Tri domy Osudu

Kapitola 8 z knihy

Veľká bezočivosť:Ako Anti-Krist oklamal celý svet

Časť prvá: Dom Izraela je stratený

„Pýtam sa teda: Či Boh zavrhol svoj ľud? Nech sa to nikdy nestane! Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho semena, z kmeňa Benjamín.“ Pavol v Rimanom 11:1.

Jednou najfascinujúcejších ság histórie je príbeh Stratených kmeňov Izraela. Fakt, že boli stratené a stratili i poznanie o tom, že z Izraela pochádzajú, je faktom relatívne nedávnej histórie. Dokonca i pútnici, ktorí pristály na Plymouthskej skale ( 1620 A .D.) vedeli, že sú potomkami Izraela, nazývajúc sami seba „viničom Izraela“. Ich kazatelia to vyučovali z kazateľníc a o tom nebolo žiadnych pochybností (pozri booklet pastora Sheldona Emryho o „Vďakyvzdaní“).

(Dôvod, prečot toto poznanie bolo v 20. storočí zväčša zabudnuté, sa pravdepodobne viaže k sekularizácii spoločnosti – Veľké odpadnutie – pokračujúce od roku 1844. Rok 1844 bol rokom zlyhania ľudového hnutia, ktoré predpovedalo Druhý príchod Ježiša v Amerike. Zlyhanie tohto hnutia viedlo k značnému rozčarovaniu. 1844 bol taktiež rokom, v ktorom Veľká Británia prijala Bank Charter Act, týmto posilniac Bank of England a dajúc Rothschildovcom úplnú kontrolu nad ekonomickými záležitosťami impéria. Prostredníctvom Veľkej Británie Židia ovplyvnili Otomanskú ríšu, aby táto vydala dekrét o náboženskej tolerancii. Medzinárodný Žid bol predtým z tohto obrovského trhu vyšachovaný kvôli moslimskej „intolerancii“)

Vrátiac sa k histórii troch Domov, naše rozprávanie zanecháva Židov a konštatuje, že prvý Dom Osudu naplnil mnohé z proroctiev dané Jakobovi (Izraelovi) a jeho potomstvu.

Naše rozprávanie začína u posledného kráľa Domu Izraela, ktorý vládol v Samárii. Jeho meno bolo Hozeáš (Hošea). V tom čase dosahovala Asýria, pod vedením Šalmanazera, svoj vrchol.

Ortodoxná teológia a história zvyčajne odmieta prípad Desiatich stratených kmeňov ako nerozlúštiteľné tajomstvo, pričom zvyčajným rozhodnutím je to, že týchto desať kmeňov nejakým spôsobom zmizlo z tváre zeme, bez akejkoľvek ďalšej zmienky o nich.

John Challenor v brožúre nazvanej Jeremiah ohľadom našej témy uvádza nasledovné: „Asýrčania napadli Izrael, dobyjúc hlavné mesto, Samáriu, v roku 721, a do Ninive deportovali väčšinu populácie. Asýrčania ich nahradili kolonistami a práve potomkovia týchto neizraelských kolonistov sa miešali so zvyškom izraelskej populácie a stali sa nenávidenými „Samaritánmi“ obdobia evanjelia. `Stratených desať kmeňov' Izraela sa zo svojho exilu nikdy nevrátilo. Sobášili sa navzájom na východe a ako odlišný ľud prestali existovať.“ (s.7).

Aj keď určite k takýmto manželstvám dochádzalo (istú bariéru predstavovali jazykové prekážky medzi hostiteľským a zajatým národom), niet žiadneho dôkazu, citovaného Challenorom alebo dostupný niekde inde, ktorý by naznačoval, že by deportovaní Izareliti prestali existovať ako odlišný ľud. Takéto tvrdenie môže pochádzať iba z nedostatočného skúmania, opakovaním nepreskúmaných predošlých tvrdení, alebo z klamstva.

Jedno zaujímavé Challenorovo vyjadrenie, ktoré je hodné spomenúť, je to, že „ Ľud severného kráľovstva Izraela sa zo svojho exilu nikdy nevrátili, jeho identita bola stratená.“ (s. 13). Všimnite si, že ide o jeden zo znakov Izraela , ktorý bude citovaný ako dôkaz, že Stratené kmene sú časťou Izraela a nie Židov.

Židovský historik Harry Gersch podáva podobný príbeh vo svojej knihe s názvom The Story of the Jew . Označujúc oba Domy za vazalov rôznych iných ríš tej doby, Gersch na strane 25 uvádza: „Vazalstvo severného kráľovstva bolo skončené rokom 721 pred n.l. [čo znamená pred naším letopočtom, všimnite si vytrvalosť Židov nepoužiť nielen meno, ale dokonca ani iniciálu Krista!] , keď Asýrčania po troch rokoch obliehania vyrabovali hlavné mesto Izraela, Samáriu. Asýrsky kráľ Sargon nariadil, aby boli vodcovia národa odvedení. Len zo Samárie bolo odvedených tridsaťtisíc bojovníkov, vládnych úradníkov a obchodníkov. Bet vodcov a učených mužov prestal národ existovať. Kmene, ktoré tvorili Izrael, zmizli a dnes na nich spomíname ako na Desať stratených kmeňov Izraela."

