Dobré a zlé figy

Bertrand L. Comparet

Táto prednáška sa týka dobrých a zlých fíg, informácie o ktorých sa nachádzajú hlavne u Jeremiáša. Táto téma je čosi, čo zmiatlo mnoho cirkví.

Prvá deportácia do babylonského zajatia nastala nedlho po zvrhnutí kráľa Jehoiachina Nabuchodonozorom. Babylončania obsadili okolo roku 606 pred n.l. Jeruzalem a asi o dva roky neskôr nastala deportácia, cca okolo roku 604. Podrobnosti sú uvedené v 2. Kráľov 24:í- 17 a 2. Kronickej 36:9-10.

Potom došlo k druhej deportácii, pretože sa bábkový kráľ, dosadený Nabuchodonozorom na trón, začal búriť. Nabuchodonozor sa musel vrátiť a dokončiť svoju prácu, deportujúc zvyšok ľudu Júdu a z veľkej časti ničiac mesto Jeruzalem. To je zaznamenané v 2. Kráľov 25:1-21, rok 585 pred n.l.

Medzi týmito dvoma deportáciami, za vlády posledného kráľa Cedekijaha, prorok Jeremiáš mal víziu dvoch košov s figami. Jeremiáš 24:1-10 zaznamenáva: „Jahveh mi ukázal – a hľa – dva koše fíg, postavené pred Jahveho chrámom, po tom, čo babylonský kráľ Nabuchodonozor odviedol z Jeruzalema do vyhnanstva judského kráľa Jekonjaha, Jehojakimovho syna, a judské kniežatá a remeselníkov a staviteľov bášt, aby ich priviedol do Babylonu. Jeden kôš, to boli veľmi dobré figy ako skoré figy, druhý kôš, to boli veľmi zlé figy, takže sa nedali jesť. A Jahveh mi povedal: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Tak som povedal: „Figy. Dobré figy sú veľmi dobré a zlé sú veľlmi zlé, takže sa nedajú jesť.“

Potom prišlo ku mne Jahveho slovo hovoriac: „Toto povedal Jahveh, Boh Izraela: „Ako na tieto dobré figy, tak v dobrom budem hľadieť na judských vyhnancov, ktorýchja pošlem z tohto mesta do chaldejskej krajiny. A ja na nich upriem oči v dobrom a istotne spôsobím, že sa vrátia do tejto krajiny. A ja ich vybudujem a nezborím, a ja ich zasadím a nevytrhnem. A ja im dám srdce, aby ma poznali, že som Jahveh, a stanú sa mojím ľudom a ja sa stanem ich Bohom, lebo sa ku mne navrátia celým srdcom.

A ako zlé figy, ktoré sa pre svoje zlo nedajú jesť, takto povedal Jahveh: „Tak vydám judského kráľa Cedekijaha a jeho kniežatá a ostatok z Jeruzalema, ktorí zostávajú v tejto krajine, a tých, čo bývajú v egyptskej krajine – ja ich tiež vydám traseniu na nešťastie vo všetkých kráľovstvách zeme, na pohanu a na príslovie, na podpichovanie a na zlorečenie na všetkých miestach, kam ich rozoženiem. A ja pošlem proti nim meč, hlad a mor, kým na nich nepríde koniec na zemi, ktorú som dal im a ich predkom.“

Jahveh rozprával o dvoch rôznych skupinách, ktoré boli pôvodne v krajine Júdu. Dobré figy boli zajatci v Babylone. Zlé figy boli princovia a zvyšok v Jeruzaleme. Všimnite si, že Jahveh hovorí o zvyšku v Jeruzaleme, nie v Júdovi.

To sa môže prirovnať s tým čo Jahveh povedal v Jeremiášovi 32:31-32: „Lebo toto mesto odo dňa, keď ho postavili, až do tohto dňa bolo len príčinou hnevu vo mne a príčinou zúrivého hnevu vo mne, aby som ho odstránil spred svojej tváre pre všetko zlé synov Izraela a synov Júdu, čo robili, aby ma urážali, oni, ich králi, ich kniežatá, ich kňazi a ich proroci a judskí muži a obyvatelia Jeruzalema.“ Ak by obyvatelia Jeruzalema boli len ľudom Júdu, nemal by zmysel takto ich odlišovať.

Prorok Ezechiel patril k skupine, ktorá bola deportovaná do Babylonu. Jeremiáš nebol nikdy vzatý do Babylonu, aj keď som v literatúre nejakej cirkvi čítal vyhlásenie, ktoré sa dokonca snažilo umiestniť Jeremiáša do Babylonu. Ak by vôbec čítali svoju Bibliu, našli by úplný opak.

