No existujú ľudia, ktorí Bohu neveria, a neakceptujú Jeho identifikáciu týchto národov. Vlastne ozaj, jeden duchovný, s ktorým som toto preberal, pastor v jednom chráme v tomto okrese, mi napísal, žiadajúc informácie, „akí ďalší historici tej doby, v akých knihách, kapitolách a veršoch, zaznamenávajú ich migráciu do severozápadnej Európy a na Britské ostrovy?“ Je len ďalším zo skeptikov, ktorí túto otázku kladu, a pre týchto skeptikov je odpoveďou „Áno rôzni historici tých storočí zaznamenávali rôzne kroky tejto migrácie.“ Čo vám teraz navrhnem, je historické stopovanie tejto migrácie. Pamätajte na to, že v rámci časového obmedzenia, ktoré je tejto prednáške dané, môžem sa dotknúť len „najviac vyčnievajúcich bodov“ – viete dobre, aká veľká knižnica sa dá naplniť knihami venujúcimi sa histórii, nemôžem ich teda všetky citovať slovo za slovom. Ale budem mať dostatok času na to, aby som vám dokázal, že historici sledovali túto migráciu zo starej palestínskej domoviny Izraela do ich európskych domovov ako anglo-saský, škandinávsky, germánsky a slovanský ľud. Nie pod ich starými menami, samozrejme, no to je taktiež naplnením Božieho proroctva, že „svojich sluhov nazve iným menom“, iste teraz viete, že Biblia identifikuje ako Božích služobníkov Izrael – a len Izrael.
Migrácia Izraelitov pokrývala okolo 12 storočí, počas toho času sa o nich zmieňovali rôzni historici, píšuci v rôznych jazykoch, počas rôznych storočí – a preto spomínaní pod rôznymi menami. Dokonca i dnes, ak by ste čítali londýnsky, parížsky a berlínsky denník z konca roku 1940, zistili by ste, že britský denník uvádza, že v tom roku „the Germans“ napadli Francúzsko, francúzsky denník uviedol, že Francúzsko napadli „les Allemans“ a nemecký denník uvádzal, že tú inváziu podnikli „der Deutsch“ – no všetky tri denníky hovorili o tom istom národe a tej istej invázii. Podobne nesmieme byť prekvapení, ak nájdeme, že Izraelitom boli dané v asýrskom, gréckom a latinskom jazyku iné označenia. Dokonca i v tom istom jazyku sa označenia časom menia, rovnako ako dnes nehovoríme o „Bohemii“, ako to bolo zvykom pred sto rokmi, ale o „Československu“
Pamätáte si, že pôvodný, 12-kmeňový národ Izraela sa po smrti kráľa Šalamúna (cca 975 pred Kristom) rozdelil na dva národy. Severné 2/3 krajiny, kde sa nachádzalo 10 kmeňov, si ponechalo názov „Izrael“, kým južná tretina, s kmeňmi Benjamín, Júda a s mnohými Lévitmi, sa pomenovala „Júda“ po kráľovskom kmeni. Od toho času si udržiavali oddelenú existenciu až kým sa nespojili – ako uvidíme – v obrovskej migrácii.
Väčšina kráľov 10-kmeňového severného kráľovstva Izraela bola známa skôr pre svoju skazenosť, než pre akúkoľvek inú vlastnosť. Avšak Omri, vládnuci v rokoch 885 až 874 pred Kristom, bol húževnatý a schopný kráľ – hoci rovnako skazený ako iní – a jeho vláda bola považovaná medzi inými národmi západnej Ázie za základ, na ktorom od tej doby spočívala národná identita. Jazyky tej doby hovorili o rodine, kmeni, dokonca o celom národe ako o „dome“ či domácnosti. Ak čítate svoju Bibliu často, iste si spomeniete na mnohé Božie odkazy na „Dom Izraela“ či „Dom Júdu“ – znamenajúce, v každom prípade, Kráľovstvo Izraela a Kráľovstvo Júdu. No v tých dňoch bolo zvykom odkazovať na národ i ako na „Dom“ kráľa, ktorý mu vládol. Asýrčania, medzi inými, začali nazývať 10-kmeňové Kráľovstvo Izraela „Domom Omriho“. V hebrejskom jazyku je ako „dom“ prekladaný výraz „bahyith“ či „bayth“..v angličtine zvyčajne písaný ako BETH (Bet). v príbuznom semitskom jazyku Asýrčanov to bolo „Bit“. Hebrejské „Omri“ sa občas v asýrčine písalo ako „Humri“, niekedy ako „Kumri“.
