:

„Vôbec nie neľudskí, (inkvizítori) boli spravidla mužmi bezchybného charakteru a...obdivuhodnej svätosti...nemálo z nich bolo Cirkvou kanonizovaných.“ (Catholic Encyclopedia, VIII 31).

A:

„Na tomto výnose niet nič výnimočne krutého či netolerantného...tento výnos umožňoval, aby kacíri, usvedčení pred duchovným súdom a odmietajúci pokánie, boli odovzdaní sekulárnej moci a upálení.“ (ibid., V 441).

Premýšľam, o akom „duchovnom súde“ sa tuná hovorí? Iste nie o Jahveho súde!
Okrem takéhoto „legalizovaného“ prenasledovania bola katolícka cirkev zodpovedná za podnietenie krížových výprav, vojen a občianskych vojen, ktoré vyústili v kruté zmasakrovanie desiatok tisícov protestantov a ľudí z Cirkvi Božej. V knihe The Israel of the Alps čítame podrobnosti o zúrivom prenasledovaní Vaudois (waldenských) silami PASTIERA-MODLY. Tuná je pár úryvkov na ilustráciu tohto tvrdenia:

Bernadino Cento bol poliaty smolou a na miestnom trhovisku v Consenze zaživa upálený. Iný mučeník, Mazzone, bol vyzlečený donaha, jeho telo roztrhané železnými bičmi a zmrzačený zvyšok ubitý na smrť rozžeravenými prútmi. Niektoré obete boli zaživa stiahnuté z kože a niektorí zhodení z veže. Jedného z týchto volali Samson, mladý muž obrovskej sily. Ešte stále dýchal, keď okolo neho prešiel vicekráľ a opýtal sa: „Čo je to tu za mršinu?“ „Je to kacír, ktorý nezomiera.“ znela odpoveď. S kopnutím do hlavy umierajúceho muža vicekráľ prehlásil: „Pusťte svine, nech ho zožerú.“ Nedlho nato bol tento barbarský rozkaz vykonaný a úbožiak musel trpieť bolesťami z trhania jeho tela nečistými zvieratami, pustenými naň zvieraťom ešte horším a nečistejším, než tie svine boli.

Od masakry z roku 1641 írska zem bola svedkom mnohých genocídnych vojen určených na vyhnanie protestantskej populácie. Jedna takáto doba vraždenia a mrzačenia nastala koncom 18. storočia, kedy írski protestanti trpeli v rukách rímsko-katolíckych prenasledovateľov zvaných „Defenders“ (Obrancovia). Historik Sibbett zaznamenáva, že

ľudia boli týraní, dobytok mrzačený a úroda ničená...k najšokujúcejším barbarstvám došlo v okrese Louth a susediacich okresoch. Za jediný rok Defenders vydrancovali domovy 180 protestantských rodín.

Tieto útoky vyvrcholili v masakri vo Forkhill, diabolskom útoku katolíkov na dom Alexandra Barclayho – protestantského pedagóga v dedine Forkhill v južnom Armaghu. V noci 1. februára 1791 gang ozbrojených rímskych katolíkov vnikla do jeho domu, vyrezala mu jazyk a odrezala prsty z pravej ruky. To isté vykonali jeho žene, ktorej taktiež odťali prsia – na toto zranenie zomrela. Jej bratovi vyrezali jazyk a odťali nohy od kolien. V tejto oblasti katolíci taktiež v roku 1922 zabili za jednu noc niekoľko protestantských rodín počas neslávne známeho „Masakru v Altnaveigh“, a ten istý región južného Armaghu je miestom, kde rímskokatolícki teroristi z I.R.A., I.N.L.A. a "Catholic Reaction Force" viedli po mnohé roky genocídnu vojnu, vraždiac v protestantských usadlostiach a zúčastňujúc sa takých krvavých krutostí, ako boli masakre vo Whitecross, Tullyvallen a v Mountain Lodge Pentecostal Church, kde boli protestanti pozabíjaní pri bohoslužbách.. Bezpochyby – Rím sa nikdy nemení.

Jeho systém modlárstva

Katolicizmus nie je iba systém krutosti a chamtivosti,, ale hlavnou charakteristikou celej pápežskej organizácie je ODPORNÉ MODLÁRSTVO, preto inšpirovaný Zechariáš nazýva pápežstvo PASTIEROM-MODLOU. Uctievanie obrazov, modiel a náboženských relikvií je pohanskou praxou jasne v Jahveho Slove zakázanou. Po tri storočia po Jahšuovi si ranní kresťania radšej volili mučenícku smrť, žen účasť na modloslužobníctve. No keď sa kresťanstvo stalo za Konštantína štátnym náboženstvom, všetko to sa začalo meniť. Pohanské chrámy sa stávali „kresťanskými“ kostolmi, pohanské idoly dostávali mená svätcov a zakrátko začali byť uctievané Pohanské uctievanie bohyne matky, s počiatkom v meste Babylon a rozšírené do pohanského Ríma ako kult Cybele, sa teraz vyvinul do uctievania Panny Márie ako Kráľovnej nebies. V meste Efezus – neslávne známom pre uctievanie bohyne Diany – cirkevný koncil v roku 431 A.D. vyhlásil Máriu za „Matku Božiu“. Tak, ako sa tieto modlárske praktiky v tzv. kresťanstve rozširovali a silneli, nakoniec si získali svoju legitímnosť v roku 788 A.D. na druhom nicejskom koncile.
V týchto ekumenických časoch sa Vatikán snaží skryť a poprieť uctievanie modiel v cirkvi, no cirkevné vyhlásenia toto stanovisko jasne odhaľujú:

„Pevne prehlasujem, že obrazy Krista a Matky Božej...a taktiež iných svätých, majú byť uchovávané, a venovaná im patričná úcta a klaňanie.“ (Krédo pápeža Pia IV).

Taktiež:

„Je taktiež správne uctievať posvätné obrazy Ježiša Krista a Svätých...Taktiež uctievame ostatky Svätých“ (Kompendium pápeža Pia X).

A ďalej:

„Svätí vládnuci s Kristom majú byť uctievaní a vzývaní, aby za nás venovali svoje modlitby Bohu, ich ostatky majú byť uctievané.“ (Krédo pápeža Pia IV).

Ďalej nachádzame u pápežstva toto:

„Okrem uctievania Svätých priamo v nich samých, ich taktiež nepriamo uctievame v ich ostatkoch a vyobrazeniach...Cirkev požaduje, aby boli ostatky Svätých umiestnené vo všetkých oltároch, na ktorých sa vykonáva Svätá Omša.“ (Students Catholic Doctrine autora C. Herta).

„Prikázanie výrobu vyobrazení nezakazuje.“ (The Catechism, Canon Cafferata).

„Svätci...spolu s Kristom majú byť uctievaní a vzývaní, pretože za nás prednášajú Bohu modlitby.“ (ibid.).

Mnoho rímskokatolických katechizmov zámerne vypúšťa 2. prikázanie zakazujúce uctievanie modiel, a snaží sa tento fakt zakryť rozdelením 10. prikázania na 2 časti. Rím sa dokonca snaží rozdeliť božské uctievanie na tri odlišné druhy:

1. LATRIA – venované Bohu.
2. DULIA – venované svätým.
3. HYPERDULIA – venované Panne Márii

Napriek popieraniu katolícke príručky a manuály jasne tieto fakty odhaľujú. V službe na Veľký Piatok pri oslave kríža čítame:

„Hľa, drevo Kríža – uctievajme ...uctievame tvoj Kríž...Sladké drevo, sladké klince...Sláva Ti, ó Kríž!“

V rímskokatolíckej katedrále sv. Patrika v New Yorku sa dá nájsť nasledujúca modlitba k sv. Tereze:

„Svätá Tereza, ktorá si sa stala zrkadlom anjelskej čistoty, venuj nám záblesk súcitu, zanechávajúc všetko v tvojich rukách. Nech sa naše problémy stanú tvojimi, prihovor sa za nás k našej Nepoškvrnenej Panne...žiadaj ju ako Kráľovnú...skrze jej príhovor sa nám dostane vytúženej milosti.“

Modlitba pokračuje:

„Malá Tereza dieťaťa Ježiša, pamätaj na svoj sľub konať dobro na zemi. Venuj dážď ruží všetkým v núdzi.“

K tomuto rúhaniu sa pridáva:

„Osoba, ktorá nájde túto modlitbu by ju mala 20krát okopírovať, a zakaždým priniesť do chrámu. Pri jedenástej návšteve budú vaše modlitby vyslyšané.“

Katolícke modlárstvo dosahuje nových výšin uctievaním Panny Márie. Pápež Ján Pavol II. často navštevoval modlárske mariánske svätyne po celom svete, aby ukázal svoju oddanosť tejto pohanskej tradícii. V máji 1982 navštívil pútnické miesto v portugalskej Fatime, aby vzdal vďaku Našej Fatimskej Pani za údajnú záchranu jeho života pri pokuse o jeho zavraždenie rok predtým.
A 25. marca 1984 pápež na mimoriadnej omši v Ríme zasvätil Márii celý svet. V katolicizme existujú skupiny podporujúce mariánske uctievanie. Medzi ne patrí Máriina légia, Arcibratstvo našej Matky večnej pomoci, Ústredná asociácia zázračného medailónu a Modrá armáda našej pani z Fatimy. Rímski katolíci sú podporovaní k účasti na modlitbách Ruženca, v ktorom sa venuje 10krát viac modlitieb Márii než Jahvemu. Kniha The Glories of Mary rímskokatolíckeho „svätca“ Alphonsa Liguariho, uvádza nasledovné:

„To, čo žiadame, častejšie dostaneme rýchlejšie, keď sa modlíme k Márii, než k Ježišovi.“

Aké rúhanie! Mohli by sme pokračovať a uviesť ďalšie príklady rúhavého a modlárskeho uctievania Panny, Svätých a ich obrazov a ostatkov – ale to by sa tento článok vymkol z rúk!

Pápež ako modla

Najhlbše dno modlárstva sa pravdepodobne dosahuje v hanebnosti Romanizmu s ucitevaním hriešneho človeka, pápeža. Pri korunovácii pápeža sa mu adresujú nasledujúce slová:

„Prijmi túto tiaru, ozdobenú troma korunami, a vedz, že si Otcom kráľov a vládcov, Vládca sveta a zástupca Ježiša Krista na zemi.“

Pri utrónení tzv. Jahšuovho zástupcu je pápež zdvihnutý kardinálmi a posadený nad oltár v bazilike sv. Petra. Kardináli vo svojich šarlátových a purpurových odevoch pokľakávajú pred novozvoleným pontifikom a bozkávajú jeho nohy, ruky a tvár – uctievajúc ho ako boha. Toto sa opakuje počas ceremónie, zvanej Adorácia, najmenej 5krát.
Dôležité si je uvedomiť, že oltár v bazilike sv. Petra je miesto, kde sa uchováva a oslavuje oplátkový boh Ríma z múky a vody, ktorý sa – ako nás presviedčajú – premieňa na telo a krv Jahšuu. Keď je pápež utrónený nad oltár a svojho oplátkového boha, prestáva byť iba falošným pastierom a stáva sa PASTIEROM-MODLOU ZECHARIÁŠOVHO PROROCTVA, akceptujúc najvyššie miesto uctievania a klaňania sa, aké sa smrteľníkovi môže venovať.
Taktiež je zaujímavé si povšimnúť, že sediac ako boh nad oltárom, bozkávajú mu tvár, ruky a nohy. Bozkávanie ako náboženský úkon je jednou z najznámejších foriem modlárstva, a dá sa nájsť o nej zmienka v Jóbovi 31:27, kde Jób vyhlasuje, že nie je vinný z vykonávania pohanského skutku bozkávania svojej ruky smerom k slnku. Taktiež by sme si mali všimnúť, že v dobe Eliáša bozkávanie modiel a obrazov praktizovali uctievatelia Baala. Pozrime sa, čo Jahveh prorokovi oznámil:

„A ponechal som v Izraelovi sedemtisíc, všetko kolená, ktoré sa neskláňali pred Baalom a každé ústa, ktorého ho nebozkávali.“ (1. Kráľov 19:18).

Malo by preto byť teda zrejmé, že bozkávanie pápeža nie je ničím iným, než pokračovaním dávneho modlárskeho uctievania, spojeného s pohanským bohom Baalom. Pri korunovácii pápeža Innocenta X. mu boli adresované tieto slová:

„Najsvätejší a najpožehnanejší otče, hlava cirkvi, vládca sveta, ktorému boli odovzdané kľúče od Kráľovstva nebeského, ktorého uctievajú anjeli v nebesiach, a ktorého sa obávajú brány pekelné, a ktorého celý svet uctieva, my ťa obzvlášť uctievame a klaniame sa ti.“

Niet pochýb, že celá dynastia pápežov proroctvo o PASTIEROVI-MODLE napĺňa.

Skaza pastiera-modly

Zechariáš nám ponecháva poznámku na našu podporu – uistenie, že PASTIER-MODLA je určený k zániku a zničeniui. Prorok píše:

„Meč príde na jeho rameno a na jeho pravé oko. Rameno mu úplne uschne a pravé oko sa mu istotne zakalí.“

Bola doba, keď rímski pápeži vládli celej západnej Európe, majúc neoddiskutovateľnú vládu, exkomunikujúc a zvrhávajúc kráľov či cisárov podľa ľubovôle. Moc pápežstva bola tak obrovská, že sa jeden z pápežov chvastal: „Môžem vykonať takmer všetko, čo Boh.“
Rameno a oko PASTIERA-MODLY symbolizujú duchovnú a politickú moc pápežstva a obe tieto od dôb Reformácie skutočne uschli a boli zatemnené.
Jahveho Slovo, Biblia, bola voľne distribuovaná, vedúc mnohých rímskych katolíkov z klietky PASTIERA-MODLY do stáda Jahveho pravej cirkvi.
Moderné pápežstvo vnútorne čelí revolte a disentu v rámci kléru i laikov. Národy, ktoré kedysi boli mečom Vatikánu- Španielsko, Portugalsko, Francúzsko a Taliansko – sú dnes demokratickými krajinami v rámci modernej Európy. Vo februári 1984, boli Vatikánu odňané mnohé špeciálne privilégia garantované mu Mussolinim v Lateránskej zmluve z roku 1929. Žijeme v prorockej ére, kedy uvidíme „potrestanie a spálenie“ cirkevného systému pobehlice, o ktorom sa hovorí v Zjavení 17 a 18. Jahšua sa čoskoro vráti, aby zhromaždil stratené ovce Domu Izraela a jeho otec, JAHVEH, sa krátko nato vráti vo svojej Sláve, aby „jasnosťou svojho príchodu“ s konečnou platnosťou zničil, čo zostane z pápežského PASTIERA-MODLY. Do toho dňa musíme pokračovať v našom svedectve všetkým, že spása sa nachádza v Jahvem skrze Jeho Veľkňaza Jahšuu, Mesiáša. Spása sa nenachádza v žiadnom pápežovi, svätom, kňazovi či pastorovi, v žiadnom obraze, modle, svätom či zázračnom prívesku. „A v nikom inom niet záchrany, lebo niet pod nebom nijakého iného mena, daného ľudom, v ktorom máme byť zachránení.“ (Skutky 4:12).

Ježišovi súrodenci: Bratia či bratranci?

Pastor Frederick Forkrist

Na vyvrátenie katolíckej doktríny sa dá poukázať na množstvo rôznych doktrinálnych omylov, no najjednoduchšie vyvrátiteľným je katolícke tvrdenie, že Ježiš nemal žiadnych fyzických bratov a sestry – inak povedané, že Mária nemala po narodení Ježiša s Jozefom žiadnych ďalších potomkov. Katechizmus katolíckej cirkvi o tom uvádza nasledovné:

„499. Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).“

„500. Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Matúš 13:55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Matúš 28:1) Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.“

Než sa dostaneme k našej téme, je potrebné uviesť, že Písmo o „inej Márii“ hovorí nie kvôli odlíšeniu od Márie, matky Ježiša, ale od Márie Magdalény. Pozrime sa na zmienený verš, Matúš 28:1:

„Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob.“

V Novej Zmluve sa však spomína 6 žien s menom Mária:

1. Mária, Ježišova matka

2. Mária, „iná Mária“, Klopášova žena (Ján 19:25), matka Jakoba Menšieho a Jozesa (Matúš 27:56, Marek 15:40)

3. Mária, sestra Marty. Ona pomazala Ježišove nohy (Ján 12:3)

4. Mária Magdaléna (Matúš 27:56, Marek 16:1 atď)

5. Mária, matka Jána Marka (Skutky 12:12)

6. Mária, Pavlova pomocníčka (Rimanom 16:6)

Poznajúc rozdiel medzi týmito jednotlivými Máriami nám umožňuje rozhodne vyhlásiť, že Mária, Ježišova matka, mala minimálne sedem detí. Ježiša, Jakuba, Jozesa (Jozefa), Šimona, Júdáša a prinajmenšom 2 dcéry:

„Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ (Matúš 13:55-56)

„Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?" A pohoršovali sa na ňom.“ (Marek 6:3)

Práve kvôli týmto dvom veršom sa Katechizmus katolíckej cirkvi snaží zahlievať túto otázku spomenutím „inej Márie“, pretože i tá mala synov Jakuba a Jozesa (Jozefa). V Novej Zmluve sa však spomínajú 4 rôzni Jakubovia:

1. Jakub, syn Zebedea a Salome, brat apoštola Jána

2. Jakub, Alfaeov syn. To je Jakub Menší, syn „inej Márie“ a brat Jozesa.

3. Jakub, brat Ježiša a syn Márie

4. Jakub, otec apoštola Judáša (nie Judáša Iškariotského).

Podrobné štúdium týchto štyroch Jakubov v Novej Zmluve bez akýchkoľvek pochýb potvrdzuje tvrdenie, že Ježišova matka Mária mala syna menom Jakub, rovnako ako „iná Mária“. Nešlo však o toho istého Jakuba. Syn „inej Márie“ je Jakub Menší a syn Márie, brat Ježiša, je stále identifikovaný presne týmto výrazom, napríklad:

„Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata.“ (Galaťanom 1:19)

Rovnako tak niet pochýb ani u Jozesa (Jozefa). Preto spomenutie „inej Márie“ v definícii KKC nie je ničím iným, než zahmlievaním témy.

