DANIEL PROROKOVAL O RÍMSKO-KATOLÍCKEJ CIRKVI

Clifton A. Emahiser

Toto nie je pojednanie odsudzujúce niekoho, kto sa narodil a vyrastal v katolicizme. Hneď na začiatku chcem povedať, že niektorí z katolíkov, ktorých som poznal, sú jedni z najpracovitejších, najmorálnejších a najčestnejších ľudí, akých som stretol. Nielen to, ale existuje i pár rímskych katolíkov, ktorí odhalili veľké „židovské“ sprisahanie, ako bol William Guy Carr, Charles E. Coughlin a ďalší konzervatívni katolíci, ktorí sa nebáli prehovoriť a postaviť sa za spravodlivosť, a voči ktorým mám najväčší rešpekt. Nie je to ani elaborát na ospravedlňovanie protestantizmu, pretože protestantizmus nie je nič viac než neohriaty katolicizmus. Na tieto náboženské systémy nazerám ako na stupne, ktorými sme prešli pri našom zaslúženom izraelskom treste 7-ich časov, teda 2520 rokov od zajatia v Asýrii. Táto téma je stručným pokusom určiť, ako sme sa dostali tam, kde teraz sme.

Daniel prorokoval v Danielovi 7:24-25: “ 24 A pokiaľ ide o desať rohov, z tohto kráľovstva povstane desať kráľov, a po nich povstane ešte iný a sám sa bude líšiť od prvých a poníži troch kráľov. 25 A bude hovoriť dokonca slová proti Najvyššiemu a bude stále bojovať proti svätým Najvyššieho. A bude mať v úmysle zmeniť časy a zákon, a budú mu vydaní do ruky na čas a časy a pol času.”

Všimnete si, že táto zemská moc mala trvať „čas a časy a pol času“. „Čas“ v Písme je 360 rokov, takže dohromady to predstavuje 360+720+180 čiže 1260 years, nie 3 a pol kalendárneho roka, ako tvrdia poniektorí. Keďže toto časové obdobia presahuje dobu života človeka, nehovorí sa tu o jednom človeku, ale o viacerých kľúčových ľuďoch..

Dve ďalšie nápovedy v tejto pasáži sú: „poníži troch kráľov“ ... „a bude mať v úmysle zmeniť časy a zákon“. V celej histórii od Daniela existuje iba jeden človek, na ktorého sa hodí toto označenie, a tým je Justinián I, cisár východorímskej ríše. Budem teraz citovať z The World Book Encyclopedia , zväzok 11, strana 168 to get further insight on this subject:

„JUSTINIÁN I , (A.D. 482-565) bol od roku A.D. 527 do svojej smrti byzantským (východorímskym) cisárom. Zjednotil rímske zákony do jedného zákonníka Corpus Juris Civilis (Systém občianskeho práva). Tento zákonník, známy i ako Justiniánov zákonník, je dnes základom právnych systémov mnohcýh národov ... Justinián bol nazývaný Veľkým. Od barbarov znovu získal mnoho častí niekdajšieho západorímskeho impéria. Budoval pevnosti, prístavy, kláštory a slávny chrám Sv. Sofie v dnešnom tureckom Istanbule.

„Justinián sa narodil v časti Macedónie (dnešná časť Juhoslávie). Jeho strýko, Justín I, ho v roku 527 učinil spoluvládcom. Justín zomrel o pár mesiacov neskôr a Justinián sa stál jediným cisárom. Počas Justiniánovej vlády sa jeho politiku snažila ovplyvňovať jeho žena Theodora ... Justinián bol ortodoxným kresťanom a snažil sa zjednotiť svoju ríšu pod jednu kresťanskú vieru. Prenasledoval kresťanských heretikov (tých, ktorí oponovali cirkevným učeniam), Židov a pohanov (nekresťanov). V roku 529 nechal zavrieť školy filozófie v gréckych Aténach, pretože mal dojem, že vyučujú pohanské náuky.

„Začiatkom 30. rokov 6. storočia sa Justinián pustil do série vojen proti Vandalom , Ostrogótom a Vizigótom , ktorí si v 5. storočí podrobili väčšinu západorímskej ríše. V polovici 6. storočia sa jeho armády zmocnili severnej Afriky, Itálie a častí Španielska...“ Justinián skutočne „zmenil časy a zákon“ a „ponížil troch kráľov“.

Z poznámky číslo 22 Williama Fincka ku Comparetovej 9. prednáške týkajúcej sa Knihy Zjavenia : „Daniel v 7:23 popisuje Rím. Justinián bol jedenástym cisárom východnej ríše v Konštantinopole (7:24) a znovudobyl pre Východ časti západného impéria, ktoré padli do rúk germánskych kmeňov v Itálii, Španielsku a severnej Afrike (taktiež Dan. 7:24). Justinián kodifikoval rímsky zákon, Codex Justinianus, dokončený v roku 529 A .D., ktorý bol hlavným právnym textom celej stredovekej Európy (s výnimkou Anglicka) a ktorý dodnes ovplyvňuje európske zákony (Dan. 7:25). Justinián ako prvý ustanovil pozemskú moc pápežstva a neskorší pápež, Gregor XIII nám dal Gregoriánsky kalendár (7:25). Daniel, nie Ján, datuje druhú šelmu na 1260 rokov, ‘čas, časy a pol času' Daniela 7:25.“

V roku 508 bol Arthur, kráľ Anglicka, zvolený britským monarchom. Rímska stolica sa v tom období nachádzala v nezvyčajných pomeroch. Symmachus, konvertita z pohanstva, sa krvilačnosťou zmocnil pápežského trónu a vládol do roku A.D. 514. Bol velebený ako následný, či druhý, sv. Peter. Jeho pochlebovači začali tvrdiť, že bol formálne stanovený ako sudca na mieste Božom, a spoluvládca s Najvyšším. Vo všetkých častiach ríše existovali silné pápežské skupiny, podporované rovnako Východom i Západom. V roku 508, hlavné mesto Východorímskej ríše zachvátila občianska vojna, ktorú Gibbon zaznamenáva v rokoch 508-518, hovoriac o otrase v Konštantinopli ( Decline And Fall , zv. 4, s. 526.)

Okolo roku 508, sa pohanstvo a rímska“cirkev” zlúčila a stala sa katolíckou, získala moc a začala úspešný boj proti občianskym autoritám ríše a „cirkvi“ Východu, ktorá sa pridržiavala doktríny monofyzicizmu. Výsledkom bolo vyhladenie okolo 65 tisíc tzv. heretikov. Medzi podporovateľmi pohanstva bol Clovis, no zanedlho sa podrobil katolíckej viere a stal sa jej šampiónom. To bola prípravná fáza na ustanovenie pápežstva, čo bola oddelená a nasledujúca udalosť, ku ktorej nás vedie prorocké rozprávanie::

Malému rohu, ktorý mal oči ako oči človeka [Dan. 7:8], netrvalo dlho, aby zistil, že sa otvára cesta pre jeho postup a vyvýšenie. Od roku 508 bol jeho postup k univerzálnej nadvláde bez obdoby. V roku 533 sa Justinián vybral do náročnej vojny proti Vandalom. Týmto si chcel zabezpečiť vplyv rímskeho biskupa, ktorý získal vážnu pozíciu vo veľkej časti kresťanstva. Aby to dosiahol, sám Justinián vytvoril precedens voči rímskej stolici, učniac ju hlavou celej cirkvi v impériu. Justinián v liste z 25. marca 533 oznámil mnohé pocty pre tzv. „apoštolskú stolicu“. Odpovedajúc v roku 534, pápež komentoval, že medzi mnohými Justiniánovými cnosťami „svieti jedna ako hviezda“ – pretože jeho úcta k „apoštolskej stolici“, ktorej sa Justinián podrobil a pod ktorou zjednotil všetky „cirkvi“ ako k skutočne „hlave všetkých“. „Novella“ Justiniánovho zákonníka podávajú nepopierateľný dôkaz autentickosti svojho názvu. 131. bod kapitoly 2 hlása: „Rozhodujeme preto, že najsvätejší pápež staršieho Ríma je prvým z kňazstva, a že najpožehnanejší arcibiskup Konštantinopolu, nového Ríma, zaujíma druhé miesto po svätej „apoštolskej stolici“ staršieho Ríma.“

Rímska stolica pokračovala vo svojom zápase za autentickosť Justiniánovho dekrétu, no jeho predpisy sa nedali plne uskutočniť, pretože Rím a Itália boli pod nadvládou Ostrogótov, ktorí boli Ariánmi, vo viere silne proti náboženstvu Justiniána a pápeža. Kvôli tomu, aby mohol pápež uplatňovať svoju moc, bolo rozhodnuté, že Ostrogóti musia byť z Ríma vytlačení. Na dosiahnutie tohto cieľa bola v roku 534 rozpútaná italská vojna. Vojvodcom ťaženia bol osvedčený Belisarius. Priblížiac sa k Rímu, niektoré gótske mestá sa pridali k armádam katolíckeho cisára. Kvôli tomu sa Góti rozhodli pozdržať svoju ofenzívu do jary, umožniac tak Belisariovi bezproblémový vstup do Ríma, kde sa mu dostalo veľkolepého prijatia 10. decembra 536.

No boj s Gótmi neskončil. Pozbierajúc svoje sily sa títo v marci 537 rozhodli získať mesto obliehaním. Kvôli obavám ľudu zo zrady bol niekoľko senátorov, vrátane pápeža Sylveria, poslaných – kvôli podozreniu zo zrady, do exilu a cisár nariadil duchovenstvu zvoliť nového biskupa. Po slávnostnom vzývaní Svätého Ducha, hovorí Gibbon, zvolili diakona Vigilia, ktorý si úplatkom 200 libier zlata, zakúpil túto poctu.

Zhromaždiac sa pri Ríme kvôli obliehaniu, počty Ostrogótov sa znižovali pod častými ťažkými a krvavými bojmi po obdobie 1 roku a 9 dní trvania obliehania, čo znamenalo zničenie takmer celého ostrogótskeho národa. Počas marca 538, počas hrozby z iných oblastí, zanechali obliehania, spálili stany a v zmätku odtiahli v počte akurát postačujúcom na ich identifikovanie ako národa.

Gótsky roh (posledný z troch) bol takto ponížený pred malým rohom Daniela 7. Teraz už nič pápežovi nestálo v ceste uplatňovať moc, zverenú mu Justiniánom päť rokov predtým. Proroctvo Daniela 7:24-26 bolo naplnené, spúšťajúc 1260 rokov, kedy moc Pápeža (666) pokračovala ako navyššia, ako zvrchovaná. Ku koncu 6. storočia Ján Konštantinopolský odmietol rímsku nadvládu a privlastnil si pre seba titul katolíckeho biskupa. Hneď na to Gregor Veľký rozhorčene Jána odsúdil, označiac ho za „Antikrista“. V roku 606, sa Fokas pridal na stranu rímskeho biskupa. [Predchádzajúcich šesť odstavcov o dejinách tohto obdobia som prevzal z knihy Uriaha Smitha Daniel and the Revelation , vydanej v roku 1897. Kiež by bolo naším cieľom byť tak usilovným bádateľom histórie, ako bol on!]

Fakt, že úrad pápeža reprezentuje číslo 666, je evidentný z pohľadu na jeho mitru (na kópii fotografie, ktorú mám, jasne vidno tieto tri slová umiestnené pod sebou. Navrchu je „VICARIVS“; stredný riadok „FILII“ a na spodnom riadku „DEI“). William Finck uvádza: „Tu, s porozumením frázy Vicarivs Filii Dei , nemalo by viac byť diskusie ohľadom identity druhej šelmy [zo Zjavenia. 13], a to z nasledujúcich dôvodov:

• Je to titul, ku ktorému sa hlásili a ktorý používali samotní pápeži.

• Je v latinčine, oficiálnom jazyku katolíckej „cirkvi“, v jazyku, ktorý väčšina pápežov ovládala a sústavne používala.

• Súčet jej písmen v rímskom (latinskom) číslovaní je zhodný s číslom, daným nám na rozoznanie tejto šelmy, v Zjavení 13:18, teda „šesťstošesťdesiatšesť“.

• Zatiaľčo existovalo mnoho pokusov identifikovať „666“ tejto pasáže ako ľudí, kráľovstvá a rôzne entity, žiadna nie je tak jasná a úplná ako táto. Pápežstvo, každý pápež v poradí, je jasne druhou šelmou Zjavenia 13.

Z knihy Study in Daniel autora Howarda B. Randa, s. 182 a 183: „Objaviac identitu štyroch šeliem, všimnime si význam malého rohu, ktorý videl Daniel rásť spomedzi desiatich rohov štvrtej šelmy. Desať rohov predstavovalo rozdelenie v rímskej ríši:

„Malý roh, ktorý vyrástol spomedzi desiatich, ktorý bol odlišný od nich a ponížil tri, nie je nikto iný ako Justinián na čele východnej (rímskej) ríše v Konštantinopole. História odhaľuje, že pokoril tri z desiatich kráľovstiev, ktoré boli založené v rímskej ríši po páde imperiálneho Ríma. Boli to Vandali , ktorých kráľovstvo ležalo v severnej Afrike, Ostrogóti , ktorí založili svoje kráľovstvo v Itálii a alemanské [sic v izigótske ] kráľovstvo ... V očiach a ústach, ktoré sa v tomto malom rohu objavujú, máme novú moc spojenú s vládou malého rohu. Naozaj, táto moc sa stala očami a ústami občianskych a ekonomických aktivít vlády reprezentovanej v malom rohu. Justinián, ako hlava civilnej vlády, a pápež, ako hlava Cirkvi, zjednotili svoje záujmy a Cirkev a Štát sa stali jedno. Pápež sa nakoniec stal rozhodujúcim predstaviteľom Cirkvi i Štátu a vládol ako veľký politicko-cirkevný vladár. Človek musí iba prečítať vyjadrenia niekdajších pápežov, aby rozoznal naplnenie o hovorení „slov proti Najvyššiemu“ ako prorokoval Daniel.“ [zdôraznenie – Clifton Emahiser] Rand si zrejme ohľadom „Alemánov“ (čo je výraz niekedy používaný na označenie všetkých germánskych kmeňov) splietol Justiniána I s cisárom Juliánom, pozri Ency. Britannica 9. vydanie., zv. 1, strana 422, heslo „Alemanni“.

KATOLICIZMUS SA SÁM DOKAZUJE AKO FALOŠNÝ

Opäť z Daniela, „malý roh“ Daniela 8:9 bol Mohammed. Iný „malý roh“ v Danielovi 7:8 reprezentoval pápežstvo. Mohammed, polovičný žid, zakladateľ islamu, sa narodil v Mekke 20. augusta 570 AD. Vo veku 40 rokov údajne obdržal zjavenie od Gabriela a vytvoril hybridné náboženstvo. Získajúc priaznivcov a armádu, zanedlho pokoril celú Arábiu a vyzval Perziu, Abesíniu a Konštantinopol, aby jeho náboženstvo prijali za svoje, no zomrel pred ťažením do Malej Ázie a na rímsku ríšu. Po jeho smrti jeho fanatickí nasledovníci vyvíjali nátlak na Egypt, Palestínu, Perziu a Sýriu a o 50 rokov sa presunuli do severnej Afriky a Španielska, dávajúc pokoreným ultimátom konvertovania alebo smrť, pri ťažení znásilňujúc ženy. Po prechode do Španielska zlomili v roku 711 vládu Vizigótov, privádzajúc so sebou Berberov z Afriky, ich centrom vlády sa stala Cordoba. V španielskej histórii sa termín „Maur“ používa ako synonymum pre výraz „Arab“ alebo „Saracén“. Maurské sily neskôr napadli Francúzsko, no boli porazené v roku 732 pri Tours Charlesom Martelom (Karol Martel), čo predstavovalo hlavný bod zvratu v dejinách.

Postup mohamedánov na sver pokračoval až na vzdialenosť tisíc míľ od Gibraltaru, a ka by neboli zastavení, Polmesiac by sa určite šíril k hraniciam Poľska a škótskych vysočín. Rozvážny Gibbon sa domnieva, že Korán by bol používaný ako hlavná učebnica na University of Oxford.