Gersch nespomína nič o kolonizácii Samárie inými ľuďmi a navodzuje dojem, že samaritánsky národ Izraela vymrel kvôli tomu, že boli odvedení jeho vodcovia. Naopak, odvedený bol praticky celý národ Izraela, jeho vodcovia i väčšina jeho ľudu. Národ vôbec nebol zbavený svojich vodcov, boli deportovaní spoločne. Gersch ďalej, mimochodom, poznamenáva, že anglo-saskí Angličania sa hlásia k pôvodu z tých istých Stratených kmeňov, ale ponecháva to bez ďalšieho komentára. Na zdôraznenie faktu, že Dom Izraela jednoducho navždy nevymizol, je vhodné citovať Malachiáša 3:6. Boh vraví Izraelu: „Lebo ja som Jahveh, nezmenil som sa. A vy ste synovia Jakoba, nedospeli ste k svojmu koncu.“

Zo zvyšných kníh Starej Zmluvy (vynechávame zmienku 1. a 2. knihy Kronickej), iba pár poskytuje relevantné informácie k tomuto historickému rozprávaniu, aj keď v Starej i Novej Zmluve nachádzame skryté odkazy na zajatý Izrael. Ide o knihy Ezra, Nehemiáš, Ester, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel. Ostatné knihy sú predovšetkým morálne, prorocké a inšpiratívne práce, ktoré sa nejako veľmi – ak vôbec – nezaoberajú historickými udalosťami Domov Izraela.

Tieto knihy nám poskytnú väčšinu našich informácií. Keďže Dom Izraela sa v čase deportácie doslova stratil zo strán Starej Zmluvy (s výnimkou početných proroctiev, ktoré sa ho týkajú), aby sme vystopovali ich migrovanie zo Samárie, musíme sa pozrieť na iné historické záznamy. Aj keď Dom Izraela nie je viac hlavnou témou zvyšných kníh Starej Zmluvy, v nej i v Zmluve Novej nachádzamé početné odkazy na kmene a skupiny Izraelitov mimo Judey.

15. kapitola 2. Kráľov zaznamenáva prvú deportáciu časti severného kráľovstva asýrskym kráľom Tiglath-pileserom. 1. Kronická 5:26 je ešte presnejia, uvádzajúc, že odvedené boli kmene Rúben, Gád a polovica kmeňa Manaše. Tieto boli deportované do „Chalachu, Chabora a Hary a k rieke Gozan...."

17. kapitola 2. Kráľov zaznamenáva druhý vpád a zajatie samaritánskeho ľudu. „V deviatom roku Hošeu asýrsky kráľ [Shalmaneser] dobyl Samáriu a potom odviedol Izrael do vyhnanstva v Asýrii a nechal ich prebývať v Chalachu a Chabore pri rieke Gozan a v mestách Médov." (v. 6.) Nineve, Habor a Halah sa nachádzali na severovýchod od Samárie a taktiež seveovýchodne od Babylonu, mesta, kde bol neskôr odvedený zvyšok Domu Júdu.

Dôležitým faktom, ktorý nesmieme prehliadnuť, je fakt, že Asýriou bola zajatá a deportovaná i časť Domu Júdu. 18. kapitola 2. Kráľov zaznamenáva „A v štrnástom roku kráľa Ezechiáša pritiahol asýrsky kráľ Senacherib poti všetkým jduským opevneným mesetám a zmocnil sa ich.“ (v. 13.) No samotný Jeruzalem sa Sennacheribovi dobyť nepodarilo. Hezekiahovi sa podarilo odolať obliehaniu a zachrániť značnú časť Júdu. Následne máme biblické dôkazy dokazujúc, že členovia všetkých trinástich kmeňov boli v zajatí Asýrčanov .

Podľa archeologického dokumentu známeho ako Taylorov hranol, ktorý sa dnes nachádza v londýnskom Britskom múzeu, Sennacherib zanchal tento zápis svojej avantúry v Judei: "As for Hezekiah, the Jew [sic! Judahite!] who did not submit to my yoke, forty-eight of his strong walled cities, as well as the small cities of their neighborhood...by escalade and bringing up seige engines, by attacking and storming on foot, by mines, tunnels, and breaches, I took 200,150 people, great and small...." citované z bookletu s názvom Israel, Judah, and the Jew autora Lauritza Larsona, s. 4. Je na nás, aby sme predpokladali, že týchto dvestotisíc zajatcov boli členovia kmeňov Júda, Benjamín a Levi. Pretože kmeň Levi bol už predtým rozdelený medzi Domy Izraela a Júdu, niektorí Leviti sa už v exile nachádzali. Bez ohľadu na proporcie týchto troch kmeňov zajatých Sennacheribom, boli pridaní k predošlým zajatcom, aj keď nemáme dostupné informácie o tom, či boli deportovaní do tej istej oblasti ako Dom Izraela.

(Je potreba zmieniť sa o tom, že ktokoľvek prekladal frázu " Hezekiah the Jew" , pracoval s predpokladom, že výraz „Žid“ je to isté ako „Júdejec“ (pôvodom). Nejde však o synonymum, pretože obzvlášť v prípade prekladov z gréckych dokumentov je výraz „Žid“ prekladom výrazu Ioudaios“, čo znamená Júdejec (geograficky), nie Júdejec (pôvodom). Júdea je krajina, ktorá bola obývaná Júdom, a ako taká, bola Júdea obývaná i ne-Júdejcami, rovnako ako je dnes Nemecko obývané ne-Nemcami. Na toto rozlíšenie treba pamätať, aby sme dospeli k presnému poznaniu, kto je Žid, Júdejec (geograficky) a Júdejec (pôvodom). Zlyhanie v rozlišovaní medzi týmito odlišnými významami viedlo k obrovskému zmätku pri použití výrazu „Žid“.) Iný preklad, v Halley's Bible Handbook , s. 226, uváda „Hezekiah, kráľ Júdu.“ Čo všetko je v slove, že?