S týmto na pamäti, poďme sledovať Izraelitov z ich palestínskej domoviny v ich asýrskom dobýjaní a deportácii. V 2. Kráľov 15:29 čítame: „V dňoch izraelského kráľa Pekacha prišiel asýrsky kráľ Tiglatpilésar a zaujal Ajon, Abel-Beth-Maáchu, Janoe, Kádeš, Asor, Galaád, Galileu, celé územie Neftaliho a odviedol ich do zajatia do Asýrska.“ V 1.Kronickej 5:26 sa hovorí: „Preto Boh Izraela povzbudil ducha asýrskeho kráľa Púla - ducha asýrskeho kráľa Tiglath-pilesera - a on odviedol Rubenovcov, Gadovcov a polovicu Manassesovho kmeňa do zajatia do Lahely, do Habora, do Ary a k rieke Gozan až po dnešný deň.”
Potvrdenie o tom sa nachádza na Tiglat-pileserových nápisoch, ktoré objavili archeológovia a dnes sa nachádzajú v múzeách. Jeden z týchto nápisov hovorí: „Mestá Gala'za (pravdepodobne asýrske označenie Galiley), Abilkka (pravdepodobne asýrske označenie pre Abel-beth maacha), ktoré sú na hranici s Bit-Humna ** celú krajinu Naftali v celej jej veľkosti som priviedol do asýrskych hraníc a svojho úradníka dosadil za guvernéra. ** Krajinu Bit-Humna ** všetok jej ľud, spolu s ich majetkom, odviedol som do Asýrie. Pahaku, ich kráľa, som zosadil, a za kráľa nastolil Ausiho.“ Na potvrdenie tejto výmeny kráľov čítame v 2. Kráľov 15:30: „Nakoniec zosnoval Hošea, syn Élov, sprisahanie proti Pekachovi, Remaljahovmu synovi, a udrel ho a usmrtil ho, a začal namiesto neho panovať...“
Dobýjanie začalo v severovýchodnej a severnej časti kráľovstva okolo roku 740 pred Kristom, postupovalo na juh, až k opevnenému hlavnému mestu Samárii, ktoré bolo dobyté okolo roku 721 pred Kristom. V tom čase v Asýrii vládol iný kráľ. 2. Kráľov 18:9-11 to zaznamenáva nasledovne: „Vo štvrtom roku kráľa Ezechiáša - to bol siedmy rok izraelského kráľa Osého, syna Elu - vyrazil asýrsky kráľ Salmanassar proti Samárii, obliehal ju a dobyl ju. Po troch rokoch, v šiestom roku Ezechiáša - to bol deviaty rok izraelského kráľa Osého -, bola Samária dobytá. Asýrsky kráľ odviedol Izraelitov do zajatia do Asýrska a usadil ich v Hale a pri Habore, rieke Gozanu, a v mestách Médov." Vieme, že kráľ Šalmanazer zomrel počas druhej polovice tohto obliehania, a konečné dobytie a deportáciu vykonal jeho následník, kráľ Sargon II. Na potvrdenie tohto uvádza nápis Sargona II: „Na počiatku svojej vlády som obliehal mesto Samária, to som i zajal. **27 280 jeho obyvateľov som odviedol.“
Deportácia celého národa prirodzene zabrala značné časové obdobie. Musela sa zorganizovať cesta, s adekvátnymi zásobami pre každý konvoj v každej etape výpravy, a správna organizácia miest, vybraných pre ich usadenie. Vieme, že Sargon II. nemal v držaní „mestá Médov“ východne od pohoria Zagros až do obdobia rokov po 721 pred Kristom, korektný dátum pre túto deportáciu do Médie je teda cca 715-712 pred Kristom. Miesta, kam bol Izrael deportovaný Asýrčanmi, sa stručne dajú zhrnúť ako polkruh okolo južného okraja Kaspického mora.
Táto deportácia predstavovala celú populáciu desiatich severných kmeňov, z ktorých pozostávalo kráľovstvo Izraela. Od tohto bodu je rozdelenie kmeňov minulosťou, a do asýrskeho zajatia sa Kráľovstvo Izraela presúva ako jeden národ.