Osud mal iný plán. Bojová sekera, Charles (zvaný „kladivo“) Martel, neumožnil ďalší postup Maurov. Frankský bojovník bol zocelený 25 rokmi služby. S veľkým nebezpečenstvom hroziacim kráľovstvu Charlesovou taktikou bolo nechať sa arabský prúd rozplýnuť, predtým ako sa mu postaví do cesty. Európa tu stála proti Ázii a Afrike, Kríž proti Polmesiacu, Kristus proti Mohammedovi. 6 dní sa zdalo, že víťazstvo pripadne islamu, no na siedmy deň zúriví Germáni povstali so svojimi bojovými sekerami pred ľahšie odenými vojakmi z juhu. Za úsvitu Európa zvíťazila, pretože Abdalrahman bol zabitý. V zmätku temnoti maurskí bojovníci stáli proti sebe až do úsvitu, keď pár prežijúcich ustúpilo na juh.

Človek by si pomyslel, že sa Charlesovi Martelovi dostalo najvyšších pôct, aké môže kresťanský svet udeliť! No po víťazstve došlo k pravému opaku. Martel bol kvôli zabezpečeniu svojej armády nútený zhabať poklady niekoľkých kostolov a nevďačné duchovenstvo mu to nikdy neodpustilo, ale odsúdilo ho na pekelný oheň. Pokiaľ šlo o cirkev, hrdina z Poitiers sa mohol škvariť v plameni očistca. [Prevzaté čiastočne z Cyclopadia of Universal History , autor John Clark Ridpath, zväzok II, strany 150-152.]

To by malo bezpochyby demonštrovať, že rímsko-katolícka cirkev nemá žiadu úctu k rasovej čistote, ako je učená v Písme, a jej univerzalistický postoj posielania misionárov do pohanských krajín ako je Mexikov či srdce Afriky, nie je inšpirovaný Jahvem! To isté platí o protestantizme. Rímsko-katolícka cirkev z doby Justiniána I je veľmi vzdialená cirkvi, ktorú poznal Pavol,, to sa nedá ani porovnať! Mnohí z tých, ktorí nezahynuli v rímsko-katolíckych prenasledovaniach od Nera po Diokleciána, utiekli do hôr severnej Itálie a boli nazývaní Vaudois (ľud údolí). Pôvodne boli nazývaní „Vallenses“, V v latinskom jazyku predstavujúc „U“ a v stredoveku pridaným k abecede „W“, predstavujúce naše „vv“ či „uu“ a jedno z „l“ zmeneným na „d“ sa z tohto mena stalo „Waldenses“, pričom jeho význam bol stále „ľud údolí“, a nikdy, vôbec nikdy, nemal tento výraz nič do činenia s menom Petra Walda (Peter Waldo).

Clifton A. Emahiser's Teaching Ministries
1012 N. Vine Street, Fostoria, Ohio 44830
Phone (419)435-2836, Fax (419)435-7571
E-mail caemahiser@sbcglobal.net

Predpokladajme, že sme Izrael, v čom je rozdiel?

Bertrand L. Comparet

Čo by ste mi povedali, ak by ste vedeli, že som objavil, že som dedičom rozsiahleho majetku, veľkého bohatstva, moci a zodpovednosti, a namiesto radovania sa nad veľkolepými privilégiami a vrhnutia sa do práce by som jednoducho povedal: „Nuž, no a čo, ak som dedičom, čo to mení na veci?“ Viem, čo by ste si pomysleli, hoci by ste to nevyslovili.

Avšak keď dokazujeme z Biblie, z histórie a archeológie, že anglo-saský a jemu príbuzný ľud sú modernými potomkami Domu Izraelovho, ktorému Boh prísahou prisľúbil mnohé privilégiá a požehnania, mnohí napriek tomu povedia – „v čom je rozdiel?“.

Títo ľudia chcú iba osobnú spásu. Človek, ktorý má požehnanie osobnej spásy, je príjemcom zázračného Božieho daru v Ježišovi Kristovi. No to ho neoprávňuje k opovrhovaniu a odmietnutiu iného Bohom daného práva prvorodenéoh – práva prvorodeného rasy .

Biblia, tak, ako bola daná Bohom, je úplná a kompletná. Stojí a padá ako jeden kus. Vyhlasuje kompletný Boží zámer a činí tak takmer v celej knihe. Inak by mnoho z nej nebolo napísané. Nie je dané človeku, aby listoval v Knihe a vyberal si, rozhodujúc, čo bude akceptovať a o zvyšku povedať „v čom je rozdiel?“. Takto konať je najväčšou opovážlivosťou.

Boh si vo svojej múdrosti vybral Izrael, aby ho použil vo svojom veľkolepom pláne transformácie strateného sveta. Venujúc rozsiahly priestor v Biblii k prezentácii evanjelia jednotlivcovi, Boh napísal okolo 5/7 Knihy ako svoj odkaz národom. A vo vzťahu k takmer každej fáze tohto zjavenia je veľký národ Izrael, prisľúbený Bohom Abrahámovi.

Neveriaci kritici sú zaneprázdnení bodaním do Písem, režúc tu a tam – no ľudia s prístupom „no a v čom je rozdiel“ odhadzujú 5/7 Biblie v jednom vrhu. 5/7 Biblie je mnoho na odhodenie!

Pravda o Izraeli je v skutočnosti kľúčom, ktorý otvára Biblie od prvého sľubu, daného po Páde, až kým Ježiš neodovzdá ukončené Kráľovstvo Otcovi. Dalo by sa to prirovnať k duchovnej niti, ktorá sa tiahne skrz takmer každú kapitolu biblickej histórie, každou doktrínou, symbolom, sľubom a zmluvou. Niť, ktorá, pokiaľ je nájdená, umožňuje odhalenie väčšiny tajomstiev Slova. Kvôli tomu ľudia, ktorí túto pravdu vidia, vyhlasujú, že Biblia je „nová kniha“, konzistentná, harmonická a uspokojujúca myseľ i dušu.

Pred stáročiami Boh uzavrel bezpodmienečnú, nezrušiteľnú zmluvu s Abrahámom na zväčenie počtu a zachovanie jeho potomstva vo všetkých generáciách. A teraz sme tu, mnoho národov Izraela, práve tu na tejto planéte po 4000 rokoch – vykonávajúc prácu, o ktorej Boh povedal, že ju Izrael bude vykonávať. Žalm 105:8-10 hovorí: „Pamätal na svoju zmluvu až na neurčitý čas, na slovo, ktoré prikázal, na tisíc pokolení: ktorú uzavrel s Abrahámom, a na svoju prísahu Izákovi, ktorú nechal stáť ako predpis i pre Jakoba, ako na neurčito trvajúcu zmluvu i pre Izraela.“

Autori štyroch evanjelií neustále upozorňujú na Božiu vernosť Abrahámovi. Apoštoli, každý z nich, to oslavovali, no vy hovoríte „a v čom je rozdiel?“.

Pre Ezava, ktorý opovrhol svojím právom prvorodeného rasy, to bol maximálny rozdiel. Potom nenašiel žiadne miesto na ľútosť, aj keď ho hľadal so slzami v očiach. Právo prvorodeného rasy istotne činilo rozdiel pre Izmaela, syna otrokyne Hagar. Rasové prvorodenstvo bolo taktiež značne dôležité pre synov Keturah

„Predpokladajme, že sme Izrael“, potom sme potomkovia Abraháma skrze Sáru, Izáka a Jakoba. Medzi tými požehnaniami rasy, krajiny, osvietenia a príležitosti, ktoré boli dané ich potomkom a iným je obrovský rozdiel. Vylučuje fakt, že človek je naveky zachránený, možnosť jeho ocenenia občianskych požehaní, ktorým sa teší v abrahámovskej zmluve v týchto izraelských krajinách? Krátky pobyt v krajinách diktátorov by ukázal celkom presvedčivý rozdiel.

V Izaiášovi 51:1-2 Boh hovorí: „Počúvajte ma, vy, ktorí sa usilujete o spravodlivosť, ktorí sa snažíte nájsť Pána. Pozrite ku skale, z ktorej ste boli vysekaní a k dutine jamy, z ktorej ste boli vykopaní. Pozrite k svojmu otcovi Abrahámovi a k Sáre, ktorá vás nakoniec porodila v pôrodných bolestiach. Bol totiž jeden, keď som ho povolal, a potom som ho požehnal a urobil z neho mnohých.“ „Vy, ktorí sa usilujete o spravodlivosť“ – to sú s určitosťou kresťania a vidíme, že Boh chce, aby spoznali, že sú potomstvom Abraháma.

V Genesis 17:7 Boh hovorí: „A uskutočním svoju zmluvu medzi mnou a tebou a tvojím semenom po tebe podľa ich pokolení ako zmluvu na neurčitý čas, aby som dokázal, že som Boho tebe a tvojmu semenu po tebe.“ Je možné, že pre veriaceho neznamená nič to, byť vyvolený Boho ako dedič tejto zmluvy, v ktorej Boh odhaľuje zvyšok Písem?

„Predpokladajme, že sme Izrael“, potom sme členmi Kráľovstva Božieho na zemi. On ustanovil toto Kráľovstvo na Sinaji, toto Kráľovstvo predstavovalo 12 kmeňov Izraela. Matúš 21:43 nám jasne hovorí, že toto Kráľovstvo vzal od Židov a dal ho „národu“. Grécky výraz pre toto slovo je výraz ethnos . Nehovorte mi, že bolo dané cirkvi – pretože grécky výraz pre cirkev je ekklesia . Tento národ mal priniesť plody Kráľovstva. Tieto plody sú politické i náboženské

Pridržiavajúc sa poverenia Kristom, národy Izraela vedú svet v evanjelizačnej činnosti, misijnej činnosti, prekladoch Biblie, jej publikácii a distribúcii. Spojené štáty a Britské spoločenstvo držia rekord za 90 percent tejto práce.

Nie je dobrým biblickým kresťanstvom pridržiavať sa zmluvy milosrdenstva bez toho, aby sme mali priestor pre Božiu zmluvu rasy . Zavrhuje to pocty udelené Bohom. Nie je potrebný veľký výskum, aby sme našli mnoho textov, v ktorých Boh odhaľuje vyvýšenú pozíciu danú jeho vyvolenej rase. Pár z nich sú:

„A teraz, ó, Jakob, tak povedal Pán, tvoj Stvoriteľ a tvoj Utvárateľ, ó, Izrael: Neboj sa, veď som ťa vyplatil. Zavolal som ťa tvojím menom. Si môj... Preto, že si bol v mojich očiach drahocenný, bol si považovaný za hodného cti a sám som si ťa zamiloval.“ Izaiáš 43:1,4

„Lebo sám si ich oddelil ako svoje dedičstvo zo všetkých národov zeme...“ 1. Kráľov 8:53

„Lebo Pán si vyvolil Jakoba, Izraela ako svoj zvláštny majetok.“ Žalm 135:4

„Si totiž svätý (v zmysle oddelený ) ľud pre Pána, svojho Boha. Teba vyvolil Pán, tvoj Boh, aby si sa stal jeho ľudom, zvláštnym majetkom, zo všetkých národov, ktoré sú na povrchu zeme.“ Deuteronomium 7:6

Všimnite si udelených pôct: vybral ich, vyplatil, potvrdil za svojich, oddelil ich, nazýval ich drahocennými, svojím zvláštnym majetkom, svojim oddeleným ľudom, svojím dedičstvom spomedzi všetkých národov zeme. Predstavte si nejakého veriaceho, ktorý toto všetko číta a následne sa otočí na päte povediac „predpokladajme, že sme Izrael, v čom je rozdiel?“

Odmieta týmto Božiu útechu pre posledné dni. Boh túžil po tom, aby jeho ľud Izrael mal jasnú víziu toho, čo sa udeje v týchto krušných časoch, a následne posielal proroka za prorokom, rozprávajúc o podmienkach vo svete, ktoré zakúsime v našich dňoch. No spolu s predpovedanými kataklyzmickými katastrofami je tu stále slovo radosti, útechy a podpory jeho ľudu Izraelu. Chcel, aby sme mali úžitok z poznania, čo vo svete vykonáva, čo v skutočnosti svetové udalosti znamenajú, ako spôsobí, aby to všetko fungovalo v prospech jeho ľudu Izraela, a skrze všetko, čo sa deje, privedie na zem Kráľovstvo Božie. Toto Kráľovstvo Božie je jednou z tém Biblie. Je to téma, ktorú hlásal Ježiš. V Rimanom 15:8 nám Pavol hovorí, že Ježiš Kristus prišiel, aby potvrdil sľuby dané otcom.

Akú má cenu naše identifikovanie sa s Izraelom? Dokazuje, že Boh neochvejne dodržiava svoje slovo. Dokazuje, že Biblia je doslovne a historicky pravdivá. Dokazuje, že Boh i dnes pôsobí, ako hovorili proroci, že bude, v, skrze a pre svoj ľud Izrael – anglo-saský, škandinávsky, germánsky a slovanský ľud. V neposlednom rade dokazuje, že Ježiš Kristus vykonal to, prečo prišiel – potvrdiť sľuby dané otcom.

Preskúmajme diagnózu

Bertrand L. Comparet

Možno ste jedným z mnohých Američanov, ktorých znepokojuje smer, akým sa tento národ uberá. Možno ste odrádzaní, pretože sa dá, že životné podmienky sa zhoršujú napriek vášmu úsiliu prebudiť vašich známych či verejných činiteľov. Keď sa pacient nereaguje priaznivo na liečbu, lekár zvyčajne preskúma jeho diagnózu. Náš pacient, Spojené štáty, je veľmi chorý a zjavne nereaguje na našu liečbu. Preskúmajme teda našu diagnózu chorôb národa. Možno sme prehliadli niečo dôležité a liečbe musí predchádzať správna diagnóza.

Chaos, ktorý vidíme v záležitostiach ľudí predstavuje zarážajúci kontrast voči harmónii v prírode a v nebesách. Vedci nám hovoria, že naše slnko je iba jednou z 200 miliárd hviezd v galaxii nazývanej Mliečna dráha. Táto galaxia je iba jednou z miliárd obrovských galaxií. Trilióny sĺnc a hviezd a s nimi spojené planéty krúžia po vesmíre neuveriteľnou rýchlosťou a po matematicky presných orbitálnych dráhach. To iste odráža dokonalé plánovanie. Ako napísal žalmista: „Nebesia oznamujú Božiu slávu a priestor rozpráva o diele jeho rúk.“ No zatiaľčo sme v úžase nad nebesami, musíme pripustiť, že existencia života a zvlášť človeka, najvyššej formy života, je ešte vznešenejšou deklaráciou Jahveho moci. Položte si teraz otázku, je opodstatnené veriť, že pre človeka, najväčšie Jahveho stvorenie, niet žiadneho plánu? Že po svojom stvorení bol človek ponechaný napospas, aby bezcieľne blúdil bez zvláštneho dôvodu na svoju existenciu?

Vaša logika vám hovorí, že by to bolo protirečenie. Ak boli naplánované dráhy hviezd, potom museli byť naplánované i cesty človeka. Odhaľuje sa nám to pred očami, no väčšina z nás to nespoznáva, pretože náboženský svet nám odoprel pravdu. Priemerný návštevník kostola je kŕmený doktrínami diablov ako sú Darwin, Freud a Karl Marx, obalenými malou dávkou kresťanstva, miesto toho, aby mu bol kázaný Boží zákon a Jahveho plán vekov, ako bol oznámený prorokmi a apoštolmi. To, že v dnešnej dobe budeme mať rozvrátený cirkevný svet, bolo prorokmi predpovedané, ako i svetový chaos, ktorý z týchto podmienok vzíde.