Poznámka: O tejto skupine Hebrejov Pán v Hozeášovi 14:6 hovorí: „A už sa na nich nebude spomínať podľa mena [Israel] .“ Biblia je ohľadom tejto témy veľmi jednoznačná. Malachiáš, Izaiáš, Ezechiel, Micheáš, Hozeáš a ďalší proroci poskytujú dostatok písomných dôkazov o tom, že Dom Izraela prežije a bude známy pod iným menom . Nik teda nemôže tvrdiť, bez protirečenia Písmu, že tento Dom vymrel. Buď klame Boh alebo oni. Ale stratili sa (šli do exilu), a to by mal každý vedieť.

Aj keď kniha Ezdráš nebola zahrnutá do kánonu rímskej cirkvi (Nicejský koncil, 325 A .D.), v týchto izraelských knihách sa nachádza veľmi zaujímavá pasáž. 2. Ezdráš 13:40-45 uvádza: „T o je desať kmeňov, ktoré boli zo svojej zeme odvedené do zajatia v dňoch kráľa Hóšeu, ktorého odvliekol ako zajatca Šalmaneser, kráľ Asýrčanov: previedol ich cez Rieku, aby sa dostali do inej zeme ."

(„Vody“, na ktoré sa tu odkazuje, musia byť Tigris a Eufrat, pričom Média je na východ od Tigrisu a mesto Ninive na východnom brehu Tigrisu.)

Pokračujúc s 2. Ezdrášovou: " Ale oni sami sa dohodli, že opustia spoločenstvo pohanov, a odišli do vzdialenejšej krajiny, kde nikdy nebývalo ľudské pokolenie, aby tam zachovávali svoje zákonné ustanovenia, ktoré vo svojej zemi nezachovávali. Šli cez Eufrat riečnymi korytami. Vtedy im Najvyšší učinil znamenie a zastavil pramene Rieky, dokiaľ neprešli. Veď putovanie touto zemou bolo dlhé, jeden a pol roka, tá krajina sa totiž nazývala Arsaret .“

Howard B. Rand vo svojej knihe The Covenant People , o zmieňovanej pasáži v 2. Ezdrášovej uvádza nasledovné: „Ak sa Arsareth dá identifikovať ako región rieky Sereth [prítok rieky Dunaj v súčasnom Rumunsku] , potom sa Izrael dostal na západnú stranu Čierneho mora [medzi pohorím Kaukaz a Čiernym morom a cez Krym] . Táto cesta, ktorú musel Izrael podniknúť, nie je nemožná. O dve storočia neskôr Xenofón viedol the Ústup desiatich tisícov v tom istom smere ústupu Izraela krížom cez vyšné oblasti Eufratu. Xenofón vlastne taktiež – podobne ako Izrael, o čom nám hovorí Ezdráš – zistil, že prekročiť tieto vody nie je obtiažne."

V súlade s myšlienkou, že Izrael svoje zajatie prežil, Hozeáš 1:10 uvádza: „A počet synov Izraela bude ako zrniek morského piesku, ktoré sa nedajú zmerať ani spočítať. A stane sa, že na mieste kde sa im hovorilo: „Vy nie ste môj ľud“, sa im povie „Synovia živého Boha“.“ Zdá sa, že tí, ktorí tvrdia, že Stratených Desať kmeňov zmizlo, svoje Biblie nečítali.

Takže, napriek faktu, že Izrael je exile kvôli svojim hriechom uctievania iných bohov a sobášenia sa s inými ľuďmi, bezpodmienečné sľuby , ako bolo stať sa veľkým množstvom ľudí, stať sa národom a spoločenstvom národom, budú splnené. Ako už bolo uvedené, tieto sľuby nemohli byť naplnené Židmi, pretože tí nič také nikdy nezažili. I dnes sa hlásia iba k jednému národu, ktorý nazývajú Izrael, a nemôžu sa hlásiť k sľubu o veľkom počte ľudí. Praví potomkovia Desiatich kmeňov, kaukazskí bieli ľudia Európy a Ameriky, sú jediným ľudom, ktorý sa dá takto opísať.

Ohľadom tohto obdobia histórie Izraela Brian Williams, v malom booklete s názvom What Happened To the Lost Tribes? , uvádza: „Ak niekto nie je ochotný veriť Slovu Božiemu, nech zájde do nejakej knižnice a konzultuje akúkoľvek štandardnú referenčnú publikáciu týkajúcu sa dejín východných národov, a nech si prečíta, čo sa udialo v 8. storočí pred Kristom. Každá historická publikácia, ktorú preskúmate, vám povie, že v období od roku 735 až po 670 B.C., boli milióny Izraelitov odvedené Asýrčanmi do zajatia, a každá z týchto historických kníh vám povie, že do dnešného dňa nik nevie, čo sa s týmito Izraelitmi stalo. "

Nie je to zvláštne, že ortodoxné historické knihy si nedajú za námahu (alebo nemajú odvahu) preskúmať početné extra-biblické zdroje migrácií Izraela! Nazdávam sa však, že ak by si ortodoxní historici a teológovia dali tú námahu vystopovať putovania Stratených kmeňov, proroctvo o ich stratení a strate ich identity by sa možno nikdy nenaplnilo!