To nás necháva s 2 ďalšími kmeňmi stále v južnom Kráľovstve Júdu. Asýria a Egypt boli v tom čase dve veľké ríše, snažiace sa o nadvládu nad menšími a slabšími národmi. Asýria potlačila vplyv Egypta zo západnej Ázie späť na kontinentálnu Afriku, a zo všetkých menších národov okolo Júdu učinila vazalské štáty, platiace Asýrii veľké poplatky. Brutálny a chamtivý charakter Asýrčanov im priateľov nezískaval, a ich vazalské štáty stále s nádejou vyzerali akýkoľvek spôsob, ako uniknúť pred asýrskou mocou. Egypt udržoval nádej revolty ponukami vojenskej pomoci tým, ktorí sa proti Asýrii vzbúria. Smrť kráľa sa zdala najvhodnejšou dobou pre takúto revoltu, keďže následník potreboval čas na zorganizovanie svojej moci, a doma občas čelil i konurencii. A preto, keď asýrsky kráľ Sargon II okolo roku 705 pred Kristom zomrel, v západnej Ázii sa začali šíriť nepokoje, do ktorých sa zapojilo i Kráľovstvo Júdu pod vedením kráľa Hezekiáša, v nádeji vojenskej pomoci od Egypta (hoci prorok Izaiáš varoval, že vzbura nebude úspešná).
Nový asýrsky kráľ, Sennacherib, začal svoju ríšu konsolidovať, jedno rebelské mesto za druhým boli znovudobýjané, s ohavnou krutosťou charakteristickou pre Asýriu, a v roku 701 pred Kristom napadla obrovská Sennacheribova armáda Kráľovstvo Júdu; prešla jeho stredom, na chvíľu sa zastavila, aby porazila egyptskú armádu a pokračovala, aby začala s obliehaním Jeruzalema. Žiadne z menších miest Júdu nebolo schopné odporovať. 2. Kráľov 18:13 a Izaiáš 36:1 hovoria, že "A v štrnástom roku kráľa Ezechiáša sa stalo, že proti všetkým opevneným mestám Júdu prišiel asýrsky kráľ Sennacherib a zmocnil sa ich.“ Nasledovalo obliehanie Jeruzalema, ukončené smrťou 185 tisíc asýrskych vojakov, ktorých počas noci povraždil anjel Pána, a Sennacherib sa vzdal obliehania a vrátil sa späť do svojej vlastnej krajiny. Na potvrdenie tohto Sennacheribov vlastný záznam hovorí: „Potom som obľahol júdskeho Ezechiáša, ktorý sa nepodrobil môjmu jarmu, a zajal som 46 z jeho opevnených miest a pevností, a bezpočet menších miest, ktoré boli vôkol nich, s baranidlami a vojnovými strojmi, a s útokom pešiakov, a prielomami v hradbách. Priviedol som odtiaľ 200 150 ľudí, malých i vznešených. *** Samotného Ezechiáša, ako vtáka v klietke, som uzavrel v Jeruzaleme, v jeho kráľovskom meste.“ Dávni králi sa radi pýšili svojimi víťazstvami, no nikdy nespomínali svoje porážky, kráľ Sennacherib takticky neuvádza, ako toto obliehanie Jeruzalema skončilo. No potvrdzuje zajatie všetkých júdskych miest a deportáciu 200 150 ľudí z nich.
Pamätáte si, že ľud 10 severných kmeňov bol v tom čase už usadený pri južnom okraji Kaspického mora, v asýrskej deportácii Izraela; k nim bola teraz pridaná veľká časť dvoch južných kmeňov Benjamína a Júdu,; asýrska deportácia teda zahŕňala všetkých 10 kmeňov a podstatnú časť ostatných dvoch kmeňov. To boli ľudia, ktorí sa stali vašimi a mojimi predkami, po ich vstupe do Európy.