Jeremiáš 29:8-19 zaznamenáva list, zaslaný Jeremiášom tým, ktorí už boli v Babylone, ktorý odhaľoval obe strany tohto proroctva: „Nech vás neoklamú vaši proroci, ktorí sú medzi vami, a tí z vás, ktorí veštia, a nepočúvajte na ich sny, ktoré snívajú. Veď vo falši vám proroujú v mojom mene. Neposlal som ich.“ je Jahveho výrok. „Lebo toto povedal Jahveh: „V súlade s naplnením sedemdesiatich rokov v Babylone obraciam na vás svoju pozornosť a ja potvrdím svoje dobré slovo voči vám tým, že vás privediem späť na toto miesto. Lebo ja dobre poznám myšlienky, ktoré zamýšľam voči vám, je Jahveho výrok, „myšlienky o pokoji, a nie o nešťastí, aby som vám dal budúcnosť a nádej. A istotne ma budete volať a prídete a budete sa ku mne modliť, a ja vás vypočujem.“ „A skutočne ma budete hľadať a nájdete (ma), veď ma budete hľadať celým srdcom. A ja sa vám nechám nájsť,“ znie Jahveho výrok. „A ja zhromaždím vašu skupinu zajatcov a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozhonal,“ je Jahveho výrok. „A ja vás privediem späť na miesto, odkiaľ som vás nechal odísť do vyhnanstva.“ Ale povedali ste: „Jahveh nám vzbudil prorokov v Babylone.“ Lebo toto povedal Jahveh kráľovi, ktorý sedí na Dávidovom tróne, a všetkému ľudu bývajúcemu v tomto meste, vašim bratom, ktorí s vami neodišli do vyhnanstva: Toto povedal Jahveh vojsk: „Hľa, posielam proti nim meč, hlad a mor a ja ich urobím podobných puknutým figám, ktoré sa (ako) zlé nedajú jesť.“ „A ja ich budem prenasleodvať mečom, hladom a morom a dám ich na triašku všetkým kráľovstvám zeme, ako kliatbu a ako predmet úžasu a ako hvízdnutie a ako pohanu medzi všetkými národmi, do ktorých ich istotne rozhoženiem, lebo nepočúvali moje slová,“ je Jahveho výrok, „ktoré som im posielal skrze svojich sluhov prorokov, zavčasu vstávajúc a posielajúc (ich). Ale nepočúvali ste“, je Jahveho výrok.“

Tu máme dve skupiny. Časť júdskeho národa už bola v zajatí v Babylone. Časť národa ostávala v Jeruzaleme a jeho okolí. Medzi nimi boli Židia, ktorí sídlili v Jeruzaleme, tak, ako sa dnes v Amerike zhromažďujú vo veľkomestách ako New York, Los Angeles a Washington, tak isto konali i v dávnych dobách.

Máme tu jasné Jeremiášove proroctvá, že i tí, ktorí neboli deportovaní do Babylonu, budú nakoniec taktiež odvedení, no akosi mu neverili. Zažili už jedno babylonské dobytie a deportáciu a neverili, že príde k ďalšej. Jeremiášovi nenačúvali z niekoľkých dôvodov. Jedným je prirodzená nechuť voči zlým správam, druhým údajná protirečivosť medzi Jeremiášom a Ezechielom. Jeremiáš varoval, že tento posledný júdsky kráľ, Cedekijah, bude zajatý a odvedený do Babylonu.

Jeremiáš 34:2-5 hovorí: "Toto povedal Jahveh, Boh Izraela: „Choď a povieš judskému kráľovi Cedeijahovi, áno, povieš mu: „Toto povedal Jahveh: „Hľa, vydávam toto mesto do ruky babylonského kráľa a spáli ho ohňom. A sám z jeho ruky neunikneš, lebo budeš celkom istotne chytený a budeš vydaný do jeho ruky. A tvoje oči uvidia dokonca oči babylonského kráľa a jeho ústa budú hovoriť dokonca s tvojimi ústami a prídeš do Babylonu.“ Počuj však Jahveho slovo, judský kráľ Cedekijah: „Toto povedal o tebe Jahveh: „Nezomrieš mečom. Zomrieš v pokoji...“

Všimnite si obzvlášť toto proroctvo. Cedekijah bude zajatý a odvedený do Babylonu a bude rozprávať tvárou v tvár s kráľom Nabuchodonozorom, ale nebude zabitý, zomrie v pokoji. V Ezechielovi 12:10-14 je zaznamenané, čo povedal Ezechiel v Babylone, a čo sa dostalo späť do Jeruzalema: „Povedz im: „Toto povedal Zvrchovaný Pán Jahveh: „Čo sa týka náčelníka, je toto vyhlásenie proti Jeruzalemu a celému domu Izraela, ktorý je v ich strede.“ Povedz: „Som pre vás predzvesťou. Tak, ako som urobil, tak sa im stane. Pôjdu do vyhnanstva, do zajatia. A náčelník, ktorý je v ich strede, ten v tme ponesie na pleci a vyjde, prerazia stenu, aby vynášali cez ňu. Tvár si zakryje, aby svojim okom nevidel zem. A istotne nad ním rozprestriem svoju sieť a chytí sa do mojej loveckej siete, a ja ho privediem do Babylonu, do krajiny Chaldejcov, ale neuvidí ju, a tam zomrie. A všetkých, ktorí sú okolo neho ako pomoc, a všetky jeho vojenské oddiely rozptýlim do každého vetra a vytasím za nimi meč.."