Lukáš 3:38 nám vraví, ako Biblia odhaľuje Jahveho plán privedenia ľudstva k harmónii s jeho zámermi. Jeho plán začína stelesnením Adama, prvého Jahveho syna na zemi. Adamovi potomkovia, ktorí udržiavali svoju rasovú čistotu, boli nazývaní Izrael. Genealógie Biblie majú nesmiernu dôležitosť, keďže Jahveho zákon hovorí – každý podľa svojho druhu. Všetko, čo Jahveh stvoril, je v jeho očiach rovnocenné v dôvode, prečo to bolo stvorené. Miešanie rôznych druhov vždy priviedlo súd na každú civilizáciu, ktorá to umožnila. Poslanie Izraelitov sa nachádza vo význame slova Izrael, čo znamená „Bude vládnuť ako Boh“. V Deuteronomium 7:6 sa nachádza nasledujúce vyhlásenie týkajúce sa Izraela: „Si totiž svätý ľud pre Jahveho, svojho Boha. Teba si vyvolil Jahveh, tvoj Boh, aby si sa stal jeho ľudom, zvláštnym majetkom, zo všetkých národov, ktoré sú na povrchu zeme.“

Celá Biblia je napísaná o tejto rase ľudí. Od 12. kapitoly Genesis, prvej knihy Biblie, po poslednú kapitolu knihy Zjavenia, poslednej knihy Biblie. 1178 kapitol – každá kapitola je o rodine jedného človeka. O Abrahámovi, Izákovi, Jakobovi, Jozefovi, Efraimovi, Manašem a ich potomkoch. Vo všetkých týchto 1178 kapitolách niet zmienky o mužovi, žene či dieťaťu, kráľovi či kráľovnej, princovi či princeznej, meste, štáte, hore, rieke či udalosti, ktorá sa netýka Izraela .

Keď ľudia počujú výraz „Izrael“, z nejakého nevysvetliteľného dôvodu majú na mysli Židov. No väčšina z dnešných Židov je zmesou rôznych rás a sú nazývaní Židmi, pretože praktizujú judaizmus, ktorý má základ v babylonských mystériách, nie v Písmach. Počas Jahšuovej služby bol judaizmus známy ako podanie (tradícia) starších a podľa Jahšuu bola v protiklade k Jahvemu.

Biblia uvádza viac ako sedemdesiat pozoruhodných prorockých znakov, ktorými sa dá Izrael identifikovať. Niektoré z týchto znakov sú nasledovné:

Bude vyvýšený nad všetky ostatné národy. Gen. 27:29, Deut. 7:6, 15:15

Bude námornou mocnosťou. Gen. 49:25, Num. 24:7, Deut. 33:13, Žalm 89:25

Veľký národ a spoločenstvo národov. Gen. 35:11, 48:19

Ľud oslavujúci Jahšuu. Izaiáš 41:16, Skutky 5:31, Rim. 11:26-27

Misionársky ľud. Gen. 22:18, 28:14, Izaiáš 66:19

Správcovia Jahveho slova. Žalm 147:19-20, Izaiáš 59:21

Slepí voči svojej identite. Izaiáš 29:10-12, 42:16, 19-20, Rimanom 11:7-8, 25

Vlastniaci brány svojich nepriateľov. Gen. 22:17, 24, 60

Početné potomstvo. Gen. 13:16, 15:5, 24:60, 26:4, 28:3, 14

Bude kolonizovať a rozširovať sa. Gen. 28:14, 49:2, Deut. 32:8, 33:17, Iza. 26:5, 27:6

Zúrodni púšte a zaľudní pustiny. Izaiáš 35:1, 43:19, 58:11-12

Vlastniaci nerastné a poľnohospodárske bohatstvo. Gen.27-28, 49:25-26, Deut. 33:13-16

Trón neustále obsadený kráľom či kráľovnou dávidovskej línie. 2. Samuelova 7:13, 1. Kronická 22:10, Žalm 89:35-37, Jeremiáš 33:17, 20

Národ navždy. Jeremiáš 31:36

Majúci nový domov na určenom mieste. 2. Samuelova 7:10, Izaiáš 41:1, 5:9, Izaiáš 42:4, 10, 12, 49:1-3, 51:5, Jeremiáš 31:8-10

Vlastniaci kameň Izraela. Genesis 49:22-26, 28:18, 2. Kráľov 11:14

Bude Jahveho dedičstvom. Deut. 4:20, 14:2, 2. Samuelova 7:23-24, Izaiáš 43:21

Ľud upevnený v spravodlivosti. Izaiáš 42:25, 54:14, Rimanom 11:26

Bude vlastniť Jahveho svätého ducha ako i jeho slovo. Izaiáš 44:3, 59:21, Hagiáš 2:5

Bude čiastočne nevedomý zvláštneho vzťahu s Jahvem až do príchodu veľkého odhalenia. Ezechiel 39:7, 22, 28

Bude mať nový jazyk. Izaiáš 28:11

Bude skrytý. Žalm 83:3, Izaiáš 49:2, Matúš 13:44

Anglo-saský, keltský, teutónsky a príbuzný ľud má každý a všetky znaky Izraela. Žiadna iná rasa nemá viac než len zopár týchto identifikačných znakov, a Židia nemajú ani jeden. Vyjadrené matematickým výrazom, pravdepodobnosť, že sme Izrael je 1, teda istota. Laik by povedal – ak topánka padne, noste ju. Naša identita ako Izrael je ďalej potvrdzovaná autentickou históriou, cirkevnými záznamami, archeológiou, etnológiou, antropológiou, filológiou a ďalšími vedami. Čeľme tomu, bieli kresťania, napriek bájkam, ktoré vám boli rozprávané, vy ste potomkami patriarchov, prorokov a apoštolov Písem a dedičmi sľubov im daných.

Okrem zjavenia Jahveho plánu na založenie svojho vládneho systému na zemi je Biblia históriou našej rasy. Väčšia časť z nej je zaznamenaná ako proroctvá, ktoré do posledného detailu naplnila naša rasa. Skutočne, pokiaľ človek nepozná našu identitu ako Izrael, Biblia sa rozpadá. Ak biela rasa nie je Izrael, potom proroci a Jahšua len tárali a Písma sa môžu prekrúcať, aby slúžili zámerom akéhokoľvek konšpirátora, ktorý sa nám pripletie do cesty.

Blížiac sa k záveru tohto veku, nachádzame sa zapletení do celosvetového boja. Jediným sporným bodom je Jahšua. Bude svet vedený v súlade s Jahveho zákonmi, či v súlade s doktrínami zlých, ktorí Jahvemu protirečia? Protivníkmi sú Izrael, Jahveho rodina versus satanské sprisahanie ktoré dúfa v prekazenie Jahveho plánu, zničenie kresťanstva a vo vyhladenie bielej rasy.

Obraz tejto krajiny je skutočne pochmúrny. Napriek Jahveho jasným prikázaniam sme umožnili miliónom Krista nenávidiacim cudzincom vstup na našu pôdu, cudzincom, ktorí sú odhodlaní zničiť našu kresťanskú civilizáciu. Izraeliti, ktorí pod božským vedením (toto je jediné logické vysvetlenie podobnosti medzi konštitučnou republikou založenou našimi predkami a systémom vlády uvedenom v Písmach), tento veľkolepý národ vybudovali, boli zmätení a rozvrátení touto cudzou hordou v našom strede, ktorá dnes našu milovanú krajinu kontroluje tak, ako kontrolovala Júdeu v dobe Jahšuu.

Stručná história hnutia „Svätého mena“

Robert Wells

Hnutie „Svätého mena“ má počiatky v 30. rokoch minulého storočia medzi členmi Church of God, 7th Day (Cirkev Božia siedmeho dňa), ktorí uvažovali nad otázkou v Prísloviach 30:4: „Aké je jeho meno a aké meno jeho syna, ak vieš?“ Church of God, 7th Day je Sabat dodržiavajúca skupina, ktorá vyšla z hnutia Milleritov z roku 1844 rovnako ako Cirkev adventistov siedmeho dňa.

Do tej doby sa len málo učilo či diskutovalo o návrate Mesiáša. Všeobecným chápaním bolo, že po smrti ide človek do neba alebo do pekla, či – v prípade rímskokatolíckej cirkvi – do očistca. Tí, ktorí sa stali známymi ako Milleriti, pochádzali z rôznych náboženských denominácií vrátane Baptistov siedmeho dňa.

Väčšina kresťanských cirkví učila, že meno Syna je Ježiš. Nemohli však zodpovedať prvú časť otázky v Prísloviach 30:4. Syn povedal, že prišiel v mene svojho Otca. Nebolo by jeho meno veľmi podobné?

Tituly ako „Boh“ a „Pán“ iste nie sú menami, ako nám hovorí Pavol v 1. Korinťanom 8:5: „...tak ako je mnoho bohov a mnoho pánov“ v nebesiach i na zemi. Titul je odlišný od mena, to sa uznáva, ale nemal Nebeský Otec svoje vlastné meno? Aké bolo pravé meno nášho Nebeského Otca? Niektorí z tých, ktorí si spomínajú na tieto ranné roky tvrdia, že počiatočná diskusia o krste priniesla otázku, v akom mene má byť kandidát ponorený v súlade so Skutkami 2:38.

Významnými rannými priekopníkmi presvedčenia o Svätom mene v 30. rokoch minulého storočia boli John Briggs, Paul Penn, Joseph Owsen, William Bishop, Larue Cessna, Ralph Kinney (ktorý mal v tom čase program v rádiu), Angelo B. Traina, Clarence O. Dodd, William Bodine z Arkansasu, L. D. Snow z Oklahomy, James Roley z Ohia a Pearl Smithová z Eaton Rapids v Michigane.

Keď títo študenti Biblie skúmali rôzne referenčné knihy, našli, že meno Nebeského Otca predstavoval hebrejský Tetragramaton, štyri písmená, ktoré bol prepisované rôznymi spôsobmi ako JHVH, IAUE, IHVH, no vyslovované ako Jahveh, Jahueh, Jahvah, Jehovah, Jahaveh, Jahuveh atď. V tom čase sa učenci nezhodovali v tom, že správny prepis je Jahveh.

Starší Clarence O. Dodd začal vydávať magazín „The Faith“ v marci 1937. Propagoval dodržiavanie dní sviatkov z Levitikus 23. Bol požiadaný, aby vystúpil z Church of God, 7th Day so sídlom v Saleme, v Západnej Virginii, z funkcie pokladníka. K tomu došlo na základe jeho predstavenia a učenia o sviatočných dňoch.

Rozruch a záujem vyvolal nasledujúci odstavec, ktorý starší Dodd umiestnil v magazíne „The Faith“: „Je zaujímavé, že počas svojho života Ježiš Kristus nebol nikdy nazývaný týmto menom. ‘Ježiš’ bol grécky výraz pre hebrejské meno „Jošua“ alebo „Ješua“ a ‘Kristus’ bol grécky výraz pre výraz „Mesiáš“, resp. „Vykupiteľ“, strana 241 „Man’s Great Adventure“ autora Edwina W. Pahlowa, profesora histórie na Ohio State University.“

Vydanie magazínu „The Faith“ z októbra 1938 obsahovalo článok A. B. Trainu „Aké je meno jeho Syna?“ V tomto článku použil meno Jahovah pre Otca a Jah-hošua pre Syna. V tomto vydaní bol taktiež článok od Wm. Bishopa a Johna Briggsa „Preklad kráľa Jakuba ohľadne posvätných mien“. Kombinujúc rôzne referenčné knihy ukazovali rôzne formy pre štyri hebrejské písmená Tetragramatonu: IHVH, JHVH, Jahaveh, Jahvah, Jahve, Jahveh, atď. Tento článok zjavne pochádzal od „Kadesh Name Society“ z Detroitu, štát Michigan, ktorá vznikla v roku 1936.

Je zaujímavé sledovať rast staršieho Dodda v požehnaní a poznaní, keďže najprv začal používať populárny, no nesprávny, hybrid „Jehovah“. Po objave, že Jehovah je filologicky nemožný výraz, začal užívať Jahvah, až nakoniec, po usilovnom štúdiu, dospel k záveru, že najlepším znením je Jahveh. Jeho rast a porozumenie je evidentné sledovaním jeho prijímaním pravdy a používaním každej novej časti poznania a porozumenia, ktoré mu Jahveh dal.

Vydanie „The Faith“ z októbra 1941 obsahovalo poznámku, že starší Herb Armstrong bude sláviť Sviatok svätostánkov v Oregone. Aj keď dodržiaval sviatky a sabat, pán Armstrong sa - podobne ako Cirkev Božia siedmeho dňa – zrejme rozhodol, že tretie prikázanie nie je dôležité a Sväté meno neakceptoval. No Kenneth Whitney a pár prvých veriacich v Sväté meno tvrdia, že pán Armstrong skutočne na krátky čas používal meno Jahveh vo svojom vysielaní Radio Church of God na počiatku 40. rokov 20. storočia, no kvôli chýbajúcej pozitívnej odozve to onedlho zrušil.

Už dokonale presvedčený o Mene, starší Dodd umiestnil mená Jahveh a Jahšua do záhlavia „The Faith“ a uviedol, že pri odkazovaní na Otca a Syna sa tituly Pán, Boh a Ježiš Kristus v jeho publikácii neobjavia.

Mnohí boli presvedení funovaným učením prezentácie biblickej pravdy staršieho Dodda. Vôkol jeho hlbšieho učenia pravdy sa vytvorila skupina dodržiavajúcich Sabat a podporovala jeho úsilie v publikovaní „The Faith“ a ďalšej biblickej literatúry. Po jeho smrti v roku 1955 pokračovala vo vydávaní literatúry jeho žena. Dnes v distribúcii z Ohia pokračuje jeho dcéra Mary Dodd Ling.

Prvá zakladajúca listina v hnutí Svätého mena bola vydaná 11. júla 1939 v Michigane pre Assembly of YHVH. Keďže si v tom čase neboli istí správnym menom, organizácia sa rozhodla do aplikácie zahrnúť JHVH, Jahveh, Jahvah a ďalšie znenia. Organizátori sa zrejme domnievali, že sa na správnom mene zhodnú, keď Jahveh poskytne dôkaz pre správne meno.

Podľa Richarda Nickelsa najväčší rast Cirkvi Božej siedmeho dňa nastal pod vedením staršieho A. N. Duggera v 20. rokoch 20. storočia. Cestujúc v týchto dňoch vlakom a predávajúc svoju knihu „The Bible Home Instructor“, starší Dugger financoval svoje evanjelizačné dielo a zanechal dedičstvo biblickej pravdy.

Starší Dugger sa pridal k staršiemu Clarence Doddovi v písaní histórie skupín dodržiavajúcich sabat. Hlboko sa zaujímal o Sväté mená a pred svojím odchodm do Izraela ich aktívne propagoval. Aj keď mu bolo bránené hlásať Sväté meno z Jeruzalema, aj tak udržiaval rozsiahlu evanjelizačnú misiu v Izraeli a Ázii. Starší Dugger zomrel v roku 1975. Jeho žena Effie zomrela rok na to. Gordon Fauth, ich zať, prevzal publikovanie Mount Zion Reporter, no Sväté meno nepoužíva.

Počet skupín Svätého mena narastá a aktívne propagujú Sväté mená i týždenný a ročný sabat. Malachiáš prorokuje, že posledným posolstvom daným ľudstvu je meno Jahveho a jeho Syna Jahšuu. Táto zvesť je hlásaná na konci veku skupinami dodržiavajúcimi sabat.

Starší Angelo B. Traina publikoval v roku 1940 brožúru s názvom „The Deed“, v ktorej použil Sväté meno Jahveh. V roku 1950 publikoval Sacred Name New Testament a v roku 1963 úplnú Holy Name Bible založenú na Preklade kráľa Jakuba. Pre distribúciu biblií založil Scripture Research Association v Marylande, aj keď dnes tieto Biblie nie sú k dostaniu. Starší Traina zomrel v roku 1971 ako 82-ročný. Jeho žena, Ida Mae, viedla sanatórium a starší Traina pracoval vo vinici. Ida Mae zomrela o 11 rokov neskôr.

Assembly of Yahweh v michiganskom Eaton Rapids začala svoju činnosť ako skupina biblického štúdia v súkromnom dome na konci 20. rokov 20. storočia, kedy sa dôraz kládol na sabat a Prikázania. Sestra Pearl Smithová založila „Camp of Yah“ (Tábor Jah), kde sa od začiatku 40. rokov 20. storočia po mnoho rokov slávili dni Sviatkov. Zhromaždenie z Eaton Rapids nakoniec získalo súčasnú nehnuteľnosť v Gunnell Road. Okolo roku 1969 prevzali publikovanie „The Faith“ a publikuje ho dodnes.

Dnes jestvuje mnoho autonómnych skupín a organizácií, ktoré propagujú Sväté mená a celé Jahveho slovo. Väčšina z nich má svoje korene v stručnej histórii popísanej vyššie.