Ako roky plynuli, zväčšujúce sa počty izraelských kmeňov sa šírili pozdĺž oboch strán Kaspického mora. V základe neboli staviteľmi miest, ale roľníkmi a pastiermi. Pravdepodobne v prvej fáze svojho tamojšieho pobytu im Asýrčania nepovoľovali budovanie miest, ktoré by sa prirodzene stávali centrami odporu. Ako boli presúvaní do tejto oblasti, hnaní pohromade ako zajatci, olúpení o svoj majetok, museli si na miestach, kde sa na nejaký čas zastavili, stavať prístrešky z krovia. Na juhozápade USA takéto prístrešky Indiáni nazývajú „wickiup“, Hebreji ich nazývali „soocaw“, jediný príbytok, ktorý kočovník vlastnil. Plurál tohto výrazu bol „succoth“ (sukot). Postupne sa tento výraz zmenil na „Scuth“ (Skut), označujúc obyvateľa stanu či kočovníka, až sa nakoniec stal výrazom „Skyt“ (Skýt).
Veľkolepý nápis vytesaný na Behistonskom kameni z obdobia cca 516 pred Kristom obsahuje výjavy, ukazujúce mnohé národy, ktoré boli v područí perzského kráľa Tarsia I. Tieto výjavy boli vytesané v staro-peržštine, v médčine a v asýrčine. Ukazujú, že medzi nimi bol skýtsky národ zvaný v asýrčine a babylončine „Gimiri“, čo znamená „Kmene“. Z „Gimiri“ bolo odvodené „Kimerejci“, ktorí sídlili na sever, na Ukrajine. No behistunské výjavy taktiež uvádzajú, že v peržšite a médčine boli títo ľudia nazývaní „Sakka“. Tieto neskoršie názvy sa už začínali vyvíjať.
Veľký grécky historik Herodotos, žijúci vo rokoch 484 až 425 pred Kristom, a ktorý sa všeobecne považuje za „Otca histórie“, o týchto ľuďoch hovorí „Sacae, čiže Skýti, boli odení do nohavíc a na hlavách mali vysoké, pevné, špicaté čiapky. Nosili luk a dýku, okrem toho bojovú sekeru, sagaris. Boli to amyrgejskí Skýti, no Peržania ich volali Sakka, keďže to je meno, ktoré dali všetkým Skýtom.“ Ilustrácie týchto Sakka, v ich odevoch a špicatých čiapkach, prinášajúich perzkému kráľovi poplatok sa našli na stenách ruín paláca v Persepolis.
O týchto ľuďoch sa dozvedáme ďalšie podrobnosti. Herodotos hovorí, že Skýti, Sacae, sa po prvýkrát v tej krajine objavili v siedmom storočí pred Kristom, čo je rovnaké obdobie, v ktorom boli presúvané kmene Izraela svojimi asýrskymi dobyvateľmi. Ich používanie bojovej sekery ako zbrane pochádza z ich histórie ako Izraela. V Jeremiášovi 51:20 Boh o Izraeli hovorí: „Kladivom (bojovou sekerou, pozn. prekl.) si mi, vojnovým nástrojom, tebou rozdrvím národy a tebou zničím kráľovstvá.“. Neskôr uvidíme, že toto meno sa vyvinulo zo Sakka na Saxon (Sas), a je poznamenania hodné, že bojová sekera bola strašnou zbraňou Sasov.
Títo Skýti (Sacae) spĺňali Boží popis Izraela ako Jeho bojovej sekery a zbraní vojny. Stali sa mocným bojachtivým národom, ktorý ničil dávne národy. Grécky zemepisec a historik Strabó, ktorý žil v rokoch 63 pred Kristom až
To však bola len ranná časť ich expanzie. Asi sto rokov po ich deportácii do tejto krajiny zmocneli natoľko, že sa pustili do dlhej série vojen proti ich dobyvateľom, Asýrčanom. Síce im chýbala sila na dobytie opevnených miest okolo asýrskeho hlavného mesta, ale naopak, ich nomádske zvyky im umožňovali rýchlo ustúpiť pred príliš silnou asýrskou armádou. No generácie tohto neustáleho zápasu Asýrčanov unavili, a keď Médovia nakoniec pokorili Asýriu a dobyli Ninive v roku 612 pred Kristom, ich víťazstvo proti vyčerpaným Asýrčanom bolo v podstate ľahké.