Viete, ako to dnes chodí takmer vo všetkých veľkých cirkvách. Kazateľ vezme jeden verš, či niekedy iba jednu časť verša, a vystavia na tom svoju kázeň. To je bod odlúčenia sa od Biblie, nie návrat k nej. V staroveku kazatelia konali rovnako. Ezechiel povedal, že Cedekijah neuzrie Babylon, tak si povedali: „To znamená, že tam nebude deportovaný, a preto ani my nebudeme deportovaní.“

Obe tieto proroctvá boli do posledného detailu naplnené. V Jeremiášovi 39:1-8 o tom nachádzame historický záznam: „V deviatom roku judského kráľa Cedekijaha, v desiatom mesiaci, prišiel babylonský kráľ Nabuchodonozor a celá jeho vojenská sila k Jeruzalemu a začal ho obliehať. V jedenástom roku Cedekijaha, vo štvrtom mesiaci, deviateho dňa mesiaca bolo mesto prelomené. A všetky kniežatá babylonského kráa vošli a posadili sa v Strednej bráne... A ihneď ako ich judský kráľ Cedekijah a všetci bojovníci videli, stalo sa, že sa dali na útek a vyšli v noci z mesta cestou kráľovej záhrady, bránou medzi dvojitým múrom..."

Chaldejská armáda ich prenasledovala a premohla „Cedekijaha na púštových roivnách Jericha. Potom ho vzali a priviedli ho k babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi do Ribly, v chamatskej krajine, aby nad ním vyniesol sudcovské rozhodnutie. A babylonský kráľ pobil všetkých judských urodzených. A Cedekijahovi oslepil oči, potom ho spútal medenými okovami, aby ho priviedol do Babylonu. A kráľov dom a domy ľudu spálili Chaldejci ohňom a jeruzalemské múry strhli.“

Josephus taktiež zaznamenáva podrobnosti veľkej presnosti tohto proroctva. Jeruzalem bol dobytý okolo polnoci a Cedekijah, so svojou rodinou a pár pozostalými, utiekol. Nemohli utekať niektorou z normálnych mestských brán, pretože tie boli strážené obliehajúcou armádou. Utiekli preto v prestrojení jednou z malých brán, ktorá ostala nepovšimnutá. Keď sa prenasledovatelia dostali neďaleko Jericha na dohľad, všetci ostatní sa rozpŕchli a utiekli, zanechajúc Cedekijaha s rodinou, aby bol vzatý do zajatia. Cedekijah bol odvedený do Babylonu živý a do konca svojho života tam žil ako zajatec. Nakoniec zomrel, ale nebol zabitý. Šiel do Babylonu, ale nikdy ho nevidel, pretože ho oslepili. Toľko prípad extrémnej presnosti Biblie.

Vieme, že po druhom dobytí Jeruzalema bol do Babylonu odvedený nielen Cedekijah, ale i mnoho zo zvyšnej populácie. Je zaznamenané, že zanechaní osudu bolo iba pár najúbohejších, nie v zmysle finančnom, ale v kvalite človeka.

Máme tu dva druhy fíg, dobré a zlé. Ako ich roztriedime? Kto sú dobré figy? Spomeňte si, že Jeremiáš 24:5 uvádza, že boli medzi Júdejcami, ktorí boli odvedení do zajatia do babylonskej krajiny, krajiny Chaldejcov. Vieme, že do babylonského zajatia bol odvedený v podstate celý zostávajúci národ Júdu.

Vieme, že po 70-tich rokoch zajatia, keď Médovia a Peržania dobyli Babylon, krátko na to sa do Jeruzalema vrátil zvyšok ľudu, čo zaznamenávajú knihy Ezra (Ezdráš) a Nehemiáš. Boli to dobré figy? Neverím, pretože proti tomuto existuje príliš veľa náznakov.

Jeremiáš 24:6 hovorí o tých, ktorí boli dobrými figami: „A ja ich zasadím a nevytrhnem.“ To sa nehodí na tých, ktorí sa vrátili do Jeruzalema, pretože tí sa vrátili na pár ďalších storočí neustálych problémov. Jeremiáš 24:7 hovorí tým, ktorí boli dobrými figami: „A ja im dám srdce, aby ma poznali, že som Jahveh, a stanú sa mojím ľudom a ja sa stanem ich Bohom, lebo sa ku mne navrátia celým srdcom.“

Tí, ktorí sa vrátili do Jeruzalema, priniesli so sebou babylonský Talmud, podanie (tradíciu) starších. Títo navrátilci odmietli prijať Jahšuu (Ježiša) a odmietli jeho posolstvo. Ján 5:23 uvádza: „Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý ho poslal.“