Jahveh prikazuje rasovú segregáciu

Bertrand L. Comparet

V Biblii nás Jahveh opakovane varuje pred akýmkoľvek miešaním rás, a predovšetkým pred rasovo zmiešaným manželstvom. Niečo z toho bolo prehliadnuté kvôli nedokonalému prekladu z hebrejského a gréckeho jazyka, v ktorých bola Biblia napísaná. Preskúmajme niektoré z týchto pasáží, starostlivo si všímajúc presný význam slov použitých v pôvodných jazykoch.

Od samého počiatku je zdôraznené prikázanie nedovoliť rasové miešanie. Napríklad:

Exodus 33:16: „...takže ja a tvoj ľud sme odlišní od každého iného ľudu, ktorý je na povrchu zeme?“

Leviticus 20:24: „Ja som Jahveh, váš Boh, ktorý vás oddelil od národov.“

Jozua 23:12-13: „Ale ak sa odvrátite a budete lipnúť na tom, čo zostáva z tých národov, tých, ktoré s vami zostávajú, a spriaznite sa s nimi sobášmi a budete vchádzať medzi nich a oni medzi vás, určite spoznáte, že Jahveh, váš Boh, nebude ďalej kvôli vám zbavovať tie národy vlastníctva, a stanú sa vám pascou a úkladom a metlou na našich bokoch a tŕním vo vašich očiach, dokiaľ nevyhyniete z tejto dobre zeme, ktorú vám dal Jahveh, váš Boh.“

Deuteronomium 7:3: „A nespriazniš sa s nimi sobášom. Svoju dcéru nedáš jeho synovi a jeho dcéru nevezmeš pre svojho syna.“

V Biblii je podaných mnoho varovaní nesobášiť sa s cudzincom. Hebrejské slová prekladané ako „cudzinec“ v týchto veršoch sú výrazy zuwr, nekar a nokri; každé z nich predstavuje osobu inej rasy od našej. Jestvujú ďalšie hebrejské slová, ger a toshab, označujúce osoby, ktoré sú cudzincami iba vo význame politickom, nie rasovom. Varovanie proti rasovému miešaniu je vždy proti cudzincom, ktorí sú zuwr, nekar či nokri. Príslovia 23:27 nám napríklad hovoria: „Lebo prostitútka je hlbokou jamou, a cudzinka (zuwr) je úzkou studňou.“

Dôvod na varovanie je jasný – rasové miešanie je najhoršou formou genocídy. Ak zabijete 99 percent rasy, no ponecháte zvyšné 1 percento čisté, postupom času rasu obnovia. No keď ich rasovo zmiešate, zničili ste rasu naveky. Akonáhle zmiešaná s čiernymi či žltými rasami, biela rasa bude úplne a navždy zničené, preto to Jahveh zakázal. Nasledujúce verše ilustrujú túto pointu:

Žalm 144:11-12: „Uvoľni ma a osloboď ma z ruky cudzincov (nekar), ktorých ústa hovorili, čo nie je pravdivé, a ktorých pravica je pravicou falše, ktorí [hovoria]: Naši synovia sú ako rastlinky vyrastené vo svojej mladosti, naše dcéry ako nárožia vyrezávané v palácovom štýle.“

Jeremiáš 2:21,25: „A ja som ťa zasadil ako vyberaný červený vinič, všetko z pravého semena. Ako si sa teda premenila voči mne na zvrhlé (zuwr) odnože cudzokrajného viniča?Zdŕžaj svoju nohu, aby (nebola) bosá, a svoje hrdlo od smädu. Ale povedala si: Je to beznádejné! Nie zamilovala som sa však do cudzích (zuwr) a za nimi budem chodiť.“

Hozeáš 5:6-7: „So svojím drobným stádom sa vydali hľadať Jahveho, ale nemohli (Ho) nájsť. Odtiahol od nich. Aj s Jahvem zaobchádzali zradne, veď sa stali otcom cudzích (zuwr) synov.“ Noach bol zachránený, pretože bol čistej krvi, kým tí, ktorí ho obklopovali, boli rasovo miešaní. Genesis 6:2,4-5 zaznamenáva zakázané miešanie rás a jeho nešťastné následky. Noah bol iný prípad – poslúchal Jahveho zákony proti miešaniu rás.

Genesis 6:9: „Noach bol spravodlivý muž. Prejavil sa medzi svojimi súčasníkmi ako bezchybný (taw-meem, bez kazu)." Preto boli Noach a jeho rodina zachránení, zatiaľčo miešanci boli vyhladení. Rasové miešanie je hriechom, pre ktorý boli zničené Sodoma a Gomora!

Jude 7: „Tak podobne sú [nám] predložené ako [varovný] príklad Sodoma a Gomora a mestá okolo nich, lebo podstúpili sudcovský trest večného ohňa.“

Tí ktorí sa snažia nanútiť integráciu v školách a cirkvách začínajú priznávať, že ich skutočným zámerom sú rasovo zmiešané manželstvá. Dokonca oklamali istých dobre zmýšľajúcich, no bezohľadných duchovných, aby im v tom pomáhali. Aj bez rasovo zmiešaného manželstva, samotné umožnenie vstupu černochovi do bielych kostolov je neposlušnosťou voči Jahvemu. Vravíte, že ste to vo vašej Biblii nepostrehli? To kvôli tomu, že to skrýva nesprávny preklad. Niet pochýb, že ste boli zmätení pri čítaní nasledujúcej pasáže v Deuteronomium 23:2: „Žiaden nemanželský syn nesmie vojsť do Jahveho zboru. Až do desiateho pokolenia nesmie nikto od neho vojsť do Jahveho zboru.“

Čudovali ste sa, pretože mimomanželské dieťa nie je zodpovedné za hriechy svojich rodičov. Prečo by sa tento trest mal vzťahovať na desať generácií, keď tieto by mohli byť legitímne?

Hebrejský výraz nesprávne preložený ako „bastard“ (pankhart) je výraz mamzer. Jeho význam je zmes, kríženec či miešanec. Nemá nič spoločné s tým, či rodičia dieťaťa boli zosobášení, ale odkazuje na zakázané miešanie rás. Preto sa trest vzťahuje na desať generácií, to dokazuje, ako vážne berie Jahve tento hriech. Je pravdou, že dieťa-mulat nemôže niesť hriechy za svojich rodičov, ale stále je mulat. Prvé pokolenie budú poloviční miešanci, druhé pokolenie bude mať prinajmenšom štvrtinu černošskej krvi. Tretia generácia prinajmenšom 1/8, štvrtá 1/16 atď. V desiatom pokolení podiel černošskej krvi môže byť asi 1:1024, no Jahveh hovorí, že i to je príliš veľa, aby mu bolo umožnené vstúpiť do Jahveho kongregácie.

Ak pripúšťate, že vaša cirkev nie je hodná nazývať sa Jahveho kongregáciou, možno vás toto nezaujíma. No ak vaša cirkev je, alebo sa snaží byť, Jahveho kongregáciou, nemali by ste sa radšej pridržiavať Jahveho prikázania, ktoré sa tejto témy týka? Upozornite na to vášho duchovného.

Nešťastné deti takýchto manželstiev nie sú vinníkmi, tento hriech je hriechom ich rodičov. Faktom však je, že to nemení nič na tom, že sú čo sú. Skúsenosti tisícov rokov demonštrovali, že tmavé rasy nemajú to, čo tvorí vysokú civilizáciu bieleho človeka. Nikdy túto civilizáciu vo svojich vlastných krajinách nemali a tu ju majú iba preto, že sme tak učinili my, biela väčšina.

Zmiešaný druh je taký istý, nemajú správnu mieru, ktorú Jahveh tak starostlivo implantoval do bielej rasy, aby táto vykonávala isté úlohy, ktoré im ustanovil. Poznanie, že Jahveh učinil rasy odlišnými nevyvodzuje pre žiadnu z nich nenávisť či pohŕdanie. Rozdielnosť má svoj zámer, ktorý musí byť rešpektovaný. Neočakávam, že mačka bude spievať ako kanárik, ani to, že kanárik bude chytať myši v kuchyni. Ak pôjdem na lov jarabíc, neočakávam, že mi kôň nájde jarabicu, a taktiež nebudem sedlať a jazdiť na najlepšom loveckom psovi na svete. Všetci rodinní miláčikovia sú rovnako milovaní a nie je nimi opovrhované preto, že nemôžu konať to, čo niektoré iné. Každé má svoj zmysel.a snažiť sa miešať ich dokopy im môže iba uškodiť.

Jestvuje mnoho ľudí, pre ktorých sú tieto fakty nové. Je taktiež mnoho tých, ktorí sa naučili lekcie zla, že porušovaním týchto Jahveho zákonov môžete získať viac peňazí či politickej popularity, než ich dodržiavaním.

Niektorí z vás nemusia byť radi, keď sa im tieto veci pripomínajú, ale pamätajte si, ja som Bibliu nenapísal, napísal ju Jahveh prostredníctvom svojich prorokov. Jeho prikázania sú vždy správne. Pre naše vlastné dobro, pre samotné prežitie našej bielej rasy na zemi, a aby sme mohli pozrieť Jahvemu do tváre s lepším svedomím, radšej tieto Jahveho zákony dodržujme.

História futurizmu a preterizmu

LeRoy E. Froom

Prostredníctvom Reformácie utrpelo pápeženstvo veľký úder. Hľadala so pomoc u mníšskych rádov, no tie boli tak dekadentné, že stratili všetok rešpekt ľudu. Dominikáni a františkáni, predávajúci relikvie a odpustky sa stali objekom zosmiešňovania a satiry.

V tejto kríze ponúkol svoje služby Loyola a jeho spoločníci – ísť kamkoľvek ich pápež pošle, ako kazatelia, misionári, učitelia, radcovia a reformátori. Vytvoril sa nový rád, autorizovaný v roku 1540, ktorý nabral nový dych a rýchlo sa šíril Európou. Ako ranený gigant povstal Romanizmus v zúfalstve sa snažiac získať si svoju stratenú prestíž a zmenšené územie.

Ich ambicióznym cieľom bolo stať sa univerzálnym a hlavným rádom rímskej cirkvi. Aj keď sa nazvali Spoločnosťou Ježišovou (jezuiti), protestanti ich označovali ako Jesuwider (proti Ježišovi).

Ich vplyv bol bezprostredne citeľný. Rok za rokom narastala ich moc vo vedných disciplínach, v umení, kultúre, politike, zahraničných misiách, obchode a priemysle. Podobne ako protestanti začali hlásať na uliciach a na trhoviskách, aby sa nakoniec stali jednými z najvýrečnejších kazateľov tej doby. Chrámy boli príliš malé na to, aby prijali davy, ktoré za zbiehali, aby si ich vypočuli. V Ríme boli rozptýlení v mnohých chrámoch, začali sa šíriť v Taliansku, Portugalsku, Nemecku a obzvlášť v Rakúsku a Bavorsku, obkľúčiac protestantské hnutie zo všetkých strán. Niektoré mestá, ako Ingolstadt a Kolín, im svoje brány otvorili, iné im oponovali.

V roku 1558 bol druhým generálom rádu zvolený Lainez. Na Trentskom koncile úspešne uplatnil svoju moc a zručnosť v prospech pápežskej zvrchovanosti. Jezuiti sa úspešne presadili v univerzitách v rôznych krajinách ako jedni z najlepších učiteľov v krajine. Dokonca i protestanti začali k nim posielať svoje deti kvôli vedeckému pokroku, ktorý mohli dosiahnuť.

Konflikt medzi protestantizmom a katolicizmom bol základný a neprekonateľný. Romanisti verili v autoritu cirkvi, protestanti v autoritu Biblie. Prvý kapituloval vo svojom svedomí pred pápežom, druhý pred samotným Bohom. Romanista veril v pápeža ako viditeľného predstaviteľa Krista na zemi, protestant na pápeža nazeral ako na Antikrista. Prvý považoval cirkev – v zmysle hierarchie – za uchovávateľa celej duchovnej pravdy, druhý pozeral na duchovenstvo ako na služobníkov cirkvi, nie ako na cirkev samotnú. Romanista, spokojný s učením cirkvi, rád nechával Bibliu učencom, na druhej strane sa protestant pridržiaval toho, že má byť všetkými usilovne a úctivo študovaná ako slovo Božie. Prvý považoval jej šírenie za kacírstvo, druhý znásoboval preklady ako uistenie správnosti a snažil sa ich zaviesť v každej domácnosti. V čase medzi Lutherovým apelom k verejnému koncilu v roku 1518 a zvolaním Trentského koncilu v roku 1545, boli publikované biblie v nemčine, dánčine, švédštine, islandčine a angličtine (Tyndalova Nová Zmluva a Coverdaleova úplná Biblia) a Reformácia sa pevne ustanovila v Nemecku, Švajčiarsku, Švédsku, Dánsku a Anglicku.

Tieto dva systémy stáli na Trentskom koncile - ktorý výslovne odsúdil to, čo Reformácia vyučovala - proti sebe v absolútnej a nezlúčiteľnej opozícii.

Trentský koncil – ktorý sa začal pod vedením Pavla III v roku 1545 a skončil v roku 1563 pod vedením Pia IV – kryštalizoval svoju činnosť do dekrétov, ktoré sa stali permanentným zákonom katolíckej cirkvi. Pravdy Reformácie tam boli odmietnuté a stigmatizované ako morové kacírstvo. V istom zmysle sa Trent stal kulmináciou Protireformácie. Bol definitívnou odpoveďou Ríma na Reformáciu.

O určujúcom jezuitskom vplyve svedčil fakt, že dvaja významní jezuiti, Salmeron a Lainez, ktorí slúžili ako pápežovi teológovia a ktorí sa pridali k Loyolovi v odpore voči akejkoľvek inovácii v doktríne, boli pozvaní, aby počas koncilu kázali. Zanedlho sa dostali do povedomia delegátov a svojou nezvyčajnou znalosťou otcov, záverov scholastickej filozófie a katolíckej doktríny získali hlavný vplyv na koncile.

Jezuiti zavádzajú futuristickú kontra-interpretáciu

Istý čas po nástupe Reformácia sa vedenie rímskych katolíkov starostlivo vyhýbalo výkladu proroctiev Daniela a Zjavenia. Zdalo sa, že nie sú schopní odvrátiť silu inkriminujúcich protestantských aplikácií proroctiev týkajúcich sa Antikrista, ktoré podkopávali samotné základy katolického stanoviska. Pri prvom prepuknutí Lutherovho protipápežského protestu dvaja katolícki doktori, Prierias a Eck, v pravom duchu Piateho Lateránskeho koncilu (1512-1517), trúfalo presadzovali lateránsku teóriu a pápežskú vládu prehlasovali Danielovou piatou monarchiou, čiže vládou svätých, a identifikovali existujúcu rímsku cirkev ako Nový Jeruzalem.

No reformátori, deklaráciou perom a hlasom, odvážne uvádzali, že pápeženstvo bolo špecifikovaným Antikristom proroctva. Symboly Daniela, Pavla a Jána boli aplikované s ohromným účinkom. Stovky kníh a traktátov podávali svoje tvrdenie povedomiu Európy. Toto tvrdenie si vydobylo takú pozíciu, že zalarmovaný Rím videl, že musí úspešne protirečiť tejto identifikácii Antikrista s pápežstvom, inak v tejto bitke prehrá. K tejto úlohe boli povolaní na pomoc jezuiti a títo chytro poskytli metódy pre obranu i útok.

Z radov jezuitov povstali dva piliere, odhodlané odstrániť stigmu z pápežstva prisúdením Antikrista niekam, kde by sa nedal aplikovať na rímsku cirkev. Išlo skutočne o krízu veľkého rozsahu.

Zrod dvoch protikladných alternatív

Odpoveď Ríma na protestantskú Reformáciu bola dvojaká, hoci v skutočnosti konfliktná a protirečivá. Prostredníctvom jezuitov Riberu – zo španielskej Salamanky – a Bellarmineho z Ríma pápežstvo podávalo svoju futuristickú interpretáciu. Takmer simultánne Alcazar, španielsky jezuita zo Sevilly, podával konfliktnú preteristickú interpretáciu. Tieto boli navrhnuté tak, aby prekonali historickú interpretáciu protestantov. Aj keď sa vzájomne vylučujúce, každá z týchto jezuitských alternatív slúžila dobre svojmu cieľu, keďže obe odrážali aplikáciu proroctiev od existujúcej rímskej cirkvi. Jedna (preterizmus) to dosahovala ukončením platnosti proroctva pred kariérou pápežského Ríma, druhá (futurizmus) to uskutočnila preskočením obrovskej éry pápežskej dominancie, obmedzujúc Antikrista na malé časové obdobie v neustále vzdialenej budúcnosti, pred veľkým koncom. Preto sa to často nazýva teóriou medzery (odstupu).