Od tohto bodu by som vás mohol odkázať na jedno historické dielo, ktoré plne sleduje Skýtov až po ich usadenie v Anglicku ako Anglo-Sasov - A History of the Anglo- Saxons, dielo Sharona Turnera. Ako väčšina z vás vie, som právnik, a právnik sa veľmi rýchlo naučí rozlišovať medzi človekom, ktorý skutočne pozná fakty, a človekom, ktorý iba opakuje počuté – to jest, klebety a chýry, ktoré počuje od iných - a ako vieme, či tí ostatní naozaj vedia, o čom rozprávajú? Pokiaľ človek nevidel niečo na vlastné oči, jeho predstavy na tú-ktorú tému nie sú o nič lepšie než presnosť informácie, ktorá sa mu dostane. Nuž, žiaden historik, dnes žijúci, nemá osobné poznanie o tom, čo sa odohralo pred dvetisíc rokmi, a tak jeho diela nemôžu byť lepšie než zdrojový materiál, ktorý získal od ľudí, ktorí žili ap ísali v čase, keď sa presné informácie ešte vždy dali získať. Väčšina moderných kníh o histórii je založená na viac-menej obmedzenej dokumentácii z rôznych zdrojov, keďže je oveľa ľahšie pre historika kopírovať od iných. No „The History of the Anglo-Saxons“ od Sharona Turnera je jednoz z najdôkladnejšie dokumentovaných historických štúdií a jej spoľahlivosť je nespochybniteľná. Sleduje Anglo-Sasov Británie až k Skýtom, no nanešťastie nepokračuje ďalej a nesleduje Skýtov až k Izraelu, to však môžeme vykonať z iných zdrojov.
No vráťme sa späť k Skýtom, ako bol ľud Izraela známy v krajine, do ktorej bol deportovaný. Diodorus Siculus, grécky historik, ktorý žil v dobe Julia a Augusta Caesara, uvádza nasledovné: „Skýti vlastnili kedysi len malý kus pôdy, no (skrze svoju odvahu) postupne mocnejúc, rozširovali svoje panstvo široko-ďaleko, a vytvorili nakoniec veľké a slávne impérium. Najprv sa pár z nich, veľmi nízkeho pôvodu, usadili neďaleko rieky Araxes. Neskôr jeden z ich dávnych kráľov, bojachtivý panovník a zručný vojvodca, získal do dŕžavy všetky horské časti až po Kaukaz. *** O niečo neskôr si ich potomstvo, slávne a pozoruhodné pre svoju odvahu a vojenskú zručnosť, podrobilo mnohé územia. *** Nato obrátili svoje zbrane inam, vedúc svoje sily až po rieku Níl v Egypte.“
Iní historici zaznamenávajú expedíciu blonďavých Skýtov proti Palestíne a Egypte okolo roku 626 pred Kristom. Mesto Scythopolis v údolí Jordánu je pomenované po usadení sa pri tomto nájazde. Ale pokračujme u Diodora Sicula: „Tento národ čoraz viac prosperoval, a mal kráľov, ktorí boli veľmi slávni, od ktorých odvodzujú svoj pôvod Sakovia, Massagetae, Arimaspejskí a mnohí ďalší. Medzi inými existovali dve pozoruhodné kolónie, vytvorené týmito kráľmi z pokorených národov, jedna z Asýrie, medzi Paflagóniou a Pontom, druhá z Médie, ktorú umiestnili neďaleko rieky Tanais, ktorej ľud sa nazýva Sauromaťania.“
Všimnite si, ako sa u týchto ľudí vypĺňa Boží osud. Nenechali napospas nikoho zo svojho ľudu v krajinách, kde ich usídlili ich dobyvatelia, ale keď sa dostali k moci, vrátili sa a vzali so sebou všetkých zostávajúcich. Dejiny podobne zaznamenávajú, že napadli Babylon, po jeho prevzatí Médmi a Peržanmi, odvedúc so sebou ľud Júdu a Benjamína, ktorí sa nevrátili do Jeruzalema.
Dokonca i v ranných dobách, pred konečným masovým postupom do Európy, začali Skýti svoj pochod do nových domovín, kde niektorí z nich došli ešte pred začiatkom kresťanskej éry. Plínius starší, rímsky historik, žijúci v období 29-
Túto rannú migráciu do Germánie si všímali i ďalší. Herodotos napríklad spomína migráciu a usadenie sa ľudu, ktorý nazýva Sigynnoe, ktorí o sebe prehlasovali, že sú osadníkmi z Médie, a ktorí sa dostali až k rieke Rýn (spomínate si, že medzi miestami, kam boli Izraeliti premiestnení, boli „mestá Médov“?).
