O Amišoch, modernej dobe a návrate k zdravému rozumu

Frederick Forkrist

Nedávno sa mi dostalo cti opäť byť nazvaný spiatočníckym, pokrok odmietajúcim kresťanom, a to len preto, že v diskusii o modernej spoločnosti a slobode som si dovolil poukázať na americké komunity Amišov ako na príklad skutočne slobodných ľudí v dnešnej pretechnizovanej, uponáhľanej spoločnosti.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že by sme si teraz mali nasadiť čierne klobúky (chlapi), ženy hodiť šaty z 19. storočia pekne čosi nad členky v štýle niekdajších amerických puritánov. Ale keď premýšľam nad mnohými záležitosťami moderného človeka v protiklade k dobám minulým, skutočne sú títo „spiatočníci“, tieto „kuriozity“ 21. storočia oveľa, oveľa slobodnejší, než sme my.

Napriek tomu, že človek chce hľadieť do budúcnosti s jasnou tvárou, úsmevom voči očakávaným radostným zajtrajškom, predsa len, zo štúdia dávnych civilizácií sa dá ľahko vypozorovať model vzostupu a pádu. A nikto ma nepresvedčí, že nás čaká šťastná budúcnosť, bez problémov, kde sa nebudeme musieť o nič starať, a budú nám do úst padať pečené holuby. To už tu raz taká ideológia bola....našťastie, okrem pár zaslepených ideológov je vo veľkej miere na takmer vyhynutá. Nie, priatelia, myslím, že budúcnosť, ktorá nás čaká, vôbec ružová nebude. A ono je vlastne úplne jedno, či je naším osudom byť nedobrovoľnými účastníkmi nejakej globálnej katastrofy, či už výbuchu supervulkánu Yellowstone, pádu asteroidu, svetovej vojny, alebo či sa staneme rovnako nedobrovoľnými obyvateľmi koncentračného tábora Zem.

V čom sme vlastne modernejší než naši predkovia? Internetom? Autami? Plazmovou televízou, vesmírnymi letmi? Iste, a sme radi, že si takto dokážeme život uľahčiť, spríjemniť či jeho kvalitu nejako zlepšiť. Ale naše potreby sú stále rovnaké. Rovnako ako naši predkovia spred nami – i my potrebujeme jesť, spať či cítiť „teplo domova“. Na tom nezmení nič ani najmodernejšia technika. No na rozdiel od našich – podľa niektorých mudrlantov „zaostalých“ - predkov, a trebárs i spomínaných Amišov v USA, len máloktorý z dnešných mladých ľudí by si v prípade nejakej spomínanej katastrofy vedel zaobstarať potravu (ak nemáme na mysli kradnutie u iných), máloktorý z nás si vie svojpomocne opraviť základné veci, zhotoviť odev, či len tak sa prejsť po lese a vedieť, ktoré rastliny či huby sú vhodné na konzumáciu. Koľkí z nás si vedia pripraviť aspoň primitívny prístrešok? A koľkých by nielen prekvapil, ale priam zaskočil taký niekoľko dní trvajúci výpadok elektrického prúdu? Či nedostatok pitnej vody? Berieme veci ako samozrejmosť, ale základné veci, potrebné pre prežitie – a tým nemyslím prežitie a lá jaskynný človek pred niekoľkými tisíckami rokov – takými samozrejmosťami nie sú.

Veru tak, priatelia, niet bezútešne zotročenejších ľudí, než sú tí, ktorí si klamlivo nahovárajú, že slobodnými sú. Vraví sa, že šťastie praje pripraveným. Pokiaľ ide o mňa, vcelku Amišom ich životný štýl závidím. A to nielen pre ich sebestačnosť, ale hlavne pre pokoj v duši. Lebo dojem, že by nám tento pokoj do duše vnášali peniaze, ktoré sa v strese a náhlivosti snažíme zarábať, určite nemám.