Podľa protestantov vízia Babylonu a podporujúcej Šelmy je božsky interpretovaná v kapitole 17 Zjavenia. Na tomto Reformátori všeobecne zakladali svoj prístup – smilnica – rímska cirkev, mesto – Rím na siedmych pahorkoch, mnohé vody – množstvo ľudí, Šelma – štvrtá, rímska šelma Daniela, šiesta hlava, cézari, siedma hlava, pápeži.

Rímski katolíci, ako i protestanti, sa - pokiaľ ide o pôvod týchto interpretácií - zhodujú. Rímsky katolícky autor G.S. Hitchcock hovorí:

* „Futuristická škola, založená jezuitom Riberom v roku 1591, hľadá Antikrista, Babylon a znovuvybudovaný chrám v Jeruzaleme na konci kresťanskej dišpenzácie.

* „Praeteristická škola, založená jezuitom Alcasarom v roku 1614, vysvetľuje Zjavenie pádom Jeruzalema, alebo pádom pohanského Ríma v 410 A.D.” (G.S. Hitchcock, The Beasts and the Little Horn, s. 7.)

Podobne Dean Henry Alford (protestant), v „Prolegomena" k svojej gréckej Zmluve, hlása:

* „Zakladateľom tohto systému [futurizmu] v modernej dobe …je, zdá sa, jezuit Ribera, okolo A.D. 1580.“ (Henry Alford, The New Testament for English Readers, zv. 2, časť 2, s. 351.)

* „Preteristický názor nenachádzal žiadnu priazeň, a len ťažko sa o ňom uvažovalo, v časoch prvotného kresťanstva. ... Tento názor bol prvýkrát v nejakej úplnosti vyjadrený jezuitom Alcasarom … v roku 1614.” (Ibid, s. 348, 349.)

Francisco Ribera (1537-1591 )

Okolo roku 1590 Ribera publikoval 500-stranový komentár Zjavenia, popierajúc protestantskú aplikáciu Antikrista na rímsku cirkev. Riberova smrť vo veku 54 rokov ukončila prípravu ďalších komentárov. Tie, ktoré boli vytlačené, prešli niekoľkými revidovanými vydaniami – v Salamanke cca 1590, Lyons a Antwerp v 1593, Douay v 1612 a Antverpy v 1603 a 1623.

Od svojho vzniku sa jeho základná téza prakticky nezmenila. Prvých pár kapitol Zjavenia pripísal starovekému Rímu, v Jánovej vlastnej dobe, zvyšok ohraničil skutočnými 3 a pol rokmi vlády neveriaceho Antikrista, ktorý bude kruto potláčať a rúhať sa voči svätým pred druhým príchodom. Ribera vyučoval, že Antikrist bude jednotlivec, osoba, ktorá znovu vystavia chrám v Jeruzaleme, zruší kresťanské náboženstvo, bude prijatá Židmi, bude predstierať, že je Bohom a dobyje svet – to všetko v tak krátkom čase, za 3 a pol roka!

* umiestňuje nástup Antikrista na záver pečatí

* umiestňuje trúbky pod siedmu pečať

* smrť svedkov je skutočný čas

* prenasledovanie Antikristom trvá tri a pol roka

* súdy nad Rímom pre konečné odpadnutie – v Zjavení 17 Ribera priznáva, že žena je nielen pohanský Rím, ale taktiež Rím kresťanský po budúcom odpadnutí od pápeža. (Francisco Ribera, Sacram Beati Ioannis … Apocalypsin Commentarij, kap. 14, s. 282, 283).

* zavrhuje augustínske pozemské milénium

* Antikristova vláda počítaná v skutočných dňoch

* Babylon je Rím minulý a budúci, nie súčasný

Robert Bellarmine (1542-1621) svoj útok sústredil na princíp „rok za deň“ a

* zužitkoval Lutherovo váhanie nad Zjavením

* hlavný útok smeroval na aplikáciu „rok za deň“

* Symboli pripisoval minulosti a budúcnosti, týmto eliminujúc aplikáciu na dlhý pápežský vzostup v stredoveku

* využíval variácie na dobu Antikrista

Srdce Bellarmineho tézy bolo chytré a hodnoverné, i keď klamlivé:

(1) Antikrist je individuálny Žid, a nie kacírsky kresťanský systém.

(2) Pretože dĺžka jeho ťaženia musí byť v súlade s životom človeka – 3 a pol roka, nie 1260 rokov.

Luis de Alcasar (1554-1613), španielsky jezuita zo Sevilly

* považoval pečate za ranné šírenie apoštolského kresťanstva

* Božie utrpenie, varovania a tresty boli prisúdené Židom

* Trúbky boli súdmi nad padlým judaizmom

* Dvaja svedkovia – doktrína a sväté životy kresťanov

* Po prenasledovaní kresťanstvo povstane s novou slávou a konvertuje mnoho Židov

* Zjavenie bolo apoštolskou cirkvou, z ktorej vyšla rímska cirkev

* Prvá šelma Zjavenia 13 bola uvádzaná ako prenasledujúca arogancia pohanského Ríma – druhou šelmou mala byť jej telesná múdrosť

* Zjavenie 17, mystický význam pohanského starovekého Ríma

* Zjavenie 18, jeho konvertovanie na katolícku vieru

LeRoy Edwin Froom, The Prophetic faith of Our Fathers, The Historical Development of Prophetic Interpretation , Vol. 2, Review and Herald, Washington, D.C., 1948, citácie, s. 464-532.

Šesť bodov vyvracajúcich ranné datovanie zápisu Zjavenia

Bill a Sandy Kalivas

ÚVOD

Ježiš v Jánovi 8:32 povedal: „A spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ Hľadanie pravdy v kráčaní ako kresťania je celoživotným procesom. Nádejame sa, že postupne uvidíme rast a pokrok. Postupujúc od „dieťaťa“ cez „adolescenta“ k dospelému kresťanovi vnímame veci odlišne. Jednou z oblastí dospelosti v Tele Kristovom je oblasť prorockej interpretácie.

Radi by sme začali definíciou pojmov.

Futurizmus – škola interpretácia tvrdiaca, že posledný týždeň „Danielových 70-tich týždňov“ nenasledoval po 69. týždni, ale bol nejako pozdržaný, že väčšina proroctiev v knihe Zjavenie je stále nenaplnená. Väčšina futuristov verí, že kniha Zjavenie bola napísaná koncom prvého storočia ( 96 A .D.).

Preteristi veria, že proroctvá Zjavenia sa zaoberajú pádom Jeruzalema ( 70 A .D.) a rozsudkom nad pohanským Rímom. Preteristi veria, že Ján napísal Zjavenie v období rokov 64- 68 A .D., počas vlády cisára Nera.

Historicizmus je progresívne Zjavenie Ježiša Krista v kresťanskom veku. Historicistický názor uvádza, že kniha Zjavenie je takmer úplne naplnená, s výnimkou pádu Tajomného Babylonu. Výraz v Zjavení 1:1: „čo sa má zakrátko stať" , jednoducho znamená, že proroctvá v knihe sa začnú zakrátko napĺňať, nie „čo sa má zakrátko naplniť“, ako niektorí túto frázu vysvetľujú. Historicisti sa všeobecne zhodujú na tom, že Zjavenie bolo zaznamenané okolo roku 96 A .D., počas vlády cisára Domitiana.

O futuristickej škole prorockej interpretácie sa popísalo mnoho a v mnohých ohľadoch ju považujeme za nepostačujúcu. Za historicky a biblicky správnu považujeme tradičnú protestantskú historicistickú interpretáciu Zjavenia a Daniela. Tohto myšlienkového prúdu sa pridržiavali ľudia ako Luther, Wycliff, Hus, Sir Isaac Newton a mnohí ďalší zbožní ľudia. O preterizme sme vedeli len málo a vyprovokovaní dozvedieť sa viac o tejto škole proroctva, ktorej sa pridržiavajú mnohí v Hnutí Obnovy ako i v niektorých spoločenstvách Identity.

Ako dobrí Bereánci sme boli vedení k dielu The Days of Vengeance Davida Chiltona (rekonštrukcionista). V predhovore vydavateľa Garyho Northa čítame „Hádžem rukavicu oponentom Hnutia kresťanskej obnovy. Vyzývam všetkých a to veľmi šikovne: Zápaste s Chiltonom... Niekto by mal byť pripravený napísať lepší komentár knihy Zjavenia než je kniha The Days of Vengeance . Som presvedčený, že to nedokáže nikto. Od tohto momentu budú iba tri druhy komentárov knihy Zjavenia: tie, ktoré budú podporovať Chiltona, tie, ktoré sa budú snažiť Chiltonov komentár vyvrátiť a tie, ktoré budú predstierať, že žiadny Chiltonov komentár neexistuje.“ (s. xxxii)

Ohľadom tém Obnovy a kresťanskej občianskej vlády ľudia ako Gary North a David Chilton odviedli množstvo dobrej práce. No ohľadom tejto témy prorockej interpretácie sa domnievame, že robia chybu.

Netvrdíme, že sme učencami kalibru Garyho Northa či Davida Chiltona. No existuje lepší komentár knihy Zjavenie, napísaný v 19. storočí, ktorý nielenže prezentuje historickú interpretáciu proroctva, ale taktiež vyvracia preterizmus a futurizmus, ktoré sa v tom čase začali presadzovať v európskych kresťanských kruhoch. Dielo, na ktoré odkazujeme, je Horae Apocalypticae Rev. E.B. Elliotta, vydané prvýkrát v roku 1844. Prostredníctvom štúdia tejto práce zisťujeme, že tento „boj“ nebol začatý nedávno, ale bol témou diskusie prinajmenšom posledných troch storočí.

Tvrdíme, že preteristická interpretácia Zjavenia spočíva na dátume jeho napísania, pretože iba ak bola napísaná v neskoršej dobe Nerovej vlády (64 - 68 A .D.), dá sa považovať za správnu. Chceme diskutovať práve o tomto bode, pretože existuje dostatočná kontroverznosť už iba o samotnom tomto bode na to, aby tí, ktorí majú otvorenú myseľ, zvážili tento prorocký názor.

Elliottovo dielo používame kvôli tomu, že sa zdá byť dobre zdokumentované a podrobné. I on narážal na preteristov svojej doby (Moses Stuart, napríklad) a ohľadom dáta musel povedať toto: „Čo sa týka datovania Apokalypsy, ako nešťastní sú títo kresťanskí profesori a kritici... ak ich základ padne, a na akých pohyblivých pieskoch v tomto ohľade je ich stavba stavaná a v akom bezprostrednom nebezpečenstve prepadnutia, čitatelia mojich štúdií dôkazov o dáte Apokalypsy, myslím, čoskoro sami uvidia.“ (zv. IV, s. 503)

V Chiltonovom diele sa nachádza 6 bodov obrany ranného datovania. Preskúmame každý jeden a vyvrátime ich pomocou diela Elliotta a ďalších.

BOD 1

„Dôverná znalosť sv. Jána podrobností uctievania v Chráme naznačuje, že „kniha Zjavenia a Štvrté evanjelium muselo byť napísané pred skutočným ukončení chrámových služieb.““ (s.3)

Chilton začína týmto argumentom, o ktorom sa domnievame, že je slabý v nasledujúcich bodoch: predpokladá, že sv. Ján sa musel spoliehať na svoje vlastné poznanie a bezprostredne čestvé spomienky na chrám a jeho časti, aby o ňom v Zjavení písal v správnych podrobnostiach.

Kto sme, aby sme obmedzovali Boha a Jeho schopnosť predložiť Jánovi všetko, čo potreboval vidieť a schopnosť správne to zaznamenať? A ak, ako tvrdí Chilton v odstavci pred týmto bodom 1 vo svojej knihe, že Ján „bol tak dôverne oboznámený s jeho detailami, že boli preňho prirodzené, ako časť obraznosti, ktorú použil“, je čírou špekuláciou, čo by na tejto znalosti mesiace a roky zmenili! Mali by sme ešte spomenúť, že všetky obrazy chrámu, nachádzajúce sa v Zjavení, sú zaznamenané v Ezechielovi, Danielovi, Zachariášovi, Joelovi atď.

Elliott sa vo svojej dobe taktiež stretával s podobnými argumentami o tomto „dôkaze“ skorého datovania a zodpovedá ich z iného uhla. V nasledujúcich citátoch poukazuje na to, že tieto chrámové obrazy nemajú byť brané doslova, ale ako symboly, ktoré Jánovi napomáhali v interpretácii iných symbolov prezentovaných mu v zjavení.

To sa zdá podporované všeobecným porozumením, že kniha Zjavenia bola Jánovi daná v symboloch a nemá byť braná doslovne. (Zdá sa, že Chilton s týmto súhlasí, keď na strane 53 knihy The Days of Vengeance uvádza: „Je to kniha znamení, symbolických predstavení nadchádzajúcich udalostí. Symboly nemajú byť chápané doslovne.“ No rovnako ako v tomto prípade, si v celej knihe zase a znova protirečí.)

„Druhá trieda argumentov z vnútornej evidencie, odvodená z náznakov, ktoré v Apokalypse nachádzame ohľadom izraelských kmeňov a Svätého mesta, chrámu a oltáru – akoby židovské mesto, chrám a oltár ešte stále stál – je ešte nepresvedčivejšia, pretože berú ako fakt, že tieto vyjadrenia majú znamenať doslova starý Jeruzalem a Izrael,nie obrazne, kresťanskú cirkev: argument, ktorý nielenže nedokázali, ale ktorý, je moje presvedčenie (a ako uvidíme, toto presvedčenie nie je bezdôvodné), niky dokázať nemôžu.“ (zv.I, s. 44)

Elliott túto myšlienku rozvíja v inej kapitole, poukazujúc na to, že Kristus používa obrazy chrámu na poukázanie ich naplnenia v kresťanskej cirkvi:

„Obraz chrámu takto prezentovaný, s Kristovým vlastným, autoritatívnym kresťanským vysvetlením jeho hlavnej časti vybavenia, bolo presne tým, čo by najlepšie pripravilo kresťanského evanjelistu pre podobné aplikovanie podobných symbolov kresťanskej Cirkvi, požičaných zo starého židovského svätostánku či chrámu, ak by sa zjavili – ako sa i zjavili – vo víziách budúcnosti.

Podobným spôsobom emblém, tu videný, siedmych hviezd, ktoré mal Kristus vo svojej ruke, spolu s jeho vysvetlením ako siedmych anjelov alebo vládcov a predsedajúcich duchovných cirkví, pripravilo sv. Jána interpretovať symbol hviezd (ak by sa zjavili v ďalších zjaveniach) ako cirkevných vládcov tam, kde sa jednalo o cirkevné záležitosti, a taktiež, ako môžem dodať, ako svetských vládcov v téme svetských záležitostí..“ (zv. I, s. 73)

BOD 2

„Aj keď niektorí učenci nekriticki akceptovali vyjadrenie sv. Irenaea (A.D. 120-202), že sa toto proroctvo objavilo 'ku konci Domitianovej vlády' (t. j. okolo roku A.D. 96), existuje značná pochybnosť o jeho presnom význame (mohol mať na mysli, že apoštol Ján bol sám 'videný' inými). Jazyk sv. Irenaea je akosi dvojzmyselný a bez ohľadu na to, čo tvrdí, mohol sa mýliť.“ (s. 3)

Externé dôkazy datovania Jánovho Zjavenia pochádzajú z písomností ranných cirkevných otcov a historikov. Nemáme žiadne zápisy z 2. a 3. storočia, ktoré by sa zmieňovali, či len poukazovali na datovanie Zjavenia počas vlády Nera. Existuje však niekoľko písomností, ktoré podporujú neskoršie datovanie, počas vlády Domitiana. Vyjadrenie sv. Irenaea je prvým a najstarším vyjadrením.