Ján 5:37-38 zaznamenáva: „Aj sám Otec, ktorý ma poslal, o mne svedčil... A jeho slovo vo vás nezostáva, lebo práve tomu, ktorého poslal, neveríte.“ Ján 5:42-43 pokračuje: „Ale dobre viem, že nemáte v sebe Božiu lásku...keby niekto iný prišiel vo vlastnom mene, toho by ste prijali.“

Ján 6:45 nám hovorí: „Každý, kto počul od Otca a naučil sa, prichádza ku mne.“ Ján 8:19 pokračuje: „Preto mu ďalej povedali: „Kde je tvoj Otec?“ Ježiš odpovedal: „Vy nepoznáte ani mňa, ani môjho Otca. Keby ste ma poznali, poznali by ste aj môjho Otca.“ Ján 8:54-55 dodáva: „Je to môj Otec, ktorý ma oslavuje, ten, o ktorom hovoríte, že je vaším Bohom, a predsa ste ho nepoznali.“

Izrael odišiel do babylonského zajatia, čo sa tam s ním stalo? Vieme, že to bol veľký národ, a že do Jeruzalema sa vrátilo len okolo 42 tisíc ľudí. Niečo viac ako 8 tisíc ľudí z tohto počtu nepatrilo k žiadnemu izraelskému kmeňu. Tých z Izraela, ktorí sa z Babylonu vrátili, bolo teda len čosi okolo 34 tisíc. Čo sa stalo so zvyškom Izraelitov?

Jeremiáš predpovedal, čo sa stane so zvyškom, s dobrými figami. Jeremiáš 50:1-4 nám hovorí: „Slovo, ktoré hovoril Jahveh prostredníctvom proroka Jeremiáša o Babylone, o krajine Chaldejcov: „Povedzte mezdi národmi a zvestujte. A zodvihnite signál, zvestujte. Nič netajte, ó, muži. Povedzte „Babylon bol dobytý. Bel bol zahanbený. Merodach sa predesil. Jeho obrazy boli zahanbené. Jeho zahnojené modly sa predesili.“ Prišiel totiž proti nemu národ zo severu. Je to ten, ktorý robi z jeho krajiny predmet úžasu, takže v nej nikto nebýva. Človek i domáce zviera sa dali na útek. Odišli.“ Note this final verse. „V tých dňoch a v tom čase,“je Jahveho výrok, „prídu synovia Izraela, oni a synovia Júdu spolu. Budú kráčať a pri chôdzi plakať a budú hľadať Jahveho, svojho Boha.“

Niektorí ľudia, ktorí tvrdia, že o izraelskom posolstve niečo vedia, citujú tento verš akoby to bolo čosi, čo má nastať v budúcnosti. No Jahveh hovoril špecificky o páde Babylonu a hovorí: "...v tých dňoch a v tom čase, je Jahveho výrok, prídu synovia Izraela..." Vieme, že 10-kmeňové severné kráľovstvo Izraela, spolu so značnou skupinou ľudu kmeňa Júdu a Benjamín, bolo deportované Asýrčanmi, a usadené pri južnom okraji Kaspického mora, kde sa stali známymi ako Skýtovia.

V roku 612 pred n.l. bol národ Asýrčanov zničený, ich hlavné mesto Ninive dobyté a zničené alianciou troch národov. Skýtovia – ľud Izraela ničiaci svojich asýrskych dobyvateľov, Médovia a Babylončania. Títo utvorili alianciu proti Asýrčanom. Skýtovia boli veľmi hrozivým vojnychtivým národom – v celej našej histórii sme boli obávanými protivníkmi.

Neskôr medo-perzská armáda napadla Babylon. Niektorí zo starovekých historikov zaznamenávajú vpád Skýtov do Babylonu, kde pozbierali väčšinu z deportovaných Júdejcov a Benjamitov. Vzali ich so sebou, pripravujúc sa na pochod severne do Európy. Nenechali ľud Júdu napospas, ale vzali ho so sebou, ako povedal prorok Jeremiáš: "... v tých dňoch a v tom čase, je Jahveho výrok, prídu synovia Izraela, oni a synovia Júdu spolu. Budú kráčať a pri chôdzi plakať a budú hľadať Jahveho, svojho Boha.“

Apokryfa, 2. Ezdrášova 13:39-46 o tom obsahuje záznam. Ezdráš (Ezra) mal videnie a anjel, ktorý s ním rozprával, na to odkazoval: „Čo sa týka videní, keď zhromaždil okolo seba iné zástupy, mierumilovné; to je desať kmeňov, ktoré boli zo svojej zeme odvedené do zajatia v dňoch kráľa Hóšeu, ktorého odvliekol ako zajatca Šalmaneser, kráľ Asýrčanov: previedol ich cez Rieku, aby sa dostali do inej zeme. Ale oni sami sa dohodli, že opustia spoločenstvo pohanov, a odišli do vzdialenejšej krajiny, kde nikdy nebývalo ľudské pokolenie, aby tam zachovávali svoje zákonné ustanovenia, ktoré vo svojej zemi nezachovávali. Šli cez Eufrat riečnymi korytami. Vtedy im Najvyšší učinil znamenie a zastavil pramene Rieky, dokiaľ neprešli. Veď putovanie touto zemou bolo dlhé, jeden a pol roka, tá krajina sa totiž nazývala Arsaret. Bývali tam až do poslednej doby...“ (niekedy je táto kniha označená ako 4. Ezdráš v pseudepigrafných knihách – pozn. prekl.)