Ďalším obľúbeným argumentom katolíkov u veršov, ktoré hovoria o Ježišových bratoch a sestrách, je to, že ide o bratov a sestry vo viere, nakoľko sa výraz bratia v Novej Zmluve používa často a neodkazuje na biologických bratov a sestry. V rámci kontextu Písma však ide o absurdnú argumentáciu, viď verš Galaťanom 1:19 uvedený vyššie. Nemali by sme snáď predpokladať, že apoštol bol niekto, kto bol zároveň Ježišovým „bratom vo viere“? označenie Jakuba ako „Pánovho brata“ v spomínanom verši slúži na jeho odlíšenie od Jakuba Menšieho alebo Zebedeovho syna. Na toto rozlišovanie dbá Pavol a starostlivo ich takto označuje. Ale ak „Pánov brat“ označuje iba brata vo viere, potom medzi týmito Jakubmi rozdiel nie je, pretože Ježišovými bratmi vo viere boli všetci traja.

Toto tvrdenie je evidentné v nasledujúcej pasáži:

„Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.““ (Marek 3:31-35)

Tvrdiť, že fráza „tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ nie je odkaz na biologickú matku a súrodencov, je absurdné. Ak by nešlo o biologických blízkych príbuzných, stratila by sa vlastne i pointa Ježišovho učenia v tejto pasáži. Preto sa vynašiel lingvistický argument – tvrdenie, že „bratia a sestry“ tuná spomínané nie sú skutočnými súrodencami Ježiša, ale ide o bratrancov a sesternice či iných príbuzných.

Katolícka New American Bible uvádza v poznámke k Markovi 6:3 nasledovné:

„v semitskom využití výrazy „brat“, „sestra“ nie sú aplikované len na deti rovnakých rodičov, ale taktiež na synovcov, netere, bratrancov, sesternice, nevlastných bratov či nevlastné sestry … Otázka významu by nevyvstala, nebyť viery cirkvi vo večné panenstvo Márie.“

Katolíci tuná pripúšťajú, že nebyť vymyslenej doktríny o večnom panenstve Márie, takýto absurdný argument by nevymýšľali. Je však bez diskusie, že nikde v Novej Zmluve sa neuvádza, že by Mária nemala žiadne iné deti alebo že by bola vždy pannou – nič také nie je prorokované ani v Starej Zmluve v proroctvách týkajúcich sa narodenia Mesiáša a panenstva Márie. Proroctvo uvádza, že matka Mesiáša bude PANNOU V ČASE JEHO NARODENIA. No pôrodom dochádza k pretrhnutiu hymenu – a navyše, v súlade s poznaním snahy Hebrejov o zachovanie svojej rodovej línie a s predpovedaným údelom Ježiša, je absurdné predpokladať, že by Jozef s Máriou nemal žiadnych ďalších potomkov. To dokladá aj Matúš 1:25 „Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.“ (Z čoho jednoznačne vyplýva, že ju skutočne „poznal“ po pôrode). Takže nebyť vymyslenej doktríny, nikto by existenciu skutočných biologických súrodencov Ježiša nespochybňoval.

Lingvistický argument o „bratoch/bratrancoch“ má dve verzie. Prvá verzia uvádza, že aramejčina a hebrejčina nemala odlišný výraz pre bratranca a tak výraz brat nahrádzal oba významy. Toto tvrdenie sa nedá dokázať, dá sa však dokázať, že neexistoval výraz pre bratranca zo strany matky či otca. Hebrejský Masoretský text a sýrske preklady však odkazujú na bratrancov ako na „strýkových synov“ - aramejsky hovoriaci ľudia v žiadnom prípade neboli neschopní presne popísať bratranca.

Bez ohľad na hebrejčinu či aramejčinu – Nová Zmluva bola napísaná v gréckom jazyku, rodnom jazyku Pavla, Marka či Lukáša – osôb s gréckymi menami, ktorí mali v popise Ježišových bratov a sestier na výber z rôznych gréckych slov.

Výraz „brat“ v týchto pasážach je gréckym výrazom άδελφός (adelfos) a neznamená nič iné, ako „brat“. V gréckej literatúre sa tento výraz nikdy pre iného príbuzného nepoužíval. Ak by chcel grécky hovoriaci rímsky občan Pavol grécky hovoriacim Galaťanom, ktorí nemali žiadnu predstavu o semitských idiómach, napísať, že Jakub bol Ježišovým bratrancom, nie bratom, použil by grécky výraz άνεψτιός (anepsios), ako napr. v Kolosanom 4:1:

„Môj spoluväzeň Aristarchus vám posiela pozdravy, a tiež Marek, Barnabášov bratranec, o ktorom ste dostali pokyny, aby ste ho privítali, keby k vám niekedy prišiel“

Význam tohto výrazu je výslovne „bratranec“ a ako taký je použitý i v gréckej Septuaginte v Numeri 36:11.

Tento grécky výraz je dôležitý, nakoľko mnohí katolícki kňazi svojim veriacim vykladajú, že grécky jazyk nemal výraz na označenie bratranca a preto musel byť nahradený výrazom brat. Ide však o nevedomosť alebo klamstvo: ak by Pavol či Marek chceli uviesť, že Jakub a Jozes boli len Ježišovými príbuznými, nie nutne bratrancami či bratmi, použili by grécky výraz συγγενής (sungenes), s významom „príbuzný“, ako je použitý v Markovi 6:4 a Rimanom 9:3.

Podobne je to i u vlastného prekladu katolíkov, latinskej Vulgáty. V Galaťanom 1:19 je napríklad použitý výraz frater, s významom „brat“. Ak by šlo o bratranca, použtý by bol výraz nepos, ale nie je tomu tak.

Niet teda žiadnych pochybností, že Ježiš mal prinajmenšom 4 bratov a najmenej 2 sestry, biologických potokmov Márie. Táto jediná doktrína postačuje na vyvrátenie autority katolíckej cirkvi – keď nie sú natoľko úprimní, aby priznali, že Mária mala minimálne 7 detí, nedá sa im veriť v ničom.

Nebuďte zmätení kanaanskou ženou

William Finck

Zdá sa, že už dosť dlho prevláda istý stupeň zmätku s ohľadom na uzdravenie dcéry kanaánskej ženy Jahšuom Kristom, udalosť opísaná v Matúšovi 15:21-28 a Markovi 7:24-30, a zvlášť medzi prívržencami Izraelskej Identity. Aj keď opisy tejto udalosti sú často promotérmi univerzalizmu zneužívané, v skutočnosti univerzalizmus vyvracajú. No predsa i tí, ktorí chápu Starú Zmluvu a kliatby proti Kanaáncom, zostávajú v úžase nad tým, ako a prečo Jahšua Kristus prejavil tejto žene milosrdenstvo, a táto otázka bola príčinou mnohých diskusií. Táto krátka štúdia sa posnaží zmätok, obklopujúci túto udalosť, objasniť.

Najprv si treba všimnúť, že popisy tejto udalosti, ktoré Matúš a Marek podávajú, sa značne líšia. Je potrebné pochopiť, že žiadne evanjelium sa nedá považovať za úplný záznam tej-ktorej udalosti. Každý autor skôr svedčil, alebo od svedkov zaznamenával, celú udalosť, alebo jej časti, videné z istej perspektívy, zapisujúc tie časti udalosti, ktoré boli pozoruhodné, ako sa na ne spomínalo. Poskladaním týchto jednotlivých zdrojov preto môžeme dostať úplnejší obraz udalosti ako celku.

Kanaánska žena je v Markovom evanjeliu identifikovaná ako “Grékyňa, sýro-fénického pôvodu“ (alebo „rodom Sýrofeničanka“, alt. preklad). Výraz, uvádzaný ako „rod, pôvod“ je genos (Strong’s #1085), a presnejšie znie „rasa“. (9. vydanie Liddell & Scott Greek-English Lexicon definuje genos primárne ako „rasa, druh, rod“ a nato, „všeobecne, rasa, bytostí“. Po druhé, W.E. Vine vo svojom diele An Expository of New Testament Words, [aj keď nie úplne dokonalom] ohľadom výrazu „rod, druh“ [genos] sa všeobecne s Lidellom a Scottom zhoduje). Novšie preklady prekladajú tento výraz ako „narodením“, musím však tuná genos interpretovať ako „rasa“, pretože Marek by ťažko mohol vedieť, kde sa táto žena narodila, a „Sýro-Fenícia“ nebola nikdy národom, pretože tento výraz je zemepisným popisom, aj keď sa v sekulárnych gréckych písmnostiach objavuje až u Luciana cca 160 A.D. Strabó vo svojom opise Sýrie poznamenáva, že „Niektorí pisatelia rozdeľujú Sýriu ako celok na Koelo-Sýrčanov a Feničanov, a uvádzajú, že s tými sú zmiešané štyri kmene, menovite Júdejci, Idumejci, Gazejci a Azotejci, a že sú z časti farmármi, ako Sýrčania a Koelo-Sýrčania, a z časti obchodníci, ako Feničania” (Geografia, 16.2.2), a dá sa dokázať, že v Strabónovom čase (cca 64 pred Kristom do 25 A.D.) niektoré z týchto výrazov mali úplne iný význam, než mali v dávnejších dobách. Marek, ktorý bol možno sám Grékom, alebo prinajmenšom helenizovaným Júdejcom (Markos je grécke, nie hebrejské meno), a píšuci pre grécke publikum, identifikuje ženu v súlade s gréckymi štandardami: ako Grékyňu podľa jazyka a zvykov (v protiklade k Júdejcom a Edomčanom, z ktorých mnohí sa bránili prijímaniu gréckych zvykov, ako tomu bolo i u iných ľudí Blízkeho Východu), a ako Sýro-Feničanku. Zdá sa, že Markov úmysel je poukázať, že žena patrila k jednému z týchto domácich kmeňov sýrskej Fenície, nie ku gréckym či rímskym obyvateľom Fenície, pretože v tom čase sa na Blízkom Východe nachádzalo mnoho gréckych a rímskych osadníkov. Staroveká Palestína bola rasovo a národne tak zmiešaná, ako dnešný New York a mnohé iné veľkomestá. Marek sa snažil čo najlepšie opísať túto ženu výrazmi, ktoré Gréci jeho doby používali. Ak by šlo o to, identifikoval by ženu podľa rasy ako Grékyňu, Rimanku, Aramejku, či Júdejku, preto teda Markovo rozlíšenie.

Výraz „Grékyňa“ je v skutočnosti Hellene, a použitie tohto výrazu Markom je chápané vo svojom historickom kontexte. Výraz Hellene nebol nikdy používaný na definovanie špecifického kmeňa, národa či kráľovstva. Bol skôr používaný medzi kmeňmi regiónu a ostrovov Egejského mora, ktorí začali používať podobný jazyk a zvyky, menovite Ionovia, Danaani, Pelasgovia a Dórovia. Neskôr z týchto vznikli podružné rozdelenia, ako Boetovia, Macedónci, Argivci atď.. Ľudia z iných kmeňov, ako fénickí osadníci Karie (Milét) a Tesaloník, adoptujúc jazkyk, boli neskôr taktiež počítaní do helénskej kultúry, a začali byť známi ako „Gréci“. Ľudia mimo tejto kultúry, bez ohľadu na to, či boli civilizovaní alebo nie, boli označení ako „barbari“. Treba však pamätať na to, že v tej dobe boli všetci títo ľudia bieleho adamického pôvodu. Dokonca i neskôr, v helénskej perióde – potom, ako Alexander Macedónsky dobyl väčšinu adamického sveta (alebo oikoumene) – ľudia z mnohých iných kmeňov, prijmúc rovnaký jazyk a zvyky, začali byť známi ako „Gréci“, čo je bežné v každej inej ríši a podobne ako je dnes voľne používaný výraz „Američan“.

Na druhej strane Matúš, vyberač daní, ktorý mohol byť Levítom, zjavne uvedomelejší si rasy ženy z hebrejskej perspektívy, správne identifikuje ženu ako Kanaančanku, podľa skutočného kmeňa jej rodovej línie. Zatiaľčo i Matúš písal v gréčtine, tento výraz musel zámerne použiť, pretože pomenovanie „Kanaančan/ka“ je u sekulárnych gréckych autorov prakticky neznáme, a ak by nebolo Písem (okrem modernej archeológie), upadlo by do zabudnutia. Gréci boli viac naklonení označovniu ľudí zemepisnými názvami než kmeňovými menami, čo nachádzame i v Starej Zmluve, a v sekulárnych záznamoch je ľud Levantu pomenovaný spôsobom, aký vidíme u Strabóna vo vyššie uvedenom citáte. Žena v tomto prípade bola skutočne Kanaančankou.

V Matúšovom podaní incidentu žena Jahšuu obťažovala, a ten ju ignoroval. Jeho učeníci, evidentne neuspejúc v odradení ženy, začali ňou byť znepokojovaní, a žiadali Jahšuu, aby ju poslal preč, no za toto chovanie neboli napomenutí. Nuž, ťažko je to spôsob, akým sa chovať k nádejnému „kresťanovi“, a akonáhle je situácia plne pochopená, čitateľ zistí, že takýto nádejný prípad jednoducho neexistuje. To treba porovnať s prijatím niektorých iných, z Izrelitov, ako nachádzame v Jánovi 1:47, Lukášovi 13:16 a 19:9. A takéhoto zaobchádzania sa jej nedostalo len kvôli tomu, že kanaánska žena nebola júdejskou Izraelitkou. Porovnajte prijatie, ktorého sa jej dostalo s prijatím rímskeho centuriona, čo popisuje Matúš 8:5-7. Hoci je rovnaká udalosť u Lukáša 7:1-10 opísaná o čosi odlišnejšie, výsledok je ten istý. Rimania boli vlastne „stratenými“ Izraelitmi, pochádzajúcimi z časti Júdu, ktorá v rannej dobe emigrovala do Európy. Pavol o tom vedel a je to z jeho listu, adresovaného Rimanom, evidentné.

V Matúšovi 15:24 Jahšua Kristus v odpovedi na prosbu kanaanskej ženy opakuje svoje poverenie. Toto poverenie je v Novej Zmluve opakované, napr. v Matúšovi 1:21, 2:6; 10:6; 18:11; Markovi 12:29; Lukášovi 1:16, 54, 67-80; 2:25-34; 19:10; 24:21; Jánovi 1:31, 49: 12:13; v Skutkoch 1:6; 28:20 et al. Z prorokov Starej Zmluvy i z celej Novej Zmluvy je jasné, že Kristus prišiel iba pre „stratenú ovcu domu Izraela“, pre tých dávnych starozmluvných Izraelitov, ktorí odo dní Sudcov až po asýrske a babylonské deportácie emigrovali do Európy, a ktorí nakoniec sformovali kresťanské národy stredovekého obdobia: dnešnú bielu rasu. No ako Pavol vysvetľuje v liste Efezanom, pretože „stratený“ Izrael bol voči Jahšuovi odcudzený až do Jeho výkupnej obete na kríži, Jeho pozemská duchovná služba bola obmedzená na júdejských Izraelitov, ktorí si udržali svoj vzťah s Ním skrze Starú Zmluvu.

