História futurizmu a preterizmu

LeRoy E. Froom

Prostredníctvom Reformácie utrpelo pápeženstvo veľký úder. Hľadala so pomoc u mníšskych rádov, no tie boli tak dekadentné, že stratili všetok rešpekt ľudu. Dominikáni a františkáni, predávajúci relikvie a odpustky sa stali objekom zosmiešňovania a satiry.

V tejto kríze ponúkol svoje služby Loyola a jeho spoločníci – ísť kamkoľvek ich pápež pošle, ako kazatelia, misionári, učitelia, radcovia a reformátori. Vytvoril sa nový rád, autorizovaný v roku 1540, ktorý nabral nový dych a rýchlo sa šíril Európou. Ako ranený gigant povstal Romanizmus v zúfalstve sa snažiac získať si svoju stratenú prestíž a zmenšené územie.

Ich ambicióznym cieľom bolo stať sa univerzálnym a hlavným rádom rímskej cirkvi. Aj keď sa nazvali Spoločnosťou Ježišovou (jezuiti), protestanti ich označovali ako Jesuwider (proti Ježišovi).

Ich vplyv bol bezprostredne citeľný. Rok za rokom narastala ich moc vo vedných disciplínach, v umení, kultúre, politike, zahraničných misiách, obchode a priemysle. Podobne ako protestanti začali hlásať na uliciach a na trhoviskách, aby sa nakoniec stali jednými z najvýrečnejších kazateľov tej doby. Chrámy boli príliš malé na to, aby prijali davy, ktoré za zbiehali, aby si ich vypočuli. V Ríme boli rozptýlení v mnohých chrámoch, začali sa šíriť v Taliansku, Portugalsku, Nemecku a obzvlášť v Rakúsku a Bavorsku, obkľúčiac protestantské hnutie zo všetkých strán. Niektoré mestá, ako Ingolstadt a Kolín, im svoje brány otvorili, iné im oponovali.

V roku 1558 bol druhým generálom rádu zvolený Lainez. Na Trentskom koncile úspešne uplatnil svoju moc a zručnosť v prospech pápežskej zvrchovanosti. Jezuiti sa úspešne presadili v univerzitách v rôznych krajinách ako jedni z najlepších učiteľov v krajine. Dokonca i protestanti začali k nim posielať svoje deti kvôli vedeckému pokroku, ktorý mohli dosiahnuť.

Konflikt medzi protestantizmom a katolicizmom bol základný a neprekonateľný. Romanisti verili v autoritu cirkvi, protestanti v autoritu Biblie. Prvý kapituloval vo svojom svedomí pred pápežom, druhý pred samotným Bohom. Romanista veril v pápeža ako viditeľného predstaviteľa Krista na zemi, protestant na pápeža nazeral ako na Antikrista. Prvý považoval cirkev – v zmysle hierarchie – za uchovávateľa celej duchovnej pravdy, druhý pozeral na duchovenstvo ako na služobníkov cirkvi, nie ako na cirkev samotnú. Romanista, spokojný s učením cirkvi, rád nechával Bibliu učencom, na druhej strane sa protestant pridržiaval toho, že má byť všetkými usilovne a úctivo študovaná ako slovo Božie. Prvý považoval jej šírenie za kacírstvo, druhý znásoboval preklady ako uistenie správnosti a snažil sa ich zaviesť v každej domácnosti. V čase medzi Lutherovým apelom k verejnému koncilu v roku 1518 a zvolaním Trentského koncilu v roku 1545, boli publikované biblie v nemčine, dánčine, švédštine, islandčine a angličtine (Tyndalova Nová Zmluva a Coverdaleova úplná Biblia) a Reformácia sa pevne ustanovila v Nemecku, Švajčiarsku, Švédsku, Dánsku a Anglicku.

Tieto dva systémy stáli na Trentskom koncile - ktorý výslovne odsúdil to, čo Reformácia vyučovala - proti sebe v absolútnej a nezlúčiteľnej opozícii.

Trentský koncil – ktorý sa začal pod vedením Pavla III v roku 1545 a skončil v roku 1563 pod vedením Pia IV – kryštalizoval svoju činnosť do dekrétov, ktoré sa stali permanentným zákonom katolíckej cirkvi. Pravdy Reformácie tam boli odmietnuté a stigmatizované ako morové kacírstvo. V istom zmysle sa Trent stal kulmináciou Protireformácie. Bol definitívnou odpoveďou Ríma na Reformáciu.