Vieme, že Izrael prešiel okolo východného pobrežia Čierneho mora. Niektorí z nich šli skrz horský región medzi Kaspickým morom, Čiernym morom a pohorím Kaukaz. Pretože na svoj pochod do Európy vyšli z pohoria Kaukaz, mnoho historikov nazýva tento ľud Kaukazanmi. Nikdy sa však nepýtajú, kým boli predtým, než šli skrze kaukazské vrchy.

Iní šli okolo východného okraja Kaspického mora. Po dosiahnutí jeho severného okraja sa obrátili na západ a pridali sa k inej migrácii. Izrael migroval z väčšej časti cez podunajskú nížinu. Asareth, severný prítok Dunaja v modernom Rumunsku, má ešte stále názov Saret. Saret bolo jedným z miest, ktoré na svojej migrácii prešli, dané bolo dokonca i toto označenie.

Ohľadom dobrých fíg, o ktorých Jahveh povedal, že ich bude budovať, a nezrúti ich. Vidíme, ako Jahveh požehnal náš ľud, biele národy Európy, U.S.A. a príbuzné národy. Pokiaľ ide o tých, ktorí sa falošne hlásia k tomuto dedičstvu, o edomských Židov, ktorí dnes okupujú Palestínu, pozrime sa, čo o nich hovorí Malachiáš vo svojej 1. kapitole:

„Vyhlásenie: Jahvehoslovo o Izraeli prostredníctvom Malachiáša: „Zamiloval som si vás“, povedal Jahveh. A povedali ste: „Ako si si nás zamiloval?“ „Či nebol Ezau Jakobov brat?“ je Jahveho výrok. „Ale Jakoba som miloval a Ezaua som nenávidel, a nakoniec som jeho vrchy urobil opusteným úhorom a jeho dedičstvo pre šakalov z pustatiny.“?Pretože Edom stále hovorí: „Boli sme roztrieskaní, ale vrátime sa a vystavíme spustošené miesta,“ toto povedal Jahveh vojsk: „Oni budú stavať, ale ja, ja budem strhávať. A ľudia ich určite nazvú „územím skazenosti“ a „ľudom, ktorý Jahveh odsúdil na neurčitý čas.“

Čo ľudia Júdu, ktorí sa vrátili po 70 rokov trvajúcom babylonskom zajatí do Jeruzalema? Daniel 9:24 prorokoval, že „je sedemdesiat týždňov, ktoré boli určené tvojmu ľudu a tvojmu svätému mestu, aby bol ukončený priestupok a skoncovalo sa s hriechom, a aby sa vykonalo zmierenie za previnenie a aby bola uvedená spravodlivosť na neurčité časy a aby bola vtlačená pečať na videnie a proroka a na pomazanie Najsvätejšieho.“

Máme dva koše s figami, jedny dobré, druhé zhnité. Dnes v našej zemi máme ľudí, ktorí majú americké občianstvo spolu s izraelským pasom. Nachádzajú sa tu v tejto krajine a volia vo voľbách. Ke´d im to vyhovuje, tak tvrdia, že sú Američania, ale čo sú v skutočnosti? História sa určite opakuje.

Izaiáš 3:8-9 uvádza: „Veď Jeruzalem sa potkol a Júda padol, lebo ich jazyk a ich počínanie sú proti Jahvemu v tom, že sa správajú spurne v očiach jeho slávy. Výraz ich tvárí, ten naozaj svedčí proti nim a oni rozprávajú o svojom hriechu, ktorý je ako sodomský. Neutajili ho. Beda ich duši! Lebo si sami spôsobili nešťastie.“

Všetky staroveké monumenty, ktoré zobrazujú Izraelitov, ukazujú typickú anglo-saskú tvár s rovným nosom. Monumenty zobrazujúce Kanaánčanov, od Chetitov zo severu až po rôzne kanaánske národy žijúce v Palestíne, ukazujú typickú židovskú tvár s krivým nosom. Ďalšou informáciou, ktorej sa nevenuje prílišná pozornosť, sa týka Asýrčanov, žijúcich na hranici s Chetitmi. Títo Asýrčania boli taktiež národom zakrivených židovských nosov.

V Asýrii, ako i v Babylone, ľudia žili v údoliach riek, kde nebolo dostatok kameňa. Ak chceli budovať niečo z kameňa, museli ho priniesť z veľkých diaľok. Podobne ako v kalifornskom Imperial Valley, tieto riečne údolia obsahovali veľmi kvalitnú hlinu. Tento materiál bol ideálny na výrobu tehál a dlaždíc, ktoré používali na budovanie.