Tak zatiaľčo Jahšua kanaansku ženu informuje, že bol poslaný len k „ovci“, potomkom Izraela (porovnaj Ezechiel, 34. kapitola), nato ju informuje, že nie je správne vziať chlieb detí (ktoré sú jeho obľubou) a hodiť ho psom, čo vlastne je nazvaním kanaanskej ženy psom. Kým výraz „pes“ je v Písme často používaný v súvislosti s ľuďmi hanlivo, jedným príkladom, v ktorom vyčnieva, je Žalm 22, mesiánske proroctvo predvídajúce ukrižovanie Krista: „Lebo ma obklopili psy, zhromaždenie zločincov ma zovrelo: prebodli moje ruky a nohy … Osloboď moju dušu od meča, moju jedinú priamo z laby psa.“ (Žalm 22: 16, 20). Vediac, že priamo zodpovední za Jeho ukrižovanie boli kanaansko-edomskí vodcovia Judey, tí, ktorí tvrdia, že sú Júdejci, ale nie sú (Zjavenie 2:9; 3:9), psi-ľudia sú v tomto vyjadrení Jahšuu kaananskej žene objasnení. Pavol neskôr varuje pred psami (Filipanom 3:2), tak ako predtým Jahšua (Matúš 7:6). Žena určite nebola psom kvôli tomu, že bola hriešna, pretože Kristus často hlásal, že prišiel pre hriešnikov (Matúš 9:9-13). S istotou BOLA Kanaančankou, nesúcou v sebe kliatby Kanaana i Kaina!

Keď v dávnych dobách potomkovia Izraela opustili Egypt, a bola im venovaná kanaanska krajina, boli varovaní, že ak všetkých Kanaancov nevyženú alebo nezničia, potom sa pre nich Kanaanci stanú zdrojom veľkých problémov (Numeri 33:55; Jozua 23:13). Samozrejme, potomkovia Izraela neuspeli vo vyhnaní všetkých Kanaancov (Sudcovia 3:1-6). Všetko to muselo byť Jahvem predvídané, samozrejme, ale predsa – ako vysvetľuje Pavol v 2. kapitole 2. listu Tesaloničanom (a pozri Rimanom 16:25-27), tajomstvo nezákonnosti nebolo v starozmluvných Písmach plne odhalené – mnohé z nich sú taktiež ťažko porozumiteľnými podobenstvami – no je zjavené v evanjeliu. Na tomto základe sú nám poskytnuté podobenstvá o pšenici a kúkoli a varovanie, že oba musia rásť spoločne až do času konca, ktorým je žatva (Matúš 13:24-30, 36-43). Keď potomkovia Izraela zlyhali v zničení Kanaancov spomedzi seba, stratili svoje poverenie tak učiniť, a preto im bolo dané za to trpieť. Zničiť ich nebol ani zámer Krista v jeho pozemskej duchovnej službe, pretože ohľadom konečného zničenia všetkých Jahveho nepriateľov na konci tohto veku existuje mnoho iných starozákonných proroctiev (napr. Obadiáš 8-9, 18; Malachiáš 1:1-5; Zechariáš 14:21; Matúš 13:30, 41-42; 25:31-46; Zjavenie 20:13-15).

Súcit voči svojim nepriateľom je šľachetnou črtou, a znakom skromnosti, ktorý by mal mať každý dobrý kráľ, generál či spravodlivý národ (samozrejme, skúmajúc dejiny, ani kanaanski židia, ani ich kanaanski islamskí arabskí bratranci voči svojim nepriateľom nepociťujú žiaden súcit). V starom svete existoval zvyk, že porazený nepriateľ, či obvinený zločinec, alebo ktokoľvek, kto mohol upadnúť do nemilosti, ak sa vrhol pred generála či vládcu na zem, chytiac plášť menovaného, priznajúc svoju vinu a prosiac o milosť či odpustenie, vzbudiac súcit svojho pána, dostalo by sa mu milosti, alebo prinajmenšom menší trest, než by očakával. Rovnako tak by konal roľník či iný obyčajný človek, hľadajúci pomoc v probléme, alebo snažiaci sa získať priazeň panovníka. Dávne dejiny sú plné príkladov takýchto incidentov, a do tejto kategórie spadá záznam o konaní kanaanskej ženy. Keď kanaanska žena Jahšuovi Kristovi vyznala, že je skutočne psom, vyjadrujúc zároveň, že jej dcéru môže uzdraviť, uznala Ho ako poslaného Jahvem, a kapitulovala pred pravdou Slova. Majúc pred sebou prosbu kapitulujúceho nepriateľa, v tom istom momente priznávajúc pravdu Slova, Jahšua nemal na výber, len jej prejaviť milosť, keďže podľa Jeho vlastného Slova bolo zničenie Jeho nepriateľov ešte ďaleko, a keďže sa dobrovoľne v tejto žiadosti podriadila, ako demonštruje jej vyjadrenie: „... ale aj psi jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.” Týmto skutkom milosrdenstva Jahšua taktiež naplnil pravdu Písma z Prísloví 16:7: „Keď má Jahveh potešenie v cestách muža, pôsobí, že s ním v pokoji i jeho nepriatelia.“ Jahšua nemal na výber, len jej vykonať tento milosrdný čin voči kanaanskej žene, ako príklad svojho vlasného učenia!

Tu treba poznamenať, že Jahšua Kristus vyliečil dcéru kanaanskej ženy len telesne. Pretože žiadala, „aby vyhnal démona z jej dcéry“ (Marek 7:26), a túto žiadosť jej splnil: „démon vyšiel z tvojej dcéry“ (Marek 7:29), nedostalo sa jej ničoho viac, než čo chcela (porovnaj Matúš 15:28, „nech sa ti stane, ako si praješ“). Keď veterinár uzdraví psa, stáva sa z neho zdravý pes, nie ovca! Ženina dcéra bola rovnako tak uzdravená telesne, no stále zostávala Kanaančankou. Nie je adamického rodu, nemá adamického Ducha! Aby bol niekomu poskytnutý večný život, musí mať najprv Ducha, ktorého mal Adam (porovnaj Genesis 2:7; 3:22; 1. Korinťanom 15:35-38). Duch, ktérého mal Adam je daný, podobne ako jeho obraz, ako časť genetického kódu, čo vysvetľuje Pavol v 1. Korinťanom 15:44: „Seje sa hmotné telo, vzkriesené je duchovné telo“. Produkovanie potomstva miešanej rasy sa tvoria „puknuté cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu“ (Jeremiáš 2:13). Z tohto dôvodu apoštol Júda odkazuje na tých, ktorí „šli cestou Kaina, rútili sa za odmenou po bludnej Balaamovej ceste“ (smilniaci miešatelia rás, 1. Korinťanom 10:8; Zjavenie 2:14; Micheáš 6:5) ako „oblaky bez vody...stromy bez ovocia, ktoré dvakrát zomreli“ (Júda 11-12), a podobne Peter nazýva tých istých ľudí „studňami bez vody“ (2. Petra 2:17). Sú „bez vody“, pretože im chýba Jahveho Duch. Sú „dvakrát mŕtvi“, pretože ako mrú telesne, sú taktiež mŕtvi duchovne! Kanaanci, výsledok rasového smilstva (Júda 7) zvaného „bludná Balaamova cesta“, nemôžu byť nikdy nič iné, než čo už sú, pochádzajúc čiastočne od Kaina, čiastočne z Refaim a čiastočne z ne-adamických rás (Gen. 15:19-21), a nemajú preto Ducha, nikdy nemôžu vstúpiť do Kráľovstva či Zmlúv Jahveho, ktoré Písma výslovne vyhradzujú jedine pre Izraelitov!

Preto to, keď Jahšua Kristus v tomto jednom prípade prejavil milosť nepriateľovi – ako Kanaancov opisuje Písmo – nedáva izraelským kresťanom ospravedlnenie na prijatie iných rás do spoločenstva. Žene bolo povedané, aby „šla svojou cestou“. Nebolo jej ani povedané, aby činila „pokánie“, stále ostávala psom – ako i jej dcéra – a nie je možné, aby sa zmenili na „ovcu“

Ani jej, ani jej dcére nebol poskytnutý večný život, a nemohla očakávať, že sa nejakým spôsobom stane kresťanom. Čo sa žene dostalo, bola omrvinka: Jahšuu to nestálo nič, aby vyhovel ženinej požiadavke. Bolo výhodnejšie splniť žene jej želanie, hodiť psovi kosť ako odmenu za jej pokoru a poctivosť – pretože žena s istotou uznala, že nebola jedným z detí.

Predstava, že by Jahšua Kristus zamýšľal priviesť do Novej Zmluvy, ktorú uzavrel výlučne s domom Izraela a domom Júdu (nie „duchovný“ Izrael a ani „duchovný“ Júda, porovnaj Jerermiáš 31:31), cudzinca, je predstavou, že by spáchal podvod. Pavol to rovnako tak vedel, preto v Galaťanom 3:15 vysvetľoval, že i v zmluve medzi obyčajnými ľuďmi, akonáhle je táto potvrdená, nikto ju nemôže zmeniť či k nej niečo pridať. A tak tuná Pavol vysvetľuje, že Nová Zmluva je uzavretá len s Pomazaným Potomstvom (tuná má Authorised Version výraz „ktorým je Kristus“, než presnejší „ktorými sú Pomazaní“), s Izraelitmi, nie s inými líniami potomstva od Abraháma, ako sú Edomčania či Izmaeliti. Výraz v Matúšovi 15:28, vyjadrení v preklade A.V „viera“, pistis (Strong’s #4102), je jednoducho výrazom „dôvera“, „viera“, „presvedčenie“, tuná použité „a to je dôležité) bez gréckeho určitého člena. To treba porovnať s použitím pistis s gréckym určitým členom, tento výraz označujúci „Vieru“. Keď sa u gréckeho podstatného mena objavuje určitý člen, odkazuje na presný, špecifický predmet, nie iba všeobecne na akýkoľvek druh predmetu. V anglickom jazyku je to často rozlišované veľkými začiatočnými písmenami. V Novej Zmluve určitý člen s pistis špecifikuje „Vieru“, a nie len ledajakú vieru či presvedčenie. Kanaanska žena mala vieru, no istotne nemohla byť partnerom vo „Viere“, ktorá je akceptáciou Izraelitov ich vykúpenia Jahšuom Kristom, kulminujúcim v Novej Zmluve. Jednoducho veriť neprináša týmto iným rasám „spásu“ (Matúš 7:21-23; 22:1-14; porovnaj Ámos 3:2), čo je už od začiatku nemožné! Pretože „Ty predsa veríš, že je jeden Boh. Konáš veľmi dobre. Ale aj démoni veria a trasú sa.“ (Jakub 2:19).

V dňoch Starej Zmluvy bol Izrael inštruovaný k posväteniu sa mečom, a tento zlyhal. Prichádza však deň, kedy celý Izrael bude skutočne posvätený Jahvem, ich Bohom, napr. Ezechiel 37:21-28; Zjavenie 19:6-10; 21:10-27. No v tomto dni sú izraelskí kresťania nabádaní, aby sa posväcovali Jahveho slovom (napr. Efezanom 5:26; Ján 15:3; 17:17; 1. Petra 2:9-10). „Lebo Božie slovo je živé a vykonáva moc a je ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a preniká až po rozdelenie duše a ducha a kĺbov a ich špiku a schopné rozoznávať myšlienky a úmysly srdca.“ (Hebrejom 4:12). Jahušovo vyliečenie dcéry kanaánskej ženy preto neznamená, že praví izraelskí kresťania musia akceptovať „Židov za Ježiša“, univerzalizmus, multikulturalizmus či iné falošné doktríny humanistov. Jahveho Slovo nástojí na tom, aby sa izraelskí kresťania snažili vyzdvihovať Jahveho zákony, ktoré sú zapísané v ich srdciach (Jeremiáš 31:33; Rimanom 2:15; Hebrejom 8:10), a oponovať zlu (Rimanom 12:9, 21; Filipanom 3:2; Efezanom 6:13; 1. Tesaloničanom 5:22; 3. Jána 11; Jakub 4:7; Zjavenie 2:2 atď). Jahveh Boh rozdelil národy, ktoré pochádzali z Adama (Deuteronomium 32:8; Skutky 17:26), a preto je univerzalizmus a rasová „diverzita“ zlé! Miešanie rás je smilstvom (napr. 1. Korinťanom 10:8, Júda 7). Z tohto dôvodu pravé pridržiavanie sa Jahveho Slova vyúsťuje do posvätenia poslušného Izraelitu, pretože Slovo nástojí na tom, že Izraelita sa oddeľuje od ostatných rás – ako vysvetľuje Pavol v 2. Korinťanom 6:11-18, napríklad, aj keď táto pasáž, podobne ako mnohé iné v Pavlových zápisoch, trpia nedokonalým prekladom. Napríklad výraz „veci“ v texte 2. Korinťanom 6:17 bol pridaný prekladateľmi Authorised Version (pozn. prekl. - v anglickom preklade KJV). Sú to „nečistí“, neizraelskí ľudia, ktorí NIKDY neboli krvou Krista očistení! Tí sú spomínaní vo vyjadrení „spomedzi nich“ v predošlej časti toho istého verša! Očistenie Izraela – a JEDINE Izraela – obeťou Jahšuu Krista bolo predmetom proroctva, napr. Jeremiáš 31:33; 33:8; Ezechiel 36:25, 27, 33; 37:23, a dnes je to fakt. Iné rasy neboli nikdy Jahvem očistené, a preto sú „nečisté“. Preto ani dnešné tzv. „cirkvi“, organizované náboženské kulty, spolu s „liberálnymi“ západnými vládami, nemajú povolenie konať tak, ako konali: brať taniere a bochníky detí, hádzať ich na zem, ako keby šlo o omrvinky, a nechať psov, nech sa do sýtosti nažerú! To je to, čo dnes činia svojou nekontrolovanou „imigráciou“, zahraničnými misiami, zahraničnou pomocou, „voľným“ obchodom a obzvlášť miliardami dolárov, ktoré každý rok posielame na rozšírenie obrany kanaansko-edomského štátu v Palestíne, ktorý sa lživo nazýva menom „Izrael“.

ZEITGEIST - kritika dokumentu

pastor Rudolf Schmidt

na tejto adrese nájdete recenziu dokumentárneho filmu Zeitgeist (Duch doby) z kresťanského pohľadu.

Zneužitie slov "všetci", „každý“, „ktokoľvek“, atď.

Arnold Kennedy

ÚVOD

Kazatelia dávajú veľký dôraz na slová „všetci“, „každý“ a „ktokoľvek“ („celý“, „všetko“... - pozn. prekl.) vo veršoch ako „Choďte do celého sveta“, „Kážte evanjelium každému stvoreniu“ atď. Tieto predstavujú falošné aplikovanie Písma z jednoduchého dôvodu – tieto slová a frázy sú nesprávne používané. Zneužitie týchto slov sa musí zvážiť.
Táto falošná aplikácia protirečí Ježišovmu vyjadreniu a inštrukciám pre Jeho učeníkov:

Matúš. 15:24: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, a

Matúš 10:5-6: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela.“

Kvôli tejto kontradikcii musíme zistiť, prečo je to tak, a prečo obľúbená interpretácia o chodení k všetkým rasám protirečí tomuto vyjadreniu a príkazu Ježiša.

V hebrejčine a gréčtine existujú odlišné slová pre „všetko“, „každý“ atď, a preto musíme preskúmať tie, ktoré sú zneužívané k propagácii univerzalizmu. V Novej Zmluve sa používa grécky výraz holos ako „celok“, zatiaľčo častejšie slovo pas sa používa na označenie „časti“ ako celku väčšiej či menšej časti.. Chybu spôsobuje snaha učiniť z významu slova pas význam slova holos. Tam, kde prekladatelia často prekladali pas ako „všetci“, „každý“, „ktokoľvek“, znamená „všetci z tej časti“, alebo „každý z tej časti“, alebo „ktokoľvek z tej časti“. Výraz „ktokoľvek“ je často prekladaný zo slova pas, ktoré je zároveň prekladané ako „všetci“. Uvidíme, že ktokoľvek hovorí, „Tam, kde moja Biblia hovorí, „ktokoľvek môže prísť“, znamená to „ktokoľvek z akejkoľvek rasy“, táto osoba je buď neznalá veci alebo zvedená k omylu.
Musíme teda zodpovedať hlavnú otázku: znamená „všetko“ („všetci“, „celý“) zvyčajne „všetko zo všetkého“, alebo „všetko z časti, o ktorej sa hovorí“. Znamená „celý svet“ ľudí celej planétu, alebo len časti planéty, o ktorej sa hovorí? Uvidíme, že existuje váha Písma, ktorá dokazuje, že výrazy ako „všetko“/“všetci“ sú striktne obmedzené na kontext každého takéhoto výskytu slova. V jednoduchých vyjadreniach, „celý svet“ by bolo lepšie uviesť ako „celý ten svet“, takto vylučujúc každý iný svet = kosmos.
Výraz pre „všetci“, „každý“, „ktokoľvek“ atď. sú často jednotného čísla, NIE množného. Odkazujú teda na:

„celok“ [skupina],
alebo „celok“ triedy,
alebo „celkovú“ triedu.