Nie je prekvapením, že preteristi, nemajúc žiadne poriadne vlastné svedectvo, musia znehodnotiť Irenaeovo vyjadrenie. Pri tomto však nekončia, ale taktiež zákerne napádajú jeho charakter, naznačujúc, že nemusel vedieť, o čom hovorí a, navyše, že umožnil, aby sa takáto chyba zaznamenala. Elliott mal o sv. Irenaeovi ako o učencovi a cirkevnom otcovi vysokú mienku, ako ukazuje nasledujúca pasáž:

„A zvážiac Irenaeovu vlastnú éru, vzťah k sv. Jánovi a charakter – že bol ázijským Grékom, narodeným približne v čase úmrtia sv. Jána – a že bol učeníkom Polykarpa, ktorý bol učeníkom sv. Jána, a že bol jedným z najučenejších, a najoddanejších kresťanských biskupov tej doby......“ (zv. I, s. 2)

Samozrejme, samotné vyjadrenie sa dostáva pod ťažkú paľbu kritiky tých, ktorí nemôžu akceptovať neskoršie datovanie. Pôvodné vyjadrenie bolo uvedené v gréčtine. Rozoberá sa samotná konštrukcia vety a nájdu sa i takí, ktorí budú tvrdiť, že sa toto vyjadrenie po stáročia nesprávne interpretovalo. Elliott tomuto druhu útoku horlivo oponuje a podáva nám všeobecne uznávanú interpretáciu tejto pasáže.

„Pretože svedectvo Irenaea – Polykarpovho učeníka, pričom tento bol , pamätajme si, sám učeníkom apoštola Jána – je v tejto otázke rovnako jasné, ako je nespochybniteľné. Hovoriac o mene a čísle Šelmy v Apokalypse, Irenaeus hovorí, že to bola záležitosť, ktorá mala byť zjavená a prezradená tým, ktorý videl Zjavenie: 'pretože [evidentne Apokalypsa] bola videná nie tak dávno, ale takmer v našej dobe, ku koncu vlády Domitiana.'“ (zv. I, p. 32)

V poznámke pod čiarou Elliott znovu cituje toto vyjadrenie v pôvodnej gréčtine a vysvetľuje, prečo sv. Irenaeus mohol odkazovať iba na videnie, ktoré videl Ján, nie na samotného Jána.

V inej poznámke pod čiarou vo svojej knihe nás Chilton pozýva prečítať si dielo Mosesa Stuarta venované Zjaveniu, aby sme objavili ranných autorov podporujúcich neronovské datovanie. Zaujímalo by ho poznanie, čo si profesor Stuart myslel o konštrukcii vyjadrenia sv. Irenaea? Elliott to komentuje nasledovne: „A tu, vo svojom úvodnom zhrnutí, profesor Stuart zreteľne priznáva vo svojej prvej vete márnosť pokusov zbaviť sa Irenaeovho slávneho svedectva udávajúceho domitianske datovanie, pridaním ďalšieho nominatívu... A skutočne, pravá vetná stavba ... je tak jasná, že človeka zaráža, že v dnešnej dobe nachádzame akéhokoľvek rešpektovaného autora tak zmäteného, aby sa pokúšal oživiť absurdnosti, ktoré profesor Stuart odmieta.“ (zv. I, p. 534)

Ďalšie dokazy od Irenaea pochádazjú z jeho diela Proti herézam , kde sa zaoberá číslom 666 a jeho interpretáciou. Irenaeus, píšuci v období po roku 177 A .D., hovorí o stelesnení čísla 666 ako pre nich budúcej udalosti:

„No poznajúc isté číslo vyhlásené Písmom, ktorým je šesťstošesťdesiatšesť, nech počkajú, najprv, na rozdelenie kráľovstva na desať (častí), potom, keď títo králi budú vládnuť, a usporadúvať svoje záležitosti, a rozširovať svoje kráľovstvo, [nech sa poučia] aby uznali, že ten, ktorý príde, si bude nárokovať kráľovstvo pre seba, a desiť tých, o ktorých sme hovorili, majúc meno, obsahujúce horeuvedené číslo, čo je skutočne ohavnosť spustošenia.“ Kniha 5, kapitola 30, časť 2)

BOD 3

„(Sv. Irenaeus, mimochodom, je jediným zdrojom pre toto neskoré datovanie Zjavenia; všetky ostatné 'zdroje' jednoducho citujú od neho. Je teda značne neúprimné pre komentátorov tvrdiť – ako činí Swete – že ranná kresťanská tradícia takmer jednohlasne prisudzuje Apokalypsu posledným rokom Domitiana.) Existujú istotne i iní ranní autori, ktorých vyjadrenia naznačujú, že sv. Ján napísal Zjavenie oveľa skôr, počas Neronovho prenasledovania.“ (s. 4)

Mnoho ranných kresťanských otcov a historikov knihu Zjavenie komentovalo. V tomto bode Chilton napáda všetky osoby, ktoré podporujú neskoršie datovanie ako iba hlásne trúby jedného cirkevného otca, ktorý „sa mohol mýliť“. No pri čítaní Elliottovej práce nachádzame bohaté dôkazy týkajúce sa ranných podporovateľov, ako i disidentov, pre datovanie do roku 96 A .D. Chceli by sme spomenúť, že Elliott vo všetkých prípadoch poskytuje poznámky pod čiarou nielen tam, kde sa tieto názory nachádzajú, ale uvádza tieto vyjadrenia i v pôvodnej gréčtine či latinčine. Táto časť bude obsiahla, ale považujeme to za potrebné, aby sme čitateľov oboznámili s celkovým obrazom svedkov na oboch stranách. U každého pridáme niečo zo životopisu, ktorý nachádzame v diele Prophetic Faith of Our Fathers autora LeRoy Edwina Frooma.

Tertullian je zmieňovaný ako prvý. Žil v období rokov 160- 240 A .D., narodil sa v severoafrickom Kartágu a kovertoval na kresťanstvo vo veku 30-40 rokov. Stal sa otcom latinskej teológie a tvorcom cirkevného vyjadrovania v latinčine. Tertullianova podpora datovania do roku 96 A .D. je založená na jeho odkazoch na prenasledovanie apoštolov. Pavol a Peter boli zavraždení Neronom, no počas tej doby sa nezmieňuje o Jánovi a jeho vyhnanstve.

„Za prvé, Tertullian, nijako nejednoznačne naznačuje tento názor apokalyptického dáta. Pretože vo svojej Apológii, po špecifikovaní Neronovho prenasledovania ako prvého imperiálneho prenasledovania, a toto bolo mečom, (v ktorom, ako spomína, trpeli Pavol a Peter, no Jána nespomína,) ako ďalšie prenasledovanie spomína Domitianovo prenasledovanie, a v tomto kresťania trpeli vyhnanstvom, dobre známy trest uvalený na sv. Jána. Je evidentné, že Eusebius takto Tertulliana vníma, mám na mysli pripisovanie Jánovho vyhnanstva Domitianovi.“ (zv.. I, s. 33)

Titus Flavius Clemens čiže Klement Alexandrijský žil približne v období rokov 150- 220 A .D. Pôvodne bol pohanským filozofom, ktorý konvertoval na kresťanstvo. Inštrukcie vyhľadával u najvýznamnejších učiteľov, cestujúc po Grécku, Itálii, Egypte a Palestíne. Bol žiakom Pantaena v Alexandrii a bol presbyterom v alexandrijskej cirkvi. Klementova podpora neskoršieho datovania sa nachádza v príbehu týkajúcom sa sv. Jána po jeho návrate z Patmosu. Išlo o to, že Ján bol vtedy už veľmi starým mužom.

„Klement Alexandrijský nepriamo, no jasne, potvrdzuje toto tvrdenie. V rozprávaní známeho príbehu o sv. Jánovi a lupičovi hovorí tak, akoby to bolo pri návrate apoštola z jeho exilu v Patmose, ‘ po smrti tyrana ', a predstavuje ho ako vetchého starca. Nuž, 'tyran', na ktorého smrť sa odkazuje, musí byť nutne Nero alebo Domitian; kedže tí boli ku koncu prvého storočia jedinými prenasledovateľmi kresťanov. A Nero to mohol byť len ťažko, pretože v čase Neronovho prenasledovania nebol sv. Ján vôbec vetchým starcom; majúc nie viac než 60 rokov. Musel to byť teda skôr tyran Domitian. Takto Eusebius výslovne Klementa interpretuje.“ (zv. I, s. 33-34)

Victorinus, ktorý zomrel v roku 303 alebo 304 A .D., bol biskupom v Pettaw, v hornej Panónii, neďaleko dnešnej Viedne. Napísal komentáre niekoľkých starozmluvných kníh, a taktiež o Matúšovi a Zjavení.

„Po tretie, Victorinus, biskup z Pettaw, a martýr v Diokleciánovom prenasledovaní, v Komentári o Apokalypse, napísanom na sklonku tretieho storočia, dvakrát výslovne uvádza, a bez známky interpolácie, že Apokalypsa bola videná apoštolom Jánom na ostrove Patmos, keď tam bol vyhnaný rímskym cisárom Domitianom.“ (zv. I, s. 34-35)

Eusebius Pamphilius žil v období približne 260- 340 A .D. Bol biskupom v Cézarey a napísal Cirkevnú históriu. V tomto diele podáva udalosti v rannej cirkvi a jeho chronológia umiestňuje sv. Jána na Patmos počas vlády Domitiana.

„Rovnaký zmysel má ako štvrté veľmi dôležité svedectvo Eusebia...ohľadom dáta vyhnanstva sv. Jána na Patmos zreteľne oznamuje viac než jedenkrát, že súhlasí s dávnou tradíciou, ktorá odkazuje na Domitianovo prenasledovanie a skutočne tvrdí, že celkovo nepoznal žiadnú inú tradíciu týkajúcu sa vyhnanstva sv. Jána na Patmose.“ (zv. I, s. 35-36)

„Rovnaký je zaznamenané posúdenie Hieronýma, to isté u Augustínovho priateľa Orosia, to isté u Sulpitia Severa. Jednoznačné vyjadrenie podobného významnu nachádzame u Primasia, dôležitého augustínskeho komentátora Zjavenia zo 6. storočia. Vo svojom predhovore k tomuto komentáru hovorí o apokalyptických víziách, ktoré videl sv. Ján počas vyhnania cisárom Domitianom do baní Patmosu.“ (vol. I, p. 36)

Hieronymus žil približne v období rokov 340- 420 A .D. Najznámejší je pre svoju revíziu „starolatinského“ prekladu Biblie do modernej latinskej Vulgáty. Taktiež napísal komentáre k mnohých knihám Písma. Sulpitius Severus, ktorý žil v období rokov 363- 420 A .D., bol cirkevným historikom, narodením v Aquitanii. Svoje posledné roky prežil v kláštornom odpočinku v Toulouse, v Aquitanii.

Od Elliotta, učenca, ktorý sám čítal tieto vyjadrenia ranných historikov, sa dozvedáme, že títo neimitovali sv. Irenaea, ale boli sami učencami a ich vyjadrenia sú výsledkom vlastného skúmania tejto záležitosti:

„Takéto je neskoršie a dodatočné patristické svedectvo, stále existujúce, pre fakt, že sv. Ján videl vízie na Patmose za vlády Domitiana: reťaz svedectva, ktorá nemá byť vnímaná ako opakovanie Irenaeovho svedectva, na ktoré sa väčšina týchto autorov ani neodvoláva: ale ako ich vlastné nezávislé posúdenie, sformované na všetkých vtedy existujúcich dôkazoch. Pokiaľ ide o protirečivú rannú tradiíciu odrážajúcu iný dátum – ak taká existovala, len ťažko by im bola neznáma. A ich úplné mlčanie ohľadom toho je vysvetliteľné dvoma spôsobmi – buď nič také neexistovalo, alebo to považovali za nezasluhujúce si kredit, či vôbec čo i len zmienku.“ (zv. I, s. 36-37)

Elliott ďalej skúma ranné práce, ktoré umiestňujú zápis Zjavenia počas vlády Nerona alebo skôr. Tieto práce zhľadúva pochybného charakteru:

„Nedá sa preto diviť, že prvé protikladné vyjadrenie k predmetnej otázke sa objavuje až v čase Epifania, biskupa v Salamis na Cypre, v druhej polovici 4. storočia ...ktorého hlavné dielo, O kacírstvach, napádané ... ako 'plné chýb a nepresností kvôli neserióznosti a nevedomosti autora' ...Pretože tvrdí, že sv. Ján prorokoval na ostrove Patmos v dňoch cisára Claudia – v dobe, keď... vôbec z histórie nie je známe, že k prenasledovaniu kresťanov dochádzalo...“ (zv. I, s. 37)

„...ďalšie svedectvo ranného datovania Apokalypsy. Poznámka k sýrskej verzii knihy, napísaná okolo začiatku 6. storočia, uvádza: „Zjavenie, ktoré bolo učinené Bohom Jánovi Evanjelistovi na ostrove Patmost, kde bol vypovedaný cisárom Neronom.“ Akú hodnotu však má tento názor, ako sa zdá, vtedy prvýkrát prezentovaný? ( zv.. I, s. 38-39)

Elliott pridáva poznámku, ktorá vysvetľuje, že Domitianovi sa niekedy prisudzoval titul Nero:

„Nevznikol tento omyl tým, že Domitianovi sa niekedy dáva titul nero, a v skutočnosti mal pôvodný autor sýrskeho nápisu na mysli Domitiana, nie Nerona?“ V tejto poznámke ďalej uvádza dôkazy v latinčine o prisudzovaní tohto titulu Domitianovi. (zv. I str,. 39, poznámka1)

Arethas, narodený v roku 860 A .D., bol arcibiskupom v Cézarey a na byzantskom dvore mal veľký vplyv. Jeho komentár Zjavenia bol z väčšej časti kompiláciou, v ktorej nasledoval Andreasa, spochybňujúceho všeobecne akceptované datovanie roku 96 A .D.:

„A čo komentátor Arethas, hlásajúci o 2-3 storočia neskôr, že Zjavenie bolo napísané pred zničením Jeruzalema, čo je názor, ktorému sám vo svojom diele odporuje?“ (zv. I, s. 39)

„Podobne jedno i druhé spalo po stáročia nepovšimnuté. A, prebudené kritikmi modernejšej doby, bolo to iba kvôli potrebe takýchto dát, na ospravedlnenie iného možného vysvetlenia apokalyptických proroctiev.“ (zv. I, s. 39)

Vidíme teda, že najstaršie a najpodloženejšie svedectvo sa prikláňa k neskoršimu, domitiánskemu datovaniu. A pokiaľ ide o protichodné názory podporujúce neronovské datovanie, ako sme videli, je ich pár, napísaných neskôr a menej opodstatnených. Dá sa teda odôvodňovať, že hlavná podpora preteristov pre neronovské datovanie sa nachádza vo vrahní pochybností voči zmyslu vyjadrení kľúčových svedkov. Inými slovami, to, čo preteristi činia s Irenaeovým vyjadrením, to isté činia aj vyjadreniam iných kľúčových svedkov. Elliott veľmi podrobne vyvracia argumenty tejto povahy, ktoré sme tu však neuvádzali kvôli stručnosti. (Pre obhajobu Eusebiovho vyjadrenia pozri Horae Apocalypticae zv. I, s. 39, poznámka 6 a s. 34, poznámka 2 pre obhajobu Klementovho tvrdenia.)

BOD 4

„Značná čas moderného predpokladu v prospech domitianovského datovania spočíva na názore, že jeho vláda bola veľkým, pokračujúcim obdobím prenasledovania a vraždenia kresťanov. Tento názor, hoci obľúbený, sa zdá, že nie je založený na žiadnych dôkazoch.“ (s.4)

Tento argument považujeme za najnejasnejší. Nevyžadujeme si obdobie vraždenia a prenasledovania kresťanov za vlády Domitiana, aby sme verili, že Kniha Zjavenie bola napísaná v tom období. V skutočnosti je absencia tohto typu prenasledovania našou výhodou v nasledujúcom ohľade: Za Nerona bolo pravdepodobnejšie, že kresťania boli zabíjaní, ako boli i Pavol a Peter, no za Domitiana boli kresťania posielaní do vyhnanstva, ako bol i Ján. Ak by bol Ján predvedený pred Nerona, nebol by usmrtený tak, ako mnoho iných?