Keď chceli zanechať permanentne vyrytý monument, priniesli z hôr veľký blok kameňa. No z kameňa nebudovali. V Babylone i v Asýrii boli hlavné múry v palácoch a dôležitých budovách postavené zo slnkom vypálených tehál.

Prirodzene, tieto slnkom vypálené tehly by veľa nevydržali, ak by boli vystavené dažďu. Preto existovala vonkajšia vrstva, z pálenej tehly. Prinajmenšom vo vnútri ich palácov boli steny nádherne maľované a pokryté glazúrovanými dlaždicami. V práci s dlaždicami mali najlepších umelcov v kráľovstve. V skutočnosti na výzdobu svojich palácov privádzali aj najlepších umelcov z iných národov, ktoré zajali. To, čo bolo na týchto rytinách zobrazené, neboli karikatúry asýrskych nepriateľov. Boli to asýrske zobrazenia ich vlastného ľudu ich vlastnými umelcami. Ich tváre sú typickí, nosatí Židia.

Keď vezmeme do úvahy fakt, že dávno po zničení Asýrie a roztrúsení jej národa Biblia naďalej pokračuje v prorokovaní udalostí, v ktorých má Asýria, tí, ktorí prežili, v posledných dňoch zohrať úlohu.

Existuje dlhá séria biblických proroctiev týkajúcich sa Asýrie. Nie Asýrie existujúcej počas biblických čias, ale toho, čo má vykonať neskôr. Ako zistíte, tieto proroctvá sa presne zhodujú s proroctvami o Rusku v Ezechielovi 38. a 39. kapitole.

Mnoho prežijúcich Asýrčanov utieklo na severovýchod, zo svojho starého kráľovstva na územie dnešného juhozápadného Ruska, Gruzínska a Ukrajiny. Tam existovala veľká židovská populácia a vieme, že dnešné Rusko úplne ovládajú Židia. Identické proroctvá o tom, čo majú vykonať Asýrčania a to, že dnes tak činia Rusi, to celé dáva dohromady.

Spôsob, akým prekladáme gréčtinu starých gréckych historikov, v skutočnosti význam mnohého prekrúca. Napr. hovoríme o „Skýtoch“, pretože náš ľud sa usadil okolo Kaspického mora. Môžete sa spýtať – ako prišli k tomuto menu? Odpoveď: v gréčtine toto meno nemali.

V staroveku bolo každé dôležité mesto pevnosťou. Tieto mestá mali tak vysoké a hrubé múry, ako si ich obyvatelia mohli dovoliť. Keď sa blížila nepriateľská armáda, všetci farmári naokolo hľadali úkryt v meste. Mnohé mestá úspešne odolávali dlhému obliehaniu.

Keď Asýrčania zajali a deportovali 10-kmeňové severné kráľovstvo Izraela, nedovolili im usadiť sa a vybudovať si pevnosti. Izrael žil nomádsky, pastiersky život.

Jediným prístreškom, ktorý nomád má – ak má šťastie – je stan. Ak toľko šťastia nemá, musí si za prístrešok zvoliť nejaký krík. Hebrejský výraz „sukka“, ktorý sa skôr hodí pre prístrešok z vetiev kríka, sa používal i na označenie stanu. Množné číslo od „sukka“ je „sukkot“ a časom sa z neho stal výraz „skut“. Gréci označovali týchto nomádskych pastierov Skutoi – obyvatelia stanov a nomádi, ktorými skutočne boli.

A to je presne to, čo dalo neskôr Skýtom, keď ich armáda bola dostatočne silná, aby porazila silnejšieho nepriateľa, ich obrovskú vojenskú silu. Ak ich armáda musela ustúpiť pred silnejšou nepriateľskou armádou, mohli ustúpiť bez toho, aby čokoľvek stratili. Skýtovia nemali žiadne mestá, ktoré by museli brániť. Naberajúc svoju silu na miestach, kam ich presídlili Asýrčania, znovu sa stali mocnou vojenskou silou.

Sto rokov pôsobili títo Skýtovia Asýrčanom neustále problémy, len čo sa im naskytla príležitosť. Okolo doby zničenia Ninive Asýrčania začali ukazovať známky tohto neustáleho obťažovania, boli vcelku dostatočne oslabení.

História zaznamenáva, že títo Skýtovia vykonali nájazd až do Palestíny. Než sa vrátili späť, dosiahli až po hranice Egypta. V údolí Jordánu zanechali usadlosť, zvanú Skytopolis. No bolo proti Jahveho plánu, aby sa vrátili a zostali v Palestíne. Nepriateľské sily ich spoločné vytlačili do ich nových európskych domovín.