Na pochopenie tohto špecifického „celku“ v gréčtine a hebrejčine zvážte:

Deuteronomium 28:10: „A VŠETKY národy zeme budú musieť vidieť, že sa nad tebou vzýva Jahveho meno, a skutočne sa ťa budú báť.“

Tuná „všetky národy zeme“ NEzahŕňajú Izrael. Podobne „choďte do celého sveta“ NEZAHŔŇA všetky rasy. Neschopnosť to pochopiť je zdrojom omylu v modernom populárnom evanjelizačnom učení. Kvôli dôležitosti tejto otázky môže skúmajúci nazrieť do konkordancie (Youngova konkordancia je najľahšia), na zistenie správneho použitia tohto výrazu pas, ktorý sa prekladá ako „všetci“ etc.. Ďalej podám pár príkladov, ako tak učiniť.
Ježiš hovorí, že nie je pre každého, aby počúval alebo porozumel. Hovoriac k svojim učeníkom o edómskom vedení júdejského národa povedal: „Vám je dané rozumieť svätým tajomstvám nebeského kráľovstva, ale im to nie je dané.“ [Matúš 13:11]. Akonáhle máme jednu výnimku podobnú tejto, potom „každý“ a „všetci“ nemôžu túto, alebo ďalšie výnimky, obsahovať. Ak sa táto výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu dôjsť k pokániu, alebo tých, ktorí sa narodili ako kúkoľ, o ktorých Ježiš riekol, „nechajte ich osamote“, potom títo nemôžu byť časťou „všetkých“, o ktorých sa hovorí. Ako sme videli, Ježiš istým ľuďom nekázal. Ježiš povedal, že je poslaný k Izraelu, a aby zachránil „svoj ľud“ z ich hriechov. Budeme múdrejší než Ježiš?
Keď zvážime objem Písem podrobne uvádzajúc výlučnosť Izraela, ak nemáme predpojatosť, budeme musieť súhlasiť s nasledovným:

1. Sú to konzistentné tvrdenia faktu [nie interferencie].
2. Týkajú sa iba Izraela, ako rasy, nezahŕňajúc žiadnu inú rasu.
3. Len Izrael je Božím dedičstvom, ako je uvedené.
4. Niet konfliktu v aplikácii vykúpenia len na Izrael.
5. Že isté zmluvy a sľuby, na ktoré sa odkazuje, boli učinené a dané len s Izraelom.
6. Že Izrael je svätá, t. j. oddelená, rasa [všeobecne nazývaná Vyvolená Rasa].
7. Že Štatúty [choq] a Rozsudky [mišpat] boli dané iba Izraelu ako národu služobníkov.
8. Že výraz „Židia“ sa nenachádza v žiadnom z týchto Písem.
9. Že existujú odlišné „semená“ (potomstvá) a že Abrahámovo semeno (potomstvo) je genetické.
10. Že žiadne z týchto Písem sa nedá „spiritualizovať“.

Ak dôjdeme k tomuto záveru o rasovo unikátnom Izraeli, okamžite vyvstáva dilema medzi:

[a] Čo Písmo učí v priamych vyjadreniach dokazujúcich exkluzivitu Izraela v oboch Zmluvách.

[b] Čo je odvodené z nepriamych veršov, ako ich využívajú univerzalisti. Tí využívajú to, čo sa môže zdať ako priame vyjadrenie, ale istým slovám dávajú nový význam alebo časovanie. Niekedy sa výrazom dávajú úplne nesprávne a klamlivé významy,a niektoré z týchto boli akceptované ako moderné učenia. Aby zapadali do interpretácie, týmto vyfabrikovaným významov slov sa pridávajú rôzne „typy“. Jedná sa o bežný spôsob učenia, no nie je to učenie založené na Základnom Kameni či danom základe Zákona, Žalmov a Prorokov (Efezanom 2:20).

[c] Č si myslíme, že vidíme zjavené vo výrazoch kresťanského zážitku v iných rasách – tuná je aplikovateľná psychológia a záchrana pred démonickou aktivitou, a ochrana, kým sú iné rasy medzi Izraelom. No vykúpenie sa dá aplikovať len na Izrael.

Teraz sa môžeme pozrieť na pár jednotlivých veršov a výrazov v nich.

„KAŽDÉ STVORENIE“

Ako bolo uvedené vyššie, Marek 16:15 je zneužívaný vo význame, ako by znel, že Evanjelium je určené každej rase. Do akého „sveta“ boli učeníci poslaní? To je oprávnená otázka. Keď boli učeníci poslaní k stratenej ovci domu Izraela, ku komu a do akého „sveta“ boli poslaní? Keď Ježiš v Matúšovi 15:24 povedal: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, k akej rase bol poslaný? Chceme povedať, že sa Ježiš mýlil a bol poslaný ku každej rase? Chceme povedať, že sa Ježiš mýlil, keď posielal učeníkov len k Izraelitom? Ak boli poslaní, aby šli do celého sveta, prečo nešli k černochom, Číňanom alebo Indiánom? Prečo si zvolili iba jeden smer a vykročili tam, kde boli Deti Izraela? Poloha Domu Izraela v tom čase sa dá historicky ľahko stanoviť.

Matúš 11:1: „… odišial odtiaľ, aby vyučoval v ich mestách [mestách učeníkov].“

Matúš 10:5-7: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela. Keď pôjdete, kážte a hovorte: Nebeské kráľovstvo sa priblížilo.““

Učeníci boli špecificky inštruovaní, aby k istým ľuďom nešli. Ježišovi učeníci šli z Galiley vediac presne, kde túto „stratené“ ovce nájdu. Neboli tak „stratené“, aby sa nedali nájsť!

„VŠETCI“, „KAŽDÝ“, „KTOKOĽVEK“, ETC.

Posúďte opäť tieto dva verše:

Ján 3:16: Boh tak miloval svet …

Marek 16:15: Choďte do celého sveta …

Takéto verše sú základom myslenia, že „choďte a kážte evanjelium každému stvoreniu“ Mareka 16:15 odkazuje na každú osobu každej rasy na zemi. Zvážme niektoré slová v týchto veršoch.

Kázať (kerusso) znamená prehlasovať, alebo oznamovať dobré správy ako mestský hlásnik. Neznamená to „činiť učeníkov“ alebo „evanjelizovať“, ako učia mnohí. No kde mali vydávať svoje prehlásenia? Malo to byť každému z každej rasy? Pozrime sa na každé stvorenie. Grécky výraz ktisis je uvádzaný nasledovne:

Strong G2936-7 ako “pôvodný útvar, budova, stvorenie a nariadenie”.

Vine’s Dictionary of New Testament Words: “Ktizo je medzi Grékmi používané s významom základu miesta, mesta či kolónie ... Ide o významené potvrdenie Rimanom 1:20-21, že v celej nie kresťanskej gréckej literatúre tieto výrazy (ktizo a jeho deriváty) nie sú nikdy Grékmi používané na vyjadrenie predstavy Stvoriteľa alebo tvorivého činu nejakého z ich bohov. Tieto výrazy sú nimi obmezdené na činy ľudských bytostí.

Ide o stvorenie Marka 16:15. Výraz ktisis je v gréčtine používaný na označenie výsledku ľudského budovania či formovania. V tomto kontexte odkazuje na dedinu, alebo miesto, kde žijú ľudia. Ktisis je vystavané človekom, nie Bohom. Učeníci mali ísť výlučne na miesta alebo do dedín, kde žili Izraeliti.

Matúš 10:23 „Určite neobídete všetky izraelské mestá, kým nepríde Syn človeka.“

Nemôžeme učiniť, aby „izraelské mestá“ predstavovali mestá každej rasy. Všimnite si, že Ježiš tuná hovorí o čase konca.
Aká je oblasť prehlásenia? Nie je to celý svet Izraela?
Čo proklamovali? Nebolo to Evanjelium o Kráľovstve?
Kráľovstvo je to, čo prišli hlásať Ježiš a Ján Krstiteľ – kajajte sa, pretože sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Kto niečo z toho dnes hlása? Je nemožné veriť a učiť zároveň moderné univerzalistické evanjelium pre všetky rasy a exkluzívne Kráľovstvo božie. Ježiš obmedzuje celý svet na mestá Izraela! Inými slovami, toto sa má hlásať v usadlostiach alebo miestach, kde Izraeliti žijú pred koncom veku.

SÚ „VŠETCI“ A „KAŽDÝ“ LIMITUJÚJIMI VYJADRENIAMI?

Znamená „všetko/celý“ zvyčajne „všetko zo všetkého“ alebo „všetko z časti, o ktorej sa hovorí“? Znamená celý svet celú planétu, alebo len časť planéty, o ktorej sa hovorí? Pohľad do Young’s Analytical Concordance použitie týchto slov objasní. Dá nám znamenie bez toho, aby sme sa museli uchýliť ku gréčtine. Byť si v tejto téme istí je hodné času stráveného skúmaním lexikonov pre určenie správnych významov použitých slov.
Na pochopenie používania výrazu „všetci/celý“ v gréčtine a hebrejčine, posúďte Deuteronomium 28:10: „a všetky národy zeme budú musieť vidieť, že sa nad tebou vzýva Jahveho meno, a skutočne sa ťa budú báť.“
Všetky národy zeme tu NEZAHŔŇAJÚ Izrael. Podobne vyjadrenie „choďte do celého sveta“ NEZAHŔŇA všetky rasy. Neschopnosť tomuto porozumieť je zdrojom omylu v modernom populárnom učení. Ježiš riekol, že nie je každému dané počuť či porozumieť. Bezprostredne ako máme čo i len jednu výnimku, „každý“ a „všetky“ túto výnimku (ani žiadne iné) nemôžu zahŕňať. Ak sa výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu nájsť pokánie, alebo tých, o ktorých Ježiš riekol, aby sme ich nechali osamote, potom títo nemôžu byť časťou „všetkých“, o ktorých je táto zmienka.. Ježiš istým ľuďom, ako sme videli, nekázal. Ježiš riekol, že je poslaný k Izraelu, aby zachránil svoj ľuď z hriechov. Budeme múdrejší než Ježiš?

„VŠETKY KONČINY ZEME“

Izaiáš 45:22: „Obráťte sa ku mne a buďte zachránení, všetci na koncoch zeme...“

Na prvý pohľad to má univerzalistický význam. Výraz, prekladaný ako „zem“ je hebrejský výraz „erets“, ktorý sa väčšinou prekladá ako „krajina“ či „zem“ v zmysle lokalizovanej oblasti, alebo zeme, ktorá patrí nejakému ľudu [napr. krajina, či zem, Izraela]. V kontexte je celá táto kapitola len o Izraeli a o nikom inom. S určitosťou sa nepoužíva v zovšeobecnenom význam, ako ho používajú univerzalisti, snažiaci sa dokázať, že toto vyjadrenie o koncoch zeme znamená každú rasu či miesto na zemi.

„V TEBE BUDÚ VŠETKY NÁRODY POŽEHNANÉ“

Galaťanom 3:7-9: „Istotne viete, že práve tí, čo sa prdŕžajú viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo, ktoré videlo vopred, že Boh vyhlási ľudí z národov za spravodlivých vierou, oznámilo Abrahámovi vopred dobré posolstvo totiž: „Prostredníctvom teba budú požehnané všetky národy.“ Preto tí , čo sa pridržiavajú viery, sú požehnaní spolu s verným Abrahámom.“

Tieto verše spolu s nižšie uvednými veršami, sú obľúbenými veršami univerzalistov, pretože sa zdá, že prezentujú univerzalistické evanjelium pre všetky rasy. „Národy“ sa niekedy emotívne prekladajú ako „pohania“, v snahe pridať váhu univerzalistickému argumentu. Pre pochopenie akejkoľvek pasáže v Písme je nutné na ňu nazerať ako na celok, z pohľadu proroctva týkajúceho sa jej, aby sme videli, čo sa napĺňa.

[a] Abrahámovi:

Genesis 12:2-3: „A urobím z teba veľký národ a požehnám ťa a urobím veľkým tvoje meno, a ukáž sa ako požehnanie. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a toho, kto na teba zvoláva zlo, prekľajem, a všetky rody zeme budú sa istotne žehnať prostredníctvom teba.“

Gen 18:18: „Veď Abrahám sa istotne stane veľkým a mocným národom, a a všetky národy zeme sa budú žehnať jeho prostredníctvom.“

Gen 22:18: „A prostredníctvom tvojho semena sa budú určite žehnať všetky národy zeme preto, že si počúval môj hlas.“

[b] Izákovi:

Gen 26:3: „Bývaj v tej krajine ako cudzí usadlík a naďalej budem s tebou a požehnám ti, lebo tebe a tvojmu semenu dám všetky tieto krajiny a vykonám prísažné vyhlásenie, čo som odprisahal tvojmu otcovi Abrahámovi.“

[c] Jakobovi:

Genesis 28:14: „A tvojho semena bude istotne ako prachových zrniečok zeme a istotne sa rzšíriš ďalej na západ a na východ a na sever a na juh a tvojím prostredníctvom a prostredníctvom tvojho semena sa budú žehnať všetky rodiny zeme.“

[d] Jabobovi/Izraelovi v Žalmoch:

Žalm 22:27: „Všetky končiny zeme si spomenú a obrátia sa k Jahvemu. A všetky rody národov sa budú pred tebou sklánať.“

Toto je šesť dôležitých veršov, ktoré sa používajú na podporu doktríny o univerzálnej rasovej spáse. Naozaj, pri povrchnom pohľade sa zdá, že poskytujú platnú podporu. Hovoria však skutočne to, čo sa ich náboženskí prekladatelia snažia prinútiť tvrdiť? Nachádza sa tuná ten problém? Poďme sa na to pozrieť.

„RODINY ZEME“ POŽEHNANÉ V ABRAHÁMOVI

Hlavným zdrojom omylu v týchto pasážach o požehnaní je to, čo sa určitými výrazmi myslí. Máme rôzne výrazy prekladané ako „zem“ a „pôda“, krajiny a zem, a taktiež pre národy, rodiny (rody) a kmene. Hoci rozsiahly technický výklad hebrejského jazyka je mimo rozsah tejto štúdie, na niektoré veci poukázať treba.
Pôvodne bolo Abrahámovi povedané, aby odišiel z domu svojho otca do „erets“ (eretz), ktorú mu Boh zjaví. Ak je „erets“ celá Zem, potom sa musel Abrahám odobrať na inú planétu!
Abrahámovi bolo povedané, že „celú zem, ktorú vidíš, ti dám“. Bolo mu povedané, aby vstal a prešiel po zemi. Prešiel vari celou zemeguľou? Musíme sa teda spýtať, či táto „zem“ je celá planéta alebo iba Zasľúbená zem (krajina). Nie je to „erets“ všetkých rás na zemi. Abrahámovi bolo povedané, aby šiel zo svojej aktuálnej zeme a šiel do inej zeme. Nachádzame mnoho odkazov potvrdzujúcich, že význam „zem“ nezahŕňa celú planétu, ale iba časť patriacu k určite oblasti alebo osobe, o ktorej je reč.
V protiklade k obľúbenej prezentácii, musíme si povšimnúť, že v Genesis 12:3, „tých“ vo vyjadrení „požehnám tých“ je v množnom čísle, kým „toho“ v „prekľajem toho“ je v jednotnom čísle. Hebrejčina umožňuje dva možné preklady „byť požehnaný“, menovite:

[1] „môžu byť požehaní v tebe, alebo v spojení s tebou“ a

[2] „môžu byť sami požehnaní“ [ako uvádza poznámka pod čiarov v Revised Standard Version].

Ak „všetky národy“ majú znamenať „každú rasu na zemi“, môžeme si položiť pár nepríjemných otázok:

1. Ak sú prekliati tí, ktorí prekľajú Abraháma, ako môžu byť takto prekliati časťou všetkých národov, ktoré majú byť požehnané?

2. Boli Egypťania požehnaní alebo prekliati skrze prítomnosť Izraelia počas ich zajatia a taktiež počas Exodu?

3. Keď potomkovia Izraela vstúpili do Zasľúbenej Zeme, bolo im nariadené vyhladiť všetky kanaánske národy. Nebol to nezvyklý spôsob požehnania Kanaancov? Koniec koncov, údajne sú časťou všetkých národov. Podobne vyhladený mal byť i Amalek.

4. V Deuteronomium 23:6 Boh Izraelu prikázal, aby nikdy nepracovali pre pokoj a blahobyt Amónčanov a Moábčaov. Ezdráš 9:12 naznačuje podobné zaobchádzanie s ne-Izraelitmi v krajine. To je asi ťažko požehnanie, však?

5. Keď Dom Júdu bol v babylonskom zajatí, nachádzame nejaké dôkazy o Izraeli ako požehnaní pre Babylon?

6. Keď bol Dom Izraela v asýrskom zajatí, pomohlo to Asýrii v rozkvete?

7. V proroctve, prečo sa všetky predpovede týkajúce sa ne-izraelských národov detailne zmieňujú o nich ako o služobníkoch Izraela, a ak tento osud odmietnu, čaká ich zničenie? Tak tomu je až do konca veku.

Sľub Abrahámovi bol pre „VŠETKY“ národy bez výnimky. „Všetky“ nemôže zahŕňať tie, ktoré sú prekliate a o ktorých sa Boh vyjadruje, že ich nenávidí. „Všetky“ teda znamená všetky nároy Izraela.
V Písme nachádzame, že Izrael mal prebývať osamote a nebyť počítaný medzi národmi [Numeri 23:9]. Proroctvo to podopiera až do konca.