Jedným z dôvodov, prečo bola identita Stratených kmeňov ako Izraela zabudnutá, bolo to, ,že Asýrčania ich poznali a nazývali iným menom. V tých dňoch bolo bežné nazývať ľud menom známeho monarchu. Týmto monarchom bol Omri, kráľ Samárie, z Domu Izraelovho. Biblický popis vlády kráľa Omriho je stručný. 16. kapitola 1. Kráľov mu venuje iba polovicu kapitoly, uvádzajúc, že Omri súperil o trón s Tibnim a vyhral. Hovorí sa o ňom ako o mocnom kráľovi, no akékoľvek podrobnosti o jeho moci sa v Biblii nenachádzajú. 1. Kronická je ešte stručnejšia, uvádzajúc iba pár riadkov rodokmeňa bez ďalšieho komentára.

W.E. Filmer, v malom traktáte s názvom The Lost Tribes Found In Assyrian Archives , odkazujúc na čas deportácie Izraela, o Omrim uvádza toto: „ Asýrčania už dlho poznali Izrael ako Beth-Khumri, čo znamená „ľud Omriho“. Omriho meno začína v hebrejčine písmenom ayin resp. gayin . Toto písmeno sa vyslovovalo ako H alebo Ch, napríklad Gomora v hebrejčine má prvé tri počiatočné písmená rovnaké ako sú v mene Omri. Omri sa teda vysvolovalo ako Ghomri, čo sa v asýrčine stalo Khumri. [Dnešní Welšania svoj pôvod odvodzujú od ľudí z východu, zvaných Khumru.] Na čiernom obelisku, dnes sa nachádzajúcom v Britskom múzeu, predošlý kráľ Asýrie, viac ako storočie pred zajatím, zaznamenal obdržanie tribútu od Jehua, a nad panelom vykresľujúcim túto udalosť, sa nachádza nápis „Tribút Jehuov, syna Khumriho“, po ňom nasledujú podrobnosti o tomto tribúte.“

Tiglath-pileser vo svojich Análoch taktiež odkazuje na Dom Omriho, teda na Beth-Khumri, ale po svojej deportácii v roku 721 pred Kristom sa v asýrskych archívoch Beth-Khumri viac nespomínajú.

V Médii, na mieste, kde boli Izraeliti privedení, boli Beth-Kumri známi ako Gamir, neskôr ako Gimira či Gimirra. Kvôli tamojším jazykovým odlišnostiam sa Ghumri či Khumri stali Gamir. Grécky ekvivalent Gimiry je Kimmeroi a anglickou verziou je Cimmerians (Kimmerijci/Kimmerejci). Z Médie Izraeliti migrovali na severozápad v úsilí vymaniť sa z područia svojich uchvatiteľov. Filmer sleduje ich pohyb od jazera Urmia v severnej Médii (moderný Irán) v roku 707 pred Kristom. Asýrsky kráľ Ašurbanipal zanechal v Ninive knižnicu, z ktorej stále existuje okolo 23 tisíc tabúľ. Tie boli publikované pod názvom The Royal Correspondence of the Assyrian Empire editorom L. Watermanom. O týchto tabuliach Cambridge Ancient History uvádza: „Ľud, Asýrčanmi zvaný Gimirrai, Grékmi Kimmerioi...sa začal presúvať do Malej Ázie, a aby zabránil ich útoku pochodoval Argistis na sever. Všetko, čo vieme, je to, že Argistis utrpel veľkú porážku, zrejme na území, ktoré patrilo Kimmerijcom“ - zv. III, s. 53.

Filmer na objasnenie komentuje, že i grécky historik Hérodotos, i prekladatelia spomínaného textu falošne predpokladali , že Kimmerijci boli predtým zahnaní južne z južnej Rusi do Médie Skýtmi. Filmer tvrdí, že archeologické dôkazy naznačujú, že „žiadni Skýti sa pred rokom 600 pred Kristom na južnej Rusi neobjavujú“ , a toto rozprávanie, o ktorom je reč, sa odohrával storočie predtým. Ako uvidíme, ľud, zvaný Skýti sú v skutočnosti vetvou ľudu, označovaného ako Kimmerijci. (Niektorí historici označujú Jafetitov, obývajúcich stepi západnej Ázie a južnej Rusi, za „Skýtov“. Títo potomkovia Jafeta sú dnes známi ako Slovania. Aj keď nie sú semitským ľudom, pochádzajú od Noacha skrze Jafeta, a tak sú našimi príbuznými.)

Je celkom jasné, že Asýrčania odlišovali isté jednotlivé kmene Kimmerijcov. Sennacherib hovorí o ľuďoch zvaných Mannai, nachádzajúcich sa pozdĺž rieky Zab, prítoku Tigrisu, presne na miestach, kde boli presídlené severné kmene. Aby sa nejaký neznámy národ z východu alebo severu, známy ako Manai, náhle objavil v Médii, znie trošku neuveriteľne. Zrejmé spojenie je, keďže ako doba – 708 pred Kristom –, tak i miesto, Média, zodpovedajú presne umiestneniu deportovaných kmeňov Izraela, existuje iba jedná historická možnosť, menovite to, že Mannai sú kmeňom Manaše. Archívy taktiež dokazujú, že v roku 709, len dva roky po druhej deportácii, boli mnohí z Mannai deportovaní na západ Sargonom II. Zaujíma nás teraz tento západný a severný pohyb tohto ľudu, a dôkazy z mnohých zdrojov dokazujú, že sa tak skutočne i pohybovali.