Všimnite si taktiež, že Plínius starší uvádza, že „starší autori im dávajú meno Aramii“ – t. j. „Aramejskí“, v modernom jazyku zvaný „Sýrčania“. V Deuteronomium 26:5 každý Izraelita musel vyznať, že „môj otec bol hynúci Sýrčan..za zišiel do Egypta a býval tam ako cudzí s veľmi malým počtom, ale stal sa tam veľkým národom, mocným a početným.“ Takíto autori teda mohli korektne identifikovať izraelských Skýtov ako „Aramejčanov“, pretože prichádzali z krajiny, ktorá bola časťou Sýrie.
Medzi kmeňmi Skýtov, pozornosť všetkých dávnych historikov upútali Massagetae, svojím počtom a bojovou zručnosťou. Tí, ktorí ich podrobnejšie opisovali, ich rozdeľovali na Massagetae a Thyssagetae; a časť „getae“ z mena sa zanedlho vyvinula na „Gót“, Massagetae boli Väčší Góti a Thyssagetae Menší Góti. Medzi skýtskymi menami už teda môžeme identifikovať ľud, ktorí neskôr uskutočnil veľké migrácie do Európy. Góti, ako vieme, boli neskôr nazývaní Ostrogótmi (Východní Góti) a Vizigótmi (Západní Góti).
No vráťme sa ale späť o pár storočí, keď boli Sacae spojencami Médov a Peržanov v útoku na Babylon, v roku 536 pred Kristom. Spomeňte si, že Boh riekol o Izraeli: „Kladivom si mi, vojnovým nástrojom, tebou rozdrvím národy a tebou zničím kráľovstvá.”
Boh tak použil skýtsky Izrael na udržiavanie neustáleho boja proti Asýrii po takmer storočie, až kým nebola Asýria tak oslabená, že nemohla čeliť Médom a Peržanom, Boh nato použil skýtsky Izrael, Sacae, ako pomoc v dobytí Babylonu, keď nastal jeho čas. Neskôr dostal perzský kráľ Cyrus bláznivý nápad pokúsiť sa pokoriť si svojich bývalých spojencov, Sacae, no bol zabitý v boji. Kráľ Darius sa taktiež pokúsil ich poraziť, no tento kočovný národ ustupoval pred jeho obrovskými armádami, až kým tieto únavou prenasledovanie nevzdali.
Profesor George Rawlinson hovorí, že pôvodný vývoj indo-európskeho jazyka nastal v Arménii – ktorá, ak si spomínate, bola v tom čase okupovaná „skýtskymi“ Izraelom. Od týchto ľudí môžeme sledovať zavedenie tohto jazyka do Európy.
Tento mocný a neustále zväčšujúci sa ľud sa šíril na sever, východ i západ od Kaspického mora. Na západe prešiel cez údolia Volgy a Donu ako Sauromaťania a kráľovskí Skýti, nomádsky ľud. Do tejto krajiny prešli cez pohorie Kaukaz cez veľký priesmyk, ktorý je dnes gruzínskou vojenskou cestou. Až kým komunisti nezmenili jeho názov, bol tento priesmyk známy ako „Priechod Izraela“. Biela rasa Európy je často nazývaná „kaukazskou“, pretože predkovia mnohých z nich vyšli od pohoria Kaukaz.
Keď Alexander Veľký začal svoju lúpežnú expedíciu cez západnú Áziu až do Indie, musel obísť okraj zeme Skýtov. Vo svojej nekonečnej márnivosti a ambicióznosti chcel dobyť i ich, no je zaznamenané, že ich vyslanci prehlásili, že sa mu nikdy nevzdajú, že sú kočovníkmi, ktorí, ak nemôžu odporovať, môžu pred jeho armádami donekonečna ustupovať, a nemajú žiadne bohaté mestá, ktoré by mohol dobýjať a lúpiť. Alexander napadol ich krajinu, vybojoval s nimi jednu bitku, poraziac skýtske sily, ale išlo zjavne iba o lekciu pre nich, aby nenapádali okraje jeho armád, pretože vyviedol svoje sily z ich územia a nikdy viac sa nevrátil.