Daniel 7:27: „A kráľovstvo a panovanie a nádhera kráľovstiev pod všetkými nebesami boli dané ľudu, ktorým sú svätí Najvyššieho. Ich kráľovstvo je kráľovstvo trvajúce na neurčitý čas a všetky panstvá budú slúžiť im a budú ich poslúchať.“

Izaiáš 60:12: „Lebo ktorýkoľvek národ a ktorékoľvek kráľovstvo, ktoré ti nebude slúžiť, zahynie, a národy budú určite spustošené.“

Zechariáš 14:16-17: „A čo sa týka každého, kto zostane zo všetkých národov, ktoré prichádzajú proti Jeruzalemu, stane sa, že budú tiež rok čo rok chodiť sa klaňať sa Kráľovi, Jahvemu vojsk, a sláviť sviatok prístreškov. A stane sa, pokiaľ ide o kohokoľvek z rodov zeme, kto nepríde do Jeruzalema, aby sa poklonil Kráľovi, Jahvemu vojsk, že na nich nepríde lejak.“

Izrael a Júda boli rozptýlení medzi všetkými národmi, ale majú byť tieto iné národy požehnané? Jeremiáš nesúhlasí.

Jeremiáš 30:11: „ … ale spôsobím vyhubenie medzi všetkými národmi, do ktorých som ťa rozptýlil. U teba však nebudem hubiť.“

Jeremiáš toto opakuje v 46:28, adresujúc to Jakobovi. Vo všetkých týchto Písmach vidíme unikátne miesto Izraela medzi ostatnými národmi. To bude pokračovať i po Ježišovom návrate a Izrael bude vládnuť s Bohom nad ostatnými národmi. Nakoniec nebude viac existovať smrť. Aké to požehnanie! Požehnanie je dané buď týmto potomstvom, alebo Božím skutkom.
Citujúc Lloyda Palmera (USA) k týmto výrazom:

„Ktokoľvek“ je objektívne zámeno (objective pronoun). Podľa Oxford English Dictionary, “objective” znamená: „zapodievajúce sa vonkajšími vecami či expozícii faktov nepoznačených pocitmi či názormi, nie subjektívne“ Ako prídavné meno, „ktokoľvek“ sa používa na modifikovanie a vyjadrenie „poctivý, nestranný, rovnocenný, neutrálny, s otvorenou mysľou, nepredpojatý“ vo význame k podstatnému menu.
Na rozdiel od toho, subjektívne zámeno, podľa Oxfordu, znamená: (v umení, literatúre, zapísanej histórii, v názore osoby atď.) “vychádzajúci z osobnej idiosynkracie či individuality, nie nestranný či doslovný.” Nuž, keď sme preskúmali rozdiely v „objektívnom“ a „subjektívnom“, ktoré z týchto dvoch je v súlade s Písmom?
Ježiš svojim učeníkom povedal: „Vy ste si nevyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, ustanovil som vás...“ (Ján 15:16). Ide o subjektívne vyjadrenie, nie o objektívne. Stáva sa to predmetom doktríny. Pridržiavate sa náuky „ľudia si volia Boha“, alebo doktríny Písma o „ľuďoch zvolených Bohom“? Vaša odpoveď určí, či výraz „ktokoľvek“ aplikujete na každého, kto vyzná Krista (ľudia voliaci si Boha), alebo či zastávate zjavenú doktrínu o „ľuďoch zvolených Bohom“.
Dovoľte mi položiť túto otázku: Ak všetko, čo človek musí vykonať, je „vyznať“ Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa, čo je doktrínou väčšiny judeo-kresťanských cirkví, prečo potom Ježiš vyriekol tieto slová:

„Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia v onen deň: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a nevyháňali démonov v tvojom mene a nekonali mnoho mocných skutkov v tvojom mene?“ A predsa im potom vyznám: „Nikdy som vás nepoznal! Odstúpte odo mňa, páchatelia nezákonnosti.“ (Matúš 7:21-23)

Sú to silné slová, ale odhaľujú, že nie každý, kto „vyznáva“ Krista, bude spasený!
Univerzalisti radi citujú Jána 3:15-16 v tvrdení, že „ktokoľvek“, ako je tento výraz v týchto veršoch použitý, sa týka všetkých etnických skupín. Keď sa však pozrieme na grécky výraz, z ktorého je „ktokoľvek“ preložený, objavíme niečo nezvyčajné. v Strong’s Greek Dictionary je to výraz pod číslom 3588 a v gréčtine ide vlastne o tri slová: “ho, he, to, vo všetkých svojich pádoch; určitý člen (niekedy musí byť pridaný, niekde v idióme vypustený): ten, toto, tamto, to, on, ona, ono, atď.” V zozname nachádzame všetky zámená, žiadne sa nedá považovať za prívlastok.
Inými slovami, „on“, „ona“ a „ono“ sú vlastné zámená. Tieto sú výlučné. Preto výraz „ktokoľvek“ je sám o sebe zavádzajúci, pretože úplne mení skloňovanie.
Miesto použitia výrazu „ktokoľvek“ navrhujem použiť opravenú frázu. Výraz „ten, ktorý“ neporušuje biblickú doktrínu o „ľuďoch vyvolených Bohom“. Vymažme napríklad „ktokoľvek“ a nahraďme ho „ten, ktorý“ v týchto dvoch veršoch, Ján 3:15-16:

„Aby ten, ktorý verí v neho, mal večný život. Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby ten, ktorý v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“

Takto sa toto vyjadrenie v správnom preklade stáva komplexnejším a odstraňuje predstavu, že Ježiš hovorí všeobecne, ako by mnohí radi videli. Preto, keď budete nabudúce čítať Písmo a prídete k výrazu „ktokoľvek, každý,kto...“ skúste ho nahradiť výrazom „ten, ktorý“ a pozrite sa, či lepšie nezapadá do biblickej exegézy. Keď pochopíte doktrínu o „ľudoch vyvolených Bohom“, taktiež pochopíte, prečo voľba našich prekladateľov bola voľbou zlou, vedúcou k mylnému predpokladu univerzalistov, že Ježiš hovoril ku všetkým skupinám na rovnakom základe.“
(Koniec citátu.)

PRÍKLADY, KDE NACHÁDZAME VÝRAZ „VŠETKO“, NEZAHŔŇAJÚCI VŠETKO

Matúš 2:3-4: „Keď to počul kráľ Herodes, znepokojil sa a s ním CELÝ Jeruzalem, a keď zhromaždil VŠETKÝCH hlavných kňazov a znalcov Písma z ľudu, vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Kristus.“

V tejto pasáži nachádzame dvakrát výraz, prekladaný ako „celý/všetkých“, a „celý Jeruzalem“ má kontext „všetkých hlavných kňazov a znalcov Písma“. Kráľ Herod by sa o narodení Krista nepýtal tehotnej ženy, a rovnako tú by táto otázka netrápila. Preto výraz „celý“ zjavne nezahŕňa iných obyvateľov mesta, a tvrdiť, že každá osoba v každej situácii by sa nad týmto trápila, by bolo očividne nepravdivé.

Matúš 3:5: „Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem a CELÁ Judea a CELÉ okolie Jordána, a krstil ľudí v rieke Jordán a otvorene vyznávali svoje hriechy.“

Opäť sa tu dvakrát objavuje výraz, prekladaný ako „celá/celý“. Je jasné, že Ján Krstiteľ nepokrstil každú osobu v Jeruzaleme, či skutočne každého človeka v „celej Judei“. Teda „všetci/celý/celá“ odkazuje na časť tých, ktorí prišli z týchto miest, a nie na tých, ktorí ostali doma. Taktiež medzi nich nepatril veľkňaz a rímska posádka.

Matúš 27:24: „Keď Pilát videl, že to nevedie k ničomu dobrému, ale že skôr vzrastá pobúrenie, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a povedal: „Nenesiem vinu za krv tohto človeka. Je to vaša vlastná vec.“ Na to VŠETOK ľud odpovedajúc riekol: „Jeho krv nech príde na nás a na naše deti.“ “

Očividne „všetok ľud“ znamená časť ľudí, ktorí boli prítomní pred Pilátom, a nik iný.

Marek 7:14: „Znovu si k sebe zavolal zástup a povedal im: VŠETCI ma počúvajte a pochopte.““

Tuná výraz „všetci“ nezahŕňa zákonníkov a farizejov, ku ktorým Ježiš bezprostredne predtým hovoril, a „všetci“ má význam prítomných, ako i „každý z vás“.

Skutky 3:9-11: „A VŠETOK ĽUD ho zbadal, ako chodí a chváli Boha. Spoznali, že je to ten, ktorý sedával kvôli darom milosrdenstva pri Krásnej bráne chrámu, a boli naplnení úžasom a nadšením nad tým, čo sa stalo. Keďže sa pridržiaval Petra a Jána, VŠETOK ĽUD, prekvapením celkom bez seba, sa zbiehal k nim namiesto nazývané Šalamúnovo stĺporadie.“

Opäť, „všetok ľud“, ktorý sa nachádza dvakrát v tejto pasáži, odkazuje iba na časť „všetkého ľudu“, ktorá bola prítomná.
V Zjavení 13:7 nachádzame verš, ktorý je braný úplne mimo kontext, a používaný mnohými kazateľmi na zavádzanie ľudstva, a navodenia u nich strachu. Tento verš hovorí (zmieňujúc sa o anti-Kristovi): „A bolo mu dané viesť vojnu so svätými a zvíťaziť nad nimi a bola mu daná právomoc nad KAŽDÝM KMEŇOM, ĽUDOM, JAZYKOM A NÁRODOM.“
A hneď nasledujúci verš uvádza: „A VŠETCI bývajúci na zemi ho budú uctievať, od založenia sveta nie je zapísané meno niktorého z nich vo zvitku života Baránka, ktorý bol zabitý.“
„Všetky kmene“ teda nezahŕňajú tých, ktorých mená sú zapísané vo zvitku života. Falošní kazatelia poukazujú na výraz „každý“ vo verši 7, a opäť vo verši 8, bez zváženia samotného kontextu. V Biblii sa mnohokrát používa výraz „všetci“ pre „časť“, dokonca i rovnakým spôsobom, ako ho používame v bežnom dnešnom živote. Často používame výrazy ako „všetci z mesta boli na mítingu“, alebo „všade bola voda“ atď.
V Genesis 6, keď Boh hovorí o privedení potopy na Zem v verši 13, hovorí: „Koniec KAŽDÉHO tela prišiel predo mňa.“ Potom, vo verši 17, Boh uvádza: „A ja privádzam potopu vôd na zem, aby som skazil KAŽDÉ TELO pod nebesami, v ktorom je činná životná sila. VŠETKO, čo je na zemi, skoná.“, vieme, že Noach nezomrel ako časť „každého tela“. Opäť, „každý/é“ bolo použité s významom „časti“, resp. „väčšej časti“.
V Jozuouvi 6:21: „A ostrím meča oddali zničeniu VŠETKO, ČO BOLO V MESTE, od muža po ženu, od mladého muža po starca a po býka a ovcu a osla.“, vieme, že Rahab nebola časťou „všetkého“, čo v tom meste bolo zničené.
V 1. Kráľov 11:16-17: „(Joáb a celý Izrael tam totiž zostal šesť mesiacov, kým nedorezal v Edome KAŽDÉHO MUŽSKÉHO RODU.) A Hadad utiekol, on a s ním niektorí edomskí muži zo sluhov jeho otca, aby vošli do Egypta, kým bol Hadad ešte mladý chlapec.“, zahŕňal „každý mužského rodu“ malých chlapcov? Zahŕňal „každý mužského rodu“ tých Edomčanov, ktorí utiekli? Ak celká edómska mužská populácia na zemi bola pozabíjaná, ako sa potom mohli nejakí Edomčania objaviť?
V Lukášovi 2:1: „V tých dňoich vyšlo od cézara Augusta nariadenie, aby bola spísaná CELÁ OBÝVANÁ ZEM. (Tento súpis sa konal, keď bol sýrskym miestodržiteľom Cyrénius.) A VŠETCI ĽUDIA cestovali, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta.“, môžeme pozorovať, že „celá obývaná zem“ má význam „celá tá obývaná zem“. Takýto je význam výrazu „celý svet“ i v „Choďte do celého (toho) sveta a hlásajte evanjelium.“
V Rimanom 1:8: „Predovšetkým vzdávam vďaku svojmu Bohu prostredníctvom Ježiša Krista za vás všetkých, lebo sa o vašej viere hovorí PO CELOM SVETE.“ Veríme, že „celý svet“ zahŕňal Čínu, Maorov a Aztékov?
V Rimanom.10:18: „Avšak pýtam sa: „Či azda nepočuli?“ Veď v skutočnosti „ich zvuk sa rozniesol PO CELEJ ZEMI a ich výroky do NAJVZDIALENEJŠÍCH KONČÍN ZEME.“ Preto sa pýtam: „Či azda Izrael nepoznal?““. Opäť, zahŕňa „celá zem“ a „najvzdialenejšie končiny zeme“ trebárs Austráliu, alebo sú tieto výrazy obmedzené „tým svetom“ kontextu, Izraela?
V Kolosanom 1:23: „Pravdaže za predpokladu, že ostanete vo viere, pevne založení a stáli a nebduete odvlečení od nádeje toho dobrého posolostva, ktré ste počuli a ktoré bolo zvestované V CELOM STVORENÍ, KTORÉ JE POD NEBOM.“. Mohlo by byť „celé stvorenie pod nebom“ vzťahované i mimo tých, ktorým Pavol kázal?
Toto je len pár veršov, ktoré dokazujú, ako Písmo používa frázy, a ak ich používame inak, musíme dospieť k nesprávnym záverom. Takéto nesprávne závery vedú k nesprávnej evanjelizcii a taktiež k nesprávnej interpretácii proroctva. Zvážme niektoré z nich.
Ak tí kazatelia, ktorí nám hovoria, že anti-Krist bude vládnuť všetkým národom a kmeňom na Zemi, ak nešíria strach, prečo nedávajú rovnaký dôraz na Daniela 11:41, v ktorom sa hovorí o anti-Kristovi v plnej moci a sláve
Tuná sa uvádza, že anti-krist zvrhne mnoho krajín, a potom nachádzame: „Ale títo uniknú z jeho ruky: Edom a Moáb a prevažná časť synov Ammóna.“ Ak tí istí ľudia obývajú rovnaké územie, v okolí moderného Jordánu a blízko neho, musíme sa pýtať – ak anti-Krist má v tom čase mať svoj trón v Jeruzaleme, a nebude schopný kontrolovať Jordán, čo je hneď za rohom, a priľahlé územie, prečo by sme mali veriť, že bude vládnuť celej Zemi? No ak nejde o súčasnú aplikáciu, „všetky národy“ nezahŕňajú tých, ktorí utekajú.
Taktiež v Matúšovi 24, v odpovedi na jednu z troch otázok, ktoré boli Ježišovi položené, Ježiš hovoril o budúcnosti, keď bude anti-Krist v výsosti svojej slávy, ovládajúci to, čo bude schopný ovládať. A ak nebude na Zemi miesta, ktoré by anti-Krist neovládal, prečo potom Ježiš hovorí: „Potom tí, ktorí sú v Judei, nech utekajú na vrchy.“, vo verši 16? Prečo utekať niekam, keď niet kam? A prečo by sa Ježiš snažil nahovoriť ľudí na útek, ak by anti-Krist ovládal každú piaď zeme? V takomto prípade by nebolo kam utiecť.
Taktiež prorok Izaiáš sa dotýka tejto témy, a potvrdzuje Písmo v Danielovi 11:41. V Izaiášovi 16:1-4 sa uvádza, že tí z unikajúcich Izraelitov, spomínaných v Matúšovi 24:16, pôjdu do Moábu, a budú tam ukrytí až do konca veku, keď príde Ježiš Kristus a anti-Krist bude odstránený. Nie je teda oprávnené pýtať sa, keďže unikajúci Izraeliti budú v Moábe chránení pred silami anti-Krista, nie je teda oprávneným predpokladom, že anti-Krist nebude vládnuť Moábu, a obzvlášť ak to tvrdí Písmo?
V knihe Daniela, kapitola 2, tento prorok hovorí k Nabuchodonozorovi, ktorý v tom čase vládol v Babylone, a Daniel mu vo verši 38 hovorí: „A do ruky ktorého dal všade, kde bývajú ľudskí synovia, poľné zvieratá a okrídlené nebeské tvory a ktorého urobil panovníkom nad nimi všetkými...“ Musíme sa teda spýtať – vládol Nabuchodonozor Amerike? Vládol Japonsku? A zvyšku sveta? Odpoveď znie – nie. Vládol iba na Strednom Východe, a predsa sa o ňom hovorí ako o „vládcovi nad nimi všetkými“.
Nato Daniel 2:39 hovorí o treťom kráľovstve, kráľovstve medi (ktorým bola grécka ríša), a uvádza: "ktoré bude panovať nad celou zemou". Tak znova, vládla grécka ríša nad celou zemou, ako ju dnes poznáme, alebo iba nad Stredným Východom? Ak odpovedáte, že nad Stredným Východom, máte pravdu. No rovnaký výraz použitý u tohto kráľovstva v Danielovi 2:39 je použitý i u anti-Krista v Zjavení 13:7-8. Žiaden z nich teda nevládol, a nebude vládnuť, nad každým národom zeme.
Ak niekto bude čítať tieto prorocké pasáže, a snažiť sa aplikovať rovnaké pravidlo, ktoré sa snažia niektorí aplikovať na Zjavenie 13:7-8, dočkáme sa veľkého, preveľkého zmätku a Biblia bude plná protirečení.