Citujúc Filmera, „Veľký hranol Ašurbanipala, ktorý nastúpil na trón po Esarhaddonovi, zaznamenáva, že následne, približne v polovici siedmeho storočia, Kimmerijci začali napádaľ kráľovstvo Lýdie v západnej Malej Ázii.“ To umiestňuje Stratené kmene ďaleko na západ, k juhozápadnému okraju Čierneho mora, iba na skok od moderného Bulharska.

Okrem mien Gimira a Mannai, sa skupina ľudí v tej istej dobe a na tom istom mieste označovala i menom Iskuza . Esarhaddon odkazuje na Iskuza zjednotených v boji s Mannai. Ako bolo už spomínané, jedno z mien, ktorým bol Dom Izraela známy, bolo označenie Dom Izákov. Zisťujeme, že Iskuza je asýrskou verziou gréckeho označenia Skýtov a perzského Sacae . V hebrejskom jazyku sa Izák vyslovuje ako Iš-Ak alebo I-šak. Gréci a Peržania vypúšťali prvú slabiku a ponechávali len druhé. Filmer uvádza, že v hebrejčine sa v mene Izák dôraz kládol na druhú slabiku. Ďalšou možnosťou je, že „Sacae“ je odvodené od „Isachar“, kmeňa Izraela. Germánske kmene prebrali mnohé slová od Peržanov, ako i syntax toho, čo dnes označujeme za nemecký jazyk. Kmeň známy ako Jútovia je zjavne z kmeňa Júdu; a tento kmeň je hlavným germánskym kmeňom.

Tí istí Sacae (Skýti) boli neskôr, koncom toho storočia, vytlačení z Médie, spolu s Mannai a Gimira, keď sa Média a Babylon spojili, aby zničili asýrsku ríšu. Niektorí šli na západ, ako už bolo ukázané, a niektorí na sever cez moderné Arménsko, vtedy známe ako Urartu, skrze Darielsky priesmyk pohoria Kaukaz do Ruska; a niektorí putovali pozdĺž severovýchodného pobrežia Čierneho mora, hraničiaceho s Kaukazom, na Krym, do Bulharska, Juhoslávie a Rumunska (Ar-Sereth). Z toho vychádza umiestnenie Skýtov v tých oblastiach takými historikmi, ako bol napr. Herodotos.

Nie sme ani bez dôkazu Písma! Izaiáš 11:16 hovorí o zajatom Izraeli v Asýrii toto: "A vznikne cesta z Asýrie pre ostatok jeho ľudu, ktorý zostane, ako vznikla pre Izrael v deň, keď vychádzal z egyptskej krajiny.“ Táto „cesta“ môže byť iba odkaz na únikovú trasu cez a okolo pohoria Kaukaz. Jeden z týchto horských priesmykov skrze Kaukaz sa nazýval „priesmykom Izraela“.

Je zjavné, že Dom Júdu si bol vedomý toho, čo sa s Domom Izraela deje, pretože pisári Domu Júdu o nich písali. Izaiáš písal tieto slová okolo roku 713 pred Kristom, predtým, než boli Júdejci deportovaní Asýriou, no pár rokov po tom, čo bol deportovaný Dom Izraela. Je celkom isté, že dva Domy udržiavali medzi sebou komunikáciu počas celé obdobie zajatia.

Na potvrdenie toho, že mená Iskuza, Sacae, Sakka, Gimiri, Gimira, Kimerijci atď označujú ten istý ľud, Filmer odkazuje na trojjazyčný nápis Daria Veľkého, perzského kráľa, z obdobia cca 521 pred Kristom. Text je v troch jazykoch – perzskom, súskom a babylonskom, pričom každý uvádza to isté. V perzskom a súskom nápise je použité meno Sakka alebo Sacae, a v babylonskom výraz Gimiri. Druhý trojjazyčný nápis na zlatej plakete odkazuje na Skýtov perzským Sakka a ako Gimiri v babylonštine.

Aplikovanie týchto odlišných mien na ten istý ľud je teda plne oprávnené. ThereforeNikto teda nemôže nikdy viac povedať, že Stratených desať kmeňov sa len tak stratilo, aby o nich už viac nebolo nič počuť.

V druhom traktáte o Stratených Kmeňoch s názvom „Our Scythian Ancestors“, Filmer sleduje archeologické dôkazy spájajúce skýtske artefakty s poznaním o hebrejských artefaktoch. Také predmety, ako je bojová sekera, hroty šípov, púzdra a rukoväte podobné rukovätiam mečov ozdobené stromom života , atď., dokazujú, že Skýti južnej Rusi migrovali z juhu, a nie z východu, ako sa domnievali mnohí historici.