Médovia a Peržania, aj keď sa im predtým dostalo od Skýtov pomoci, sa ukázali ako nevďační. Každý kráľ v tých dňoch sa domnieval, že jeho jedinou starosťou je dobyť čo najviac jeho nepriateľov. Medo-perzské armády sa obrátili proti Skýtom. Skýtovia obrátili svoju jednu armádu späť s hrozným zabíjaním a masakrami. Medo-Peržania opäť poslali proti Skýtom inú armádu. To boli Skýtovia prevažne na západnej strane Kaspického mora.

Títo Skýtovia pred nimi ustupovali, až sa nakoniec dostali k pohoriu Kaukaz. V tomto pohorí existuje veľký priechod, ktorý až do dnešných dní nesie meno Izraelský pás. Komunistická (židovská) vláda tento názov od svojho nástupu k moci možno zmenila, ale dovtedy bol takto známy. Je to gruzínska vojenská cesta.

Tento horský pás prichádza k miestu, kde sú hory po oboch stranách tak príkre, že bojovať smerom nahor k vrcholu bolo nemožné. Pri ústí rieky je len malý kúsok zeme, pretože rieka pokrývala takmer celú úžinu. Tu a tam sú miesta, kde veľké skaly blokovali prechod. Pár mužov mohlo brániť tento pás proti miliónovej armáde, pretože milión mužov mohlo prejsť týmto miestom len po 3-4 naraz.

Spomeňte si, že Jahveh mal zhromaždiť dobré figy z mnohých národov, kam ich roztrúsil. Vieme, že kým boli v Skýtii, dva z týchto kmeňov sa už vtedy nazývali Anglovia a Sasi. Iní sa nazývali Getae, z čoho sa časom vyvinulo Gót. Nemáme žiaden problém v sledovaní Anglov a Sasov, pretože títo spolu s Jutmi sa usadili v severozápadnom Nemecku, pozdĺž hranice s dnešným Dánskom.

V čase, keď sa Gótovia presúvali po podunajskej nížine, na západ ich tlačila veľká záplava nomádskych bojovníkov z Ázie, pod vedením Húna Attilu. Najprv sa na západ vydali Vizigóti. Prichádzali do vtedajšej rímskej ríše a Rimania vyslali proti nim armádu, ktorú Vizigóti takmer celkom pozabíjali. Kvôli tejto porážke Rimania dali Vizigótom pôdu na zapadnej strane rieky Dunaj.

Bolo im umožnené tam ostať, za predpokladu, že nebudú kočovať. Mali byť pokojnými usadlíkmi a vzdať sa svojich zbraní. To i učinili a aké prekvapenie – hneď nato ich Rimania začali utláčať. K tomuto sa navyše pridal tlak z východu.

A tak sa Vizigóti vydali opäť na pochod. Prešli severným koncom Jadranského mora, do severného Talianska. V roku 408 A .D. začali ohrozovať mesto Rím. V tom čase boli Rimania v podobnej situácii ako my dnes. V dňoch majestátnosti Ríma to boli samotní občania Ríma, ktorí bojovali v dobre vycvičenej rímskej armáde.

No Rimania spohodlneli, žijúc z rabovania iných národov. Rimania sa viac nestarali o vojenskú službu, na svoju obranu najímali žoldnierov. Títo bojovali nie za svoju krajinu, ale pretože im za to platili. I v Amerike sa vedie debata ohľadom ukončenia náboru a najímania žoldnierskej, profesionálnej armády. História sa vskutku opakuje.

Rimania nemohli odolávať sile Vizigótov, tak ich kúpili, zaplatiac vysoké výkupné a poplatok. V tom istom roku, v roku 408 A .D. Rím povolal naspäť posledné rímske légie z Británie na obranu Ríma.

V roku 410 A .D. Vizigóti opäť zaútočili na Rím, obsadili ho a vyplienili, okrem toho zabrali takmer celú severnú polovicu Itálie. Onedlho na to, okolo roku 412 A .D. Vizigóti, nenájduc žiadne ďalšie cennosti, odtiahli. Pochodujúc cez južné Francúzsko, kde sa pár z nich usadilo, väčšina z nich prekročila Pyreneje a usadili sa v Španielsku. Od doby, kedy došli do Španielska, okolo roku 415- 420 A .D., boli vládnucim národom a žo dobytia Maurmi v roku 711 A .D.

Keď Mauri došli do Španielska, útočiac z juhu, títo Vizigóti sa snažili o čo najprednejšiu obranu, no nakoniec boli zatlačení na sever Španielska. Dnes sa v Španielsku dajú nájsť dva rasové typy, tmavý latinský typ, no taktiež modrookí blondíni, ktorí sú čistými potomkami starých Vizigótov.

Asi o 50 rokov po odchode Vizigótov sa rovnakou cestou vidal ďalší gótsky kmeň, Ostrogóti. Časť týchto Ostrogótov prešla rieku Dunaj, až k pobrežiu Baltického mora, kde sa usadili v dnešnom východnom Prusku. Zvyšok Ostrogótov prešla do Itálie, obsadil a vyraboval Rím a v severnej Itálii založili gótske kráľovstvo. To existovalo ako nezávislé kráľovstvo okolo 25 rokov.