O určujúcom jezuitskom vplyve svedčil fakt, že dvaja významní jezuiti, Salmeron a Lainez, ktorí slúžili ako pápežovi teológovia a ktorí sa pridali k Loyolovi v odpore voči akejkoľvek inovácii v doktríne, boli pozvaní, aby počas koncilu kázali. Zanedlho sa dostali do povedomia delegátov a svojou nezvyčajnou znalosťou otcov, záverov scholastickej filozófie a katolíckej doktríny získali hlavný vplyv na koncile.

Jezuiti zavádzajú futuristickú kontra-interpretáciu

Istý čas po nástupe Reformácia sa vedenie rímskych katolíkov starostlivo vyhýbalo výkladu proroctiev Daniela a Zjavenia. Zdalo sa, že nie sú schopní odvrátiť silu inkriminujúcich protestantských aplikácií proroctiev týkajúcich sa Antikrista, ktoré podkopávali samotné základy katolického stanoviska. Pri prvom prepuknutí Lutherovho protipápežského protestu dvaja katolícki doktori, Prierias a Eck, v pravom duchu Piateho Lateránskeho koncilu (1512-1517), trúfalo presadzovali lateránsku teóriu a pápežskú vládu prehlasovali Danielovou piatou monarchiou, čiže vládou svätých, a identifikovali existujúcu rímsku cirkev ako Nový Jeruzalem.

No reformátori, deklaráciou perom a hlasom, odvážne uvádzali, že pápeženstvo bolo špecifikovaným Antikristom proroctva. Symboly Daniela, Pavla a Jána boli aplikované s ohromným účinkom. Stovky kníh a traktátov podávali svoje tvrdenie povedomiu Európy. Toto tvrdenie si vydobylo takú pozíciu, že zalarmovaný Rím videl, že musí úspešne protirečiť tejto identifikácii Antikrista s pápežstvom, inak v tejto bitke prehrá. K tejto úlohe boli povolaní na pomoc jezuiti a títo chytro poskytli metódy pre obranu i útok.

Z radov jezuitov povstali dva piliere, odhodlané odstrániť stigmu z pápežstva prisúdením Antikrista niekam, kde by sa nedal aplikovať na rímsku cirkev. Išlo skutočne o krízu veľkého rozsahu.

Zrod dvoch protikladných alternatív

Odpoveď Ríma na protestantskú Reformáciu bola dvojaká, hoci v skutočnosti konfliktná a protirečivá. Prostredníctvom jezuitov Riberu – zo španielskej Salamanky – a Bellarmineho z Ríma pápežstvo podávalo svoju futuristickú interpretáciu. Takmer simultánne Alcazar, španielsky jezuita zo Sevilly, podával konfliktnú preteristickú interpretáciu. Tieto boli navrhnuté tak, aby prekonali historickú interpretáciu protestantov. Aj keď sa vzájomne vylučujúce, každá z týchto jezuitských alternatív slúžila dobre svojmu cieľu, keďže obe odrážali aplikáciu proroctiev od existujúcej rímskej cirkvi. Jedna (preterizmus) to dosahovala ukončením platnosti proroctva pred kariérou pápežského Ríma, druhá (futurizmus) to uskutočnila preskočením obrovskej éry pápežskej dominancie, obmedzujúc Antikrista na malé časové obdobie v neustále vzdialenej budúcnosti, pred veľkým koncom. Preto sa to často nazýva teóriou medzery (odstupu).

Podľa protestantov vízia Babylonu a podporujúcej Šelmy je božsky interpretovaná v kapitole 17 Zjavenia. Na tomto Reformátori všeobecne zakladali svoj prístup – smilnica – rímska cirkev, mesto – Rím na siedmych pahorkoch, mnohé vody – množstvo ľudí, Šelma – štvrtá, rímska šelma Daniela, šiesta hlava, cézari, siedma hlava, pápeži.

Rímski katolíci, ako i protestanti, sa - pokiaľ ide o pôvod týchto interpretácií - zhodujú. Rímsky katolícky autor G.S. Hitchcock hovorí:

* „Futuristická škola, založená jezuitom Riberom v roku 1591, hľadá Antikrista, Babylon a znovuvybudovaný chrám v Jeruzaleme na konci kresťanskej dišpenzácie.

* „Praeteristická škola, založená jezuitom Alcasarom v roku 1614, vysvetľuje Zjavenie pádom Jeruzalema, alebo pádom pohanského Ríma v 410 A.D.” (G.S. Hitchcock, The Beasts and the Little Horn, s. 7.)