ZÁVER

Ako bolo už poukázané, Ježiš hovorí, že nie je každému dané počuť či porozumieť. Hovoriac k svojim učeníkom o edómskom vedení júdejského národa Ježiš povedal: „Vám je dané rozumieť svätým tajomstvám nebeského kráľovstva, ale im to nie je dané.“ [Matúš 13:11].
Ako by nás potom mohol Ježiš posielať k ľuďom, ktorí nemôžu „počuť“? Ako môžu byť konvertovaní, keď – ako nám tvrdia - „viera prichádza počutím“? Okamžite mám len jednu výnimku ako je táto, potom „každý“, „všetci“ a „ktokoľvek“ nemôžu zahŕňať túto alebo ďalšie výnimky. Ak sa výnimka týka Edomčanov, ktorí nemôžu učiniť pokánie, alebo tých, ktorí sa narodili ako kúkoľ, o ktorých Ježiš povedal „nechajte ich osamote“, potom títo nemôžu byť „všetkými“, o ktorých sa hovorí. Ako sme videli, Ježiš svoje slová istým ľuďom neadresoval. Ježiš uviedol, že je poslaný k Izraelu, spasiť „svoj ľud“ z ich hriechov. To jest, boli „jeho ľudom“ predtým, než boli spasení. Preto príkaz: „Choďte do celého sveta“, odkazuje na tú časť sveta, ktorá môže počuť a má schopnosť porozumieť tajomstvám nebeského Kráľovstva. Takto môžeme vidieť, že:

Matúš. 15:24: „Nebol som vyslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam domu Izraela.“, a

Matúš 10:5-6: „Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta, ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela.“

….obmedzené len na istý určitý ľud.

Obľúbené zneužívanie slov „všetci“, „každý“ a „ktokoľvek“ nepropaguje Evanjelium o Kráľovstve nebeskom nad Izraelom, ktoré je skutočným „Veľkým poverením“!

Matúš 4:17: „Od toho času začal kázať a hovoriť: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Matúš 10:6: „Ale namiesto toho stále choďte k strateným ovciam domu Izraela. Keď pôjdete kážte a hovorte: „Nebeské kráľovstvo sa priblížilo.“

Akýkoľvek iný koncept vychádzania niekam inam je falošnou doktrínou!


Pre pôvodné články Arnolda Kennedyho navštívte, prosím:

www.arnoldkennedy.com

prípadne

www.israelect.com/reference/ArnoldKennedy



Translation © 2008 pastor Frederick Forkrist pre United Church of YHWH

Všetky práva vyhradené.

Anti-semitizmus

Arnold Kennedy

Poukazuje sa na to, že rezolúcie OSN majú efekt zmeny rasy na akúkoľvek skupinu s etnickou vierou, náboženstvom, spoločnými zvykmi, takže v tomto kontexte multi-rasoví Židia môžu dnes tvrdiť, že sú etnickou skupinou. „Anti-semitizmus“ dnes odkazuje na čokoľvek v protiklade voči konceptu tejto „židovskej“ etnickej skupiny. Anti-semitizmus nie je v žiadnom prípade to, čo je prezentované. Výraz „anti-semitizmus“ sa prvýkrát objavil v roku 1880, podľa tvrdenia Encyclopedie Judaica z roku 1901, zv. 1, s. 641. Je to výraz, ktorý bol stvorený sionizmom, podľa tvrdenia moderného židovského odborníka, ktorý uvádza: „Židia sa v 19. storočí začali označovať za Hebrejov a Izraelitov v roku 1860. To sa časovo zhoduje s krikom o anti-semitizme.“ - [Ency. Jud.1971, zv. 10, s. 23].
The New Zealand Jewish Chronicle zo septembra 1995 na strane 15 cituje historika Roberta Wistricha, ktorý uvádza: „Datuje sa do roku 1879, ako výmysel nemeckého žurnalistu a spistovateľa, ktorý chcel zdôrazniť, že anti-semitizmus nebol podobný tradičnej náboženskej nenávisti voči Židom, a preto vytvoril frázu, ktorá mala rasový podtón.“
Výraz „anti-semitizmus“ sa podľa The Jewish Encyclopedia z roku 1901 prvýkrát objavil v tlači v roku 1880 (zv. 1, s. 641). Tí, ktorí sa vydávajú za Izraelitov či Semitov, „ale nie sú nimi“ (Zjavenie 2:9), tento výraz používajú ako kamufláž. Títo sú známi a identifikovaní ako dnešné medzinárodné Židovstvo, a sami sa hlásia k svojmu edómskemu pôvodu, ako už bolo ukázané.
Byť anti-semitský znamená byť proti potomkom Sema, Noachovho syna. Biblickí Izrael sú Semiti. Historicky a biblicky, existujú ľudia známi ako „Židia“, ktorí nie sú Semitmi, a niektorí z týchto pochádzajú z ostatných Noachových synov, Jafeta a Chama. Nie sú Izraelitmi, ale nie sú ani Semitmi.
Dnes títo ľudia pretláčajú svetovládu, ako zvyčajne, skrze socialistickú platformu:

Jewish Encyclopaedia, zv. 11, s. 418: „Židia boli od jeho počiatku významne identifikovaní s moderným socialistickým hnutím.“

Taktiež nachádzame dôkazy o komunistickom ideále opätovne sa derúcom na povrch v rezolúciách OSN. Nedlho po komunistickej revolúcii v Rusku The Jewish Chronicle, 4. apríla 1919 uviedla

„Je faktom, že ideály boľševizmu sa v mnohých podoch zhodujú s najlepšími ideálmi judaizmu.“

The Encyclopedia Judaica [1971], zv. 16, s. 1032 uvádza:

„Moderný termín „sionizmus“ sa prvýkrát objavil v 19. storočí...ako založenie organizácie.“

Komunizmus sa snaží eliminovať akúkoľvek opozíciu voči svojej kontrole a cieľom a podobnú prax nachádzame v činnosti i dnes, namierenú voči tým, ktorí stoja v opozícii voči rezolúciám OSN. Komunizmus, sionizmus a OSN majú dominantný „židovský“ obsah. Zanedlho budeme počuť oveľa viac kriku o anti-semitizme namierený voči tým, ktorí oponujú Edomu v jeho vyhladzovacej vojne proti biblickému Izraelu a kresťanstvu.

NEIZRAELSKÍ „ŽIDIA“

Existuje mnoho Židov rôzneho rasového pôvodu.

1. AŠKENÁZSKI ŽIDIA

Niektorí hlásajú spojenie medzi Edomom a Chazarmi, no okrem toho existuje viac ako jedna identita, nazývajúca sa „Židia“, no ani jedna z nich nemá národ na pomenovanie „Izrael“. Ohľadom aškenázskych Židov, ktorí rozprávajú jazykom jidiš, väčšina slovníkov a encyklopédií definuje Aškenazim slovami ako „podľa Aškenaza, druhého syna Gomera.“ To potvrdzuje Písmo ohľadom Noachových synov [Sema, Jafeta a Cham] a ich potomkov:

Genesis 10: 1-3: „...synovia Jafeta, Gomer..., ....synovia Gomera, Aškenaz.“

Samotní Chazari sa hlásili k pôvodu od Jafeta, a z ich prijatia judaizmu začali byť známi ako Židia. Nepochádzali však od Sema, a preto nie sú pôvodom Semiti. Vzťahovať výraz „anti-semitizmus“ na Židov tohto pôvodu je nezmysel a časť veľkého klamstva! Východoeurópski Židia tohto pôvodu nemajú žiadne puto s Izraelom. Anti-semitizmus sa ich nemôže týkať! Títo ľudia predstavujú väčšinu obyvateľstva štátu Izrael.

2. SEFARDSKÍ ŽIDIA

The American People’s Encyclopaedia [1925] naznačuje, že títo pochádzajú z Edomčanov, ktorí boli vyhnaní z Palestíny Títom v roku 70 A.D. Odtiaľ sa rozšírili do severnej Afriky a Španielska, konvertujúc berberské kmene a iných na judaizmus. K sefardským židom patrili i kardináli či pápeži. Nemajú žiadnu jednoduchú krvnú líniu, keďže Edomčania sa miešali so Sýrčanmi, Kanaančanmi, Féničanmi a obyvateľmi severnej Afriky.

3. ŽIDOVSKÁ ZMES SEFARDIM / AŠKENAZIM

Je nemožné určiť stupeň sobášenia sa medzi týmito dvoma neizraelskými skupinami, ale evidencia naznačuje, že šlo o bežnú prax.

4. ETIÓPSKI POTOMKOVIA CHAMA

[Falašovia]. Tí sú známi ako „Židia“ kvôli prijatiu judaizmu. The Encyclopaedia Judaica uvádza: „História Falašov hovorí o ich chamitskom pôvode.“

5. BABYLONSKÍ ŽIDIA

V dobe Mordechaja a Ester, mnohí, ktorí zjavne nepochádzali z Júdu, začali praktizovať judaizmus - „A mnoho ľudí tej krajiny sa stalo Židmi.“ - [Ester 8:17].

6. PROZELYTI NA JUDAIZMUS

To sú ľudia mimo semitského pôvodu, známi ako Židia kvôli náboženskému duchu a viere. Aby toho zmätku nebolo málo, máme Arabov, ktorí pochádzajú zo Semovej línie skrze Abraháma. Byť anti-arabský znamená byť rovnako tak anti-semitský
Každý, kto chce nazývať túto zmes „Izraelom“, nehovorí o pravom Izraeli Božom, ako je definovaný v Biblii. Ak máme iný Izrael, máme potom i iné evanjelium. Často sa ponúka argument, v ktorom sa tvrdí, že Arabi už nie sú Semiti kvôli rasovej prímesi. No tí istí ľudia tvrdia, že Židia takéhoto rasového zloženia sú jednou rasou, hoci to nie je pravda. Títo ľudia si želajú, aby oboje bolo pravdou.
Teritoriálny výraz “Ioudaios” sa nesprávne akceptuje ako rasový výraz “Ioudas”, keď čítanie Novej Zmluvy je koreňom k pochopeniu problému. Použitie teritoriálneho výrazu nie je meradlom rasy, aj keď pár pravých Izraelitov sa medzi prozelytmi na judaizmus v Judei nachádzalo.

Prejav biskupa Strossmayera na Vatikánskom koncile roku 1870

Úvod do prejavu biskupa Strossmayera

Rímsko-katolícka cirkev Strossmayerov prejav na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, keď bola pápežská neomylnosť stanovená ako oficiálna dogma, neuznáva. Existujú v skutočnosti rímsko-katolícke autority a apologétí, ktorí autentickosť tohto prejavu popierajú. Prečo? Pretože podkopáva Petrov primát, ktorý je základným kameňom pápežstva.

Rímski katolíci, ktorí spochybňujú pôvodnosť nasledujúceho potomstva katolíka Strossmayera, nutne potrebujú zvážiť nasledujúce informácie:

The Catholic Encyclopedia (©1913 zv.. XIV, s.316) uvádza vysvetlenie o biskupovi Josipovi Strossmayerovi (1815-1905) na 1. vatikánskom koncile v roku 1870, z ktorého citujeme: „Na vatikánskom koncile bol jedným z najdôležitejších oponentov pápežskej neomylnosti, vynikal ako rečník. Pápež chválil Strossmayerovu „pozoruhodne dobrú znalosť latinského jazyka“. Prejav, v ktorom obraňoval protestantizmus, vyvolal veľkú senzáciu. ... Po koncile Strossmayer udržiaval svoju opozíciu dlhšie než všetci ostatní biskupi a udržiaval kontakt s Johannom J. Ignazom von Dollingerom“, najvýznamnejším rímsko-katolíckym historikom v Nemecku. Jeho knihy vzbudzovali všeobecný rešpekt. Tak tomu bolo „až do októbra 1871. Vtedy von Dollingera a Reinkensa informoval, že zamýšľa poddať sa „prinajmenšom navonok“.“

Vyzývame rímsko-katolícku cirkev, aby dokázala, že Strossmayer na 1. vatikánskom koncile neprednášal a neprednášal proti neomylnosti pápeža. Ak by mali uspieť, protirečiť im bude ich vlastná encklopédia, pretože tá je v tejto téme jednoznačná. Vyzývame ďalej rímsku cirkev, aby publikovala všetky dokumenty tohto kontroverzného koncilu.

Mission To Catholics International, Inc

PO Box 19280

San Diego, CA 92159-0280

Začiatok prejavu biskupa Strossmayera

„Ctihodní otcovia a bratia: - Nie bez chvenia, no js vedomím slobodným a pokojným pred Bohom, ktorý žije a vidí ma, otváram svjoe ústa vo vašom strete v tomto vznešenom zhromaždení. Od doby, čo sedím s tuná medzi vami, som s pozornosťou sledoval prejavy, prednesené v hale, dúfajúc, že lúč svetla z výšin osvieti oči môjho chápania, a umožní mi odhlasovať kánony tohto svätého ekumenického koncilu s dokonalým poznaním prípadu.

Štúdium Starej a Novej Zmluvy

"Preniknutý pocitom zodpovednosti, ktorú odo mňa bude Boh vyžadovať, začal som s najvážnejšou pozornosťou študovať Starú i Novú Zmluvu, a žiadal som tieto ctihodné monumenty prady, aby mi zjavili, či svätý pontifik, ktorý tuná predsedá, je skutočne následníkom sv. Petra, zástupcom Ježiša Krista a neomylným doktorom cirkvi. Na vyriešenie tejto ťažkej otázky som bol nútený ignorovať súčasný stav vecí, a preniesť sa v mysli, s evanjelizačnou pochodňou v ruke, do dní, kedy neexistovali ultramontanizmus ani galicianizmus, a kedy cirkev mala za doktorov sv Pavla, sv. Petra, sv. Jakuba a sv. Jána – doktorov, ktorým nikto nemôže upierať božskú autoritu bez toho, aby spochybňoval to, čo svätá Biblia, ktorá je predo mnou, učí a čo prehlásil Trentský koncil ako pravidlo viery a morálky. Otvoril som potom tieto posvätné stránky. Nuž (odvážim sa to povedať?), nenašiel som nič blízke či vzdialené, čo by posväcovalo názor ultramontanistov. A navyše, na môj veľký údiv, nenašiel som v apoštolských dňoch žiadnu otázku pápeža, následníka sv. Petra, a zástupcu Ježiša Krista, o nič viac, než zmienku o Mohamedovi, ktorý v tom čase neexistoval. Vy, Monsignor Manning, poviete, že sa rúham, Vy, Monsignor Fie, že som šialený. Nie, Monsignori, nerúham sa a nie som šialený. Nuž, s prečítaním celej Novej Zmluvy vyhlasujem pred Bohom, s rukou vztiahnutou na tento veľký krucifix, že som v ňom nenašiel ani stopu po pápežstve, ako existuje teraz. Neodmietajte venovať mi svoju pozornosť, moji ctihodní bratia, a neospravedlňujte reptaním a prerušovaním tých, ktorí hovoria, podobne ako otec Hyacinthe, že tento koncil nie je ničím, ale že naše hlasy sú od začiatku diktované autoritou. Ak by tomu tak bolo, toto vznešené zhromaždenie, na ktoré sa upiera zrak celého sveta, by sa hanebne zdiskreditovalo. Ak má byť veľkolepé, musíme byť slobodní. Ďakujem Jeho Excelencii, Monsignorovi Dupanloupovi, a budem pokračovať.

Ježiš nedal Petrovi žiadne panstvo

„Čítajúc posvätné knihy s pozornosťou, ktorej mi Pán dožičil, nenašiel som jedinú kapitolu, jeden jediný verš, v ktorom by Ježiš Kristus dal sv. Petrovi panstvo nad apoštolmi, jeho spolupracovníkmi. Ak Šimon, Jonášov syn, bol tým, ako veríme, čím je Jeho Svätosť, Pius IX, dnes, nie je úžasné, že mu nepovedal: „Keď vystúpim k svojmu Otcovi, všetci by ste mali poslúchať Šimona Petra tak, ako poslúchate mňa. Stanovujem ho za svojho zástupcu na zemi.“

"Nielenže o tom Kristus mlčí, ale tak málo sa zaoberá určením hlavy cirkvi, že keď sľubuje svojim apoštolom súdenie dvanástich kmeňov Izraela (Mat. 19:28), sľubuje im 12 trónov, jeden pre každého, bez toho, aby vyjadril, že jeden z týchto trónov bude vyšší než ostatné – a ktorý by patril Petrovi. Iste, ak by si želal, aby to tak bolo, iste by to vyslovil. Aký záver dostávame z tejto vety? Logika nám vraví, že Kristus nechcel zo sv. Petra učiniť hlavu apoštolského kolégia. Keď Kristus poslal apoštolov dobyť svet, všetkým dal prísľub Svätého Ducha. Dovoľte mi zopakovať: Ak by chcel ustanoviť Petra svojim zástupcom, zveril by mu hlavné velenie nad svojou duchovnou armádou. Kristus – tak káže Sväté Písmo – zakázal Petrovi a jeho kolegom vládnuť alebo prevádzkovať panstvo, alebo mať autoritu nad vernými ako králi národov (sv. Lukáš 22:25). Ak bol sv. Peter zvolený za pápeža, Ježiš by sa tak nevyjadroval, ale v súlade s našou tradíciou, pápežstvo vo svojich rukách drží dva meče, symboli duchovnej a svetskej moci.