Migrácie Skýtov ďalej na sever, do oblastí Severného a Baltického mora (cca 100 B.C.) sú potvrdené pásom pohrebísk Skýtov a ich kráľov, ktorý taktiež vedie do týchto oblastí, ako i do údolia rieky Dneper až po Kyjev, z ktorých najstaršie sa nachádzajú v oblasti Rumunska, Arménska a južnej Rusi. Tieto pohrebiská sa tiahnu až po dánske ostrovy a Jutský poloostrov . Citujúc Filmera zo zmieneného traktátu: „Tacitus a Ptolemaeus označujú región rieky Labe a spodnú časť Jutského poloostrova ako miesta obývané Anglami a Sasami pred ich príchodom do Británie. Podľa rímskej terminológie išlo o „Germaniu“, ale je zaujímavé všimnúť si, že britský historik Nennius, vo svojom rozprávaní o príchode Hengista a Horsu do Thanetu, hovorí, že „do Skýtie boli poslaní poslovia“ po posily. Kontext dokazuje, že títo v skutočnosti prišli zo severnej Germánie, evidentne v severnej Európe dlho prežívalo označenie „pôvodní Skýti“ (Rímsky výraz `german' znamenal `pôvodný', Germáni sú teda „pôvodnými Skýtmi“. Sauromatae sú pravdepodobne vetvou Skýtov, ktorí sa zrejme usadili v dnešnom Iráne, a Rimania používali výraz German na ich odlíšenie autentických Skýtov od týchto Sarmatejcov – nemýliť si ich so Samaritánmi v Judei.)

Nie je nezaujímavé ani to, že jedna etnická skupina, dodnes obývajúca poloostrov Malá Ázia, sú Kur, semitská skupina, ktorá je dodnes nomádskou. Mnohé z ich detí majú blond vlasy a modré oči.

Ohľadom severných migrácií Skýtov hovorí M.I. Rostovtsev, vo svojom diele Iranians And Greeks In South Russia , nasledovné: „Nemôžeme neuznať to, že v 3. a 4. storočí [pred Kristom] sa Skýti snažili usadiť sa ako vládnuca trieda v severných regiónoch svojho impéria, aby svoje vazalstvo premenili na skutočnú vládu, a rozšíriť svoje panstvo čo najďalej na sever. Nedá sa teda poprieť, že táto skýtska expanzia, až dodnes nepovšimnutá, je historickým faktom najväčšej dôležitosti.“ - s.98.

Títo Skýti sa následne delia na dve skupiny, jedna bola Rimanom známa ako Sarmatae a druhá známa ako Germani. Samozrejme, oblasti Severného a Baltického mora, kam Skýti migrovali, sú dnes známe ako Lotyšsko, Poľsko a Nemecko.

Plínius Starší, vo svojom diele Naturalis Historia uvádza, že „meno Skýtov sa všade mení na Sarmatae a Germánov...." – zv. IV, s. xii. Taktiež uvádza, že „starší autori ich nazývajú menom Aramii... Kmene medzi nimi, ktoré sú známe, sú Sacae, Massagatae, Dahae, etc.“

Kmeň Danov zjavne zanechal svoje meno v názve rieky Dunaj (Danube), v Dánoch v Dánsku, rieke Don etc. Preskúmajte mapu Európy a zarazia vás mená, ktoré sa dajú vysledovať ku kmeňom Izraela. Dan prebýval v lodiach a tieto lode využíval na cetstovanie po rôznych riekach Európy. Keďže s najväčšou pravdepodobnosťou Dan tieto miesta navštívil ako prvý, pomenoval tieto miesta a rieky podľa seba.

William Fowler vo svojej už spomínanej knihe, zaznamenáva migráciu Skýtov na východ od Médie i do Indie, ktorú blonďaví Skýti napadli a kde prebývali po 5 storočí, zanechajúc medzi Jatmi a Radžputmi tradíciu o ich skýtskom pôvode (tento fakt pomáha vysvetliť árijskú spojitosť medzi Hitlerovým Nemeckom a Indiou počas 2. svetovej vojny). Fowler uvádza: „Saka bol blonďavým ľudom, ktorý do Indie priniesol árijský jazyk.“ (s. 100). Podobnosť medzi slovami árijský, aramejský (jazyk,ktorým rozprával Ježiš) a arménsky je očividná.

Strabó, ktorý písal v 1. storočí A.D., o Sacae hovorí: „Väčšina Skýtov, sú od Kaspického mora nazývaní `Dahae Scythae', a tí ďalej na východ, `Massagatae' a `Sacae'; zvyšok má všeobecné meno `Skýti', no každý kmeň medzi nimi má svoje vlasné meno." V náčrte môžeme vysledovať v Strabónovom podaní mená Dan, Manaše a Izák či Isachár.

Diodorus Siculus, grécky historik 1. storočia pred Kristom, nám hovorí: „Skýti... zväčšovali svoje panstvo naširoko-ďaleko, a vytvorili veľkú a slávnu ríšu... usadili sa neďaleko rieky Araxes [v Médii]. Neskôr jeden z ich dávnych kráľov, bojovný panovník a zručný v zbrani, získal pre svoju krajinu všetky hornaté časti až po pohorie Kaukaz.“

Okolo roku 390 pred Kristom, časť Germánov, známi ako Kelti , zaútočili na Rím. Podľa Sheldona Emryho, v jeho brožúre Heirs of the Promise , sa ďalšia skupina Keltov vrátila späť do Malej Ázie, a iná sa presunula do oblasti dnešného Francúzska. Tento ľud Gréci nazývali Galaťanmi, odtiaľ názov „Galícia“ pre Francúzsko. Putovali ďalej na západ, do dnešného Španielska, ktorého ranný názov bol Iberia, čo v galštine znamená „krajina Hebrejov“.