BOD 5

„Naším najbezpečnejším postupom preto musí byť štúdia samotného Zjavenia, aby sme zistili, aké interné dôkazy svojho datovania poskytuje. Ako v komentári uvidíme, Kniha Zjavenie je primárne proroctvom zničenia Jeruzalema Rimanmi. Samotný tento fakt umiestňuje autorstvo sv. Jána niekde pred september 70 A .D. Navyše, ako uvidíme, sv. Ján rozprával o Neronovi Caesarovi ako stále na tróne – a Nero zomrel v júni 68.“ (s. 4)

Väčšina učencov nevníma Knihu Zjavenia primárne ako proroctvo zničenia Jeruzalema, a teda ich interpretácia si nevyžaduje dátum autorstva v období rokov 64- 68 A .D. Preteristická interpretácia však nemôže bez ranného dtovania existovať. Tento Chiltonov argument v tomto ohľade považujeme za kruhový.

Zvažujúc Chiltonovo vyjadrenie „ako uvidíme, sv. Ján rozprával o Neronovi Caesarovi ako stále na tróne – a Nero zomrel v júni 68.“, na strane 436 knihy The Days of Vengeance nachádzame nasledujúce vyjadrenie založené na jeho interpretácii Zjavenia 17:9-10 „...a je sedem kráľov: päť padlo: prvých päť cézarov boli Julius, Augustus, Tiberius, Caligula a Claudius. Jeden je: Nero, šiesty Caesar, bol na tróne v čase, keď sv. Ján písal Zjavenie.“ Nechceme pristúpiť k zdĺhavej diskusii iných interpretácií tejto pasáže, ale uvedieme toto krátke Elliottovo vyvrátenie: „Čo posledný argument berie za fakt, je potrebné dokázať – že hlavy Šelmy predstavujú jednotliví cisári; v protiklade k analógii Daniela 7:6, 8:22.“ (zv. I, s. 543)

Tu opäť musíme poukázať na to, že Chilton, predpokladajúc, že kráľ znamená doslovného cisára, berie význam vízie doslovne. Na strane druhej, vnímanie zmienených „kráľov“ ako odlišné formy rímskej vlády je oveľa viac v súlade so symbolickou interpretáciou.

BOD 6

„Oveľa doležitejšie než čokoľvek z toho je však to, že máma a priori učenie z Písma, že všetko zvláštne zjavenie končilo rokom A.D. 70. Anjel Gabriel povedal Danielovi, že „sedemdesiat týždňov“ má skončiť zničením Jeruzalema (Daniel 9:24-27); a toto obdobie bude taktiež na to, „aby bola vtlačená pečať na videnie a proroctvo“ (Dan.9:24). Inými slovami, špeciálne zjavenie malo prestať v čase zničenia Jeruzalema. Kánon Svätého Písma bol úplne kompletný pred pádom Jeruzalema.“ (s. 5)

Na vyvrátenie tohto argumentu musíme zodpovedať dve otázky:

1. V akom časovom rámci sa nachádza „sedemdesiat týždňov“?

2. Čo sa malo odohrať, aké proroctvo bolo naplnené?

Preskúmame spomínané proroctvo (Daniel 9:24-27) verš za veršom, prezentujúc alternatívnu interpretáciu od tej, na ktorú odkazuje pán Chilton.

1. Časový rámec

Daniel 9:24: „Je sedemdesiat týždňov ktoré boli určené tvojmu ľudu a tvojmu svätému mestu, aby bol ukončený priestupok a skoncovalo sa s hriechom a aby sa vykonalo zmierenie za pevinenie a aby bola uvedená spravodlivosť na neurčité časy a aby bola vtlačená pečať na videnie a proroctvo a na pomazanie Svätej svätých.“

Je časový rámec, o ktorom sa Daniel zmieňuje (sedemdesiat týždňov) doslovný alebo symbolický? Najprv ale, čo znamená výraz „sedemdesiat týždňov“? „Sedemdesiat“ je výrazom číslo #7657 v Strong 's Concordance , „shib'iym“, čo znamená „sedemdesiat“ a je to množné číslo od #5651, shibah čiže sedem. „týždne“, Strong's #7620, „shebuah“, sedmice, t. j. týždeň. Sedemdesiat týždňov znamená sedemdesiat sedmíc, čiže 490 dní. Ak by šlo o doslovné dni, toto proroctvo by bolo naplnené za jeden a pol roka. Ak ide o symoblické dni, potom by bolo užitočné, ak by nám bol daný kľúč k ich pochopeniu. A skutočne, takýto kľúč nachádzame v Jeho slove. Slovo Božie v Matúšovi 18:16 a 2. Korinťanom 13:1 uvádza, že slovom dvoch alebo troch svedkom je záležitosť potvrdená, a máme dva prípady, kedy jeden deň predstavuje jeden rok:

„A vaši synovia sa stanú pastiermi v pustatine štyridsať rokov a budú sa musieť zodpovedať za vaše skutky smilstva, kým neskončia vaše mŕtvoly v pustatine. Podľa počtu dní, keď ste prešpehovali krajinu, štyridsať dní, deň za rok, deň za rok, štyridsať rokov sa budete zodpovedať za svoje previnenia, lebo spoznáte, čo to znamená, keď sa odcudzím.“ (Numeri 14:33-34)

„A vyplníš ich. A v druhom prípade si ľahneš na pravý bok a ponesieš previnenie judského domu štyridsať dní. Deň za rok, deň za rok som ti dal.“ (Ezechiel 4:6)

Tento princíp je známy ako princíp „deň za rok“ a s týmto pevným základom v Písme môžeme postúpiť ďalej.

Daniel 9:25: „A máš vedieť a mať pochopenie, od vyjdenia slova, aby bol obnovený a znovu postavený Jeruzalem, po Vodcu, Mesiáša, bude sedem týždňov, okrem toho šesťdesiatdva týždňov. Vráti sa a bude skutočne znovu postavený, s námestí a priekopou, ale v stiesnených časoch.“

Počiatočným bodom je dekrét na obnovenie a znovuvybudovanie Jeruzalema. Tento dekrét vydal medo-perzský kráľ Artaxerxes okolo roku 457 pred n.l., záznam o tom nachádzame v knihe Ezra (Ezdráš):

„A toto je opis listu, ktorý dal kráľ Artaxerxes kňazovi Ezdrášovi, odpisovačovi slov Jahveho prikázaní a jeho predpisov ohľadom Izraela. Artaxerxes, kráľ kráľov, kňazovi Ezdrášovi, odpisovačovi zákona Boha nebies. Pokoj nech je úplný. A teraz bolo vydané odo mňa nariadenie, že v mojej ríši každý z ľudu Izraela a ich kňazov a Lévitov, kto je ochotný ísť s tebou do Jeruzalema, má ísť.“ (Ezdráš 7:11-13)

Ľud mal stráviť 7 týždňov, čiže 49 rokov znovuvybudovaním a obnovením Jeruzalema pod vedením Ezru a Nehemiáša. 49 rokov pracovali na obnovení občianskej spoločnosti Júdejcov. To bolo obdobie od roku 457 pred n.l. do roku 408 pred n.l. Ďalších 62 týždňvo, čiže 434 rokov mali očakávať Mesiáša. „Šesťdesiatdeväť týždňov“ čiže 483 rokov po Artaxerxovom dekréte, v roku 27 A .D. (vrátane prekročenia letopočtov) bol Pán Ježiš pokrstený Jánom v jordánskych vodách a vyhlásený za Syna Božieho s mocou, keď naňho dosadol Duch svätý vo forme holubice a hlas z nebies prehlásil:

„Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil.“ (Matúš 3:17)

Sám Ježiš učinil nasledovné prorocké oznámenie:

„Keď bol Ján zatknutý, išiel Ježiš do Galiley, zvestoval Božie dobré posolstvo a hovoril: „Ustanovený čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte dobrému posolstvu.““ (Marek 1:14,15)

Čo mal na mysli pod výrazom „ustanovený čas sa naplnil“ ? Plnosť času bola diktovaná sedemdesiatimi týždňami. Mesiáš sa nemohol objaviť na scéne skôr, než od Artaxerxovho dekrétu uplynulo 483 rokov. To Ježiš naplnil. Nadišiel sedemdesiaty týždeň.

Daniel 9:26: „A po tých šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Mesiáš odrezaný a nezostane mu nič. A mesto a sväté miesto zničí ľud vodcu, ktorý prichádza. A koniec toho bude záplavou. A až do konca bude vojna, o čom je rozhodnuté, sú spustošenia.“

„bude Mesiáš odrezaný“ hovorí o náhlej a predčasnej povahe Jeho smrti. To, čo nasleduje - „ľud vodcu“ – je odkaz na zničenie Jeruzalema, úplne opísaný v Matúšovi 24, Marekovi 13 a Lukášovi 21. Aj keď skutok, ktorý je súdený (odmietnutie Mesiáša „Židmi“) je zahrnutý v časovom rámci proroctva, samotný súd (zničenie Jeruzalema) nie.

Daniel 9:27: „A pre mnohých bude udržiavať zmluvu v platnosti jeden týždeň, a v polovici týždňa spôsobí, že prestane obeť a obetný dar. ...

Akú zmluvu mal Mesiáš udržiavať (potvrdiť)? Nuž, žiadnu inú, ako Novú Zmluvu, zmluvu prisľúbenú Izraelu skrze Jeremiáša:

„Hľa, prichádzajú dni, je Jahveho výrok, a ja uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a domom Júdu, nie takú, akou bola zmluva, ktorú som uzavrel s ich predkami v deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny, moja zmluva, ktorú oni zrušili, hoci som ich mal v manželskom vlastníctve, je Jahveho výrok. Veď toto je tá zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, je Jahveho výrok. Ja vložím svoj zákon do nich a napíšem im ho do srdca. A ja sa stanem ich Bohom a oni sa stanú mojím ľudom.“ (Jeremiáš 31:31-33)

Kedy bola táto zmluva uzavretá? Počas Paschy (pésachu), 3 1/2 roka po začiatku Jeho pozemskej služby. Pred svojou smrťou prehlásil (v Matúšovom evanjeliu):

„Vzal aj pohár, a keď poďakoval, dal im ho povediac: Pite z neho všetci, toto je moja krv zmluvy, ktorá má byť vyliata za mnohých na odpustenie hriechov.“ (Matúš 26:27-28)

Daniel 9:27: „....a na krídle ohavnosti bude ten, čo pôsobí spustošenie, a až do vyhubenia sa práve to, o čom je rozhodnuté, bude vylievať aj na toho, ktorý je spustošený.“

Opäť prorocké varovanie pred súdom.

A čo zvyšných 3 1/2 „dní“ čiže 3 1/2 rokov? Kedy sedemdesiat týždňov končí, je to, ako by nám chcel nahovoriť pán Chilton, teda v roku 70 A .D., zničením Jeruzalema? Nie, 70 A .D. je úplne mimo kontext 490-ročného proroctva. 70. týždeň začína Ježišovým krstom, v roku 27 A .D. 3 1/2 roka neskôr je uzavretá Nová Zmluva s Izraelom.

Čo Peter, Ján a zvyšok apoštolov vnímali ako signál konca sedemdesiatich týždňov?

Koniec týždňa

Po smrti a zmŕtvychvstaní nášho Pána ostávalo ešte naplniť 3 a 1/2 roka proroctva. Polovica týždňa zostávala na potvrdenie zmluvy s Domom Júdu. Pred svojím nanebovstúpením Kristus učeníkom prikázal:

„Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ ... (Matúš 28:19)

Toto poverenie autorizovalo učeníkov ísť do celého sveta a hlásať dobré posolstvo o Kráľovstve. Neučinili tak okamžite. Zostávali v Júdei a kázali Júdejcom – a iba Júdejcom. Čím viac kázali, tým viac boli prenasledovaní. Toto prenasledovanie vyvrcholilo smrťou mučeníka Štefana.

V Skutkoch 7:51-59 čítame o Štefanovej obhajobe a jeho odsúdenie Júdejcov je ostro podané. Jeho posolstvom bolo „Kristus alebo nič“. To ich zasiahlo v srdci a zabili ho.

Moja vďaka Robertovi Caringolovi za tieto časti kapitoly 13 z jeho diela Seventy Weeks: The Historical Alternative

Väčšina učencov umiesťuje Štefanovu smrť 3 roky po ukrižovaní, do roku 33 A .D. Niektorí sa snažili umiestniť koniec časomiery práve sem. Neverím, že je to správne. Proroctvo uvádzalo, že Zmluva bude potvrdzovaná 7 rokov výlučne s Júdejcami.

Verím, že musíme brať do úvahy časť prechodu do Ďalšieho roku. Keď časomiera začala v roku 457 pred n.l., nemôže končiť skôr, ako v roku 34 A .D. Musíme preto hľadať udalosť, ktorá sa odohrala v tomto roku, signalizujúcom koniec proroctva.

V Matúšovi 10:5 Ježiš inštruuje svojich učeníkov:

„Nevchádzajte na cestu národov a nevstupujte do samaritánskeho mesta.“

Kristus svojim učeníkom taktiež povedal, aby vyšli do celého sveta. Nejde o protirečenie. Apoštoli chápali, že boli ohraničení Danielovým proroctvom po 3 a pol roka po Ježišovej smrti. Na konci tohto obdobia boli voľní, aby kázali o spáse národom. Ako to vieme? Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš stretol s dvoma mužmi na ceste do dediny Emmaus. Najprv ho však nespoznali. Pokarhal ich, pretože neverili všetkému, čo o Ňom písali proroci. No v 24:27 Lukáš uvádza nasledujúce vyjadrenie:

„A začal od Mojžiša a všetkých prorokov a vysvetľoval im veci, ktoré sa v celých Písmach vzťahovali naňho.“

Je nám povedané, že apoštoli boli inštruovaní vo všetkých proroctvách týkajúcich sa Krista. Zjavenie poznania spôsobilo, že srdcia týchto učeníkov v ich vnútri horeli (v. 32) Preto po obdržaní „veľkého poverenia“ zostávali a kázali výlučne Júdejcom. Zjavenie biblického proroctva je nádherná záležitosť.

Čo Peter a Ján považovali za signál konca ich prorockého obmedzenia a naplnenia sedemdesiatich týždňov? Kedy je zaznamenaný prvý krok k národom?

Dobré posolstvo kázané v Samárii

„A Filip odišiel do mesta Samárie a zvestoval im o Kristovi.“ (Skutky 8:5)

Prečo to Filip vykonal? Nevedel vari, že Kristus im zakázal kázať v Samárii? (Mat. 10:15) Vzbúril sa proti Pánovmu prikázaniu?? Vzbúrili sa taktiež Peter a Ján? Keď títo počuli, že Dobré posolstvo je hlásané v Samárii, ako tím odišli a rozvíjali to, čo Filip začal. Odpoveď je jednoduchá. Nevzbúrili sa, boli uvoľnení Duchom Svätým. Písal sa rok 34 A .D. a sedemdesiat týždňov sa naplnilo. Národy po prvýkrát mali možnosť počuť posolstvo o Kráľovstve. Áno, je to tak jednoduché!

457 B.C .................................................................................... 34 A .D. = 490 dní-rokov

O sedem rokov neskôr Peter priniesol Evanjelium do Cézarey, Korneliovi a celej jeho domácnosti (Skutky 10). Posolstvo Novej Zmluvy bolo ohlasované.

V 13. kapitole Skutkov apoštol Pavol sa veľmi dôrazne vyjadruje k Júdejcom v Antiochii:

„Vtedy Pavol a Barnabáš smelo hovorili a povedali: Bolo nevyhnutné, aby sme povedali Božie slovo najprv vám. Keďže hoodmietate a nepovažujete sa za hodných večného života, hľa, obraciame sa k národom. Lebo Jahveh nám prikázal týmito slovami: Ustanovil som ťa za svetlo národom, aby si bol záchranou až po končiny zeme.““ (Skutky 13:46,47)

Prečo je to tak zaznamenané? Prečo bolo nutné, aby sa Nová Zmluva hlásala najprv Júdejcom? Pretože s Júdejcami uzavrel svoju zmluvu na jeden týždeň.

Ako povedal anjel Gabriel: „Je sedemdesiat týždňov, ktoré boli určené tvojmu ľudu a tvojmu svätému mestu.“ Proroctvo teda svoje naplnenie začalo i ukončilo, zahŕňajúc všetky nutné predpovede. Niet žiadného sedemročného obdobia súženia, ani 70. týždeň v nejakej nejasnej, neurčitej časovej perióde.