„Jedna vec ma veľmi prekvapila. Premýšľajúc nad tým, riekol som si: Ak by bol Peter zvolený pápežom, bolo by jeho kolegom umožnené poslať ho spolu so sv. Jánom do Samárie oznamovať evanjelium Syna Božieho? Čo myslíte, ctihodní bratia, ak by sme si v tento moment dovolili poslať Jeho Svätosť Pia IX. A Jeho Excelenciu Mons. Plantiera ku konštantinopolskému patriarchovi, aby sa zaviazal ukončiť východnú schizmu?

„No tuná je ešte dôležitejší fakt. Do Jeruzalema je zvolaný ekumenický koncil, aby rozhodol ohľadom otázok, ktoré verných rozdeľujú. Kto by tento koncil zvolával, ak by bol sv. Peter pápežom? Sv. Peter. No nič také sa neudialo. Apoštol asistoval pri koncile ako ostatní, ale nebol tým, kto tento koncil zvolával, ale sv. Jakub, a keď boli učinené rozhodnutia, boli v mene apoštolov, starších a bratov (Acts 15). Máme to tak v našej cirkvi? Čím viac skúmam, ctihodní bratia, tým viac som presvedčený, že v Písmach sa Jonášov syn neobjavuje ako popredný.

Pavol a apoštoli o pápežstve mlčia

„Nuž, kým my učíme, že cirkev je vybudovaná na sv. Petrovi, sv. Pavol (ktorého autorita sa nedá spochybňovať), vo svojom liste Efezanom 2:20 uvádza, že je vybudovaná na základe apoštolov a prorokov, so samotným Ježišom Kristom ako hlavným rohovým kameňom. A ten istý apoštol verí tak málo v nadradenosť sv. Petra, že otvorene haní tých, ktorí hovoria, My sme Pavlovi, My sme Apollovi (1. Korinťanom 1:12), ako tých, ktorí hovoria, My sme Petrovi. Ak by bol teda tento apoštol zástupcom Krista, sv. Pavol by si dával pozor, aby takto vehementne necenzuroval tých, ktorí patrili k jeho vlastným kolegom. Ten istý apoštol, vyratúvajúc úrady cirkvi, spomína apoštolov, evanjelistov, doktorov a pastorov. Má sa uveriť tomu, moji ctihodní bratia, že by sv. Pavol, veľký apoštol národov, zabudol na prvý z týchto úradov, pápežstvo, ak by bolo pápežstvo božskou inštitúciou? Zábudlivosť sa mi zdá tak nemožná, ako keby nemal historik tohto koncilu ani slovom spomenúť Jeho Svätosť, Pia IX. [Niekoľko hlasov – „Ticho, kacír, ticho!“] Utíšte sa, moji bratia, ešte som neskončil. Zakazujúc mi pokračovať, ukazujete svetu konanie zla skrze zapchávanie úst najbezvýznamnejšiemu členovi tohto zhromaždenia.

„Pokračujem. Apoštol Pavol sa nezmieňuje, v žiadnom zo svojich listov rôznym cirkvám, o Petrovom prvenstve. Ak by toto prvenstvo existovalo, ak, jedným slovom, cirkev mala zvrchovaného vodcu neomylného v učení, zabudol by sa o tom veľký apoštol národov zmieniť? Čo vravím? Napísal by na ohľadom tejto dôležitej témy dlhý list. Keď je stavba kresťanskej doktríny vztýčená, zabudlo by sa na základ, kľúč archy? Nuž, pokiaľ nechcete povedať, že cirkev apoštolov bola kacírska (čosi neželá a neodváži sa povedať nikto z nás), sme nútení priznať, že cirkev nebola nikdy krajšia, nikdy čistejšia, či nikdy svätejšia, než v dňoch, kedy nebol žiaden pápež. [Výkriky: „To nie je pravda, to nie je pravda.“] Nech Monsignor di Laval nehovorí 'Nie', keďže ak by sa niekto z vás, moji ctihodní bratia, odvážil myslieť, že cirkev, ktorá má dnes pápeža ako svoju hlavu je viac vo viere, čistejšia vo svojej morálke, než apoštolská cirkev, nech to otvorene povie do tváre univerza, pretože tento záver je centrom, z ktorého naše slová letia od pólu k pólu.

„Pokračujem. Ani v zápisoch sv. Pavla, sv. Jána či sv. Jakuba som nenašiel stopu či zárodok pápežskej moci. Sv. Lukáš, historik, misionárskeho úsilia apoštolov, ohľadom tejto dôležitej témy mlčí. Mlčanie týchto svätých mužov, ktorých zápisy sú časťou kánonu božsky inšpirovaných Písem, sa mi zdá ťaživé a nemožné, ak by bol Peter pápežom, a rovnako neodôvodnené, ako keby Thiers, píšuc dejiny Napoleona Bonaparte, vypustil titul „cisár“.

„Vidím pred sebou člena zhromaždenia, ktorý hovorí, ukazujúc na mňa svojím prstom, „Toto je schizmatický biskup, ktorý sa medzi nás dostal vo falošnom rúchu.' Nie, nie, moji ctihodní bratia, nevstúpil som do tohto vznešeného zhromaždenia ako zlodej oknom, ale dverami ako vy sami. Môj biskupský titul mi dáva k tomu právo, rovnako ako ma moje kresťanské vedomie núti hovoriť to, o čom verím, že je pravdivé.

„Čo ma najviac prekvapuje, a čo je navyše schopné demonštrácie, je mlčanie sv. Petra. Ak by bol apoštol tým, čo hlásame, že bol – to jest, zástupcom Ježiša Krista na zemi – iste by to dal najavo, ak by tro vedel – ako to, že ani raz nekonal ako pápež? Mohol tak učiniť na deň Letníc, keď predniesol svoju prvú kázeň, no neučinil tak, a ani v dvoch listoch určených cirkvi. Viete si predstaviť takého pápeža, moji ctihodní bratia, ak by bol sv. Peter pápežom? Nuž, ak chcete nástojiť na tom, že pápežom bol, prirodzeným následkom je, že musíte taktiež nástojiť na tom, že si tohto faktu nebol vedomý. Pýtam sa každého, kto má hlavu na rozmýšľanie a myseľ na reflexiu – sú tieto dva predpoklady možné?

„Aby som sa vrátil späť, hovorím – kým apoštol žil, cirkev nikdy nepremýšľala nad tým, že by mala mať pápeža, nástojiť na opaku znamená úplne ignorovať všetky posvätné písomnosti.

Peter v Ríme - „smiešna legenda“

„Ale nie je zo všetkých strán počuť: Nebol sv. Peter v Ríme? Nebol ukrižovaný dole hlavou? Nenachádzajú sa v tomto večnom meste kazateľne, z ktorých viedol omše? Moji ctihodní bratia, prítomnosť sv. Petra v Ríme spočíva len na tradícii, no ak by bol rímskym biskupom, ako z tohto episkopátu dokážete jeho nadradenosť? Scaliger, jeden z najučenejších ľudí, neváhal vysloviť, že episkopát a pobyt sv. Petra v Ríme by sa mal radiť k smiešnym legendám. [Opakované výkriky: „Umlčte ho, umlčte ho, nech odíde z kazateľne.“]

„Ctihodní bratia, som pripravený mlčať, ale nie je lepšie, v zhromaždení ako je naše, dokazovať všetky veci, ako prikazuje apoštol, a pevne sa pridržiavať toho, čo je dobré? Máme diktátora, pred ktorým sa musíme – dokonca i Jeho Svätosť, sám Pius IX. - utíšiť a skloniť naše hlavy. Týmto diktátorom je história. Nie je to ako legenda, ktorá sa dá pretvárať tak, ako hrnčiar pretvára svoju hlinu, ale ako diamant, ktorý ryje do skla, a čo sa nedá zrušiť. Doteraz som sa o ňu opieral, a ak som nenašiel žiadnu stopu po pápežstve v apoštolských dňoch, chyba je v nej, nie vo mne. Chcete ma postaviť do pozície obvineného z klamstva? Ak môžete, tak to urobte.

„Z pravej strany počujem niekoho vyjadrovať tieto slová - „Ty si Peter a na tejto skale vybudujem svoju cirkev.“ Zodpoviem teraz túto námietku, moji ctihodní bratia, ale než tak učiním, chcel by som vám predstaviť výsledky môjho historického skúmania.

Žiaden pápež v prvých 4. storočiach

„Nenájduc stopu po pápežstve v dňoch apoštolov, povedal som si – pokúsim sa hľadať v análoch cirkvi. Nuž, poviem to na rovinu – hľadal som pápeža počas prvých štyroch storočí, a nenašiel som ho. Nik z vás, dúfam, nebude spochybňovať vznešenú autoritu svätého biskupa z Hippa, vznešeného a požehnaného sv. Augustína. Tento zbožný doktor – česť a sláva katolíckej cirkvi – bol sekretárom na koncile v Melvie. V prehláseniach tohto vznešeného zhromaždenia sa nachádzajú tieto významné slová – 'Ktokoľvek sa bude odvolávať na tých spoza mora, nebude mu umožnené nikým v Afrike pristúpiť ku prijímaniu.' Biskupi Afriky tak málo brali ohľad na biskupa Ríma, že stíhali exkomunikáciou každého, sa uchýlil k odvolaniu. Tí istí biskupi, na šiestom kartágskom koncile, uskutočnenom za Aurelia, tamojšieho biskupa, písali Celestinovi, rímskemu biskupovi, aby ho varovali, aby neprijímal žiadosti biskupov, kňazov a klerikov z Afriky, a aby neposielal ďalších legátov alebo komisárov, a aby nezavádzal do cirkvi ľudskú pýchu.

„Že sa rímsky patriarcha od ranných čias snažil prisvojiť si celkovú autoritu, je evidentným faktom, ale je rovnako evidentné, že nemal nadradenosť, ktorú mu pripisujú ultramontanisti. Ak by ju mal, opovážili by sa biskupi Afriky – prvý medzi nimi sv. Augustín – zakazovať apely voči ich dekrétom k jeho najvyššiemu tribunálu? Priznávam bez obtiaží, že rímsky patriarcha zastáva prvé miesto. Jeden z Justinianových zákonov hovorí: 'Učiňme poradie, podľa definície štyroch koncilov, že svätý pápež starého Ríma bude prvý medzi biskupmi, a najvyšší arcibiskup Konštantinopolu, ktorý je novým Rímom, bude druhý.' 'Skloň sa teda pred zvrchovanosťou pápeža,' poviete mi. Nenáhlite sa tak rýchlo k tomuto záveru, moji ctihodní bratia, vzhľadom k tomu, že Justinianov zákon píše o „poradí patriarchálnych stolíc“. Prednosť je jedna vec, moc jurisdikcie vec iná. Napríklad, predpokladajúc, že zhromaždenie všetkých biskupov kráľovstva bude vo Florencii, prednosť bude daná prvenstvu Florencie, ako medzi východnými kresťanmi bude venovaná patrarchovi Konštantinopolu, v Anglicku arcibiskupovi z Canterbury. No ani prvý, ani druhý, ani tretí z jemu pridelenej pozície nemôže odvádzať jurisdikciu nad svojimi kolegami.

„Dôležitosť biskupov Ríma nepochádzala z božskej moci, ale z dôležitosti mesta, v ktorom sídlili. Monsignor Darboy (v Paríži) nie je v hodnosti nadradený arcibiskupovi z Avignonu; no napriek tomu mu Paríž prináša uznanie, ktoré by nemal, ak by mal svoj palác nie na brehu Seiny, ale na brehu Rýna. Čo platí v náboženskom poradí, platí i v občianskych a politických záležitostiach: rímsky prefekt nie je o nič viac prefektom, než prefekt v Pise, no občiansky a politicky je dôležitejší.

„Povedal som, že od prvých storočí rímsky patriarcha ašpiroval na univerzálnu vládu cirkvi. Nanešťastie ju takmer dosiahol, ale vo svojich nárokoch neuspel, pretože cisár Theodosius II. vydal zákon, podľa ktorého mal mať konštantinopolský patriarcha rovnakú autoritu ako patriarcha rímsky (Leg.cod. de sacr., etc.). Otcovia na koncile v Chalcedone uviedli biskupov nového a starého Ríma v rovnakom poradí vo všetkých záležitostiach i cirkevných (Can. 28). Šiesty kartágsky koncil všetkým biskupom zakazoval prisvojiť si titul vládcu biskupov, či najvyššieho biskupa. Čo sa týka tohto titulu univerzálneho biskupa, ktorý si neskôr pápeži prisvojili, sv. Gregor I., veriac, že jeho následníci nikdy nepomyslia na ozdobenie sa týmto titulom, napísal tieto pozoruhodné slová: 'Žiaden z mojich predchodcov nesúhlasil s prijatím tohto rúhavého označenia, pretože keď si patriarcha dá titul univerzálneho, diskredituje titul patriarchu. Nech kresťanov ani nenapadne túžiť po udelení si titulu, ktorý diskredituje ich bratov!'

Slová sv. Gregora sú namierené voči jeho kolegom v Konštantinopole, ktorí si nárokovali na prvenstvo v cirkvi. Pápež Pelagius II. nazýva Jána, konštantinopolského biskupa, ktorý si nárokoval na veľkňazstvo, 'bezbožným a rúhavým'. 'Nestarajte sa,' povedal, 'o titul univerzálnosti, ktorý si Ján nezákonne prisvojil. Nech si nik z patriarchov neprisvojuje toto rúhavé meno, pretože aké nešťastia nemáme očakávať, ak medzi kňazmi vyvstanú takéto elementy? Získajú to, čo im bolo predpovedané – Je kráľom synov pýchy' (Pelagius II, list 13). Nedokazujú tieto autority (a mohol by som pridať sto ďalších rovnakej hodnotey) s jasnosťou poludňajšieho slnka, že prví biskupi Ríma až v neskoršej dobe začali byť uznávaní ako univerzálni biskupi a hlavy cirkvi? A na druhej strane, kto nevie, že od roku 325, kedy sa uskutočnil Nicejský koncil, až do roku 580, roku druhého ekumenického koncilu v Konštantinopole, medzi viac než 1109 biskupmi, ktorí na rpvých šiestich všeobecných kocniloch asistovali, nebolo viac ako 19 západných biskupov? Kto nevie, že koncily boli zvolávné cisármi bez informovania, a niekedy proti vôli, rímskeho biskupa? - že Hosius, biskup Cordoby, predsedal prvému nicejskému koncilu a upravoval jeho kánony? Ten istý Hosius predsedal následne sardickému koncilu, vylúčiac legátov Julia, rímskeho biskupa.

"Ty si Peter"

„Nepoviem viac, moji ctihodní bratia, a dostávam sa k dôležitému argumentu – ktorý ste predtým spomenuli – k stanoveniu prvenstva rímskeho biskupa skalou (petra). Ak je to pravda, znamenalo by to koniec diskusie, no naši predkovia – a tí určite niečo vedeli – nezmýšľali rovnako ako my. Sv. Cyril vo svojej štvrtej knihe o Trojici hovorí: „Verím, že skalou musíme rozumieť neotrasiteľnú vieru apoštolov“. Sv. Hilarius, biskup z Poitiers, vo svojej druhej knihe o Trojici hovorí: „Skala (petra) je požehnaná a jediná skala viery vyjadrenej ústami sv. Petra“, a v šiestej knihe o Trojici hovorí: „Na tejto skale vyznania viery je vybudovaná cirkev.“ „Boh“, hovorí sv. Hieronymus v šiestej knihe k sv. Matúšovi, „založil svoju cirkev na tejto skale, a podľa tejto skaly bol pomenovaný apoštol Peter.“ Po ňom sv. Chrysostom hovorí vo svojej 53. homílii k sv. Matúšovi: „Na tejto skale vybudujem svoju cirkev – to jest, na viere vyznania.“ Nuž, aké bolo apoštolovo vyznanie? Tu je - „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Ambrosius, svätý arcibiskup Milána (ohľadom 2. kapitoly Efezanom), sv. Basil zo Seleukie a otcovia na chalcedonskom koncile učili presne to isté. Zo všetkých doktorov kresťanského staroveku zastáva sv. Augustín jedno z popredných miest v poznaní a svätosti. Vypočujte si teda, čo píše vo svojom druhom pojednaní k k 1. listu sv. Jána: „Čo znamenajú slová, Vybudujem svoju cirkev na skale? Na tejto viere, s ktorou vyslovil: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ V jeho pojednaní k sv. Jánovi nachádzame najvýznamnejšie vyjadrenie: „Na tejto skale, ktorú si vyznal, vybudujem svoju cirkev, keďže kristus bol skalou.“ Vznešený biskup veril tak málo, že cirkev bola vybudovaná na sv. Petrovi, že vo svojej 13. kázni ľudom povedal: „Ty si Peter, a na tejto skale (petra), ktorú si vyznal, na tejto skale, ktorú si spoznal, povediac, Ty si Kristus, Syn živého Boha, vybudujem svoju cirkev – na sebe, ktorý som Synom živého Boha, vybudujem ju na mne a nie mňa na tebe.“ Tak, ako zmýšľal sv. Augustín o tejto oslavovanej pasáži, bola mienka celého kresťanstva v tom čase.