Ohľadom skupiny, ktorá sa vrátila do Judey, v údolí Jordánu existuje mesto, kedysi zvané Skýtopolis, zjavne pomenované po Skýtoch, ktorí sa do Palestíny vrátili približne v roku 626 pred Kristom.

Téma, do ktorej teraz vstupujeme, je dobre známa ranná európska história, a stačí len poukázať na to, že historické dokumenty adekvátne zaznamenali rozdelenie germánskych kmeňov na skupiny ako sú Anglovia, Sasovia, Jútovia, Dánovia, Kelti, Vikignovia, Vizigóti, Ostrogóti, Vandalovia, Lombardovia, Frankovia, Burgundovia atď.

Pre ich dôležitý príspevok v tejto štúdii uvádzame ďalšie diela hodné zmienky, venujúce sa sledovaniu migrácií Sakka-Sasov-Gimiri-Germánov-Izraelitov: Your Heritage , autor Bertrand L. Comparet; Israel And Judah , autor Arthur A. Pachkofsky; Heraldry of the Nations , autor Dr. Wesley A. Swift; Can It Be True? , autor Richard Carter; An Indispensible Key , autor C.F. Parker; What Happened To the Lost Tribes? , autor Brian Williams; The Distinction Between Israel And Judah As Shown By the Weight Of Scholarship , autor Curtis Clair Ewing. Knihy, ktoré sa zapodievajú témami hodnými povšimnutia, sú The Covenant People , autor Howard B. Rand; End Time Revelation , autor William V. Fowler a rozsiahle dielo History of the Anglo-Saxons, autor Sharon Turner.

Tieto diela sa zháňajú ťažko, keďže ortodoxia prehlásila túto celú tému za tabu.. Ak máte šťastie, možno sa vám podarí získať výtlačok práce Sharona Turnera v „uznávanom“, sionistami schválenom kníhkupectve či knižnici. Iné sú cenzúrované sionistickým systémom a dajú sa získať prostredníctvom anti-sionistických zdrojov, napr. u Christian Defense League v Arabi, štát Louisiana. (Zoznam zdrojov je uvedený v bibliografii.)

Dôkazy filológie

„Veď skre tých, ktorí sa svojimi perami zajakávajú, ai ným jazykom bude hovoriť tomuto ľudu.“ - Izaiáš 28:11

Okrem historických a archeologických dôkazov, ktoré dokazujú, že Anglo-Sasi sú Izraelom, existuje i evidencia v lingvistike. Publikujeme niekoľko welšských slov, ktoré demonštrujú svoj hebrejský pôvod.

Welšsky - Hebrejsky - Anglicky

Anafu - Anaf - To wound, to cut

Ami - Hamale Plentiful, ample

Annos - Anas To drive

Annog - Anac To incite

Achles - Achales Succor

Annwn - Annan Abyss

Alaf - Aluph - Treasure

All - Aul - Other, another

Afange - Aphang - Beaver

Bara - Barah - Bread

Bu - Bou - It came to pass

Boten - Betten - Belly

Brawd - Berith - Brother

Breg - Berek - Break

Bwth - Buth - Booth

Brith - Barudh - Bright

Camel - Gamel - Camel

Cas Cass Hatred

Cell - Cele - Cellar

Coler - Kolar - Collar

Coron - Deren - Crown

Dagr - Daker - Dagger

Dalen - Dalith - Leaf

- vybrané z British History Traced From Egypt and Palestine by Rev. L.G.A. Roberts, 1927.

Hebrejské výrazy a hebrejská syntax boli na britské ostrovy prinesené Féničanmi, Týrčanmi, Milétčanmi a Danaanmi, ako i potomkami Faresa a Zeracha.

Júnové vydanie Thy Kingdom Come obsahuje správu z prejavu Allana Wilsona z International Arthurian Research Foundation:

„Po zapodievaní sa dôkazmi existencie kráľa Artuša (výskumy dokazujú, že existovali dvaja králi tohto mena, čo vysvetľuje zjavné nekonzistentnosti v dobových údajoch atď.), pán Wilson rozprával o COELBRENskej abecede, nachádzajúcej sa v mnohých nápisoch, ktoré dokazujú ranný príchod kresťanstva – v roku 37. A .D. Odkazoval na oxfordského historika Johna Williamsa, ktorý v roku 1846 napísal, že britská coelbrenská abeceda bola prakticky identická s etruskou abecedou v Itálii a pelasgijskou v západnom Turecku. Táto abeceda nie je obmedzená na oblasť Walesu, nachádza sa taktiež na kameňoch v Aberdeen,v Angus, v Londýne, pravdepodobne i v Írsku a v Amerike.

„Pán Wilson podal najzaujímavejšie informácie spájajúce Khumri a Kimmeroi s Izraelom, a schopnosť spojiť coelbrenskú abecedu s egyptskými hieroglyfmi, odhaľujúc prvky ohľadom putovania Izraela v tej zemi ... a podobnosť syntaxe medzi starovekým EGYPTSKÝM a WELŠSKÝM jazykom.“ – s. 32.