Naplnenie proroctva **

„Danielových sedemdesiat týždňov“ obsahuje šesť mesiánskych proroctiev:

* Aby bol ukončený priestupok, doslova na potlačenie rebélie Izraela. Izaiáš 53: 5 uvádza: „Bol však prebodávaný za náš priestupok, bol drvený za naše previnenia. Potrestanie, ktoré slúžilo nám na pokoj, prišlo naňho a jeho zranenia sa nám stali uzdravením.“ Daniel 9:11 uvádza, že celý Izrael prestupoval zákon, no nevýslovný priestupok sa odohral na Kalvárii, keď Izrael ukrižoval svojho Mesiáša. Adam Clarke pripája komentár, že k tomu došlo na ukončenie priestupku, čo bolo vykonané kázaním Dobrého posolstva, a vyliatia Svätého Ducha na ľudí.

* Na skoncovanie s hriechom. V Matúšovi 1:21 čítame: „...on zachráni svoj ľud od jeho hriechov“ . Kolosanom 2:14 hovorí: „a vymazal ručne písaný doklad proti nám, ktorý pozostával z nariadení, a ktorý bol proti nám, a odstránil ho z cesty tým, že ho pribil na kríž (kôl) “ . Hebrejom 9:26 uvádza: „Inak by musel často trpieť od založenia sveta (aion) . Teraz sa však zjavil raz navždy pri závere systému vecí (na konci sveta) , aby odstránil hriech tak, že obetoval sám seba.“ Kedy nastal koniec „sveta“? Pri páde Jeruzalema? Nie, pri obetovaní Ježiša.

Opäť citujúc Adama Clarka, ktorý dobre proroctvo vykladal: „Na ukončenie obete za hriech, čo učinil náš Pán, keď obetoval svoje nepoškvrnené telo na kríži raz a za všetkých“. Skutky 3:14 uvádzajú, že sme zapreli Svätého, požadujúc miesto neho vraha. „Bol počítaný medzi previnilcov, a hriech mnohých, ten niesol sám, a zasiahol v prospech previnilcov.“ Vtedy bol zranený za naše prestúpenia a drvený za naše previnenia. Kto môže pochybovať, že jeho dokonalé pomazanie ukončilo potrebu budúcich obetí za hriech?

* Vykonanie zmierenia za previnenie. V 2. Korinťanom 5:19 Pavol prehlasuje:, „Boh bol v Kristovi,, aby sa svet s ním zmieril..." Pavol opätovne uvádza v Rimanom 5:10: „Lebo ak sme boli zmierení (#2644, katallaso , vzájomne sa meniť, učiniť zmenu) s Bohom smrťou jeho Syna, keď sme boli nepriateľmi...“

** Opäť vďaka Robertovi Caringolovi za Seventy Weeks: The Historical Alternative , kapitola 11, „Six Messianic Prophecies“, väčšina z nasledujúceho textu sa nachádza v tejto práci.

* Uvedenie spravodlivosti na neurčité časy. 2. Korinťanom 5:21 uvádza: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme sa stali Božou spravodlivosťou prostredníctvom neho.“ 1. Korinťanom 1:30 uvádza: „Ale on spôsobil, že ste v spojení s Kristom Ježišom, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením a vyslobodením prostredníctvom výkupného.“ Izaiáš 51:8 uvádza: „... moja spravodlivosť, tá bude až na neuričtý čas a moja záchrana na nespočítateľné pokolenia.“ Jeremiáš 23:5-6 uvádza: „Hľa, prichádzajú dni, je Javheho výrok, a ja vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok. A kráľ bude istotne panovať a počínať si s rozvahou a bude v krajine vykonávať právo a spravodlivosť. V jeho dňoch bude Júda zachránený, aj Izrael bude bývať v bezpečí. A to je jeho meno, ktorým sa bude nazývať: Jahveh je naša spravodlivosť“ . Spurgeon prehlásil: „Jedným z hlavných schém Kristovho príchodu na zem bolo priniesť večnú spravodlivosť.“

* Na zapečatenie videnia a proroctva. Izaiáš 29:10-11 uvádza: „Veď Jahveh vylial na vás ducha hlbokého spánku, a zaviera vaše oči, proroci, a zakryl i vaše hlavy, vidiaci. A videnie všetkého sa pre vás stáva akoby slovami zapečatenej knihy, ktorú dávajú znalému písma a hovoria: Prečítaj to, prosím, nahlas, a on musí povedať: Nie som schopný, lebo kniha je zapečatená.“ Výraz „zapečatená“ je použitý v rovnakom kontexte ako u Daniela, keď písal o kráľovej pečati na jame s levmi (Dan. 6:17), čo znamená „pevne uzavrieť“. Kvôli odmietaniu Izraela počúvať a riadiť sa slovami prorokov, nakoniec odmietnuc samotného Pána, ich súdom bola hrozná slepota, ktorá pevne uzavrela Písma pred ich pochopením. Pavol to rozvíja v 2. Korinťanom 3:14-15 „Ale ich myšlienkové sily boli otupené. Lebo ten istý závoj ostáva až do dnešného dňa nezdvihnutý pri čítaní starej zmluvy, pretože je odstránená prostredníctvom Krista. Tak až do dnešného dňa, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží na ich srdci závoj.“ Kvôli volaniu Izraela: „Jeho krv nech príde na nás a na naše deti“ , bola časťou tohto rozsudku slepota voči tomu, čo proroci písali ohľadom Mesiáša.

* Na pomazanie Svätej Svätých. Písomné dôkazy, ktoré poukazujú v tomto ohľade na Krista, sú neotrasiteľné. Iba Ježiš naplnil toto proroctvo. V Lukášovi 1:35 Písma hovoria: „Príde na teba Svätý Duch a zatieni Ťa moc Najvyššieho. Preto aj to, čo sa narodí, bude sa nazvýať sväté, Boží Syn.“ A v Lukášovi 4:18: „Jahveho duch je na mne, lebo ma pomazal, aby som oznamoval dobré posolstvo chudobným, poslal ma, aby som zvestoval oslobodenie zajatým a obnovenie zraku slepým, aby som prepustil zdrvených s úľavou“. V Skutkoch 10:38 sa hlása: „O Ježišovi z Nazaretu, ako ho pomazal Boh svätým duchom a mocou.“

Prečo bolo určených sedemdesiat týždňov?? Aby bol ukončený priestupok a skoncovalo sa s hriechom a aby sa vykonalo zmierenie za previnenie a aby bola uvedená spravodlivosť na neurčité časy a aby bola vtlačená pečať na videnie a proroctvo a na pomazanie Svätej Svätých!

Danielovo videnie poskytlo jeho ľudu božský časový rozvrh následných rokov pre dosiahnuté vykúpenie, nie hru na zastavenie času kvôli špekulácií o prestávke! Tento veľkolepý týždeň spásy nastal po 69. „týždni“ rokov, v polovici 70. týždňa, mocou Kristovej smrti a vzkriesenia. Daniel 9 je dobrá zvesť...Radujme sa z nej! (Vic Lockman, Who Stopped the Clock? ) Pán Lockman, preterista, schopne obhajuje „Božskú časomieru“ proti tým, ktorí sa snažia zaviesť „prestávku“ takmer 2000 rokov do sedemdesiatich týždňov. Pán Chilton, umiestnením zničenia Jeruzalema do proroctva sedemdesiatich týždňov o uzavretí Novej Zmluvy, taktiež požaduje prestávku 30 a viac rokov. To nemôže byť!

ZHRNUTIE

Preskúmali sme 6 bodov Chiltonovho diela The Days of Vengeance , o ktorých tvrdí, že podporujú ranné datovanie knihy Zjavenia, do doby Neronovej vlády, pred rokom 70 A .D. Tvrdíme, že hojnosť interných a externých dôkazov poukazuje na datovanie okolo roku 96 A .D.

1. Chilton tvrdí, že odkazy na chrámové uctievanie ponúkané v Zjavení dokazujú, že táto kniha bola napísaná v dobe, kedy Chrám ešte stál, t.j. pred rokom 70 A .D. Veríme, že Boh obdaril Jána schopnosťou presne popísať videnie, ktoré mal, dokonca i veci z dávno zničeného chrámu. Rovnako tak, ako vysvetľuje Elliott, zámerom využitia Chrámu bolo poukázať na Krista a pripraviť Jána a budúcich čitateľov na použitie tejto interpretatívnej pomôcky.

2. Externá podpora pre datovanie knihy Zjavenia pochádza zo zachovaných dokumentov ranných cirkevných otcov a historikov. Hlavnou podporou, ktorá umiestňuje Jána na ostrov Patmos počas Domitianovej vlády, okolo roku 96 A .D., je vyjadrenie sv. Irenaea. Irenaeus žil v 2. storočí A.D. a bol študentom jedného z nasledovníkov sv. Jána, Polykarpa. Toto vyjadrenie bolo po stáročia nenapadnuteľné. V posledných troch storočiach sa však dostalo do pozornosti preteristov, ktorí tvrdia, že jeho vyjadrenie bolo nesprávne pochopené cirkevnými otcami, ktorí boli vzdelaní v gréckom jazyku. Ak nestačí toto, naznačujú, že sv. Irenaeus sa vo svojom zázname pomýlil. My Irenaeovo stanovisko podporujeme, rovnako ako všetci učení ľudia, ktorí sa nepokúšali znevažovať tento zdroj.

3. Mnoho ďalších podporných vyjadrení pre datovanie do roku 96 A .D. sa nachádza v zápisoch ranných cirkevných otcov vrátane Tertulliana, Klementa Alexandrijského, Victorina a Eusebia. Títo neopakujú iba vyjadrenie sv. Irenaea, ale sami boli učencami a historikmi. K svojim záverom došli na základe všetkých dostupných informácií, z ktorých sa niektoré nemuseli do dnešného dňa zachovať. Ak by existovali protikladné informácie, určite by sa o nich zmienili. No až do 4. storočia a neskoršej doby sa neobjavili žiadne takéto informácie.

4. V protiklade s Chiltonovým názorom, nie je datovanie na rok 96 A .D. založené na názore, že kresťania boli za Domitianovej vlády vraždení. Všeobecne sa prijíma názor, že Domitian často posielal kresťanov za trest do vyhnanstva, čo bol i trest pre Jána – bol vyhnaný na ostrov Patmos, kde obdržal Zjavenie.

5. Chilton ďalej argumentuje, že keďže Zjavenie opisuje pád Jeruzalema, musí dokazovať neronovské datovanie dokumentu. To je cyklické zdôvodnenie. Ranní cirkevní otcovia interpretovali Zjavenie ako pre nich stále budúce udalosti a moderní historicisti vidia jeho naplnenie v uplynulých dobách, s niektorými časťami stále nenaplnenými. Tieto interpretácie sa neopierajú o dátum dokumentu, kým preteristická interpretácia áno.

6. A nakoniec, najdôležitejší bod pána Chiltona bol ten, že z Písma máme tvrdenie, že „sedemdesiat týždňov“ malo skončiť pádom Jeruzalema a rovnako tak všetky zvláštne zjaveniaa dané ľuďom. V našej krátkej rozprave sme ukázali, že na ukončenie „sedemdesiatich týždňov“ pádom Jeruzalema by bola nutná ďalšia „prestávka“ v čase, podobne vnímaniu tohto proroctva futuristami.

To bolo dokázané aplikáciou princípu „deň za rok“, ktorý je pevne zakotvený v Písme. Téma princípu „deň za rok“ je tak bohatá, že si vyžaduje vlastnú štúdiu. „Sedemdesiat týždňov“ sa zaoberajú nie oznamovaním konca Božích zjavení, ale skôr objavením sa Ježiša Krista, jeho pozemskej služby a povolania národov k spáse. Prečo bolo teda „sedemdesiat týždňov“ určených? Na ukončenie prestúpení, na ukončenie hriechov, na zmierenie za neprávosti, na ustanovenie večnej spravodlivosti, na zapečatenie videnia a proroctva a pomazania Najsvätejšieho!

ZÁVER

Pozreli sme sa na jeden aspekt veľmi komplexného a kontroverzného problému. Medzi historicizmom a preterizmom existuje oveľa viac oblastí nezhody, o ktorých by sme mohli diskutovať (napr. muž hriechu). No datovanie knihy Zjavenie nás zastavilo. Pre preteristov je to základný problém. Neboli sme však prekvapení Chiltonovým bezstarostným posúdením. Kázal pre konvertovaných a ako sme demonštrovali, dôkazy ranného datovania sú nedostatočné. Dúfame, že sa táto štúdia dostane k tým, ktorí majú „uši, aby počuli“.

Dúfame, že tí v hnutí Identity a cirkvách, ktoré sa prikláňajú k preteristickej interpretácii jednoducho ako k alternatíve voči falošným doktrínam futurizmu učinia vážne posúdenie. Historicizmus je uspokojivým a božským ponímaním Zjavneia. Umožňuje, aby bola Božia ruka viditeľná v našej minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Udalosti, ktoré boli považované za povahou politické sú ukázané ako naplnenie Jeho zaznamenaného slova. Žiadna iná interpretácia to neponúka. Preterizmus, umiestňujúci Zjavenie za nás, a futurizmus, umiestňujúci Zjavenie pred nás, odstraňujú tieto objavené proroctvá z našich súčasných životov.

BIOGRAFICKÉ INFORMÁCIE

Z knihy The Prophetic Faith of Our Fathers autora LeRoya Edwina Frooma prispievame týmito informáciami o Elliottovi:

„Edward biskup Elliott (1793-1875), učený vykladať proroctva, získal vzdelanie v Trinity College, Cambridge, toto štúdium ukončil v roku 1816. Po cestovaní po Taliansku a Grécku mu bolo v roku 1824 udelené vikárstvo v Tuxford, Nottingham, a neskôr bol kanonikom v Heytesbury, Wiltshire. V roku 1849 sa stal predstaviteľom St. Mark's Church v Brightone. Ako predstaviteľ evanjelickej školy bol serióznym propagátorom misijných ciest a vášnivým obhajcom premilenializmu. Elliott bol dokonale pripraveným učencom a mal veľký záujem o proroctvá, venujúc život skúmaniu a hľadaniu porozumenia Božej mysle v tejto otázke.

Jeho Horae Apocalypticae (Hodiny s Apokalypsou) [doslova 'čas s Apokalypsou'] je bezpochyby najdôkladnejšou prácou o Apokalypse vôbec.... So začiatkom v roku 1837, jej 2500 strán často komplikovaného a zahlcujúceho textu sú podopreté viac ako 10 tisícami neoceniteľných odkazov na dávne i moderné diela týkajúce sa prediskutovávaných tém.... Azda najunikátnejšou črtou je záverečný náčrt vzostupu a rozširovania jezuitských proti-systémov interpretácie, ktoré prenikli do protestantizmu. Pridržiavajúc sa verne historickej školy interpretácie, Elliott nám ponúka najúplnejšie odhalenie týchto proti-systémov, aké existuje.“ (zv. III, str. 716-718)

BIBLIOGRAFIA

Caringola, Robert. Seventy Weeks: The Historical Alternative. Springfield, MO: Abundant Life Ministries: 1991.

Chilton, David. The Days of Vengeance. Ft. Worth, TX: Dominion Press, 1987.

Elliott, E.B. Horae Apocalypticae (5. vydanie). London: Seeley, Jackson, and Halliday, 1862.

Froom, LeRoy Edwin. The Prophetic Faith of Our Fathers. Washington D.C.: Review and Herald, 1946.

Lockman, Vic. Who Stopped the Clock? The 70 Weeks of Daniel. Ramona, CA: Vic Lockman.

Ďalšia odporúčaná literatúra

The Present Reign of Jesus Christ - Robert Caringola, C/O Abundant Life Ministries, 157 Park Central Square, Springfield MO. 65806

Study in Revelation - Howard Rand, Destiny Publishers, PO Box 177, Merrimac MA. 01860-0177

Studies in Daniel - Alan Campbell, New Beginnings, PO Box 228, Waynesville NC. 28786

A Flood of Light on the Book of Revelation John S. Fox, New Beginnings, PO Box 228, Waynesville NC. 28786

5. Horae Apocalypticae - E.B. Elliot, dostupné v knižniciach a online

6. Approaching End of the Age Gratton Guiness, dostupné v knižniciach a online