„Aby som to teda zhrnul, konštatujem: (1) Že Ježiš dal svojim apoštolom rovnakú moc, akú dal sv. Petrovi. (2) Že apoštoli nikdy nepovažovali sv. Petra za zástupcu Ježiša Krista a neomylného doktora na zemi. (3) Že sv. Peter si o sebe nikdy nemyslel, že je pápež a ani tak nikdy nekonal. (4) Že koncili prvých štyroch storočí, hoci uznávali dôležitosť pozície, ktorú rímsky biskup zastával v cirkvi vzhľadom na mesto Rím, venovali mu prednosť úcty, nikdy moci či jurisdikcie. (5) Že svätí otcovia slávnu pasáž: „Ty si Peter, a na tejto skale založím svoju cirkev“, nikdy nechápali tak, že cirkev má byť vybudovaná na Petrovi (super Petrum) ale na skale (super petram), to jest, na vyznaní viery apoštola. Víťazne zakončím, s históriou, s úsudkom, s logikou a zmyslom, a s kresťanským svedomím, že Ježiš Kristus neudelil sv. Petrovi žiadnu nadradenosť, a že biskupi Ríma sa nestali zvrchovanými v cirkvi, ale len skrze skonfiškovanie – jedno po druhom – všetkých práv episkopátu. [Hlasy - „Mlč, opovážlivý protestant! Mlč!“]

"Nie, nie som opovážlivý protestant. História nie je ani katolícka, ani anglikánska, ani kalvínska, luteránska či arminiánska, ani schizmaticky grécka či ultramontanistická. Je, čím je – to jest, niečo silnejšie než všetky vyznania viery kánonov ekumenických koncilov. Píšte proti nej, ak sa opovážite, ale nemôžete ju zničiť, rovnako ako vzatím tehly z Kolosea ono nespadne. Ak som vyslovil niečo, čo história dokazuje ako lož, dokážte mi to históriou a v momente učiním čestné ospravedlnenie a uvidíte, že som nepovedal všetko, čo som mohol; a ak by ma v chráme sv. Petra čakala pohrebná hranica, nemal by som mlčať, a som zaviazaný pokračovať. Monsignor Dupanloup, vo svojich slávnych Poznámkach k tomuto Vatikánskemu koncilu uviedol, a odôvodnene, že ak vyhlásime Pia IX. neomylným, musíme nutne, a s prirodzenou logikou, byť zaviazaní k tvrdeniu, že neomylní boli taktiež jeho predchodcovia.

Pápežské omyly a protirečenia

„Nuž, ctihodní bratia, tuná história pozdvíha svoj hlas, aby nás uistila, že niektorí pápeži chybovali. Môžete voči tomu protestovať alebo to popierať, ako sa vám páči, ale dokážem to. Pápež Victor (192) najprv schvaľoval montanizmus, a potom ho odsúdil. Marcellinus (296-303) bol modlár. Vošiel do Vestinho chrámu a pálil kadilo na počesť bohyne. Poviete, že šlo o skutok slabosti, no odpovedám, zástupca Ježiša Krista radšej zomrie, než aby sa stal odpadlíkom. Liberius (358) súhlasil s odsúdením Athanasia, a vyznal arianizmus, aby bol Arius povolaný zo svojho exilu a znovuuvedený do svojho úradu. Honorius (625) sa hlásil k monotelitizmu: otec Gratry to dokázal demonštráciou. Gregor I (590-604) nazýva Antikristom každého, kto si prisvojí titul Univerzálneho Biskupa, napriek tomu Bonifác III. (607-608) donútil otcovražedného cisára Fokasa, aby mu tento titul udelil. Paschal II. (1099-1118) a Eugenius III. (1145-1153) autorizovali súboj; Julius II. (1509) a Pius IV. (1560) ho zakázali. Eugenius IV. (1431-39) schválil bazilejský koncil a reštitúciu kalicha českej cirkvi; Pius II. (1458) toto rozhodnutie zrušil. Hadrian II. (867-872) vyhlásil občianske manželstvá za platné, Pius VII. (1800-1823) ich odsúdil. Sixtus V. (1585-90) publikoval vydanie Biblie a bulou ju odporúčal čítať, Pius VII. jej čítanie odsúdil. Klement XIV. (1769-1774) zrušil rád jezuitov, povolený Pavlom III., a Pius VII. ho znovuobnovil.

„Prečo hľadať takéto dávne dôkazy?? Nezrušil náš svätý Otec, tu prítomný, vo svojej bule, ktorá uvádza pravidlá pre tento koncil, v prípade, že by zomrel počas jeho konania, všetko, čo v minulosti mohlo byť proti jeho rozhodnutiu, aj keď to môžem pochádzať z rozhodnutí jeho predchodcov? A iste, ak Pius IX. hovoril ex cathedra, nie je to vtedy, keď z hlbín svojej hrobky stanovuje svoju vôľu zvrchovaným v cirkvi. Ak by som mal vašim očiam predložiť protiklady pápežov v ich učeniach, vznešení bratia, nikdy by som neskončil.. Ak potom prehlásite neomylnosť akutálneho pápeža, musíte buď dokázať, čo je nemožné – že pápeži si navzájom nikdy neprotirečili – alebo inak musíte vyhlásiť, že Duch Svätý vám zjavil, že neomylnosť pápeža sa datuje len od roku 1870. Máte na to dosť odvahy?

„Možno sú ľudia ľahostajní a prehliadajú teologické otázky, ktorým nerozumejú, a v ktorých nevidia dôležitosť, ale nie sú ľahostajní k princípom, nie sú ľahostajní k faktom. Neklamte potom samých seba. Ak prehlásite dogmu o pápežskej neomylnosti, protestanti, naši nepriatelia, sa zabarikádujú v prielome, smelí s históriou na ich strane, kým my budeme mať proti nim len naše vlastné popretie. Čo im môžeme povedať, keď ukážu všetkých rímskych biskupov odo dní Lukáša po Jeho Svätosť Pia IX.? Ach! Ak by boli všetci ako Pius IX., potom by sme na celej čiare triumfovali, no beda, nie je to tak. [Výkriky „Ticho, ticho, dosť, dosť!“]

„Nekričte, Monsignori! Báť sa histórie znamená nechať sa pokoriť, a navyše, nech by ste ju zaplavili všetkými vodami Tiberu, nezrušíte jedinú stránku. Nechajte ma hovoriť a budem čo možno najstručnejší ohľadom najdôležitejšej témy. Pápež Vigilius (538) kúpil pápežstvo od Belisaria, veliteľa cisára Justiniana. Je pravdou, že svoj sľub porušil a nikdy zaň nezaplatil. Je toto kanonický spôsob získania tiary? Druhý chalcedonský koncil to formálne odsúdil. V jednom z jeho kánonov čítate, že „biskup, ktorý získa svoj episkopát za peniazmi, stráca ho a je degradovaný.“ Pápež Eugenius III. (IV. V originále) (1145) Vigilia napodobnil. Sv. Bernard, jasná hviezda svojej doby, pápeža karhá, hovoriac: „Môžeš mi v tomto vznešenom meste Rím ukázať niekoho, kto ťa prijme ako pápeža, ak by za to nedostal zlato alebo striebro?“

Moji ctihodní bratia, bude pápež, ktorý založí banku pri bránach chrámu, inšpirovaný Duchom Svätým? Bude mať nejaké právo neomylne cirkev vyučovať? Poznáte históriu Formosa príliš dobre na to, aby som ju tu pridával. Štefan XI. nechal jeho telo exhumovať, obliecť do pontifikálneho rúcha, odrezať prsty, ktorými dával požehnanie a vhodiť ho do Tiberu, prehlásiac ho za krivoprísažníka a nelegitímneho. Nato bol ľudom uväznený, otrávený a obesený. Pozrite sa, ako boli záležitosti prepracované – Romanus, Štefanov následník, a po ňom Ján X., rehabilitovali Formosovu pamiatku.

„Ale poviete, že sú to bájky nie história. Bájky! Choďte, Monsignori, do vatikánskej knižnice a prečítajte si Platinu, historika pápežstva, a Baroniove anály (A.D. 897). To sú fakty, ktoré, z úcty k Svätej Stolici, by sme mali chcieť ignorovať, ale keď sa má definovať dogma, ktorá môže vyprovokovať veľkú schizmu v našom strede, mala by láska, ktorú pociťujeme k našej ctihodnej matke cirkvi, katolíckej, apoštolskej a rímskej, prikazovať mlčanie?

Pápežské hriechy a excesy

Pokračujem. Kardinál Baronius, hovoriac o pápežskom dvore, uvádza (venujte pozornosť, moji ctihodní bratia, týmto slovám): „Ako vyzerala rímska cirkev v tých dňoch? Ako hanebne! V Ríme vládli len všemocné kurtizány! Tie rozdávali, vymieňali a odoberali biskupské úrady, a i keď je to hrozné vysloviť, usádzali svojich milencov, falošných pápežov, na trón sv. Petra (Baronius, A.D. 912). Odpoviete – To boli falošní pápeži, nie praví, nech je tak, ale v tom prípade, ak rímsku stolicu 50 rokov okupovali anti-pápeži, ako sa vyrovnáte s líniou pontifikálneho následníctva? Bola cirkev schopná, prinajmenšom po poldruha storočia, pokračovať bez hlavy, nemajúc správcu?

„Pozrite: Najväčší počet týchto anti-pápežov sa objavuje v genealogickom strome pápežstva, a musí ísť o túto absurdnosť, ktorú Baronius popisuje, pretože Genebrardo, veľký pochlebovač pápežov, sa vo svojich Kronikách (A.D. 901) odvážil napísať: „Toto storočie je nešťastné, keďže po takmer 150 rokov pápeži odpadli od všetkých cností svojich predchodcov, a stali sa skôr apostátmi než apoštolmi.“ Chápem, ako sa musel slávny Baronius červenať, keď písal o skutkoch týchto rímskych biskupov. Píšuc o Jánovi XI. (931), synovi pápeža Sergia a Marozie, vo svojich análoch uviedol tieto slová – Svätá cirkev, to jest, rímska cirkev, bola hanebne pošliapaná monštrom.' Ján XII. (956), zvolený za pápeža vo veku 18 rokov prostredníctvom vplyvu kurtizán, nebol o nič lepší než jeho predchodca.

„Trápi ma takéto vírenie špiny, moji ctihodní bratia. Mlčím o Alexandrovi VI., otcovi a milencovi Lukrécie, odvraciam sa od Jána XXII. (1319), ktorý popieral nesmrteľnosť duše a ktorý bol zosadený svätým ekumenickým koncilom v Constance. Niektorí budú tvrdiť, že tento koncil bol iba súkromný, nech je tak, ale ak mu odmietnete autoritu, následne musíte logicky tvrdiť, že nominácia Martina V. (1417) bola nelegálna. Čo sa potom stane s pápežským nasledovníctvom? Dokážete nájsť jeho líniu?

„Nehovorím o schizmáchj, ktoré cirkev zneuctili. V tých nešťastných dňoch bola rímska stolica okupovaná dvoma rivalmi, a niekedy dokonca troma. Ktorý z nich bol pravým pápežom? Zhrnúc ešte raz, opäť hovorím, ak vyhlásite neomylnosť súčasného biskupa Ríma, musíte taktiež vyhlásiť neomylnosť všetkých predchádzajúcich, bez vylúčenia jedného z nich. Môžete ale tak učiniť, keď história s jasnosťou rovnajúcou sa jasnosti slnka uvádza, že pápeži sa vo svojom učení mýlili? Môžete tak učiniť a tvrdiť, že lakomí, krvismilní, vražední, svätokupeckí pápeži boli zástupcami Ježiša Krista? Och, ctihodní bratia! Tvrdiť niečo tak ohavné by bolo zradou Krista väčšou než bola zrada Judášova. Bolo by to vhodením špiny do Jeho tváre. [Výkriky „Dolu z kazateľne, rýchlo, umlčte heretika!“]

Návrat k božsky inšpirovaným Svätým Písmam

"Moji ctihodní bratia, kričíte – ale nebolo by dôstojnejšie zvážiť môje zdôvodnenie a moje dôkazy v úvahe vo svätyni? Verte mi, história nemôže byť prekrútená, existuje a po celú večnosť bude energicky protestovať proti dogme pápežskej neomylnosti. Môžete ju jednohlasne prehlásiť, no jeden hlas bude chýbať – môj! Monsignori, hľadí na nás Pravý a Verný, očakávajúc od nás liek na nespočetné zlá, ktoré cirkev zneucťujú: oklamete ich vo svojich nádejách? Aká bude naša zodpovednosť pred Bohom, ak nevyužijeme túto slávnostnú príležitosť, ktorú nám dal Boh, na uzdravenie pravej viery? Využijme ju, moji bratia, vyzbrojme sa svätou odvahou, snažme sa vášnivo a veľkodušne, obráťme sa k učeniam apoštolov, keďže bez toho máme iba omyly, temnotu a falošné tradície. Majme výhodu nášho rozumu a našej inteligencie, aby sme apoštolov a prorokov pokladali za našich jediných neomylných pánov s odkazom na otázku otázok: „Čo musím vykonať, aby som bol spasený?“ Keď sme sa tak rozhodli, položíme základ nášho dogmatického systému pevný a nemenný na skale, večnej a neporušiteľnej, božsky inšpirovaných svätých Písem. Plní smelosti predstúpime pred svet a ako apoštol Pavol v prítomnosti voľnomyšlienkárov, nebudeme „poznať nikoho iného než Ježiša Krista, toho ukrižovaného“. Budeme víťazit skrze kázanie „bláznovstva Kríža“, tak ako Pavol zvíťazil nad učencami Grécka a Ríma; a rímska cirkev bude mať svoj slávny '89 [Výkriky: „Dolu! Von s protestantom, kalvinistom, zradcom cirkvi.'] Váš krik, Monsignori, ma nezastraší. Ak sú moje slová horúce, moja hlava je chladná. Nie som Lutherov, ani Kalvínov, ani Pavlov, ani Apollov, ale Kristov [Ďalšie výkriky: „Anatema, anatema voči apostátovi.']

„Anatema? Monsignori, anatema? Viete dobre, že neprotestujete proti mne, ale proti svätým apoštolom, pod ochranu ktorých by som chcel, aby tento Koncil cirkev umiestnil. Ach! ak by vyšli vo svojich rúchach zo svojich hrobov, rozprávali by iným jazykom než ja? Čo by ste im povedali, keď vo svojich zápisoch vám hovoria, že pápežstvo sa odchýlilo od evanjelia Syna Božieho, ktoré hlásali a potvrdzovali veľkodušným spôsobom svojou krvou? Opovážili by ste sa im povedať – preferujeme učenie našich vlastných pápežov, nášho Bellarmina, nášho Ignatia Loyolu pred vaším? Nie, nie! tisíckrát nie! pokiaľ si nezakryjete uši, aby ste nepočuli, nezavriete oči, aby ste nevideli, neotupili svoju myseľ, aby ste nerozumeli. Ach! ak by Ten, ktorý vládne na výsostiach, nás chcel potrestať, ak by Jeho ruka mala na nás dopadnúť s ťažkosťou, ako dopadla na faraóna, Nepotrebuje umožniť Garibaldiho vojakom, aby nás vyhnali z večného mesta. Dovolí im iba, aby z Pia IX spravili boha, ako sme spravili bohyňu s požehnanej Panny. Zastavte, zastavte, ctihodní bratia, v ohavnom a absurdnom svahu, na ktorom sa nachádzate. Zachráňte cirkev pred stroskotaním, ktoré jej hrozí, žiadajúc jedine zo svätých Písem vládu viery, v ktorú by sme mali veriť a hlásať. Prehovoril som: Nech mi Boh pomáha!“

Koniec.

Slovenský preklad © 2008 pastor Frederick Forkrist a Zjednotená Jahveho Cirkev na Slovensku.

Navštívte našu oficiálnu stránku: www.ucoy.org

24-hodinová Internet TV: www.mogulus.com/ucoy

UCOY v slovenskom jazyku: http://ucoy.blogspot.com