Podobne Dean Henry Alford (protestant), v „Prolegomena" k svojej gréckej Zmluve, hlása:

* „Zakladateľom tohto systému [futurizmu] v modernej dobe …je, zdá sa, jezuit Ribera, okolo A.D. 1580.“ (Henry Alford, The New Testament for English Readers, zv. 2, časť 2, s. 351.)

* „Preteristický názor nenachádzal žiadnu priazeň, a len ťažko sa o ňom uvažovalo, v časoch prvotného kresťanstva. ... Tento názor bol prvýkrát v nejakej úplnosti vyjadrený jezuitom Alcasarom … v roku 1614.” (Ibid, s. 348, 349.)

Francisco Ribera (1537-1591 )

Okolo roku 1590 Ribera publikoval 500-stranový komentár Zjavenia, popierajúc protestantskú aplikáciu Antikrista na rímsku cirkev. Riberova smrť vo veku 54 rokov ukončila prípravu ďalších komentárov. Tie, ktoré boli vytlačené, prešli niekoľkými revidovanými vydaniami – v Salamanke cca 1590, Lyons a Antwerp v 1593, Douay v 1612 a Antverpy v 1603 a 1623.

Od svojho vzniku sa jeho základná téza prakticky nezmenila. Prvých pár kapitol Zjavenia pripísal starovekému Rímu, v Jánovej vlastnej dobe, zvyšok ohraničil skutočnými 3 a pol rokmi vlády neveriaceho Antikrista, ktorý bude kruto potláčať a rúhať sa voči svätým pred druhým príchodom. Ribera vyučoval, že Antikrist bude jednotlivec, osoba, ktorá znovu vystavia chrám v Jeruzaleme, zruší kresťanské náboženstvo, bude prijatá Židmi, bude predstierať, že je Bohom a dobyje svet – to všetko v tak krátkom čase, za 3 a pol roka!

* umiestňuje nástup Antikrista na záver pečatí

* umiestňuje trúbky pod siedmu pečať

* smrť svedkov je skutočný čas

* prenasledovanie Antikristom trvá tri a pol roka

* súdy nad Rímom pre konečné odpadnutie – v Zjavení 17 Ribera priznáva, že žena je nielen pohanský Rím, ale taktiež Rím kresťanský po budúcom odpadnutí od pápeža. (Francisco Ribera, Sacram Beati Ioannis … Apocalypsin Commentarij, kap. 14, s. 282, 283).

* zavrhuje augustínske pozemské milénium

* Antikristova vláda počítaná v skutočných dňoch

* Babylon je Rím minulý a budúci, nie súčasný

Robert Bellarmine (1542-1621) svoj útok sústredil na princíp „rok za deň“ a

* zužitkoval Lutherovo váhanie nad Zjavením

* hlavný útok smeroval na aplikáciu „rok za deň“

* Symboli pripisoval minulosti a budúcnosti, týmto eliminujúc aplikáciu na dlhý pápežský vzostup v stredoveku

* využíval variácie na dobu Antikrista

Srdce Bellarmineho tézy bolo chytré a hodnoverné, i keď klamlivé:

(1) Antikrist je individuálny Žid, a nie kacírsky kresťanský systém.

(2) Pretože dĺžka jeho ťaženia musí byť v súlade s životom človeka – 3 a pol roka, nie 1260 rokov.

Luis de Alcasar (1554-1613), španielsky jezuita zo Sevilly

* považoval pečate za ranné šírenie apoštolského kresťanstva

* Božie utrpenie, varovania a tresty boli prisúdené Židom

* Trúbky boli súdmi nad padlým judaizmom

* Dvaja svedkovia – doktrína a sväté životy kresťanov

* Po prenasledovaní kresťanstvo povstane s novou slávou a konvertuje mnoho Židov

* Zjavenie bolo apoštolskou cirkvou, z ktorej vyšla rímska cirkev

* Prvá šelma Zjavenia 13 bola uvádzaná ako prenasledujúca arogancia pohanského Ríma – druhou šelmou mala byť jej telesná múdrosť

* Zjavenie 17, mystický význam pohanského starovekého Ríma

* Zjavenie 18, jeho konvertovanie na katolícku vieru

LeRoy Edwin Froom, The Prophetic faith of Our Fathers, The Historical Development of Prophetic Interpretation , Vol. 2, Review and Herald, Washington, D.C., 1948, citácie, s. 464-532.