Títo Ostrogóti boli potom zvrhnutí politicky, no národ tam ostal. Ako v Španielsku, i v Taliansku nachádzame dva odlišné rasové typy, tmavý typ v južnom Taliansku a na Sicílii, a blond, modrooký typ našej vlastnej rasy na severe Talianska. Títo blondíni sú dnešnými potomkami Ostrogótov. Časť Ostrogótov migrovala do Rakúska a do Švajčiarska, kde neexistuje čistý typ, ale rôzne rasové typy – časť z nich je Izrael.

Nie všetci Ostrogóti prešli do baltských regiónov. Niektorí z nich sa usadili v nádhernej krajine, ktorú našli v podunajskej nížine. Opäť nachádzame zrejmý Izrael v Maďarsku a v (bývalom) Československu. Títo ľudia nie sú 100 percentne Izrael, pretože boli bojiskom pre útočníkov mnohých odlišných rás, ktorí za sebou nechávali svoje rasové línie. No môžeme nájsť dostatočný počet ľudí, ktorí jasne patria k Izraelu, obzvlášť v Nemecku a škandinávskych krajinách.

Po odchode všetkých rímskych légii Britské ostrovy osídlili Jutovia, Anglovia a Sasi. Anglická história ako taká začína ich príchodom. V tom čase nebola rímska armáda v Británii takmer sto rokov. Angličan je preto Nemec (Germán), ktorý si vyšiel na člne, a Nemec je Angličan, ktorý ostal doma. No napriek tomu dovoľujeme Židom, aby medzi nami propagovali neustály boj.

Spomeňte si, že Jahveh – v pasážach, ktoré som vám čítal – hovoril o zle, ktoré existovalo v krajinách Izraela a Júdu, provokujúc ho. Toto zlo existovalo preto, že sa nechali skaziť Židmi medzi nimi, presne tak, ako to dovoľujeme Židom my. Za trest musíme prejsť pohromami, presne ako naši predkovia pred 2500 rokmi.

Ďalšou skupinou ľudí, ktorí prispeli k vývoju dnešných Angličanov, sú Normani, ktorí prišli s Williamom Dobyvateľom v roku 1066 A .D. História zaznamenáva, že nórski a dánski Vikingovia boli po niekoľko storočí bičom väčšiny známeho sveta, prinajmenšom pozdĺž európskych pobreží. Vikingské lode sa dokonca objavili pri Konštantinopole a na rieke Tiber v útoku proti Rímu. Mesto však bolo dobre opevnené a Vikingovia nemali vybavenie ani výcvik na dlhé obliehanie, preto sa Rímu nezmocnili. Obsadili však ostrov Sicíliu, a na ňom bolo po niekoľko generácii normanské kráľovstvo.

Vikingovia neustále napádali pobrežie Francúzska a trikrát obsadili a vylúpili Paríž. Nakoniec sa jeden z francúzskych kráľov dohodol s niektorým z vikingských náčelníkov. Kráľ prisľúbil Vikingom provinciu Normandia, ak sa tam Vikingovia usadia. Mali dôkladne obsadiť pobrežie a následne slúžiť ako nárazník pred ďalšími útokmi.

Predtým títo Vikingovia podobne napádali Britské ostrovy, vrátane Írska. Na pobreží zakladali usadlosti a podnikali pirátske nájazdy. Veľký počet z nich sa usadil taktiež v Írsku. Ranné írske zaznamy ukazujú, že by sa asi ťažko našla nejaká dedina v Írsku, kde by nežili nejakí severskí Vikingovia.

Izrael tak bol roztrúsený medzi mnohé národy. Vo všetkých ohľadoch naplnili opis dobrých fíg. No a čo ostatní? Niektorí boli ponechaní napospas, dokonca i po druhom babylonskom dobytí a deportácii. Tí odišli do Egypta, vezmúc so sebou proroka Jeremiáša. Ako im tento povedal, odchodom do Egypta Babylončanom neunikli. I tam budú pod babylonskou nadvládou a nakoniec budú zabití. História skutočne zaznamenáva, že Babylončania nedlho na to Egypt dobyli.

Jeremiáš v Egypte nezostal, pretože bol varovaný pred tým, čo malo nastať. Jestvuje záznam, že Jeremiáš odišiel s dvoma princeznami, Cedekijahovými dcérami. S jednou z nich sa nakoniec usadil v Írsku. Druhá si v Španielsku vzala za manžela milétskeho kráľa.

Tí, ktorí zostali v Palestíne, tí, ktorí šli do Egypta a väčšina z tých, ktorí sa do Palestíny vrátili, boli zlé figy. Zvyšok, ktorý pokračoval ďalej, boli dobré figy.

Kedykoľvek Jahveh vyriekne proroctvo, vykoná ho do posledného detailu, presne tak, ako si zaumienil.