America's Promise Newsletter , máj-jún 1998 uverejnil článok pastora J. S. Brooksa s názvom The Hebrew-Celtic Connection . Pastor Brooks ohľadom hebrejského pôvodu západnej civilizácie uvádza:

„Tieto historické fakty boli po stáročia známe, a množstvo kníh známych historikov“fénický pôvod“ západnej civilizácie zadokumentovalo. Historici venujú Féničanom väčšinu kreditu za túto migráciu z Palestíny do Európy, hoci Hebreji boli početnejší a bol im daný Boží prísľub zväčšovania ich počtu. Odpoveď sa snáď nachádza v nesprávnom názore, že hebrejský jazyk je fénickým dialektom, pričom tieto dva sú takmer identické. No ale ako uvidíme, dá sa dokázať, že veľké množstvo „fénicky“ rozprávajúcich ranných európskych osadníkov boli Hebreji.“ - s. 6.

Z publikácie Essay on the Antiquity of the Irish Language, Being a Collation of the Irish with the Punic (Hebrew) Language , autor Charles Vallancey, 1772:

„Pri porovnaní írštiny s keltštinou, púnštinou a hebrejským jazykom, objavuje sa najväčšia podobnosť (nie – dokonalá podobnosť v mnohých slovách): dá sa teda uvažovať a púnsko-keltskom základe …z hebrejčiny sa vyvinula féničtina, kartáginčina čiže púnština, z púnštiny sa odvodil aeoliánsky jazyk, doriánsky a etruský jazyk, a z týchto vznikla latinčina …Z rímsko-saských veľkých písmen írsky jazyk používa iba tri, všetky ostatné značne pripomínajú primitívnu hebrejčinu a féničtinu.“ - s. 2-3.

V roku 1801, C .S. Sonnini publikoval dokument, ktorý našiel počas svojich ciest Otomanskou ríšou. Tento dokument nazval „Dlho stratená kapitola Skutkov apoštolov.“ V nej sa uvádza:

„A Pavol, plný požehnaní Kristových, a prebývajúci v duchu, odišiel do Ríma, odhodlaný ísť do Španielska, pretože už dlhý čas zamýšľal tam odcestovať, a odtiaľ taktiež do Británie.

„Pretože vo Fénicii počul, že niektoré z detí Izraela, v čase asýrskeho zajatia, unikli po mori „na vzdialené ostrovy“, ako uvádzal prorok, a Rimanmi nazývané Británia.“ -- v. l - 2.

„A Pavol mocne kázal v Španielsku, a veľké davy uverili a obrátili sa, pretože si uvedomili, že je apoštolom poslaným od Boha.

A odíduc zo Španielska, Pavol a jeho družina našli v Armorike loď, smerujúcu do Británie, cestovali teda pozdĺž južného pobrežia, až dorazili do prístavu zvaného Raphinus.

Keď sa roznieslo, že na ich pobreží pristál apoštol, vítali ho veľké davy obyvateľov, a hostili Pavla, ktorý vstúpil východnou bránou do ich mesta, a prebýval v dome Hebreja, človeka z jeho vlastného národa.“ – v. 6 - 8.

Toto mesto je dnes známe ako Londýn. Je pekné nájsť váš rod, hovoriaci vašim vlastným jazykom na tak vzdialenom mieste, nie? Všetkých 26 veršov tohto rukopisu sa nachádza v článku autora T. G. Colea v decembrovom vydaní (rok 200?) magazínu „Thy Kingdom Come.”

Áno, Pavol bol v Británii. Prvé kresťanské cirkvi boli založené v Británii, nie v Ríme. Prenasledovanie kresťanov v Británii Rímom bolo relatívne minimálne, keďže ostrovy boli značne vzdialené.

Z histórie je jasné, že nové meno pre pravých Izraelitov je Anglo-Sasi a ich hlavným jazykom je anglický jazyk. Nemecký jazyk taktiež zdieľa mnoho spoločného s hebrejčinou Jidiš, jazyk východoeurópskych Židov, má svoj pôvod v jazyku Chazarie, plus niečo z nemčiny, slovanských jazykov, turečtiny a hebrejčiny. Jidiš je v podstate chazarským jazykom v hebrejských písmenách. Tento proces odštartovali rabíni po obrátení sa Chazarov na judaizmus. Aj keď jidiš používa hebrejské písmená, medzi jidiš a hovorovou hebrejčinou je málo podobného.

Ďalej pokračujeme v sledovaní Anglov, Sasov a Normanov v ich ďalšej migrácii do Británie, po položení základu dokumentovaním ranného osídlenia Británie Domom Dávidovým a jej predchádzajúcou (obdobie Exodu) migráciou do Británie Izraelitmi z línie Zerachovej z kmeňa Júdu.

Dúfam, že oceníte dokumentáciu a výskum, ktorý predchádzal mojej knihe The Great Impersonation (Veľká bezočivosť) . Vyzbrojení týmito informáciami môžete komukoľvek dokázať, že Anglo-Sasi sú Pravým Izraelom. Celá táto kniha je venovaná dôkazu tejto tézy a vyvráteniu tvrdenia Židov, že sú Izrael. Po 22 rokoch skúmania a písania, toto je MOJE DIEŤA!

Ak by ste si chceli objednať výtlačok tejto knihy, zašlite šek alebo peňažný príkaz na USD 37.00 na adresu ANP, POB 411373, Chicago IL 60641, U.S.A., alebo si ju objednajte prostredníctvom služby PayPal. Po prihlásení sa do svojho účtu zadajte moju e-mailovú adresu eli-james@sbcglobal.net a budete si ju môcť objednať online. „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí“ – Ježiš Kristus