Pamätajte, že Izrael je „Božím kladivom a vojnovým nástrojom.“ Oslabili už Asýriu, a ako spojenci Médov a Peržanov pomáhali poraziť Asýriu a Babylon. Odrazili pokusy Peržanov o ich pokorenie. Chambers Encyclopedia (rok 1927) v článku "Scythians" zaznamenáva, že „Skýti, po roku 128 pred Kristom, napadli Perziu, zničili niekoľko perzských armáda uložili perzským kráľom platenie poplatkov. Počas prvého storočia pred Kristom a po Kristovi, skýtske hordy, premôžuc baktrijské a indo-grécke dynastie Afganistanu a Indie, napadli severnú Indiu a tam sa s premenlivým šťastím udržali ďalších 5 storočí. *** Jatovia v Indii a Radžputovia majú skýtsky pôvod.“ Madison Grant uvádza, že „dávna Baktria si svoj nordický a árijský aspekt udržala ešte dlho po Alexandrovej dobe, a nebola mongolizovaná – obdržiac zlovestné meno Turkestan – až do 7. storočia A.D. *** Sakka boli blonďaví ľud, ktorý priniesol árijský jazyk do Indie.
Krajina tak rozľahlá, a nie pôvodný domov izraelských Skýtov, s predošlými obyvateľmi, musí, samozrejme, obsahovať rôzne typy ľudí. Tieto rasy boli pokorené nordickými, árijskými izraelskými Skýtmi. Aj keď niektorí hovoria o mongoloidnom type, nachádzajúcom sa v niektorých častiach Skýtie, starí autori vcelku súhlasia, že dominantní Sakka čiže Massagetae Skýti boli nordickým ľudom. Dr. Hans Gunther, profesor na Berlínskej univerzite, vo svojom diele Rasové elementy európskej histórie, publikovanom v 20. rokoch 20. storočia, uvádza: „Skúmanie stôp, zanechané týmto nordickým ľudom, Sacae (Skýti), so svojimi mnohými kmeňmi, si zaslúžia pozornosť. Žili na stepiach juhovýchodnej Európy a šírili sa až do Turkestanu a Afganistanu, dokonca až po Indus. Starovekí autori, ako Polemon z Ilia, Galienos, Klement z Alexandrie a Adamantios, uvádzajú, že Sacae boli podobní Keltom a Germánom, a opisujú ich ako majúcich zdravú, rumennú farbu a príjemných na pohľad. Skýtsky kmeň Alanov je taktiež opísaný ako majúci nordický vzhľad. Ammianus (cca 330-
Videli sme, že mená Massagetae a Thyssagetae sa vyvinuli na Gótov – Ostrogótov (východných Gótov) a Vizigótov (západných Gótov). Dejepisec Ptolemius, ktorý zomrel okolo roku
Dostávame sa teraz k známej európskej histórii. Na počiatku 4. storočia A.D. bolo už mnoho Gótov kresťanmi. Vo 4. storočí došlo k niekoľkým zrážkami medzi Vizigótmi a Rímom, a v roku
Anglovia a Sasi prešli cez podunajskú nížinu a usídlili sa v Germánii a pozdĺž brehov Baltického mora, ako je dobre známe, a odtiaľ Jutovia, Jutes, Anglovia a Sasi kolonizovali Anglicko po odídení rímskych légii v roku
Prvé vlny migrácie vlastne prenikli až do najodľahlejších kútov európskeho kontinentu – čiastočne kvôli tomu, že prechádzali takmer prázdnou krajinou, bez stretov s inými ľuďmi dostatočne silnými na to, aby im odporovali, a čiastočne preto, že boli vytláčaní neskoršími vlnami izraelskej migrácie prichádzajúcej v ich šľapajách. Z tohto dôvodu nachádzame pred príchodom Jutov, Anglov a Sasov pozdĺž južného pobrežia Baltiku škandinávsky poloostrov vcelku osídlený.
Kmene, ktoré sídlili pozdĺž brehov Baltického mora, boli námorným ľuďom – ako bola časť Izraelitov už v dobe, keď sídlili v Palestíne, ako Boh prorokoval. Jutovia, Anglovia a Sasi prišli od Baltického mora, no ich námorné nájazdy do Anglicka boli prudké a neustále, neskôr, po pozvaní Britmi, sa usadili na východnom pobreží, v južnom Anglicku, Northumbrii, Sussexe, Wessexe, Essexe a Kente.
William Dobyvateľ napadol v roku 1056 s Normanmi, čo boli vlastne severskí Vikingovia, ktorí sa usadili na pobreží Francúzska, v provincii Normandy. Norman je odvodené od výrazu „Norseman“ (severan).
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára